Meno dídžeja a hudobného producenta Jakuba Stracha, ktorý vystupuje pod prezývkou NobodyListen, vás v posledných rokoch nemohlo minúť ani v prípade, že nemáte radi elektroniku či rap. So svojimi setmi, v ktorých kombinuje progresívnu elektroniku s rapom, vystupoval po celom Česku aj Slovensku.
Preslávil sa nielen ako dídžej, ale hlavne ako usporiadateľ kultových rave akcií Addict. Tie sa na dlhé roky stali pre mnoho mladých ľudí synonymom jedných z najzaujímavejších elektronických akcií na východ od Berlína, najmä vďaka nabitému „lineupu“ či prepracovanej svetelnej show.
Na konte má okrem toho spoluprácu s najväčšími rapovými umelcami českého a slovenského hudobného priemyslu, ako je Nik Tendo či Yzomandias, ale aj hudbu na baletné predstavenie bpm českého Národného divadla.
Jeden z jeho posledných projektov je album Koukej se mnou. Ten vytvoril spoločne so svojou partnerkou, talentovanou raperkou Annet X. Ich spoločný klip Vrstvy im vyslúžil miesto v najužších nomináciách cien Čenskej hudobnej akadémie – Anděl Coca-Cola 2023.
Foto: Forbes Česko
Podstatnú časť fungovania jeho osobnej značky tvorí aj komerčná spolupráca, od vystúpení na súkromných akciách až po custom-made hudbu do reklám alebo iných audiovizuálnych projektov.
V jeho životopise by sme našli partnerstvo so značkou Dior, Zalando, Nike, Jägermeister či Prada. Dlhodobo pracuje aj s módnym dizajnérom Janom Černým, ktorému tvorí hudbu na jeho módne prehliadky.
Keď si išiel na svoje prvé vystúpenie, napadlo ti, že ťa hudba bude raz živiť alebo o tom pätnásťroční chlapci veľmi nepremýšľajú?
Pred pätnástimi rokmi som si nemyslel, že celý život nebudem musieť robiť nič iné ako hudbu. Je to obrovské šťastie. Vždy to pre mňa bola hlavná životná aj osobná náplň a som rád, že stále môže byť. Moje začiatky však boli skôr taký pokus-omyl – ako inak, keď ide pätnásťročné dieťa hrať do nočného klubu. Navyše v takých vtipných časoch, napríklad od pol deviatej do pol desiatej večer.
Keď som začínal hrať, boli v klube väčšinou iba barmani a prevádzkari. Vozil ma tam otec, čakal na mňa v aute pred klubom a potom sme spoločne išli domov. Aby som teda odpovedal, o kariére som vtedy príliš nepremýšľal.
Hranie mi v začiatkoch dalo hlavne kontakty. V 15 až 16 rokoch som sa zrazu začal objavovať v skupine ľudí z rapovej alebo hip hopovej scény, ktorých som dlho obdivoval. Boli medzi nimi Indy & Wich, PSH, Vladimir 518 alebo Supercrooo.
Spomínaš si na nejaké svoje konkrétne vystúpenie z tej doby?
Nedávno som si uvedomil, že moje druhé alebo tretie hranie bolo s Viktorom Sheenom (dnes jeden z najpočúvanejších raperov Česka, pozn. red.) a aj pre neho to bol jeden z prvých koncertov v kariére. Pred pár dňami sme sa videli a veľmi sme sa na tom smiali.
Spomenul si, že ťa na tvoje prvé koncerty vozil otec. Mali ste hudbu v rodine?
Mal som šťastie, že sa obaja moji rodičia zaujímali o muziku. Počúvali ju, mali ju radi a spätne si myslím, že aj taká maličkosť môže dieťa ovplyvniť. Moja mama nevydržala bez muziky ani minútu. A navyše mala vkus. Počúvali sme spoločne Princa, Jamiroquai, Marcusa Millera, Mary J. Blige alebo OutKast. Trúfnem si povedať, že mi to dalo fakt veľa.
Potom je tiež dôležité povedať, že mamka pracovala ako letuška a pravidelne lietala s ČSA do New Yorku. Odtiaľ mi vozila cédečká. Na Times Square bola niekoľkoposchodová predajňa Virgin Records, takže som od nej vždy niečo dostal. Mám ich doteraz schované v škatuliach u nej v garáži. Raz za čas sa ma spýta, či si ich už nechcem odviezť. To odmietam, ale zároveň nechcem, aby ich vyhodila.
Potom nemôžem zabudnúť na deda, džezmana. Hral v big bande, organizoval v Prahe veľké jazzové a swingové festivaly, na ktoré som ako decko chodil. Hrali tam super veci, napríklad Manhattan Transfer (americká jazzová, swingová hudobná skupina, pozn. redakcie).
Foto: Forbes Česko
Ako presne si sa dostal k DJingu?
Priznám sa, že si veľmi nepamätám, prečo som ho vôbec chcel začať robiť. Cez rodinnú známosť sa mi podarilo dostať sa do jedného štúdia, kde som sa asi v trinástich rokoch začal chodiť pozerať, ako to celé funguje. Je to celkom vtipná historka – vtedy totiž napísal môj idol Indy na Facebooku, že by si chcel vyskúšať letecký simulátor.
Ako jeho najväčší fanúšik som sa spýtal mamy, či by sa to dalo na Ruzyni zariadiť. A ona to fakt dokázala. Ja som za odmenu dostal možnosť chodiť sa pozerať k nemu do štúdia. Vzal ma tak trochu za svojho, začal som tam tráviť veľa času a vďaka tomu som spoznal skoro všetkých, ktorí v tom čase mali meno.
Sám som si potom stiahol stupídny program do počítača, kde som začal pomaly lepiť prvé vecičky. Sekol som so športom, nehral som počítačové hry ako niektorí moji rovesníci, ale skladal som si slučky a snažil sa pochopiť fungovanie skladby.
Veľké mená si teda začal stretávať už v trinástich alebo štrnástich rokoch. Ako ťa brali starší ľudia z odboru?
Práve nedávno som nad tým premýšľal. Dnes to možno znie divne, ale vtedy ma prijali, pretože takú hudbu robilo málo ľudí… Teraz už by sa to podľa mňa nestalo. Všetci z brandže máme „zaspamované“ sociálne siete mladými, ktorí to chcú robiť tiež, je fakt ťažké sa konkurenciou prehrýzť.
Občas robím workshopy a bežne sa mi na ne hlásia stovky ľudí. Keď som začínal ja, bolo nás naozaj iba pár. Mal som šťastie, že tie veľké mená okolo seba nemali ďalších 40 podobných Jakubov.
Kedy si si za tých 15 rokov na scéne povedal, že si sa vydal správnym smerom?
To je ťažká otázka, pretože to väčšinou nebýva jeden konkrétny okamih alebo akcia. Vtedy neboli streamovacie platformy ani sociálne siete, takže človek nemohol zažiariť len tak cez noc. Nemám teda v hlave jeden konkrétny moment, keď som si povedal: „Aha, toto je tá cesta.“ Robil som skôr malé krôčiky, sem tam som si aj nabil hubu.
Už som to síce hovoril niekoľkokrát, ale stále je to pravda – naozaj si nemyslím, že som nejaký super talent alebo génius. Len som nerobil nič iné ako hudbu. V 17 som si skúšal viesť vlastné hudobné vydavateľstvo, pracoval som na video magazíne Hip Hop Allstars, chodil vysielať do internetového rádia Hip Hop Stage alebo do rádia Spin.
Robil som toho hrozne veľa a nič iné ma nezaujímalo. V 18 som sa presťahoval do vlastného, urobil som si tam malé štúdio a na toto hrozne rád spomínam. To bol pre mňa prvý veľký osobný úspech.
Ten ale musel byť nutne naviazaný na finančnú nezávislosť, na biznisovú stránku veci. Tá začala dávať zmysel už v tvojich 18 rokoch?
Áno, mal som vtedy už veľa bookingov, takže dobrý mesačný príjem. Dokázal som s ním platiť byt. Som maximalista, takže som si samozrejme vybral byt v Prahe 1, bol zbytočne drahý, ale chcel som byť v centre diania. Jedol som potom síce skoro iba banány, čínske polievky a cestoviny s kečupom, ale stálo mi to za to.
Foto: Forbes Česko
Ako funguje biznis značky NobodyListen dnes?
Dosť sa toho zmenilo s nástupom sociálnych sietí a streamingových platforiem. Mám niekoľko kôpok. V prvej sú koncerty, bookingy, potom sú tu príjmy z merchu, predaja nosičov akéhokoľvek druhu. Treťou kategóriou sú streamovacie platformy Spotify, Apple Music, YouTube a tak ďalej, ktoré dnes dokážu aj v Českej republike generovať umelcom slušné peniaze.
To ešte pred piatimi rokmi nebolo, napríklad Calin alebo Viktor Sheen dostávajú štvrťročne vyplatené fakt veľké sumy. Štvrtou kôpkou sú potom komerčné projekty alebo spolupráca.
Pripadá mi, že umelci väčšinou majú tendenciu tú kategóriu komerčných projektov nespomínať, aj keď často býva podmienkou pre ich autorskú tvorbu. Ako to máš v tomto ohľade ty?
Za komerčnú spoluprácu som sa vždy staval, aj keď som za ňu na začiatku dostával veľkú biedu. Jedného času som patril vďaka projektu VR/NOBODY do alternatívnej scény, ktorá je na spájanie sa s nadnárodnými korporátmi dosť háklivá. Tieto dva svety sa však podľa mňa navzájom potrebujú.
Značky sa snažia priblížiť nejakej komunite a na to sú tu zase ľudia z kultúry. Dám príklad, natočiť klip, čo vyjde pokojne aj na 700-tisíc korún (asi 27,5-tisíc eur), je v podstate finančne nenávratná investícia, takže prítomnosť komerčného partnera s tým môže veľmi pomôcť.
Ako si takých partnerov vyberáš?
Hlavné je, že som v situácii, v ktorej si ich vôbec môžem vyberať. Nerobím reklamy na šampóny, ale spájam sa s firmami, ktoré korešpondujú s tým, čo robím. Väčšinou ide o módu, elektroniku, energetické alebo alkoholické nápoje.
Na niektoré spolupráce som vyložene pyšný, napríklad na tú s Diorom alebo s RedBullom a Jägermeisterom, s nimi robím už vyše desať rokov a staviame na spoločnej histórii.
Foto: Forbes Česko
Dokázal by si povedať, na aký autorský projekt si najviac pyšný? Na Addict, spoluprácu s Národným divadlom alebo na niečo úplne iné?
Asi na párty Addict. Myslím, že medzi rokmi 2016 a 2019 patrili k najnavštevovanejším eventom pre určitú subkultúru. Podarilo sa nám vytvoriť safe-space, kde sa ľudia radi vracali, robili sme zaujímavé programy, za ten čas sme na ne nalákali až 60-tisíc návštevníkov.
Jasné, boli tu oveľa väčšie akcie, napríklad festivaly ako Let it Roll, ale toto bolo naozaj špeciálne. Pamätám si, že keď sme robili Addict na Staline v Prahe, kde bolo podľa údajov z dronu asi 4,5-tisíc ľudí, tak mi volal kamarát, programový riaditeľ Rádia 1, a hovoril mi: „Ty vole, som práve na Letnej a tu všetci vyzerajú ako ty!“
Ako je to s projektom Addict teraz?
Teraz tak trochu odpočíva, prestal totiž dávať ekonomický zmysel. Veľmi narástli náklady na produkciu. Zabezpečiť event predtým stálo 600-tisíc korún (23,5-tisíc eur), dnes sú to dva milióny (79-tisíc eur). Navyše nám došli aj miesta, kde organizovať párty. Odohrávali sa napríklad v najrôznejších industriálnych priestoroch.
Je niečo, na čo zo svojej kariéry hrdý nie si?
Tých momentov je tiež veľmi veľa. Veľa vecí som pokazil, hlavne na začiatku. Neviem totiž hovoriť nie. V 20 rokoch som tak robil príliš veľa vecí naraz, polovicu z nich som podľa mňa nezvládal. Viedol som magazín, program v rádiu, mal som hudobný „label“, dorábal školu a veľa vecí rozhodne nedopadlo tak, ako malo.
Jedným z ďalších momentov, ktorý sa mi teraz vybavil, bol nešťastný rozhovor, kde sa v titulku objavilo niečo ako „raperi glorifikujú drogy a mne sa to nepáči“ (titulok presne znel: NobodyListen: Drogy dnes tínedžerom pripadajú cool. Oslavujú ich aj raperi a to ma desí, pozn. redakcie).
Myslím, že to bolo vytrhnuté z kontextu, ale aj tak mi hneď začali volať kamaráti raperi, či som sa zbláznil. Hovorili: „Veď ty sám si produkoval hudbu ľuďom, ktorí sa o téme neboja hovoriť alebo rapovať.“ Z toho mám dodnes mierne PTSD.
Foto: Forbes Česko
Máš ešte nejakú métu, ktorú by si sám pre seba chcel pokoriť?
Mám skôr jedno dlho nesplnené prianie. Je ním cudzina. Veľmi ma to tam ťahá, ale zároveň viem, že ešte treba urobiť veľa práce v Česku. Raz by som za hranice chcel ísť, zatiaľ sa mi to nepodarilo. Mal som síce už koncerty v Berlíne, ale to boli skôr jednorazové akcie, na ktoré som nikdy nenadviazal ničím ďalším.
Všetko je o známostiach. Veci, ktoré robím, robia ďalšie stovky alebo tisíce ľudí. Aby som prerazil, musel by som sa natrvalo odsťahovať. Aj keď veľa ľudí vďaka Addict poznám, nie sme v pravidelnom kontakte. To, že si raz za čas s niekým pošlem ohník na Instagrame nič neznamená.
Do zahraničia som sa chcel presťahovať už niekoľkokrát, zakaždým ma tu však nakoniec zdržal nejaký český projekt. Dieru do sveta sa mi už asi urobiť nepodarí, skúsiť by som to ale aj tak chcel, aspoň v rámci nejakých spoluprác.
Nemyslíš, že ti bude zahraničie dávať väčší zmysel, keď sa tu scéna „vyčerpá“? Až skrátka budeš mať pocit, že si tu skúsil všetko?
Asi áno, ale ja mám väčšinou tendenciu hovoriť, že toto alebo tamto som mohol urobiť ešte lepšie!
Vyhlásenie typu „za tri roky by som chcel dobyť Berlín“ od teba teda čakať nemáme?
To nie, toto by som bol schopný povedať, keď som bol mladší… Pred pár rokmi som si však dovolil prestať tlačiť na pílu. Došlo mi, že moji osobní hrdinovia sú oveľa starší ako ja, majú pokojne aj cez 40.
Toto však človeku dôjde až s vekom – dlho máte pocit, že pokiaľ niečo nestihnete do 30, nebudete už nikdy nikoho zaujímať. Ono to ale nie je tak úplne pravda, takže sa teraz skôr snažím trochu upokojiť.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Petra Šimůnková.
