Voľby v najväčšej krajine Európskej únie po 36 hodinách: skôr zemetrasenie ako stabilita.
Keď v roku 1916 zomrel po 68 rokoch vlády cisár František Jozef I., bol to koniec veľkej éry. V nedeľu, zdá sa, zomrela presne na rok rovnako dlhá éra – povojnové Nemecko.
Príliš dramatický pohľad? Veď kancelárkou s najväčšou pravdepodobnosťou zostane aj po 12 rokoch Angela Merkelová?
Prinajmenšom nemecká tlač deň po voľbách pokojom neprekypovala. Nešlo len o dojmy, ale skôr o fakty: len vymenovať všetky zmeny, ktoré priniesli voľby, vyznieva dramaticky. Merkelovej kresťanskí demokrati – najhorší výsledok od roku 1949. Socialisti – najhorší od 30. rokov. Pravicoví extrémisti – tretie miesto. Šesť strán v parlamente, vyše 21 percent pre protisystémové strany.
V parlamente by niekdajšia „veľká“ koalícia stále mala miernu väčšinu, ak si však socialisti nerozmyslia vyhlásenie z nedele, že po historickom debakli odchádzajú do opozície (šéf SPD Martin Schulz na mierne bizarnej pondelkovej tlačovke odmietol, že by – sám osobne – vstúpil do novej vlády), zostane Merkelovej iba jedna možnosť vlády.
Konzervatívno-liberálno-zelená, čiže čierno-žlto-zelená koalícia. V Nemecku sa jej hovorí podľa farieb Jamajka, na Slovensku vieme, že správnym menom je zlepenec. Časy, keď víťaznej veľkej strane stačilo do koalície pribrať malých liberálov a predvídateľné Nemecko sa podľa aktuálneho výsledku volieb otočilo mierne doľava či doprava, sú asi v nenávratne tiež – naposledy to dokázala Merkelová pred ôsmimi rokmi.
„V takejto koalícii sa oslabená únia, v ktorej sa po prepade vo voľbách hádky sesterských strán CDU a CSU a debaty o Merkelovej nástupníctve rozhoreli tak silno, ako ešte nikdy doteraz, stretne so sebavedomým navrátilcom do parlamentu – slobodnými demokratmi – a so zelenými, v ktorých stále bojujú krídla „fundis“ a „realos“, komentoval konzervatívny denník Frankfurter Allgemeine Zeitung. Bavorská CSU dopadla vo voľbách obzvlášť katastrofálne a rok ju čakajú krajinské voľby, pred ktorými porušila „sväté“ prikázanie svojej legendy Franza Josefa Straussa o tom, že napravo od CSU už nemá byť priestor pre žiadnu stranu.
Aj ďalší z komentátorov FAZ opakuje, že napriek (vďaka?) vlažnej kampani a všeobecne očakávanému zopakovaniu veľkej koalície voľby nakoniec nepriniesli žiadnu nudu. „Sociálni demokrati, kedysi najväčšia nemecká ľudová strana, sú s 20 percentami marginalizovaní,“ píše denník. „Kultúrne hnutie, ktoré miliónom robotníkov dávalo pocit teplého domova, je len tieňom seba samého. Cez trosky povojnového straníckeho systému tiahnu s vlajúcimi vlajkami jasajúci prívrženci (neonacisticko-populistickej) AfD. Od tej budeme teraz počúvať prejavy, ktoré nás budú napĺňať hanbou, nacionalizmus, z ktorého nás bude striasať a diletantizmus, z ktorého budeme bezradní,“ predpovedá komentátor.
Veselé kravaty, hanebné reči. Alexander Gauland z ultrapravicovej AfD.
K vyhliadkam koalície dodáva: „Medzi pravým krajom CSU a ľavým okrajom Zelených ležia celé svety a tak šanca, že takáto vláda vydrží, je oveľa menej ako 50 percent. Skôr treba čakať, že to strany po dvoch rokoch vzdajú.“
Nemecké voľby sa stali vážnym testom toho, koľko percent radikálnych voličov znesie pomerný systém volieb v parlamentnej demokracii – 12,5 percenta pre pravý extrém, 10 pre tvrdú ľavicu, zdecimovaná veľká stredoľavá strana, sú príkladom čísel, ktoré už vládno-stranícka matematika nemusí vedieť stráviť.
„Merkelovsko-kohlovská politika v štýle Durchwursteln“ (zametať problémy pod koberec, aby sa časom vyriešili samé) podľa vplyvného denníka Sueddeutsche Zeitung zlyhala. „Pritom Merkelová nie je nudný politk, vie byť aj rázna a nevypočítateľná,“ (napríklad pri zmene energetickej politiky) po výbuchu vo Fukušime alebo keď jednostranne rozhodla o politike „vítania utečencov,“ konštatujú noviny. „Prvé tri vlády Merkelovej prežili tri veľké krízy – bankovú, krízu eura, a prílev migrantov. Čo hrozí štvrtej, nikto nevie.“
V Sueddeutsche prebehla aj tradičná povolebná debata intelektuálov. Profesorka lingvistiky Elisabeth Wehling upozornila, že „autoritársky a nacionálny jazyk sa v parlamente stane postupne normálnym a to sa priamo prejaví v myslení.“ Filozof Michael Hampe dodal, s narážkou na USA, že skôr pôjde o to, či sa „médiá nechajú strhnúť každým šialeným výrokom AfD,“ – ak nie, vyčerpá sa strana rýchlo sama, lebo nemá program.
Spisovateľka Thea Dorn pripomenula, že aj v Nemecku sa „mainstream posunul jasne doľava, citlivosť voči menšinám, kozmopolitizmus a ekologické povedomie sa v oficiálnej reči považujú za samozrejmosť – a tí, čo pôvodne boli občianskymi konzervatívcami, dnes nemajú (politický) domov – a takto to dlhodobo nepôjde.“ Pravo-ľavá schéma v nemeckej politike prestala podľa nej fungovať, „ale najhoršie, čo by sa mohlo stať, by bolo, ak by okolo Merkelovej vzniklo päť strán, ktoré si budú žiť v konsenze.“
Historik Martin Geyer proste dodal, že takúto pestrosť v parlamente malo Nemecko naposledy pred rokom 1933.
To sú reakcie novinárov a intelektuálov – za priemyselníkov sa ozval Dieter Kempf, prezident Spolkového zväzu nemeckého priemyslu. Vládu vyzval na 300 miliárd investícií, najmä do školstva a štrukturálnych reforiem. Žiadal, aby politici boli odvážnejší, stavili na digitalizáciu, budovali gigabitové siete po celej krajine a dodal, že „návrat k nacionálnemu nie je pre našu krajinu dobrý, AfD je proti tomu, čo z našej krajiny robilo silnú krajinu.“ Šéf Volkswagenu Matthias Müller zasa vyhlásil, že AfD je pravicovo-extrémistická strana a nie je to alternatíva pre Nemecko, hoci sa tak volá.
A čo robili politici? Nový líder opozície Martin Schulz vyhlásil čosi v štýle, že stranu nechce orientovať smerom, ktorým sa vydal Emmanuel Macron, lebo ten nie je sociálny demokrat. Napriek debaklu Schulz o odstúpení neuvažuje.
„Je čas pre viac spravodlivosti“ a predseda nemeckých socialistov.
Šéf liberálov Christian Lindner zasa kritizoval socialistov, že nechú vládnuť a Zelení objavili kalkulačku, keď vyhlásili, že bez Zelených vláda nebude. Kancelárkine vystúpenie zhrnuli v SDZ až fatalisticky: „jednoducho ideme stále ďalej, a ešte viac sa treba priblížiť ľuďom“.
Čo v takejto atmosfére nemecké voľby prinesú pre Európu a predovšetkým pre Slovensko, nie je jednoduché predpovedať. Deň po voľbách nie je vôbec, aspoň podľa nemeckých médií, možné odhadnúť, ako si strany v novej vláde podelia kľúčové rezorty, zahraničnú politiku a financie. Je reálne, že obe ministerstvá nielen dostanú nových šéfov, ale pripadnú aj novej strane. Poskladať koalíciu, ktorá vybalansuje jednotlivé frakcie v CDU, CSU, Zelených a splní aj veľký sľub liberálov, že im ide v prvom rade o financie a o to, aby neodtekali do štruktúr Európskej únie, bude už len matematicky veľmi ťažké.
Vo svete, kde je prezidentom USA exot, prezidentom Francúzska nováčik a z Európskej únie odchádza jej druhá najväčšia ekonomika, má Nemecko mnoho príkladov, ako môže aj svoju, doteraz zdanlivo nudnú politiku, premeniť na postmoderný politický cirkus.
