Októbrové číslo magazínu Forbes, ktoré budete o pár dni držať aj v rukách, je najväčšie číslo tohto roka – nielen čo sa týka jeho hrúbky, ale aj objemu peňazí, ktoré reprezentujú tváre tohtoročného rebríčka najbohatších Slovákov.
Dokopy sme im napočítali majetok v objeme takmer 19 miliárd eur. Zoznam sme tento rok rozšírili o nové mená, ale nájdete v ňom aj stálice a zmeny na prvých priečkach. Dlhoročnej jednotke rebríčka Ivanovi Chrenkovi sa stále nepodarilo spamätať z pandemických čias. Tie podkopali nohy kancelárskym budovám, na ktoré sa jeho HB Reavis špecializuje.
Forbes Slovensko / Martin Smatana
Následné precenenie majetku viedlo k poklesu čistej hodnoty aktív jeho firmy. Chrenko, ktorý sa medzičasom stiahol z biznisu ako na Slovensku, tak aj v Poľsku, dočasne pozastavil aj development nových projektov v Nemecku – silu a pozornosť sa snaží sústrediť na obrie projekty v Londýne. Aj pre tieto problémy sa prepadol až na štvrté miesto v našom zozname.
Naopak, raketový rast zdravotníckeho sektora pozdvihol hodnotu majetku Tomáša Chreneka, ktorého nemocničná sieť Agel sa rozrastá nielen na Slovensku, ale aj v Česku a už prevýšila miliardovú hodnotu. To Chrenekovi stačilo na to, aby sa s majetkom, ktorý prvý raz od čias Andreja Babiša presiahol (ako jediný v našom rebríčku) dve miliardy eur, stal novou jednotkou nášho zoznamu.
Biznis sa môže báť, za čo ďalšie ho vláda zdaní, alebo môže otvorene volať po riešeniach, ktoré chýbajú.
Rovnako sa aj vďaka rastu zdravotníckeho sektora medziročne vyšvihla hodnota majetku Jaroslava Haščáka s manželkou Valeriou. Tá síce zostáva správkyňou rodinného majetku, no Haščák sa po veľkom návrate do vrcholového manažmentu Penty, keďže prokurátor zrušil jeho obvinenia, vracia aj do rebríčka najbohatších Slovákov podľa Forbesu, a to rovno s majetkom na úrovni 1,8 miliardy eur.
Najväčšiu zmenu predstavuje do tretice hodnotenie majetku Jozefa a Patrika Tkáčovcov a ich dlhoročného biznisového partnera Ivana Jakaboviča, ktorí spolu vedú a rozvíjajú rozsiahly biznis J&T. Ich bankové aktivity združené pod J&T Finance Group vykazujú rekordné zisky, pričom profitovali najmä zo zvýšených úrokových sadzieb, ale pod nárast ich hodnoty a vstup do klubu miliardárov sa podpísalo aj čiastočné sprehľadnenie ich aktív.
Forbes Slovensko / Martin Smatana
Spletitá štruktúra J&T Private Equity Group, pomocou ktorej akcionári ovládajú napríklad časť energetického molocha EPH, sa síce odkrýva len pomaly, ale dostatočne na to, aby sme im medziročne dokázali pripísať stovky miliónov eur „navyše“. Tohtoročný rebríček najbohatších je však iný nielen pre jeho zloženie či poradie na popredných priečkach, ale aj pre emócie, ktoré vyvolal ešte skôr, ako sme ho zverejnili.
Zhrnúť sa to dá jednou vetou: viacerí bohatí už viac nechcú byť bohatí. Kým po minulé roky sme diskutovali predovšetkým o tom, akú výšku majetku im pripísať a o nuansách našich výpočtov, tento rok sme okúsili nebývalú snahu členov zoznamu, aby v ňom nefigurovali. Dôvody boli rôzne, ale diskusia vždy končila rovnako: v súčasnom politickom prostredí nie je bezpečné ani žiaduce ukazovať sa.
Bez ohľadu na to, či sa firmám darí, či majetok, ktorý im pripisujeme, zarobili poctivo zveľaďovaním biznisov, ktoré buď zdedili, alebo sami vybudovali od nuly, nie je to čosi, za čo by sa chceli v súčasnosti postaviť. Nemožno sa im čudovať.
Nepredvídateľné a často ťažko pochopiteľné kroky súčasnej vlády, ktorá si predsavzala výrazne konsolidovať verejné financie (po čom odborníci už dlho volali), no len naťahovaním rúk k občanom a podnikateľom (čo je už menej záslužné), vzbudzujú všetko, len nie dôveru biznisovej obce v túto krajinu.
Práve zažívame ďalší z „exodov“ slovenského kapitálu do zahraničia, či už toho finančného, alebo ľudského, a milionári sú jedni z tých, ktorí popri študentoch zdvíhajú kotvy najrýchlejším tempom. Stačí sa pozrieť do susedného Česka. Koľko Slovákov tam za posledný rok založilo svoje firmy? Veľa. Aj tí podnikatelia, ktorí sčasti vyrástli popri štáte – či už vďaka štátnym zákazkám, alebo v prostredí, ktoré prialo ich biznisom –, si po rokoch začínajú uvedomovať, na aký tenký ľad sme sa ako krajina a ako spoločnosť dostali.
Pokiaľ by sme pritvrdili, mohli by sme povedať, že hoci časť biznismenov vyrástla prevažne za Ficových vlád, jeho štvrtá éra je aj pre nich samých natoľko „divoká“, že by najradšej nevytŕčali z davu. Hrubosť a neodbornosť, ktorá sa vkradla do parlamentu na kandidátkach koaličných partnerov, je šokujúca pre všetkých – pre podnikateľov aj pre bežnú verejnosť. Na tomto mieste by som však rada odkázala jedno: strkať hlavu do piesku nie je cestou, ako z toho von. Nepriznávať sa k svojim úspechom je priamo v rozpore s tým, čomu vo Forbese veríme.
Pokiaľ chceme skutočne prispieť ku kultivovaniu verejného života, celé sa to začína tým, že si uvedomíme hlas, ktorý máme. Biznis sa môže báť, za čo ďalšie ho vláda zdaní, alebo môže otvorene volať po riešeniach, ktoré chýbajú. Biznis môže mať strach z nepriazne verejnosti, keď dostane nálepku „tých najbohatších“, alebo môže využiť svoj vplyv a žiadať diskusiu na úrovni. Nehovoriac o tom, že o svoje majetky sa môže podeliť aj v prospech iniciatív, ktoré suplujú štát tam, kde dlhodobo zlyháva. Napríklad sa môže postaviť na stranu mimovládnych organizácií, ktoré by v prípade, ak by prišli o dve percentá z daní, mali vážny problém plniť si svoju nezastupiteľnú úlohu v spoločnosti.
Biznis by sa mal prestať báť o seba a mal by sa začať báť o tento štát. Áno, odísť je najľahšie, ale kedy si kapitalisti vyberali ľahšiu cestu? A prečo by s tým mali začať práve teraz?
