Sadám si na lavičku v centre mesta, tesne vedľa spiaceho uškatca. Striedavo sledujem zviera, ktoré sa ani nepohne a rušnú ulicu so zástupom turistov a hustnúcou automobilovou premávkou. Nechce sa mi veriť, že tieto ostrovy sa milióny rokov vyvíjali stratené v Tichom oceáne a boli po tisícročia ušetrené aj od prítomnosti ľudí.
Galapágy. Jedno z najvýnimočnejších miest našej planéty. Vďaka svojej polohe, geologickému vývoju, ale predovšetkým pre ten vývoj bez ľudí tu vznikli unikátne biotopy, ktorých súčasťou je množstvo endemických živočíchov a rastlín.
Zrod teórie o pôvode druhov
Ich výnimočnosť ešte podčiarkuje skutočnosť, že ostrovy sú vzdialené nielen od pevniny, ale aj medzi sebou navzájom. Tak sa stalo, že miestne endemické formy života sa odlišujú nielen od pevninských rastlín a živočíchov, ale rozdiely sú aj medzi jednotlivými ostrovmi navzájom.
Galapágy boli až donedávna nepoznaným rajom, dnes ich zaplavujú húfy turistov. Autori fotografií: Hugo Kaelen, Ladislav Krumpál
V roku 1931 na ostrovoch zakotvila výskumná loď Spojeného kráľovstva HMS Beagle, na palube s anglickým prírodovedcom Charlesom Darwinom. Práve Darwin si všimol odlišné znaky jednotlivých živočíchov na rôznych ostrovoch Galapág.
Uvedomil si, že korytnačkám sloním sa odlišne vyvinul pancier a krk v závislosti od toho, akú potravu mali dostupnú na ostrove, ktorý obývali. Legendárnymi sa však stali drobné pinky a tvar ich zobáka.
Vraj práve oni neskôr priviedli Darwina ku sformulovaniu jeho teórie o pôvode druhov, ktorú publikoval v roku 1859 pod názvom „O pôvode druhov pomocou prirodzeného výberu“.
Galapágy tak pomohli ľudstvu pochopiť, ako sa vyvíjal život na ich planéte a stali sa symbolom moderného poznania.
V roku 1932 anektoval Galapágy Ekvádor a začala sa ich postupná kolonizácia. Následné vlny osídlenia so sebou priniesli množstvo invazívnych rastlín a živočíchov. Poľnohospodárske plodiny postupne vytláčali pôvodné endemické druhy rastlín na ostrovoch San Cristobal, Floreana, Isabela a Santa Cruz.
Prostredie, ktoré praje rozmachu
Kozy, ošípané, hovädzí dobytok, psy, mačky, potkany, myši, šváby a ďalšie druhy sú zase príčinou katastrofálneho úbytku pôvodných endemických druhov živočíchov. Na ostrove Pinzón bola na päťdesiat rokov zastavená reprodukcia korytnačiek sloních, pretože krysy, ktoré sa tu rozmnožili, zabili všetky mladé jedince.
Je známy príklad, keď v roku 1959 rybári vypustili na ostrov Pinta jedného capa a dve kozy. V roku 1973 napočítali na ostrove tridsaťtisíc kôz. To všetko sa dialo napriek tomu, že súostrovie bolo od roku 1934 vyhlásené za národný park.
Galapágy v obrazoch (28 fotografie)
Napokon v roku 1978 podalo pomocnú ruku svetové spoločenstvo a ostrovy sú zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Ohrozenie je také veľké, že od roku 1986 je 70-tisíc kilometrov štvorcových Tichého oceána pri brehoch Galapág vyhlásených za morskú rezerváciu a v roku 2007 boli aj Galapágy vyhlásené za ohrozenú lokalitu a zapísané do Zoznamu svetového dedičstva v ohrození. Dôvodom bolo rozširovanie invazívnych druhov, prudký nárast turizmu a nadmerný rybolov.
Naozaj v národnom parku?
To všetko som si naštudoval ešte pred tým, ako som v roku 2010 prvýkrát vystúpil z lietadla na ostrove Baltra. Cítil som závan exotiky, vzrušenie z objavovania tajomných, cudzích svetov a prichádzal som s naivnou predstavou, že na každom kroku budem stretávať uniformovaných strážcov prírody dohliadajúcich na dodržiavanie prísnych pravidiel národného parku.
Šokovaný som potom hľadel na pasúce sa stáda dobytka a prekvapený som sa motal s kamerou pomedzi voľne roztrúsené poľnohospodárske usadlosti, ktoré sa strácali pod nánosmi odpadkov a neporiadku.
Napriek všetkým nedostatkom som na súši aj pod vodou zažíval stretnutia, ktoré brali dych. Korytnačky slonie, leguány morské, uškatce galapágske, tučniaky galapágske, vtáky suly modronohé na pevnine a vo vode žraloky, manty či obrovské húfy rýb, za ktorými sa moji potápačskí druhovia doslova strácali.
Autori fotografií: Hugo Kaelen, Ladislav Krumpál
Autori fotografií: Hugo Kaelen, Ladislav Krumpál
Vďaka studenému Humboltovmu prúdu sú miestne vody nesmierne bohaté na planktón a oplývali nevídaným bohatstvom života. Niečo podobné sa mi nepodarilo nafilmovať nikde inde na svete.
Počas mojej prvej návštevy som v jedno sychravé popoludnie filmoval na centrálnom námestí v Puerto Ayora akési zhromaždenie. Najskôr som ani len netušil, čo sa to vlastne deje a mladé dievčatá so šerpami som považoval za súťažiace missky.
Až keď som sa priplietol ku kameramanovi ekvádorskej televízie, tak som z rozhovorov, ktoré s redaktorom robili, pochopil význam slávnosti.
Miestni obyvatelia oslavovali, že sa ich vláde podarilo presadiť vyňatie súostrovia zo zoznamu ohrozených území UNESCO.
Hľadel som na ľudí a ešte stále som nechápal dôvody ich nadšenia a radosti. Rozjasnilo sa mi až o dva dni na severnej strane ostrova Santa Cruz.
Miestnym ide o ekonomiku
Čakajúc v prístave, ktorý bol, samozrejme, stále súčasťou územia národného parku a morskej rezervácie, som neveriacky hľadel, ako rybári prekladajú do pristavených pick-upov množstvo harpúnami nalovených obrovských garúp a langúst.
Desiatky, snáď stovky kusov! Vyradenie z ohrozených území UNESCO bolo pre domácich dostatočným dôvodom na uvoľnenie lovu.
O ďalšie dva dni sme Galapágy opustili. Naše lietadlo sa ešte ani neodlepilo od dráhy a mal som pred očami názov filmu. Vzápätí som si však uvedomil, že ak ho chcem dokončiť, musím sa sem vrátiť.
Autori fotografií: Hugo Kaelen, Ladislav Krumpál
Autori fotografií: Hugo Kaelen, Ladislav Krumpál
Vrátil som sa po desiatich rokoch, vedomý si toho, že mi chýba niekoľko kľúčových záberov. Napriek silnému vlnobitiu som úspešne nafilmoval leguány morské, ako sa pasú na morských riasach v pobrežných vodách ostrova Isabela.
Na ostrove Darwin – pod ešte stojacou Darwin Arch, ktorú sme filmovali ako poslední Slováci pred tým, ako sa zrútila –, aj obrovský húf žralokov kladivohlavých. Všade, kam sme sa pohli, som sa hnal za pinkami, lebo tie sa stali pre môj príbeh kľúčové.
No a na konci safari si sadám na tú lavičku v centre Puerto Avora, iba pár centimetrov od toho spiaceho uškatca, a pokúšam sa využiť chvíľu samoty, aby som si to všetko zrovnal v hlave.
Masívny rozmach turizmu
Za tých desať rokov sa s Galapágmi udialo presne to isté, čo s ostatnými kútmi sveta. Zmenili sa na nepoznanie.
Odporúčania vedcov boli také, že miestne biotopy sú reálne schopné absorbovať maximálne 12-tisíc návštevníkov ročne. Za rok 2019 prijali Galapágy 270-tisíc turistov! (Minulý rok sa čísla vrátili zhruba na túto istú pred-covidovú úroveň).
Vyžiadalo si to prebudovať letisko, postaviť množstvo hotelov, hotelových rezortov, reštaurácií, obchodov, cestovných kancelárií, potápačských centier, v prístave pribudli nové lode, ulicami sa preháňajú stovky áut a všade je plno.
Autori fotografií: Hugo Kaelen, Ladislav Krumpál
Autori fotografií: Hugo Kaelen, Ladislav Krumpál
Rovnako ako inde vo svete, aj tu dianie ovládol turistický priemysel, ktorý sa vyvíja niekoľkokrát rýchlejšie, ako stihnú regenerovať prírodné biotopy. Iba málokto si uvedomuje jeho silu a predovšetkým obrovské nebezpečenstvo, ktoré znamená pre svetové prírodné dedičstvo.
Pribúdajú krajiny, kde kúpna sila obyvateľov prudko rastie a možnosti developerov a bánk sú prakticky neobmedzené. Cestovný ruch sa stáva priemyslom, po ktorom prahnú ekonomiky všetkých krajín a cestovanie sa stáva jedným z atribútov konzumnej spoločnosti.
Ochrana prírodných biotopov tvrdo naráža na obrovskú ekonomickú silu. To sa týka aj Galapág. Stále sú tu uškatce – napokon jeden z nich mi leží priamo pri nohách –, ale pravda je taká, že čaká na miestnych rybárov, pretože je súčasťou dvakrát za deň opakujúcej sa atrakcie, keď rybári na trhu čistia ryby a rôzne živočíchy sa popritom nakŕmia.
Autori fotografií: Hugo Kaelen, Ladislav Krumpál
Autori fotografií: Hugo Kaelen, Ladislav Krumpál
Pár metrov odo mňa sa na chodníku zohrieva skupinka leguánov morských, ale ich populáciu pred pár rokmi o sedemdesiat percent znížilo El Niňo, teda skôr oteplenie tunajších vôd zapríčinené zmenou klímy.
Uhynul Osamelý Georg, posledný samec jedného z druhov korytnačky slonej, ktorého sme pred vyše desiatimi rokmi filmovali vo Výskumnej stanici Charlesa Darwina.
Vo voľnej prírode sme tentoraz žiadnu korytnačku sloniu nevideli, ale nechcem tvrdiť, že tam nie sú. Zato legendárne pinky poskakujú všade okolo a zbierajú omrvinky, ktoré tu zanechali ľudia. Práve všadeprítomné, kŕmiace sa malé vtáky mi vnukli myšlienku, že čo by asi uvidel Darwin, keby sa tu teraz objavil.
Ich rôznorodé zobáky sú im vlastne nanič. Všetky žerú to isté. Odpadky po ľuďoch. Možno prejde ešte pár rokov a na všetkých galapágskych ostrovoch budú mať pinky zobáky rovnaké.
Prázdne more
Úplnú katastrofu však ukrýva morská hladina. Stále mám pred očami tie plné pick-upy s langustami a garupami, ale teraz ku nim pribudol aj desivý pohľad do prázdnej vody.
Vo vodách Galapág zmizlo minimálne sedemdesiat percent života. Pobrežie zíva prázdnotou a museli sme sa celú noc plaviť ku vzdialeným ostrovom Darwin a Volf, aby sme nafilmovali početnejší húf rýb.
Rovnako ako všade vo svete, aj tu zostalo iba vzájomné klamanie a falošná hra na národný park a morskú rezerváciu. Aj tu zvíťazil prirodzený výber. Tentokrát prirodzený výber ľudí, ktorí uprednostnili konzum, svoju chamtivosť a uspokojenie ega pred ochranou prírody.
Autori fotografií: Hugo Kaelen, Ladislav Krumpál
Autori fotografií: Hugo Kaelen, Ladislav Krumpál
Galapágske biotopy musia každý rok zápasiť s viac ako štvrť miliónom turistov, ktorých treba ubytovať, nakŕmiť a postarať sa o ich program. Prinášajú sem síce peniaze, ale kedysi panenská príroda, ktorá sa vyvíjala bez prítomnosti ľudí, sa tomu súčasnému ľudskému náporu nedokáže ubrániť.
Každý dolár je zaplatený stratou biodiverzity toho najcennejšieho prírodného dedičstva, aké na Zemi máme. Ak k tomu pripočítame znečistenie, klimatickú zmenu a stovky rybárskych lodí s kilometrami sietí, ktoré operujú v ich bezprostrednom okolí, výsledkom je smutný príklad toho, aký nám je život na našej planéte ľahostajný.
Autorom článku je filmár, potápač a autor edukačného projektu Požičaná planéta Jaroslav Blaško.
