V detstve verila, že rozbehnúť vlastný biznis môže ktokoľvek. Hoci pre seba takúto budúcnosť neplánovala, napokon sa Paulína Jakubec vrátila do rodinných podnikov. Nový vietor priniesla najmä do cukrárenského gigantu I. D. C. Holding.
Pracovný deň začína tým, že si sadne a priorizuje úlohy, ktoré ju v najbližšom čase čakajú. „Keď na človeka v mobiloch a počítačoch stále vybiehajú upozornenia na e-maily a správy, dostáva sa do akéhosi mentálneho zhonu – pocitu, že všetko je superurgentné a nepočká to ani minútu. Preto je veľmi dôležité dokázať sa od elektronických upozornení odosobniť a zvážiť, čo naozaj nepočká a čo môže človek delegovať na niekoho iného. Ak by som to nerobila, s mojou povahou by som už dávno vyhorela,“ hovorí Paulína Jakubec, dcéra jedného z najbohatších Slovákov Pavla Jakubca, majiteľa cukrárenského I. D. C. Holdingu a gumární Vegum. So smiechom dodáva, že má v náture robiť vždy všetko nie na sto, ale na stodvadsať percent.
Miro Nôta
Paulína Jakubec. Foto: Miro Nôta
Členkou predstavenstiev najväčších rodinných biznisov je už viac ako rok. Do I. D. C. Holdingu vstúpila v čase veľkej reorganizácie, keď Pavol Jakubec po viac ako tridsiatich rokoch odkúpil podiel svojho spoločníka Štefana Kassaya.
„Interný proces zmeny firemnej štruktúry, od vybavovania investičného úveru až po samotnú transakciu, bol pre mňa veľmi zaujímavý,“ priznáva Paulína Jakubec, ktorá sa do rodinného podnikania zapojila po rokoch štúdií a života v zahraničí. O svojej budúcnosti mala však dlho úplne iné predstavy.
BIZNIS EVENT, AKÝ TU EŠTE NEBOL
Top ľudia z biznisu a manažmentu na jednom mieste, 4 pódiá, 100+ spíkrov. Top podujatie roka, na ktorom budú všetci a vy nesmiete chýbať… viac informácií už čoskoro.
CHCEM BYŤ NA WAITING LISTE
Ambiciózna
Pred vstupom do firmy ste si na niekoľko mesiacov vyskúšali prácu na všetkých oddeleniach v I. D. C. Holdingu. Ako vás zamestnanci prijímali?
Presne tak, bola to v podstate niekoľkomesačná stáž a moje prvé angažovanie sa v I. D. C. Holdingu. Nikto ma nepoznal a prišla som ako mladá žena s líderskými ambíciami. Získať si zamestnancov, nájsť si k nim cestu a vybudovať si aj potrebnú autoritu preto vôbec nebolo jednoduché. Ten proces si vyžadoval čas. Musela som sa oboznámiť s chodom firmy a viac sa ponoriť do reálií tohto odvetvia.
Situáciu vám určite neuľahčovalo ani to, že ste dcérou majiteľa. Čo vám pri získavaní si zamestnancov pomohlo?
To je pravda. Môžeme si na rovinu povedať, že keď som nastúpila ako dcéra majiteľa, niektorým ľuďom sa dvihlo obočie. Zrejme som tomu nemohla predísť, dcérou majiteľa skrátka som, nemôžem to poprieť. (smiech)
Zamestnanci, ktorí sa na mňa zo začiatku pozerali cez prsty, potrebovali iba čas. Vybudovať si autoritu sa nedá zo dňa na deň. Potrebovala som, aby ľudia pochopili moje nastavenie a to, ako sa na náš biznis pozerám. Okrem toho bolo dôležité, aby pochopili, že napriek mladému veku, už mám za sebou úspešnú kariéru v inom odvetví v zahraničí, aj manažérske vzdelanie.
Budúcnosť I. D. C.
Pred pár mesiacmi ste dokončili štúdium na Oxforde. Ako sa vám darilo zladiť štúdium v zahraničí s podnikaním doma?
Na Slovensku nežijem v podstate už od desiatich rokov. To, aby som bola fyzicky prítomná vo firme, bolo dôležité najmä počas stáže na jednotlivých oddeleniach a krátko po odkúpení majetkového podielu. Asi deväť mesiacov som tam bola veľmi intenzívne. Teraz už pracujem na diaľku zo zahraničia, čo je oveľa jednoduchšie.
V ostatných mesiacoch ste sa venovali príprave stratégie I. D. C. Holdingu na najbližšie tri roky. S akými nápadmi ste prišli?
Myslím si, že to, že som sa vrátila po rokoch v zahraničí, bolo pre firmu príjemne osviežujúce. Môj otec vo firme v podstate vyrastal, s mnohými zamestnancami mal veľmi blízke vzťahy a bolo preňho ťažké pozrieť sa na biznis s odstupom.
Miro Nôta
Foto: Miro Nôta
Ja som prišla s názorom, že je síce fajn vychovať si vlastných manažérov, no niekedy firma potrebuje aj pohľad ľudí zvonku. Zastaralé boli aj niektoré interné procesy. V podnikateľskom prostredí sa štandardne veľmi rýchlo a často menia, no u nás sa mnohé nemenili celé roky. Veľa vecí sme očividne zlepšili.
Okrem procesných a personálnych zmien sme sa zamerali aj na strategické riadenie portfólia dcérskych spoločností. Tiež pripravujeme novú obchodnú a marketingovú stratégiu do nasledujúcich pár rokov, vrátane analýzy portfólia produktov.
Aké zmeny ešte prinesú výsledky tejto analýzy z pohľadu koncového zákazníka?
Plánujeme dlhodobú víziu pre firmu s dôrazom na kontinuálnu inováciu, udržanie kvality aj pozície na trhu. Sledujeme trhové trendy a zmeny v preferenciách spotrebiteľov, napríklad rastúci dopyt po výrobkoch so zníženým obsahom cukru a zdravšími ingredienciami.
Preto mienime podporovať líniu našich funkčných produktov pod značkou Verbena. Z môjho pohľadu je to dôležitý krok pre utvrdenie našej pozície na trhu v sušienkovom segmente.
Efekt snehovej gule
Hovorili sme o I. D. C. Holdingu, no ste aj členkou predstavenstva v gumárňach Vegum. Ku ktorému rodinnému biznisu máte bližšie?
Asi to bude I. D. C. Holding z dôvodu, že som s ním vyrastala. O Horalky a Mily u nás doma nikdy nebola núdza. (smiech) Je to typ biznisu, ktorý je ľahko uchopiteľný aj pre malé dieťa.
Ako ešte vás ovplyvnilo, že ste vyrastali v podnikateľskom prostredí?
Ako malá som si celkom neuvedomovala, že vyrastám v podnikateľskom prostredí, no keď sa na to spätne pozerám, malo to na mňa veľký vplyv. Najmä z otcovho rozprávania pri rodinných večeriach sa toho na mňa veľa nalepilo.
Videla som aj do vecí, ku ktorým moji rovesníci v tom čase určite nemali prístup. Je to v podstate efekt snehovej gule, ktorý som si však neuvedomovala, kým som do rodinných biznisov nevstúpila.
Foto: Miro Nôta
Celkovo podnikanie ako spôsob živobytia bolo pre mňa odjakživa akési samozrejmé. V detstve som bola presvedčená, že väčšina ľudí podniká. Vnímala som to tak, že vlastnú firmu môže rozbehnúť ktokoľvek a že pre dospelého človeka je samozrejmé, že sa pustí do podnikania. Bez ohľadu na to, či je to žena alebo muž, alebo koľko má rokov.
Aj vás teda odjakživa lákalo podnikanie?
Ak mám byť úprimná, mala som úplne iné ciele. Od detstva som sa videla v politike. Bol to môj sen. V šestnástich som odišla z domu študovať do zahraničia a ako tínedžerka som sa začala dobrovoľnícky angažovať v politických stranách.
Politológiu som vyštudovala a v začiatkoch kariéry som pracovala v OSN. Neskôr som sa venovala politickému konzultantstvu v Londýne a sedela v orgánoch známeho politického ‚think tanku‘.
S odstupom času sa však na ambíciu vstúpiť do politiky pozerám skôr ako na prvotný detský sen, ktorý vychádzal z túžby zmeniť svet. (smiech) Do istej miery sa mi však splnil, na tejto ceste som získala veľa cenných skúseností.
Nič nejde „nasilu“
Kedy ste teda začali uvažovať o tom, že by ste sa mohli stať súčasťou rodinných biznisov?
Bol to proces. Keď som robila politickú konzultantku, mojimi klientami boli aj veľké korporácie a rôzne finančné inštitúcie. Vďaka nim som sa viac ponorila do biznisového prostredia a zrazu sa mi aj otcove podniky zdali oveľa zaujímavejšie. Prirodzene som sa do nich začala viac zapájať, až sme sa potom rozhodli, že bude dobré, keď sa do nich ponorím úplne.
Hovorili sme o tom, že niektorí zamestnanci potrebovali na vaše prijatie viac času. Ako to v začiatkoch vnímal váš otec?
Myslím si, že nikdy neplánoval, že svoje podniky časom odovzdá jednej z dcér. Rodičia ma viedli k tomu, že sa môžem venovať prakticky čomukoľvek, čo ma bude napĺňať. Musím povedať, že som od detstva veľmi tvrdohlavá a ak by ma do rodinného podnikania tlačili, asi by to dopadlo skôr kontraproduktívne.
Mám však pocit, že otec dúfal, že sa časom zapojím do rodinného podnikania. Nikdy na to netlačil, ale nakoniec sa mu to splnilo.
Kto môže podnikať?
Myslíte si, že by vás podnikanie lákalo, aj keby ste nevyrastali v takomto prostredí?
To je zaujímavá otázka. Je to dosť možné. Predpokladám, že za každých okolností by som skončila buď v politike, alebo v podnikaní. Sú to sféry, ktoré sa hodia k mojej povahe. Inklinujem k vodcovským pozíciám. Som radšej, keď mám pod sebou tím ľudí, než byť súčasťou obrovskej hierarchie.
Okrem toho, že sa zapájam do rodinných biznisov, mám rozbehnuté aj menšie vlastné investičné projekty. Nejaký čas som sa v zahraniční venovala rizikovému kapitálu. Snažila som sa rozbehnúť aj vlastný ‚startup‘, ale bohužiaľ som sa rozišla s obchodným partnerom na úkor podniku. Momentálne premýšľam nad novým nápadom na ďalší projekt, ale o tom je ešte priskoro rozprávať.
Ondřej Pýcha
Špeciálne vydanie Forbes Woman kúpite tu.
Aké predpoklady podľa vás žena potrebuje, aby mohla byť úspešnou podnikateľkou?
Aby uspeli v mužskom podnikateľskom prostredí, od žien sa historicky očakávalo, že budú vykazovať stereotypný mužský štýl vedenia a asertívne správanie.
V súčasnosti sa však očakávania a predstavy o dobrom štýle vedenia a povahe podnikateľov dramaticky menia. A to nahráva práve ženám. Priestor postupne dostávajú ženy aj muži s celou paletou povahových čŕt a rôznym pozadím.
Jediná nevyhnutná vec, ktorú stále potrebuje každý podnikateľ, muž či žena, je ambícia. To sa podľa mňa nikdy nezmení.
Dôležitým predpokladom je aj odvaha. Najmä začiatky v biznise bývajú izolujúce, plné risku a protichodných rozhodnutí. Bez odvahy a sebavedomia to nejde.
Cesta k lepšiemu
Napriek tomu, že situácia sa zlepšuje, práve v biznise je pomer ženských a mužských lídrov veľmi nevyrovnaný. Ako je to vo vašich firmách?
Musím povedať, že u nás je stav výnimočný. Rodová diskriminácia nemá v našej firme miesto a na vrcholových manažérskych pozíciách máme veľa žien. Je to výsledok prirodzeného vývoja a sme za to radi.
To je možno aj malý dôkaz, že sa postavenie žien v biznise naozaj posúva k lepšiemu. Čo by podľa vás pomohlo situáciu ešte zlepšiť?
Na Slovensku je asi pätina firiem vlastnených ženami. V tejto štatistike v skutočnosti nezaostávame za zvyškom západnej Európy a Severnej Ameriky. Okrem toho registrujem, že aj u nás vzniká pomerne dosť platforiem, komunít či vzdelávacích a mentoringových programov, ktoré povzbudzujú ženy práve v tomto smere. Mám z nich radosť, takýchto aktivít nikdy nie je dosť. Myslím si, že sme na dobrej ceste.
