Nestačilo mu v ňom iba hrať, tak si založil vlastný. Keď sa Martin Šanda vo svojich 22 rokoch rozhodol odísť zo štátneho orchestra a robiť hudbu po svojom, málokto veril, že uspeje. A predsa. Dnes jazdí s tímom 70 hudobníkov po celom svete a jeho Bohemian Symphony Orchestra Prague (BSOP) si najímajú kapely zvučných mien.
Pre svoje koncerty v O2 aréne si ho vybral napríklad trojnásobný držiteľ Grammy Michael Bublé, za sebou má aj vystúpenie s rockovou legendou Deep Purple. V súčasnej dobe chystá sériu koncertov vo Vietname a najnovšie sa púšťa aj do podnikania v Londýne. „Snažím sa vždy odlíšiť od ostatných, aby nešlo len o holý koncert, ale diváci k tomu mali aj niečo navyše,“ vysvetľuje zakladateľ, šéfdirigent a tiež manažér BSOP Martin Šanda, prečo v roku 2002 vznikol orchester.
Povedzte, dá sa prevádzkovaním orchestra uživiť? Aký je váš ročný obrat?
Obratovo sme na desiatkach miliónov korún. Samozrejme, čisté zisky sú niekde inde. Väčšinu peňazí musíte investovať späť, či už je to reklama, alebo PR, bez toho to nejde. Musíte stále udržiavať značku. Veľké výdavky sú za vybavenie. Snažím sa mať aspoň svoj základ, napríklad svetlá a zvuk, pretože ich zapožičanie stojí naozaj dosť peňazí.
Kruté začiatky
Hrali ste od detstva na husle, boli ste členom orchestra Muzikál a operety Divadla J. K. Tyla v Plzni, kde ste neskôr prijali aj úlohu manažéra. Prečo ste to opustili?
Pretože som prišiel na to, že človek je veľmi zviazaný a nemôže robiť to, čo by chcel, aj keď by to prinieslo zisk. V tej chvíli som si povedal, že to nepotrebujem, išiel som si po svojom. Jednoducho povedané, nebol som sám sebe pánom, čo mi nevyhovovalo.
Boli ste však pomerne mladý, bez nejakých výrazných podnikateľských skúseností. Navyše ste chceli ísť do umeleckého odboru. Aké boli tie začiatky?
Samozrejme, že ťažké, zložité, kruté. Začínal som so 40 skladacími stojanmi a postupne som budoval firmu. Zo živnosti som prechádzal na spoločnosť s ručením obmedzeným a viac-menej väčšinu toho, čo som zarobil, som musel investovať späť, dokupovať vlastné nástroje a vybavenie. Tak je to však pri každej firme – keď nebudete investovať, neporastiete ďalej.
Nejaký kapitál ste však mať museli. Pre predstavu, koľko vtedy stálo rozbehnúť vlastný orchester?
Začínal som trochu v menšom, takže to boli rádovo desiatky, stovky tisíc korún. Boli to vlastné peniaze alebo pomohla rodina. Ideálne bolo, keď si nás ako orchester najala produkcia, kde mi odpadli náklady za prenájom sály.
Jedna vec je založiť si orchester, druhá nájsť do neho hudobníkov. Vedeli ste, kde hľadať?
S množstvom hudobníkov som sa poznal, stretávali sme sa na vystúpeniach a v ďalších orchestroch. Verili mi, čo je pre mňa asi najdôležitejšie. Na dôvere staviam dodnes. Nie sú to moji zamestnanci, vychádzam z autorského zákona, čo je taký západný model. Je to podobné ako v Taliansku alebo v Amerike. Umelci sú najímaní buď len na predstavenie, alebo majú termínované zmluvy na sezónu. To vám dá možnosť vyberať si, mať naozaj iba tých top.
Ak je niekto problematický, poďakujem mu a rozlúčime sa. Aj vďaka tomu si dokážem udržať kvalitu. Ako som povedal, žiadne odbory ani politika, to ku kultúre nepatrí. Už od začiatku som sa teda snažil vyberať ako muzikantsky, tak ľudsky. Nie je nič horšie, než keď idete na mesačné turné do zahraničia na druhý koniec sveta, máte tam 80 ľudí a jedného „prudiča“, ktorý to dokáže pokaziť úplne všetkým.
Vždy niečo navyše
Spomeniete si na úplne prvý koncert, ktorý ste s vaším orchestrom odohrali?
Bolo to v Plzni a bol to operetný koncert. Už vtedy som sa to snažil robiť trochu inak ako všetci ostatní. Chcel som, aby to pre ľudí bol nielen hudobný zážitok, ale aj vizuálny. Zostal som pri tom dodnes, snažím sa tým trochu odlíšiť od ostatných, aby to bolo pre divákov zaujímavé. Aby nešlo len o holý koncert, ale mali k tomu aj niečo naviac.
Koncert BSOP Rock in Symphony | Foto: BSOP
Koncert BSOP Rock in Symphony | Foto: BSOP
A čo to je, to navyše? Čo im pridáte?
Keď máme napríklad koncert Carminy Burany v Obecnom dome, tak k tomu robíme svetelnú show. To znamená, že na pódiu je 170 ľudí, čo je obrovský orchester, zmiešaný zbor, detský zbor a sólisti. Náš partner k tomu urobil úplne parádnu svetelnú choreografiu, ktorá ladila s hudbou, čo potom na divákov pôsobí ešte viac. Na konci novembra robíme v Rudolfine sériu koncertov Masters of Classics a k tomu robíme špeciálnu projekciu.
Máme tiež projekt Ennia Morriconeho, kde využívame trojrozmerné technológie. Nad orchestrom sa objaví hologram a premieta sa 3D projekcia. Snažím sa ísť s dobou, byť trochu ďalej. Výhodou je, že na to, čo som plánoval pred 10 rokmi, keď nám technika zabrala 20 až 30 kamiónov, nám dnes stačí jedna dodávka.
Okrem toho, že vediete orchester, ste jeho dirigentom a manažérom, takže si všetko zariaďujete aj produkčne. Platí to pri všetkých koncertoch?
Nie, niekedy sme najatí ako orchester cudzou produkciou. To sa deje hlavne v prípade rôznych kapiel a interpretov. Už mám vybudované meno a produkcie ma poznajú, vedia, že dostanú minimálne stopercentnú kvalitu. Myslím dopredu na to, čo všetko sa môže stať. Dokážeme riešiť akékoľvek problémy naozaj za chodu. Jedna nemecká produkcia nám dokonca povedala, že my Česi sme veľmi flexibilní, dokážeme operatívne všetko riešiť za jazdy a viac-menej nič nie je problém. Dokážeme si so všetkým poradiť.
Projekt s Elánom
Koľko máte v orchestri členov?
Už je to 120 stálych členov orchestra a zbor Bohemian Choir Prague má 70 členov. Sú však projekty, kde robíme s menším obsadením. Napríklad pri komorných koncertoch v kostole nás je len 12 alebo na rôznych firemných akciách sa to upravuje podľa veľkosti sály či požiadaviek na repertoár. V tom sme flexibilní.
Ja fungujem aj ako aranžér, takže pokiaľ majú záujem, napíšem im hudobný aranžmán na kľúč. To som teraz robil pre slovenskú hudobnú skupinu Elán, kde som spolupracoval s klávesákom Elánu Ľubomírom Horňákom, ale napríklad vyložene na moje projekty, ako sú Rock in Symphony, Pop in Symphony, Morricone, sú moje vlastné aranžmány.
To sme sa trochu dotkli aj témy, že si vás na spoluprácu vybrali mnohé významné kapely. Tak sa pochváľte, s kým ste vystupovali?
Kapely si nás najímajú buď na jeden koncert tu v Česku, alebo s nimi ideme celé európske turné. Na začiatku to boli napríklad koncerty s lídrami kapiel Nazareth, Europe alebo Survivor, ktorá sa preslávila soundtrackmi z filmu Rocky. Ďalej to bol Alice Cooper, Bonnie Tyler, Kim Wilde, hrali sme aj s Giannou Nannini v Arena di Verona, absolvovali sme dve turné s Vanessou Mae. V Taliansku to bolo turné s ich obrovskou popovou hviezdou Maxom Gazzem, čo boli úžasné koncerty, okrem iného napríklad v rímskej opere, v Neapole, Miláne, vo Florencii a na ďalších miestach. Natočili sme s ním aj album.
Momentálne je to veľmi úspešná spolupráca s pop-operným triom Il Volo. Najviac ma potešilo, keď ma oslovila priamo produkcia Michaela Bublého, keď si nás vybrali pre pražský koncert v O2 aréne. Tým, že sme s tými ľuďmi trávili tri týždne, mesiac, boli tam aj osobné vzťahy.
Keď teraz robím koncert v O2 Universe a beriem si tam členov legendárnej britskej rockovej kapely Uriah Heep, už je to na osobnej báze. Keď tu mali koncert vlani, urobili nám krásnu videopozvánku, sú nadšení a tešia sa, že s nami môžu spolupracovať.
Martin Šanda | Foto: BSOP
Martin Šanda | Foto: BSOP
Národ krčmových bigbíťákov
Sú aj nejaké kapely, ktoré ani nekoncertujú tu v Česku, ale povedia vám, nech ich sprevádzate na turné?
Áno. Je pravda, že veľa toho, čo sa dá v zahraničí, v Česku nefunguje. Jazdili sme v krajinách ako Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, ale do Česka sme nezavítali, pretože my sme hrozne špecifický národ. Keď to poviem úprimne, sme národ krčmových bigbíťákov typu Kabát.
A s ním ste nikdy nehrali?
Nie, asi by som ani nechcel.
Odmietli ste niekedy nejakú kapelu?
Áno, napríklad aj preto, že mi nesadla nielen umelecky, ale ani ľudsky.
Ako je váš orchester zložený? Máte v ňom väčší podiel žien alebo mužov, vekovo skôr mladších?
Je to rôzne. Samozrejme, ja si môžem dovoliť vyhovieť v okamihu, keď ma osloví produkcia, že chcú mať v orchestri mladšie dámy. To bol napríklad prípad Michaela Bublého, ktorý od nás žiadal samé ženy. On si viezol svoj band, ale sláčiky chcel od nás. Ja to na jednej strane chápem, vizuál robí skutočne veľa.
Smer Londýn
Ste nielen huslista, ale aj dirigent. Najímajú si vás aj pre túto schopnosť?
Nie vždy. Občas príde od produkcie požiadavka iba na orchester s tým, že dirigenta má svojho, no v poslednej dobe už väčšinou aj dirigujem. Pre zákazníka je to jednoduchšie, pretože vie, že všetko pripravíme presne tak, ako má byť. Pre promotéra je to zas úspora peňazí, pretože prenájmy hál sú drahé. Napríklad pražská O2 arena stojí okolo troch miliónov za každý začatý deň (119-tisíc eur), čo sú veľké peniaze na to, aby sa orchester zohrával a skúšal hodiny navyše.
Aké ťažké je sa na hudobnom trhu uživiť?
V Prahe sa to dá, v malých mestách už veľmi nie. Ja už hľadám možnosti aj za hranicami. Z tohto dôvodu mám novozaloženú firmu v Londýne. Už 9. januára budúceho roka tam začíname turné vo vlastnej produkcii.
Prečo práve Británia? Ja som si myslela, že po brexite nie je cudzincom v podnikaní príliš naklonená.
To už začína byť skôr výhoda, že je to mimo Európskej únie. Čo sa týka kultúry, úroveň je tam trošku lepšia. Ľudia chodia viac na koncerty, veľké festivaly bývajú vypredané behom pár hodín.
Čím to je? Vyššou životnou úrovňou alebo sa v Británii chcú ľudia viac baviť?
Skôr sa tam chcú baviť a jednoducho sú ochotní za kultúru zaplatiť.
Budete si tam najímať miestnych hudobníkov alebo si tam plánujete voziť svojich?
Našich, čo je pre českých muzikantov šanca, aby sa tam pozreli a zarobili si.
Vozili nákupy
Aké bude vaše prvé predstavenie?
Organizujeme ho sami, začíname filmovou hudbou. Soundtracky stále fungujú, ale musíte sa držať toho, čo je aktuálne. Keď išiel do kín film Top Gun 2, 14 dní pred premiérou sme hrali soundtrack z jednotky. Malo to neuveriteľný ohlas.
Filmová hudba teda ťahá?
V decembri robíme v Kongresovom centre Lásku nebeskú, čo síce nie je úplne nový film, ale stále funguje. Pár mesiacov po premiére sme robili priamo pre filmové štúdio Warner Bros. nového Batmana, s ktorým sme išli do Švajčiarska, Nemecka a Francúzska.
Cestujete veľa?
Áno. Pred rokmi nás zastavil akurát covid. To bolo veľmi zlé, pretože rozdiel medzi nami a štátnym orchestrom bol ten, že štátny dostal od štátu dotácie a všetci mohli sedieť za sto percent doma, no my sme nemali dlho nič, kým prišli vôbec nejaké kompenzácie. A tiež sme sedeli doma.
Aby sme niečo zarobili, s kolegom, ktorý mal eventovú agentúru, sme premýšľali, čo ďalej. Zostali nám bezprizorní muzikanti, ktorí boli na voľnej nohe a neboli zamestnancami. Tak sme rozbehli e-shop typu Košík či Rohlík a išli sme do potravinárskeho segmentu. Volal sa Přivezemenákup.cz a musím povedať, že to fungovalo celkom dobre. Platformu sme však neskôr predali.
Firma vo Vietname
Dnes máte teda dve firmy. Českú a londýnsku?
A ešte tretiu, vo Vietname, v Hanoji.
Majú vo Vietname záujem o český orchester?
Je to veľmi špecifický trh. Mám kamaráta Vietnamca, ktorý má na Karlovej Univerzite vyštudované právo a doktorát z politológie. Sprostredkováva obchody a zákazky medzi českými a vietnamskými firmami, a tak sme sa spolu dohodli a rozbehli spoločnosť v Hanoji. Získali sme pracovné povolenie na päť rokov, takže teraz môžeme koncerty organizovať aj tam.
Máme tiež záštitu českého veľvyslanca Hynka Kmoníčka, ktorý nám vysvetlil, že Vietnamci sú národom Instagramu a youtuberov. Oni prídu, koncert si užijú, ale stačí im maximálne hodina. Prídu desať minút po začiatku, natočia si video, budú nadšení, spokojní, ale o štvrť hodiny odchádzajú. Nemožno to brať osobne, pretože takí jednoducho sú.
Akú tam chcú hudbu?
Nie je tam zase až taký záujem o európsku klasiku, takže zase musíme vymyslieť špecifický program. Filmové melódie, pop, rockové melódie, to si dokážu užiť. Na druhej strane vietnamské produkcie nemajú problém dotiahnuť do Vietnamu svetové mená typu Lady Gaga. U nich ide o státisícové návštevnosti. Aj to potom môže byť určitá šanca pre nás, že si nás manažéri slávnych kapiel najmú.
Dávate prednosť zahraničným kapelám?
Áno. Niežeby som mal niečo proti českým muzikantom, ale problém je ten, že si často nevidia na špičku nosa a na umelcov sa len hrajú. Keď to porovnám s ľuďmi, ktorí sú naozaj známi po celom svete, tí sa správajú normálne. Mám tú skúsenosť, že z 80 percent sa spolupráca s českými „rádoby“ hviezdami naozaj nezaobišla bez problémov. Konkrétne však nikoho menovať nechcem.
Koľko máte koncertov ročne?
Pred covidom to bolo vyše 300, keď sme mali aj tri denne, a to v iných častiach sveta, takže som musel rozdeliť orchester na tri skupiny. Pamätám si, že napríklad v roku 2017 odchádzalo v jeden deň o piatej ráno 40 muzikantov na turné do Nemecka, ďalších asi 60 išlo do Talianska a zvyšok musel obstarávať pražské koncerty. Ja som lietal medzi tým, týždeň som skoro nespal.
Ste stále na všetko sám?
Momentálne sme na to dvaja v Česku, v Anglicku a vo Vietname mám zodpovedných manažérov. So mnou málokto vydrží, čo sa týka produkcie. Ako hovorím, sto percent je pre mňa málo. Pre mňa je celá firma ako moje ďalšie dieťa, ktoré som vypiplal od začiatku. Ale už do chodu začínam zapájať rodinu, staršieho syna, ktorý mal 18. Jazdí ako technik, aby videl, ako tá produkcia funguje od začiatku do konca, čo to obnáša. Že to nie je len postaviť sa na pódium a odohrať koncert, ale sú to dni, týždne príprav. Alebo keď píšem aranžmán, tak stovky, tisíce hodín. To bol prípad koncertu s Elánom, keď som skoro nespal.
Vidíte, práve s Jožom Rážom si tú spoluprácu nedokážem veľmi predstaviť. Zdá sa mi ako nevypočítateľný človek.
Mňa oslovil vlani v novembri priamo ich promotér, ktorý s nimi už dlho spolupracuje. Že by rád jeden koncert usporiadal s orchestrom. Problém bol ten, že Jožo sa tomu 55 rokov bránil. Zosnulý Vašo Patejdl to naopak veľmi chcel, ale nikdy sa to nepodarilo. Urobil som dva vzorové aranžmány a čakali sme, že to Ráža buď presvedčí, alebo to zamietne. Dva dni sa nič nedialo a tretí deň prišla SMS, že teda áno.
Koncert prebehol minulý týždeň v Bratislave. Odmenou potom pre mňa bolo, keď nás Jožo Ráž pochválil a ešte viac dojatý som bol, keď ma vyhľadal syn Vaša Patejdla a poďakoval mi za to, že som pomohol splniť sen jeho otca.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Jana Pšeničková.
