Pri príprave februárového čísla magazínu sme sa zamerali na tému slovenského zdravotníctva, keďže už druhý rok prinášame špeciál Top osobnosti medicíny. V ňom predstavujeme 75 lekárov a lekárok pôsobiacich na Slovensku, ktorí sú špičkami vo svojich odboroch.
Posledné dni pred odchodom čísla do tlače sme však popri komunikácii s desiatkami lekárov a sondovaní ich úspechov sledovali, aké témy považuje vláda za prioritné. Videli sme, že zdravotníctvo medzi nimi nie je. Kým v tomto štáte prebieha nezmyselná snaha o vytváranie domnelého nepriateľa, tak slovenskí pacienti zostávajú na okraji záujmu.
Medzičasom prichádzame o možnosť riešiť problémy, ktoré nás sužujú. Chýbajúce technické vybavenie nemocníc, nedostatok personálu, dlhé čakacie termíny na vyšetrenia, preťažovanie lekárov administratívnymi povinnosťami či neschopnosť postaviť za celé desaťročia novú štátnu nemocnicu… To všetko iba umocňuje frustráciu z vecí verejných a cynizmom nahlodáva aj večného optimistu.
Nečudo, že mladí lekári sa pozerajú po živote za hranicami. „Práve kvôli mladým lekárom by som si želal, aby naše zdravotníctvo bolo funkčné. Čelíme tlaku, aby sme na fakultu prijímali viac medikov, no problém nie je v počte absolventov.
Problémom je, že mnohí z nich odchádzajú do zahraničia – a častým dôvodom je stav slovenských nemocníc a množstvo byrokratických prekážok, s ktorými sa tu stretávajú,“ potvrdzuje vo veľkom rozhovore tohto čísla profesor Juraj Payer, prednosta internej kliniky v bratislavskom Ružinove a dekan Lekárskej fakulty Univerzity Komenského.
Európska komisia pred dvoma rokmi odhadla, že na Slovensku bude do roku 2030 chýbať viac ako 3-tisíc lekárov a takmer 10-tisíc sestier. To je trikrát viac, ako chýba v susednom Česku. Nemožno sa čudovať, veď ho zásobíme dobre. Už dnes pracuje v Česku zhruba 2,4-tisíca slovenských lekárov, ďalších 1,2-tisíca v Nemecku, okolo 600 v Spojenom kráľovstve a 300 – 350 v Rakúsku.
Namiesto toho, aby sme sa ich snažili prilákať späť, ešte viac si pod sebou pílime konár a vyháňame ďalších. „Lekári z krajiny odchádzajú aj s ohľadom na politickú klímu, zvlášť mladí sú na to citliví. Majú iné tolerančné nastavenia, keď vidia toľkú hrubosť,“ dodáva Payer, ktorého desiatky lekárov označujú za svoj vzor a ktorého prínos pre medicínu ocenila aj britská kráľovská komora lekárov.
Prvým krokom k zmene je oslavovať skutočné autority, napríklad výberom lekárov, ktorí sú právom súčasťou nášho rebríčka Top osobnosti medicíny podľa Forbesu. Druhým je počúvať, čo potrebujú, aké problémy riešia, a hľadať spôsoby, ako im ukázať, že štát je pre nich dôstojným partnerom na diskusiu.
Pokiaľ by sme počúvali našich lekárov, všimli by sme si, kam za hranice sa pozerajú oni. Lekári, s ktorými sme sa rozprávali, nevyzdvihovali prácu ich ruských náprotivkov.
Zato mnohí opisovali za zlomové kariérne momenty, keď vycestovali na pracovnú stáž do Švajčiarska, USA či Spojeného kráľovstva, rovnako aj vďačnosť, že mohli skúsenosti zo Západu priniesť do domovských nemocníc. A ani o mladých lekároch, ktorí by húfne utekali za lepšími podmienkami do Ruska, som ešte nepočula.
Najväčším zásahom zahraničia do našich vnútorných záležitostí je najmä ostrý kontrast, ktorý vzbudzuje. Za to si však môžeme sami.
Pokiaľ sa čoskoro ako krajina nespamätáme, bude alarmujúca nielen snaha politických predstaviteľov priblížiť sa k Rusku viac než k Západu, ale aj tomu zodpovedajúci stav nášho zdravotníctva. Najhoršie je, že verejní činitelia sa nemusia o to ani veľmi snažiť. Postačí, keď dostatočne veľká skupina ľudí rezignuje na úsilie o to, aby sme sa mali lepšie.
Možno naozaj záchrana príde spoza východnej hranice, ale bude to skôr generácia ukrajinských zdravotníkov, ktorí zasadnú do vyprázdňujúcich sa slovenských ambulancií.
Viem, že by sme mali byť vďační aj za to málo, čo sa nám ponúka, ale každý dobrý CEO vie, že najväčšou hodnotou firmy sú jej ľudia. Naozaj musíme o nich prísť, aby sme si ich začali ako krajina vážiť?
