Prečítajte si úryvok z knihy Dobrá správa o úzkosti, kde sa okrem iného dozviete, prečo by sme nemali preceňovať emócie a prečo nám mozog ukazuje svet, ktorý potrebujeme vidieť.
Predstavte si, že sa ponáhľate domov z práce. Vonku je tma ako v rohu a leje ako z krhly, no ani vám nenapadne sťažovať sa na novembrové počasie. Čakajú vás ešte aspoň dve hodiny práce, no najprv musíte vyzdvihnúť dcéru zo škôlky. A nakúpiť potraviny. A naložiť práčku a zbaviť sa rastúcej kopy špinavého oblečenia. Nepokazila sa však náhodou minulý týždeň sušička? Nemáte náhodou vybaviť aj…?
Po odchode z práce ste pri prechode cez cestu mentálne niekde úplne inde. Odrazu pod vplyvom akejsi neviditeľnej sily urobíte náhly krok vzad a len-len sa vyhnete autobusu, ktorý popri vás preletí v plnej rýchlosti. Zastanete na okraji chodníka ako zamrazený pár centimetrov od zrážky. To bolo o chlp.
Nikto si nevšimol, čo sa práve stalo, no pre vás na chvíľu zastal celý svet. Kvapky dažďa sa zlievajú s potom a s búšiacim srdcom si uvedomíte, že ste práve o vlások unikli smrti. Skoro bolo po mne. Našťastie k tomu nedošlo, lebo niekto prevzal nad vami kontrolu a vytrhol vás z myšlienok o lehotách, nákupoch, práčke a sušičke. Niečo vám prikázalo ustúpiť o krok vzad.
Prečítajte si úryvok z bestsellera Dobrá správa o úzkosti od uznávaného švédskeho psychiatra Andersa Hansena, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
Foto: archív barecz & conrad books
Neviditeľná ochranná ruka má veľkosť mandle a nachádza sa hlboko v spánkovom laloku. V medicínskej terminológii sa nazýva amygdala. Je súčasťou viacerých procesov a je prepojená s mnohými časťami mozgu, čím si vyslúžila prezývku krstnej mamy mozgu.
Jednou z jej najdôležitejších úloh je vyhodnocovať informácie prijímané cez zmysly a sledovať, či sa v našom okolí nenachádzajú hrozby. Zrakové, sluchové, chuťové a čuchové vnemy prechádzajú priamo do amygdaly, ktorá dostáva informácie o tom, čo vidíme, počujeme, cítime či konzumujeme, a následne sa dostávajú do zvyšnej časti mozgu.
Zrakovým signálom trvá niekoľko desatín sekúnd, kým sa dostanú z oka cez zrakový nerv do jednotlivých častí zrakového centra v záhlavnom laloku, až sme si nakoniec vedomí toho, čo vidíme. V kritickej chvíli by tých pár desiatok sekúnd mohlo rozhodovať o živote a smrti.
V prípade skutočne vážnych zmyslových vnemov dokáže amygdala reagovať skôr ako zvyšok mozgu – napríklad keď sa na nás rúti autobus v plnej rýchlosti. Keď amygdala aktivuje výstražný signál, ustúpime o krok späť a v tele sa nám uvoľnia stresové hormóny. Tento stav by sme mohli nazvať emóciou (v anglickom jazyku emotion) alebo patrične pohnutím, keďže krok späť predstavuje pohyb (v anglickom jazyku motion).
Subjektívne prežívanie strachu, ktorý je výsledkom životu nebezpečnej situácie, patrí medzi pocity. Najprv teda prichádza emócia a pohyb, potom sa dostavia pocity. Skúsme sa bližšie pozrieť na to, čo sa vlastne deje, keď v nás signál od amygdaly vyvoláva strach v situácii, keď sme iba tesne unikli smrti.
Splynutie nášho vonkajšieho a vnútorného sveta
Keď hovoríme o reakcii mozgu na naše okolie, väčšinou máme na mysli fyzický svet okolo nás, teda napríklad autobus. Existuje však ešte jeden svet, ktorý je nemenej dôležitý a ktorý mozog dôkladne pozoruje. Ide o náš vnútorný svet. Hlboko v spánkovom laloku sa nachádza jedna z najúžasnejších častí mozgu s názvom insulárny kortex.
Má za úlohu zachytávať rôzne informácie v tele, ako napríklad pulz, krvný tlak, množstvo cukru v krvi alebo frekvenciu dýchania. Okrem toho zachytáva aj zmyslové vnemy. V insulárnom kortexe teda splýva náš vonkajší a vnútorný svet, na základe čoho vznikajú pocity.
Pocity nás nezaplavujú v reakcii na to, čo sa deje okolo nás, ale vytvára ich mozog na základe toho, čo sa deje v našom okolí, v kombinácii s tým, čo sa deje v našom vnútri. Cieľom mozgu je motivovať nás k správaniu, ktoré nám pomôže prežiť. Pocity majú v podstate iba jedinú úlohu. Zmenou správania zvýšiť naše šance na prežitie a zabezpečiť prenos našich génov na ďalšie generácie.
Nie sme mysliace stroje, ktoré cítia, ale cítiace stroje, ktoré myslia.
antonio damasio, neurológ a spisovatel
Mozog vytvára pocity celý deň, nie iba vtedy, keď chce ovplyvniť naše správanie v snahe zachrániť nás od zrážky s autobusom. Uvediem menej krutý prípad.
Predstavte si, že ste práve vošli do kuchyne. Na linke zbadáte banán a rozmýšľate, či naň máte chuť. Ako mozog uskutočňuje takéto jednoduché každodenné rozhodnutia? Najprv sa snaží vyhodnotiť, koľko energie a výživných látok banán obsahuje. Potom mozog zbiera informácie o zásobách živín v tele a zisťuje, či ich treba doplniť a či je banán vhodnou voľbou na ich doplnenie.
Keby sme museli vedome vypočítavať hladinu živín v tele pred každým jedlom, bolo by to, samozrejme, veľmi náročné. Preto mozog vykonáva tieto výpočty nevedome za nás. Zhodnotí všetky faktory a vypočíta výsledok. Vtedy nastupujú na scénu pocity, ktoré so sebou prinášajú odpoveď. Pocit hladu nás podnieti banán zjesť, pričom pocit sýtosti nám pomôže banánu odolať.
Mozog vytvára pocity na to, aby nám pomohol správne sa rozhodovať. Pocity neunikli za milióny rokov ani nekompromisnému vplyvu evolúcie. Pocity, ktoré našich predkov viedli z pohľadu prežitia k nesprávnym rozhodnutiam, sa postupne z genofondu vytratili, a to jednoducho preto, lebo jedinci s takýmito pocitmi neprežili.
Z biologického hľadiska sa pocity dajú opísať ako miliardy mozgových buniek, ktoré si navzájom vymieňajú biochemické látky a podnecujú nás k správaniu, ktoré nám pomáha prežiť a rozmnožovať sa. Poetickejšie povedané, pocity sú šeptom tisícov generácií pred nami, ktorým sa napriek nepriaznivým podmienkam podarilo ubrániť hladu, infekčným chorobám a náhlej smrti.
Prečo šťastie nikdy netrvá večne
Vďaka úlohe, ktorú pocity zohrávajú, dokážeme pochopiť, prečo by nebolo dobré, keby sme sa neustále cítili úžasne.
Pozitívne pocity práve majú byť dočasné, inak by nedokázali splniť svoju funkciu, napríklad motivovať nás. Väčšina z nás sa v tom bezpochyby nájde. Myslíme si, že keď nás povýšia, šéf nám zvýši plat, kúpime si vysnívané auto alebo si dáme prerobiť kúpeľňu, budeme konečne spokojní so životom. No keď sa nám splnia niektoré z týchto vecí, ani sa nenazdáme a prídu nové túžby o povýšení a vyššom plate. Nemá to konca-kraja!
Túžba cítiť sa dobre sa väčšinou nachádza na vrchných priečkach nášho zoznamu najdôležitejších vecí v živote. Ide však iba o jeden z mnohých nástrojov evolúcie. Keby tento pocit nebol prechodný, ako nástroj by bol nepoužiteľný. Očakávať, že sa budeme stále cítiť dobre, je rovnako nereálne, ako očakávať, že banán nás zasýti na zvyšok života. Jednoducho tak nie sme stavaní.
Bližší pohľad do mozgu nám odhalí skutočnosť, že nie iba pocity fungujú úplne inak, ako sme si predstavovali. Psychologické a neurologické výskumy dokazujú, že mozog mení naše spomienky. Pred nepríjemnou pravdou dokáže prižmúriť oči, aby nám pomohol byť súčasťou spoločenstva.
Niekedy sa mozgu podarí presvedčiť nás o tom, že sme lepší, šikovnejší a spoločenskejší než v skutočnosti, inokedy zas o tom, že je to s nami beznádejné. Nedovolí nám vidieť svet taký, aký je. Má totiž oveľa dôležitejšiu funkciu, ktorou je snaha prežiť. Ukazuje nám svet, ktorý potrebujeme vidieť na to, aby sme prežili. To nás privádza k nášmu najväčšiemu emocionálnemu nešťastiu, ktorou je úzkosť.
Tip na podcast
Vypočujte si v podcaste Nevyhorení epizódu o úzkosti s Andersom Hansenom, autorom knihy Dobrá správa o úzkosti. Rozhovor v angličtine viedla šéfredaktorka Forbesu Lucia Okšová.
Prepis podcastu v slovenčine nájdete v tomto článku.
