Daň z kapitálových výnosov je deštruktívna. Ak znížite odmenu za úspech, pri ktorom človek na seba berie i riziko, ktoré slúži aj ako základný predpoklad inovácií a vyššej životnej úrovne, akurát tým brzdíte pokrok. A škodíte aj dôchodkom.
Ceny akcií by boli vyššie, ak by bola daň nižšia alebo žiadna. Zníženie dane by nielen pomohlo hospodárstvu, ale aj okamžite zvýšilo príjmy pre strýčka Sama. To by malo osloviť aj takzvaných „deficitných jastrabov“.
Samozrejme, aby sa USA dostali z fiškálneho chaosu, je nevyhnutný razantný ekonomický rast, ale aj nižšia daň z výnosov by bola veľmi užitočná.
Dnes je príliš vysoká. Na federálnej úrovni je to 20 percent plus 3,8 percenta na zdravotné poistenie, spolu takmer 24 percent. A sú tu aj štátne dane. Zníženie tej federálnej by bolo pozitívnym príkladom pre štáty.
Republikánski legislatívci by si mali opakovať, že zníženie dane z výnosov znamená okamžité vyššie príjmy – nie o rok či dva, ale hneď. Okamžite. Je to aj nadstranícky krok: keď bola táto daň znížená v roku 1997 za demokratov a Billa Clintona, daňové príjmy sa v roku 1998 pekne zvýšili. Keď ju znížili v roku 2003 za republikána Georgea W. Busha, o rok opäť vzrástli.
Ľudia budú zisky z cenných papierov realizovať viac, ak bude daňová „pokuta“ nižšia. Ak sa zníži z 23,8 percenta na 15 percent, malo by to úžasný vplyv. Zatiaľ totiž investori sedia na gigantických výnosoch z akcií. Boli by nadšení, ak by mohli časť ziskov vybrať a zvyšok prerozdeliť. Mobilitu kapitálu v ekonomike potrebujete, nechcete, aby boli peniaze zmrazené.
Demokrati označia zmiernenie odvodu za darček pre bohatých. No a čo? Čokoľvek republikáni navrhnú, je takto skritizované. Zníženie daní však pomáha ekonomike a ľuďom. Toto konkrétne skutočne výrazne. Kapitál je palivom pokroku.
Dôvod pre nízku daň zo zisku – alebo jej odstránenie – je očividný. Daň poškodzuje tvorbu kapitálu tým, že znižuje výnosy po zdanení. Ide aj o dvojité zdanenie, veď zisky už boli zdanené na úrovni podnikov.
Efektívna sadzba je vyššia ako nominálna, pretože zisky nie sú indexované podľa inflácie. Až príliš často investori skončia tak, že držia akcie pridlho a napokon zaplatia daň z výnosu, ktorý ostal len na papieri.
Trumpov daňový tím by si mal túto zásadnú reformu osvojiť.
Urobte dolár opäť tvrdým
Bitka o menovú budúcnosť USA sa čoskoro začne. Ide o zásadný problém: celý model amerického centrálneho bankovníctva je zlý. Predseda Fedu Jerome Powell tvrdí, že úroky znižovať netreba, lebo vývoj inflácie je pod kontrolou. Realita je však tvrdá: ceny komodít vyleteli o viac ako 20 percent a zlato sa blíži k 3 000 dolárom za uncu.
Toto nie sú náhodné čísla – trh nám hovorí, že dolár oslabuje, aj keď sa v porovnaní s inými zlyhávajúcimi menami zdá byť silný. Riešenie je priamočiare: namiesto snahy o mikromanažovanie ekonomiky by sa Fed mal zamerať na jedno primárne zadanie – stabilnú hodnotu dolára. Keď v deväťdesiatych rokoch viedol Fed Alan Greenspan, sledoval ceny zlata a komodít ako kľúčové ukazovatele a fungovalo to skvele. Z nevysvetliteľného dôvodu Fed tento prístup v roku 2000 opustil a odvtedy za to v USA draho platíme.
Konflikt medzi Bielym domom a Fedom je nielen pravdepodobný, ale nevyhnutný. A prezident Trump má lepšie karty, ako si mnohí myslia. Fed nie je štvrtou zložkou vlády, hoci sa tak tvári. Podlieha kongresu a história ukazuje, že v konfrontáciách s Bielym domom ustúpi. Investori sa však musia pripraviť na turbulencie. Keď bude jasné, že inflácia nie je porazená – a ten moment príde – trhy budú reagovať na bitku medzi akoby „proinflačným“ Bielym domom a akoby „zodpovedným“ Fedom s obavami. Tu však nejde len o úrokové sadzby, ale o samotné fungovanie Fedu.
Fed sa musí vzdať úlohy bábkoherca, ktorý ťahá za povrázky ekonomiky, a vrátiť sa k funkcii strážcu menovej stability. Musí monitorovať skutočné trhové signály – ceny komodít a zlata – namiesto snahy „ladiť“ ekonomiku manipuláciou sadzieb. Súčasný prístup priniesol len cykly boom-prepad, menovú nestabilitu a infláciu. Je čas na zmenu.
