Slovenská firma Gevorkyan predala v rámci IPO na pražskej burze akcie za rekordných 29 miliónov eur. Od 1. júla sa s jej akciami začína obchodovať. Znamená to, že aj v našom regióne stúpne význam burzy či záujem o investovanie do lokálnych firiem? Forbes Slovensko sa pýtal Martina Chocholáčka, viceprezidenta private equity spoločnosti Enterprise Investors, ktorá realizovala už 35 vstupov na burzu.
Ako vnímate 29 miliónov eur, ktoré získala firma Gevorkyan na pražskej burze pre začínajúce a inovatívne firmy Start?
Určite to nie je neúspech. Pán Gevorkyan síce nezískal 35 miliónov, čo bola celá hodnota emisie, ale musíme si uvedomiť okolnosti. Najväčšia doterajšia emisia na tejto burze vyniesla spoločnosti Pilulka jedenásť miliónov eur. Ostatné firmy, doposiaľ všetky české, získali dva až štyri milióny.
A zrazu príde niekto zo Slovenska a získa trojnásobok. Nikto nič podobné predtým nedokázal. Polámal ľady, ktoré boli v tomto investorskom svete, a dokázal, že aj malá alebo stredná firma môže ísť na burzu a získať tam peniaze. V tomto je to unikátne.
Martin Chocholáček zodpovedá za zodpovedá za investície firmy EI na Slovensku a v Českej republike. Foto: archív M. Chocholáčka
Neposlúchol rady…a dal to
Nie je neúspech, že sa nepredala celá emisia 3,44 milióna akcií, ale len 2,95 milióna?
Musíte si uvedomiť, že z finančného pohľadu je jedenásť miliónov Pilulky a tridsať miliónov Gevorkyana obrovský rozdiel. Neporovnávate zdolanie tristometrového a deväťstometrového kopca, ale trojtisícovku a deväťtisícovku. Je to úplne iná liga. To, že sa nepredala úplne celá emisia, je z tohto pohľadu nepodstatný detail.
Vy ste mali aké očakávania od tohto vstupu na burzu?
Nemyslel som si, že to Gevorkyan dá. Predpokladám, že aj veľa poradcov mu hovorilo, aby do toho nešiel. Sme v období, keď sa vypredávajú akcie, indexy idú dole, je vysoké geopolitické riziko a investori mieria na istotu.
V takomto období sa IPO (initial public offering – vstup na burzu, pozn. red.) jednoducho nerobia, nielen u nás, ale ani inde vo svete. A vstupom na malú lokálnu burzu sa Gevorkyan v podstate obrátil len na domácich investorov. Neposlúchol poradcov, išiel si tvrdohlavo a ctižiadostivo za svojím a dal to. Úžasné.
Pomohla aj inflácia?
Vstup na burzu sa uskutočnil v období pádu cien akcií a prudko rastúcej inflácie. Nebolo lepšie emisiu akcií za takých okolností odložiť?
Proces prípravy na IPO trvá trištvrte roka – právne veci, angažovanie poradcov, príprava prospektu, zisťovanie sentimentu na trhu, tzv. roadshow alebo obiehanie a diskusie s potenciálnymi veľkými investormi… To všetko trvá čas, stojí peniaze a nedá sa to urýchliť.
Predpokladám, že rozhodnutie ísť na burzu padlo v lete minulého roka. Vtedy nemohli predpokladať, že vypukne vojna a inflácia špirálovito vystúpa na dve cifry. Či sa to malo odložiť na lepšie časy? To si netrúfam povedať.
Dali do toho kopec peňazí a energie, potrebovali získať ten kapitál, tak sa rozhodli to dotiahnuť do konca a uspeli. Paradoxne, možno im rastúca inflácia aj pomohla, pretože mnohí individuálni investori mohli v akciách Gevorkyana vidieť alternatívu pre uchovanie hodnoty svojich peňazí.
Vlkanovský závod práškovej metalurgie Gevorkyan. Zdroj foto: Archív značky
Vlkanovský závod práškovej metalurgie Gevorkyan. Foto: archív firmy Gevorkyan
Veľký záujem malých investorov
Keď sme pri malých investoroch, tí kúpili približne 40 percent emisie. Čím si vysvetľujete ten obrovský záujem a celkovo prebudenie záujmu Slovákov a Čechov o investovanie do miestnych firiem?
Pre poriadok povedzme, že o množstve akcií vyčlenených pre drobných, alebo inak povedané retailových investorov, rozhoduje upisujúca firma. Štandardne to býva najviac päť až desať percent emisie, keďže pre firmu sú kľúčoví veľkí, inštitucionálni investori.
Toľko by sme určite radili aj my, keby sme tam boli ako poradcovia. V tomto prípade nebol počet drobných akcionárov vôbec limitovaný, čo je absolútne bezprecedentné.
Vstup na burzu patrí v krajinách vyspelého sveta medzi tradičné formy financovania rozvoja firmy. Foto: Ahmad Ardity / Pixabay
Čím si to vysvetľujete?
Dôvodom bol zrejme nezáujem inštitucionálnych investorov v tzv. roadshow, teda období prípravy vstupu firmy na burzu. To, že drobní akcionári kúpili takmer 40 percent emisie, je rozhodne revolučné číslo. Nemyslím si však, že je to nejaký boom investovania do akcií v strednej Európe alebo začiatok tohto trendu.
IPO naráža na konzervatívnosť Slovákov
Neočakávate, že sa tento spôsob financovania firiem časom etabluje aj v strednej Európe? Prečo?
Bodaj by to tak bolo, veľmi by som si to prial. Pre Enterprise Investors a podobné firmy ako my by to bola ďalšia možnosť, ako vystúpiť z firiem, ktoré sme podporili a pomohli im vyrásť.
Ale nie som optimista a nevidím prielom k časom, kedy by sme videli v tomto regióne povedzme päť-šesť IPO ročne. Gevorkyan prelomil ľady, to je úžasné, ale nemyslím si, že do týchto vôd budú pravidelne a často plávať ďalšie firmy.
Prečo?
Názory tunajších podnikateľov sú konzervatívne, burza tu jednoducho nemá tradíciu. Budeme radi, ak sa objavia dve-tri IPO ročne.
Pohľad do Varšavy prezrádza, že tamojšia burze žije oveľa viac ako pražská či bratislavská. Nie je to prísľub, že tento typ financovania firiem bude postupne štandardom aj v strednej Európe?
Varšavská burza sa historicky rozvinula preto, že na to boli vytvorené podmienky. Trh rôznych investičných, podielových a dôchodkových fondov spolu s legislatívou zapadli do seba a, na rozdiel od nás, sa tam dalo investovať do lokálnych firiem.
Ďalšou historickou odlišnosťou je, že pri privatizácii majetku po páde komunistického režimu tam veľká časť firiem skončila na burze, čím sa vytvorilo potrebné investičné podhubie. U nás sa to riešilo napriamo, vstupom strategických investorov, nechcem rozoberať akých, do firiem. Historický vývoj nám neprial a dnes je už extrémne ťažké to dohnať.
Veľkí verzus drobní akcionári
Spomínali ste, že pri vstupe na burzu sú pre firmu kľúčoví veľkí, inštitucionálni investori a vy by ste radili vyčleniť pre drobných investorov maximálne desatinu akcií. Prečo? Množstvo malých akcionárov predsa prinesie zakladateľovi firmy kapitál, ktorý potrebuje, a súčasne si zachová plnú kontrolu nad smerovaním firmy, pretože malí mu nebudú „kecať“ do biznisu toľko ako veľkí…
Nepleťme si pojmy. „Kecať“ do biznisu by mohol jeden veľký privátny investor, čo má svoje výhody a nevýhody, ale nie veľkí inštitucionálni investori na burze. Výhoda veľkých inštitucionálnych investorov je v tom, že máte veľkú pravdepodobnosť, že sa nebudú chovať stádovito, ako to býva zvykom pri drobných akcionároch.
Tí zväčša nemajú také kvalitné vzdelanie, skúsenosti, čas a zdroje na zbieranie a analýzu dát a informácií či finančnú silu a pohodu ako inštitucionálni investori. Sledujú skôr krátkodobé ciele a ľahko podliehajú panike. Veľa drobných akcionárov preto prináša väčšie výkyvy v cene akcií firmy.
Burza cenných papierov v Prahe. Foto: Aktron / Wikipedia CC BY-SA 3.0.
Prečo to vnímate negatívne?
Väčšia volatilita ceny akcií znamená pre firmu reputačné riziko a nižšiu dôveryhodnosť na trhu. Ako vlastník firmy to nechcete. Chcete pôsobiť na trhu ako silná, stabilná, hodnotná a dôveryhodná firma s rastúcou a stabilnou cenou akcií.
S inštitucionálnymi investormi to pri správnej komunikácii a transparentnosti dosiahnete oveľa, oveľa jednoduchšie, ako v prípade veľkého množstva malých akcionárov. My by sme pri tejto IPO zrejme radili obmedziť podiel retailových akcionárov na najviac desať percent, aj keby to malo znamenať menší výnos z emisie.
Gevorkyan si toto riziko určite vyhodnotil, posúdil ho ako akceptovateľné a uvidíme, čo mu to prinesie.
Poistka do budúcnosti
Z pohľadu firmy – aké plusy a mínusy znamená pre firmu Gevorkyan úspešný vstup na burzu?
Gevorkyan jednoznačne získal relatívne vysoký objem financií za predaj malej časti podielu spoločnosti. Pri rodinných firmách je bežné, že zakladateľ ju 20-30 rokov buduje a skôr či neskôr začne premýšľať nad tým, čo bude s firmou do budúcna.
V tomto prípade si Gevorkyan plán stanovil a ide podľa neho. Ale podnikanie má veľa rizík. Pandémia nám to pripomenula a mnohí majitelia si uvedomili, že nie je dobré mať všetky vajíčka v jednom košíku, teda len vo vlastnej firme.
Pre niektorých začal byť zaujímavý plán predať časť firmy v dobrých časoch a zabezpečiť si tak bezpečnostný vankúš pre prípad, keby sa stalo niečo zlé. Ak má totiž firma len bankové financovanie a prestane sa jej dariť, banky si vezmú všetko, aby uspokojili svoje pohľadávky. Preto v určitej fáze vývoja firmy je fajn si predajom minoritného podielu poistiť budúcnosť.
Deje sa to?
Vidíme, že to zmýšľanie sa zmenilo. Majitelia firiem sú náchylnejší dať takto časť majetku bokom. V takom prípade majú na výber dve cesty: vstup privátneho investora alebo vstup na burzu.
Kľúčový rozdiel je v tom, že ak idete cez burzu, nemáte za stolom nikoho, kto by vám pomáhal pri riadení firmy, je to len na vás. Ako v prípade Gevorkyana – bude žať plody dobrých, ale aj zlých rozhodnutí. Navyše, tým, že išiel na burzu, tak v biznise musí zostať, aby doručil príbeh, ktorý predával počas roadshow veľkým investorom.
V prípade vstupu sofistikovaného privátneho investora musí zakladateľ firmy pri každom rozhodnutí argumentovať, vysvetľovať a rozhodnutia sú viac založené na dátach než na pocitoch. Investor prináša do firmy okrem kapitálu aj hodnotu – skúsenosti, kontakty, know-how, renomé…
To isté platí v prípade exitu z firmy, či už formou IPO, kde vie poradiť, alebo v prípade vstupu iného investora. Majiteľ sa buď zladí s investorom ohľadne exitu, alebo nechá investora exitovať samého. V každom prípade, transakcia bude určite schodnejšia, ak investor vie, že vo firme bol už pred ním iný veľký inštitucionálny investor.
„Riedenie“ akcií
Ešte pred vstupom na burzu sa Gevorkyan netajil tým, že v budúcnosti plánuje vydať ďalšie akcie, zrejme už na hlavnej pražskej burze. Čo to bude znamenať pre aktuálnych investorov?
SPO (tzv. secondary public offering, druhý úpis akcií firmy v poradí, pozn. red.) má z pohľadu firmy signalizačný a finančný efekt. Firma získa ďalší kapitál na rast a súčasne dáva svetu najavo, že sa jej darí. Pre doterajších investorov sa však nič zásadné nemení.
Väčší počet vydaných akcií však znamená, že ich vlastníctvo sa „rozriedi“. Budú mať na firme menší podiel, ako mali po IPO…
Lenže vtedy mala firma menšiu hodnotu, teda valuáciu. Po vydaní ďalších akcií hodnota firmy stúpne o získaný kapitál. Investor tak bude mať síce menší podiel na firme, ale hodnotnejšej a z hľadiska hodnoty ich podielov musia byť na tom rovnako.
Väčšinou sú na tom však lepšie, lebo SPO sa robí, keď firma rastie a má príležitosti na rozvoj, a teda má aj vyššiu valuáciu, ktorá akcionárom vykompenzuje rozriedenie ich podielov. Platí tiež, že doterajší investori by mali mať právo dokúpiť si toľko akcií z druhej emisie, aby sa ich podiel na firme nezmenšil.
Od 1. júla sa začali akcie firmy Gevorkyan voľne obchodovať na burze. Aký vývoj ceny očakávate?
Neviem to predikovať práve preto, že je tam tých 40 percent retailových akcionárov. Je zrejmé, že inštitucionálni investori akcie predávať nebudú, pretože do firmy išli so strednodobými až dlhodobými očakávaniami.
Môže nastať situácia, že väčšina retailových bude chcieť využiť prvú príležitosť, ako trochu zarobiť, a predajú. Tam je to riziko, o ktorom sme sa bavili na začiatku, nedá sa to predikovať.
