Letisko na karibskom ostrove Svätý Martin, kde lietadlá pristávajú tesne nad hlavami ľudí, alebo nepálske letisko Lukla v Himalájach. Tie sa v rebríčkoch najnebezpečnejších letísk sveta objavujú pravidelne. No ako je na tom Európa?
Český Forbes oslovil troch skúsených pilotov, aby pomohli zostaviť rebríček desiatich najnebezpečnejších letísk, na ktoré sa dostanete z nášho regiónu.
Sľubujú zimomriavky
Letisko robia nebezpečným napríklad jeho nadmorská výška, dĺžka a povrch dráhy, blízkosť skál alebo iných prekážok, hustota premávky a, samozrejme, počasie. Na letiskách vo výbere Forbesu je kombinácia väčšiny z týchto podmienok. Pre lety na niektoré z nich musia mať dokonca piloti a pilotky špeciálny výcvik.
„Skôr ako nebezpečné by som tieto letiská označil ako zložité alebo náročné. Ak by boli vyslovene nebezpečné, nelietalo by sa tam. Ide teda o letiská, ktoré si vyžadujú prípravu a majú svoje anomálie,“ vysvetľuje kapitán a letecký inštruktor s 15-ročnou praxou Zdeněk Kotlík.
Väčšina cestujúcich má však pri pohľade na pristávaciu dráhu, na konci ktorej je strmá skala alebo morská hladina, zimomriavky. Tu je desať letísk, ktoré ponúkajú takýto zážitok.
Madeira
Letisko Funchal na ostrove Madeira sa pravidelne umiestňuje aj vo svetových rebríčkoch. Pristávaciu aj odletovú dráhu síce obklopuje more, oveľa väčší problém sú však strmé skaly, ktoré sa týčia na severnej strane letiska. Manévrovanie komplikuje aj silný severný vietor, ktorý neraz spôsobuje turbulencie.
Letecké orgány preto stanovili maximálnu rýchlosť vetra, ktorá je tu pre vzlietanie a pristávanie prípustná. Pri jej prekročení sa prevádzka letiska zastaví. Lietadlá môžu v závislosti od množstva paliva buď počkať, kým sa poveternostné podmienky zlepšia, alebo pristáť na najbližšom záložnom letisku.
Foto Peter Forster/Wikimedia Commons (CC BY-SA 2.0)
„Silný vietor by ako taký nebol až taký problém. Horšie to je, keď sa jeho sila a smer prudko menia. To môže vyvolať jav, ktorý po anglicky voláme windshear (strih vetra, pozn. red.) a ktorý negatívne ovplyvňuje výkon lietadla,“ vysvetľuje Kotlík.
„Prudké zmeny smeru a sily vetra môžu spôsobiť, že lietadlo bude ťažko ovládateľné a treba na ne reagovať odchýlkami kormidiel. Prípadne je potom nutné urobiť takzvaný go-around a celý postup pristávania zopakovať. Ak sú podmienky tesne pod hranicou limitu, musí byť pilot navyše veľmi obozretný,“ dopĺňa Michal Beran, dlhoročný pilot a inštruktor.
Gibraltár
Za jedno z najnebezpečnejších letísk na svete, a teda aj v Európe, je považované medzinárodné letisko Gibraltar, ktoré spadá pod ministerstvo obrany Spojeného kráľovstva. To využíva britské vojenské letectvo a je súčasťou RAF, no slúži aj na civilné účely.
Foto: Tony Evans/Flickr (CC BY-ND 2.0)
Tesne vedľa jedinej pristávacej a odletovej dráhy sa nachádzajú vodná hladina aj skala. No jej najväčším špecifikom je, že ju križuje diaľnica. A nie hocijaká. Ide o hlavný ťah z Gibraltáru do Španielska. Vyťažená Winston Churchill Avenue musí byť uzavretá vždy, keď na letisku pristáva alebo vzlieta nejaké lietadlo.
Piloti v súvislosti s týmto letiskom upozorňujú aj na dĺžku dráhy. Má totiž len 1 828 metrov. „Lietadlo má menej priestoru, aby nabralo rýchlosť. Tým pádom sa znižuje maximálna možná hmotnosť pri vzlete,“ vysvetľuje Kotlík.
Skiathos
Ešte príznačnejším príkladom letiska s krátkou dráhou je to na gréckom ostrove Skiathos. Dráha je s dĺžkou 1 628 metrov nielen krátka, ale podľa pilotov aj úzka. Pristátia a odlety tu navyše komplikujú letné búrky a iné výkyvy počasia.
Foto Timo Breidenstein / Wikimedia Commons
Podobné podmienky sú aj na ďalších gréckych ostrovoch ako Korfu alebo Samos. Letisko na ostrove Skiathos všk býva prirovnávané k Medzinárodnému letisku princeznej Juliany na karibskom ostrove Svätý Martin. Najmä preto, že pristávajúce lietadlá preletujú tesne nad hlavami návštevníkov miestnej pláže.
Innsbruck
Aj keď sa horské letiská v Európe nenachádzajú v takých extrémnych nadmorských výškach ako napríklad slávne letisko v Bhutáne v dvojtisícovej výške, no niektoré alpské letiská sa tiež považujú za náročné pre vysoké hory.
Jedno z nich sa nachádza v Innsbrucku v Tirolsku, v údolí vo výške necelých 600 metrov nad morom. Vzletová a pristávacia dráha je dlhá len dva kilometre, na čo tiež treba pamätať, najmä v zime.
„Na zľadovatenej alebo zasneženej dráhe sa znižujú brzdné účinky. Potrebná dĺžka pristávacej dráhy sa potom vypočítava pomocou softvéru, ktorý zohľadňuje aj hustotu a rýchlosť vetra. Pri brzdení sa tu používa najmä reverz (spätný ťah motora, poz. red.). Brzdy za týchto podmienok veľmi nefungujú,“ vysvetľuje kapitán a letecký inštruktor Petr Vavřina.
Foto Balázs Pinter/Wikimedia Commons
Okolitý horský terén navyše komplikuje stúpanie pri odlete, pričom lietadlá v pomerne malých výškach míňajú aj časť mesta. Piloti a pilotky preto potrebujú na toto letisko špeciálny výcvik. Niektoré typy lietadiel sa sem nedostanú vôbec.
Typické horské počasie s premenlivým vetrom a častou hmlou tu pilotom komplikuje život viac-menej celý rok. „Lietanie pri zníženej viditeľnosti si vyžaduje špeciálne vybavenie lietadla aj letiska,“ dopĺňa Beran.
„Aktuálne môžeme pristávať pri viditeľnosti aspoň na 200 metrov. Vždy však musíme mať aj plán B – aspoň dve záložné letiská, na ktorých sú meteorologické podmienky lepšie,“ zdôrazňuje Kotlík.
Salzburg
Podobne je na tom salzburské letisko Wolfganga Amadea Mozarta, ktoré sa tiež nachádza v tesnej blízkosti Álp. Pohľad na brzdiace lietadlo v tesnej blízkosti hôr môže byť až skľučujúci.
Foto SZGwebmaster/Wikimedia Commons (CC BY-SA 4.0)
Pre vysoký terén z jednej strany je dráha na letisku jednosmerná. Pristávanie a odlet tu často komplikuje aj sychravé počasie s premenlivým vetrom a hustou hmlou.
„Na začiatku pristávania alebo aj pri nepodarenom priblížení a go-arounde sa tu pre vysoký terén lietadlo pohybuje vo veľmi úzkom priestore,“ vysvetľuje možné riziká pilot Zdeněk Kotlík.
Bern
V údolí švajčiarskych Álp leží v nadmorskej výške 500 metrov medzinárodné letisko Bern. Nesie názov podľa dedinky, ktorej je súčasťou: Belp. Aj tu musia piloti absolvovať špeciálny výcvik.
Foto Lszb29/Wikimedia Commons (CC BY-SA 3.0)
„Prílety a odlety sú povolené iba vtedy, keď sú negatívne vplyvy minimálne,“ zdôrazňuje Beran a dodáva, že je to bežná prax na väčšine náročnejších letísk.
Grenoble
V horách ešte chvíľu zostaneme. Tentokrát na úpätí francúzskych Álp neďaleko univerzitného mesta Grenoble. Tunajšie horské strediská sú obľúbené v zime medzi lyžiarmi, v lete zasa medzi turistami. Do Grenoble preto mieri čoraz viac komerčných leteckých liniek.
Foto Aéroport Grenoble Alpes Isère
Kapitáni, ktorí chcú na letisku pristáť, opäť potrebujú špeciálny výcvik a oprávnenie od miestnych leteckých úradov. Dôvody sú podobné ako pri predchádzajúcich horských destináciách: vysoký terén v okolí a horské podnebie s časnými hmlami.
Batumi
Z jednej strany voda, zo všetkých ostatných hory. Tak môžeme v skratke opísať pristávaciu dráhu gruzínskeho letiska v čiernomorskom letovisku Batumi, ktoré je čoraz viac turisticky vyhľadávané.
Lietadlá naň môžu prilietať len z jedného smeru a to, či bude odlet alebo pristátie možné, sa odvíja od rýchlosti vetra. „Keď sa dá letisko využívať len jednosmerne, rýchlosť vetra hrá veľkú rolu. Pristátie alebo odlet môže totiž úplne znemožniť. Neďaleko hornatého terénu sú časté aj turbulencie alebo znížená viditeľnosť,“ upozorňuje kapitán a letecký inštruktor Petr Vavřina.
Foto Ercan Karakas/Wikimedia Commons
Beran tiež upozorňuje, že na niektorých jednosmerných letiskách je od istého okamihu pri pristávaní nemožné urobiť tzv. go-around. Všetky postupy preto musia piloti dodržať naozaj dôsledne.
Tivat
Podobné podmienky sú aj na letisku v turisticky obľúbenom meste Tivat v Čiernej hore. To býva označované ako jedno z najnebezpečnejších letísk ako pri približovaní, tak pri vyčkávaní vo vzduchu.
Obklopujú ho vysoké hory a dráha s dĺžkou 2,5 kilometra leží len päťdesiat metrov od pobrežia. Letisko preto funguje len za denného svetla.
„Ak sú tam nejaké vyššie budovy alebo napríklad sťažne lodí, musí pilot použiť vyšší ťah motora. Ak to nestačí, musí znížiť váhu lietadla, aby mal pri prelete nad prekážkami dostatočnú rezervu. Všetky tieto premenné sa nahrávajú do softvéru, ktorý to presne vypočíta,“ vysvetľuje Kotlík.
Foto Petr Beran/Wikimedia Commons (CC BY-SA 4.0)
„Piloti musia vždy počítať aj s najhoršími možnými scenármi – ako napríklad strata ťahu pre vysadenie jedného motora. Pre takéto prípady nám softvér zobrazuje najlepšie možné trasy, kadiaľ sa dá uniknúť. To je extra dôležité pri takýchto letiskách.“
Tenerife North
Aj keď sa bežne do top desiatky najnebezpečnejších letísk nedostáva, pozornosť si na záver zaslúži kanárske letisko Tenerife North. A to pre, žiaľ, najtragickejšiu nehodu v histórii letectva, ktorá sa tu odohrala v roku 1977.
„Zrážka storočia“ (ako býva táto nehoda označovaná) bola nešťastnou súhrou viacerých udalostí, no výrazne k nej prispeli zlé poveternostné podmienky a hustá hmla. Na malom letisku sú pre hustú hmlu odlety a prílety odkladané častejšie než kdekoľvek inde. Dnes už sa využíva skôr na dopravu medzi jednotlivými ostrovmi alebo do Španielska.
Letisko sa nachádza v horách v nadmorskej výške okolo 600 metrov, kde sa zrážajú horúci a studený vzduch. Oblačnosť tu preto často klesá pod kritických 600 metrov a hustá hmla pokrýva celé letisko.
Foto Wikimedia Commons (CC0 1.0)
„Zrážka storočia“ bola v marci 1977 ostudnou pre 583 ľudí. V ten deň boli na letisko odkláňané lety na susedný ostrov Gran Canaria, kde prevádzku ochromil výbuch malej bomby. Tenrife North bolo preto preplnené.
Dlhé čakanie a nepriaznivé vyhliadky pre stále zhoršujúce sa počasie pritlačili holandského kapitána Boeingu 747 k zúfalému kroku – odštartoval bez povolenia. Pre hustú hmlu však nevidel, že na rovnakej dráhe vyčkáva aj Boeing 747 americkej spoločnosti Pan Am. A takmer plne obsadené kolosy sa zrazili.
Článok vyšiel pôvodne na Forbes.cz. Jeho autorkou je Alžběta Tesárková.
