Preslávil sa vynálezom „mazacího buřtu“, mäsovej nátierky známej ako Maceška alebo i Čajovka. Bol však aj staviteľom, hotelierom, investorom. Dokonca založil moderné kino, ktoré sa neskôr preslávilo pod názvom Bio Illusion. Emanuel Maceška je doteraz fenoménom medzi prvorepublikovými podnikateľmi.
Pozoruhodný príbeh pripomína legendárny americký sen. Chlapec z veľmi chudobnej rodiny, piate z trinástich detí, sa vlastnými silami vypracoval na váženú osobnosť a rešpektovaného člena prvorepublikovej podnikateľskej elity. Na počiatku boli pritom len dobré nápady a schopnosť rýchlo uspokojiť dopyt aj za cenu nemalých osobných obetí.
Fanúšikom bol aj Masaryk
V časoch najväčšej slávy svojho podniku dodával Emanuel Maceška údenárske špeciality do slávnych pražských lahôdkarstiev, ako je Lippert na Příkopoch; na Vinohradoch založil najväčší pražský údenársky podnik, ktorý postupne rozšíril na obrovskú sieť firemných predajní po celej Prahe. Nátierka Maceška sa natierala na populárne chlebíky i do sendvičov, medzi jej fanúšikov vraj patrili aj premiér Antonín Švehla, povojnový minister zahraničných vecí Jan Masaryk alebo bankár Jaroslav Preiss, ktorého Živnobanka Maceškove závody a ich rozvoj dlhodobo financovala.
Emanuel Maceška prejavoval počas celej, takmer pol storočia trvajúcej kariéry prenikavý úsudok: investoval do nákupu, ale aj vývoja moderných strojov poháňaných elektrickými motormi, vybudoval chladiarne, rozbehol veľkovýrobu – na vtedajšiu dobu revolučných – trvanlivých mäsových konzerv.
Navyše sa podľa vzoru Tomáša Baťu správal mimoriadne prozákaznícky. V roku 1923 vybudoval továreň na výrobu uhorskej salámy, ktorá bola vďaka inováciám unikátna v celej strednej Európe. Pôvodne malá údenárska a mäsiarska živnosť mu vynášala viac ako slušne. V Prahe vlastnil honosný Maceškov obchodný palác na Vinohradskej triede, v ktorom prevádzkoval občerstvenie i vlastné kino, neskôr nazvané Bio Illusion, či hotel na Václavskom námestí.
A keď sa krátko pred druhou svetovou vojnou rozhodol odísť na odpočinok, mal rodinný podnik komu odovzdať. Všetci štyria synovia sa vyučili v odbore, dve dcéry sa vydali za Maceškových obchodných partnerov. Dnes je však príbeh Emanuela Macešku pozabudnutý. Poukazuje nielen na mnohé nespravodlivosti, ktoré podnikateľom a živnostníkom pripravili dramatické zvraty československých dejín, ale aj na neradostnú realitu predvojnového a prvorepublikového podnikania, ktorá mala k idyle ďaleko.
Muži, ktorí sa ako Maceška rozhodli pre podnikanie ešte za čias monarchie na prelome 19. a 20. storočia, museli o živobytie bojovať. Aj napriek úsiliu to neboli vždy víťazné zápasy.
O vozíku so psom, ktorý zvíťazil
Maceška sa narodil 24. marca 1877 ako piate dieťa z trinástich súrodencov v rodine gazdu a mlynára Jakuba Macešku v obci Načeradec pri Vlašime. Rodina mala v Česku dlhú históriu. Rodokmeň odvodzovali od šľachtického rodu Maceškovcov z Peclínova, povýšených do šľachtického stavu už za vlády Jagelloncov v prvej tretine 16. storočia.
Niekdajších slávnych predkov si však rodina Jakuba Macešku mohla už len pripomínať. Živobytiu sa nedarilo, gazdovstvo ani mlyn stojaci na odľahlom mieste, ktorý otec zdedil po predkoch, nedokázali uživiť početnú rodinu a Maceškovci žili v chudobe. Zlá finančná situácia priniesla hneď niekoľko rodinných tragédií – na vtedy ťažko liečiteľné choroby a zrejme aj podvýživu zomrelo niekoľko súrodencov Emanuela Macešku (dospelosti sa dožilo len päť detí).
Byť hladný ako mliekarenský či údenársky pes sa stalo slovným spojením pre človeka, ktorému nahlas škvŕka v žalúdku.
Nakoniec Maceškovci starý mlyn aj gazdovstvo predali. Jakub Maceška sa potom nechával najímať ako tovariš a mlynársky pomocník a rodina putovala s ním. Nakoniec sa usadili v Kostelci nad Čiernymi lesmi. Aj pre kočovný spôsob života nakoniec Emanuel nedokončil ani povinnú školskú dochádzku. Rodičia požiadali o uvoľnenie zo školy a ako 13-ročného ho poslali k miestnemu mäsiarskemu majstrovi. Uňho sa vyučil aj Jakub.
Emanuel dokázal šikovnosť a zručnosť, výučný list získal už v roku 1892, teda do dvoch rokov. Podnikateľského ducha, usilovnosť, príkladný osobný prístup a pracovné nasadenie si zrejme vypestoval práve v jeho neľahkom detstve.
Rodine sa síce nedostávalo peňazí, súdržnosť a pospolitosť im však nechýbali. Aj v neľahkých časoch sa navzájom podporovali a platilo to nielen vo vzťahu rodičov k deťom, ale aj navzájom medzi súrodencami.
Najbližšie mali k sebe práve najstarší Jakub s Emanuelom a prostredným Bohumilom. Títo traja po dohode s rodičmi odišli pracovať do Prahy. Jakub ako tovariš, Bohumil ako pomocník v obchode s koloniálnym tovarom. Emanuel si cez sprostredkovateľňu práce v meštianskom dome u Halánkov na Betlehémskom námestí, kde fungovala aj tovarišská nocľaháreň, našiel prácu u Františka Thüringera, smíchovského mäsiara a údenára. Tam pracoval viac než rok.
Pražské lahôdkarstva ponúkali na počiatku 20. storočia široký sortiment od salám, šunky a syrov cez nakladanú zeleninu, paštéty, sladkosti až po vína a alkohol. Z lahôdkarstva Aloisa Linku na Hybernskej pochádza i táto dobová fotografia. Foto: Wikimedia Commons
Nasledovala ďalšia prax u iného popredného údenára, malostranského mäsiara Františka Antoša. Jakub si vďaka manželkinmu venu prenajal v Nusliach, ktoré boli len malou obcou pri Prahe, malý mäsiarsky obchodík s dielňou, kým Bohumil už vlastnil menší obchod s koloniálnym tovarom a kávou. Zrejme vtedy podnikavému Emanuelovi napadlo, že by sa tiež mohol osamostatniť. Písal sa rok 1895 a Emanuel Maceška mal čerstvých osemnásť.
Pražskí mešťania v tom čase čoraz viac bohatli a snažili sa život prispôsobiť životu vyššej triedy a šľachty, k čomu patril aj nákup lahôdok na sviatočný stôl. Emanuel v bratovej dielni skúšal po nociach vyrábať najrôznejšie špeciality. Svoje výrobky potom po okolitých obciach rozvážal na vozíku ťahanom údenárskym psom, čo v tom čase bolo bežné. Veľké psy na prelome storočia po Prahe vozili aj mlieko, dostali sa dokonca do žargónu. Byť hladný ako mliekarenský či údenársky pes sa stalo slovným spojením pre človeka, ktorému nahlas škvŕka v žalúdku.
Viac ako na mäso sa však Maceška od začiatku orientoval na údeniny a lahôdky. V nich videl najväčší potenciál. Špecializoval sa na trvanlivé šunky a salámy, nakladané údeniny a pikantné lahôdky, ktoré sa rýchlo nepokazili a zvládli náročný rozvoz aj bez chladiaceho voza. Špeciality mali úspech, a tak si prenajal v Nusliach vlastný podnik nesúci jeho meno. Mal dvadsať rokov a už predával výrobky slávnym lahôdkarom.
Maceška ponúkal prvotriednu kvalitu, bol spoľahlivý, rýchly, energický a dokázal vyhovieť aj najrôznejším zvláštnym požiadavkám. Tak nasledovali kontrakty s ďalšími preslávenými pražskými lahôdkarmi: Lippert na Příkopoch, Maader na Železnej ulici, Szüdel na Malej strane, neskôr aj Alois Linka na Hybernskej a mnohí ďalší. Dopyt stúpal a Maceška si mohol dovoliť prijať zamestnancov.
Manželka na odporúčanie kancelárie
V tom čase sa k Maceškovi do Prahy prisťahovala jeho matka s dvoma najmladšími súrodencami a v podniku pomáhal aj otec, ktorý však v roku 1900 zomrel. Rodina sa vtedy usídlila na dnešnej Belgickej ulici. Mladší brat Rudolf sa ešte pred prvou svetovou vojnou stal spoločníkom firmy. Mladšia sestra Anna tiež pracovala v podniku ako účtovníčka, kým sa v roku 1908 nevydala za stavebného podnikateľa Jozefa Macha.
Aj Emanuel Maceška od roku 1900 pomýšľal na ženenie. Jeho vyvolenou sa nakoniec stala Františka, rodená Řebíčková. Bola dcérou veľkostatkára z Topola pri Chrudime a spočiatku to zrejme nebola žiadna veľká láska. Emanuel Maceška bol pragmatik a išlo mu o rozvoj živnosti, a tak si vhodnú manželku vybral na základe odporúčania sobášnej kancelárie – dievča z dobre zabezpečenej rodiny, pokiaľ možno s veľkým venom, ktoré by mohli investovať do podnikania, zároveň však mladú dámu s predpokladmi zapojiť sa do podnikania.
Toto všetko Františka spĺňala a manželstvo uzavreté v júni 1903 sa nakoniec ukázalo byť veľmi šťastné. Narodili sa z neho štyria synovia a dve dcéry a všetky deti sa dožili dospelosti a angažovali sa vo firme.
Praktická sedliacka dievčina Františka vraj prispela aj k niekoľkým nápadom, údajne aj k revolučnému patentovému príručnému ohrievaču konzerv. Praktický vynález zákazníkom umožnil rýchly ohrev hotového jedla z konzervy kdekoľvek na ceste alebo i na stále populárnejšom trampingu. A neskôr, samozrejme, na fronte.
Dobová reklama Maceškovej značky EMKA ponúkala uhorskú „zimnú“ salámu. V roku 1923 postavil Maceška i veľkú továreň na výrobu salámy. Foto: Wikimedia Commons
Kým pod značkou EMKA produkoval Maceška mäsové výrobky od salám až po veľmi jemné párky „Evropky“, začali Maceškove závody vybavovať každú mäsovú konzervu ohrievačom s príslušenstvom pripevneným priamo k plechovke. Ohrievač obsahoval presné množstvo liehu dimenzované na veľkosť danej konzervy. Neskôr sa patent stal nanajvýš aktuálnym pri zásobovaní armády.
Streetfood z Vinohradskej triedy
Začiatkom 20. storočia už firme prestali stačiť priestory a Maceška sa presťahoval do nových na dnešnej Italskej ulici. Presun sídla firmy sa ukázal ako kľúčový. Kráľovské Vinohrady sa ako dynamicky rozvíjajúca predmestská obec stali jedným z najväčších českých miest. Na mesto boli povýšené už v roku 1879 a ostali ním až do roku 1922, keď sa stali súčasťou takzvanej Veľkej Prahy. V roku 1905 tu boli zriadené veľké jatky a mäsová tržnica, ktorá pre živnostníkov a údenárov fungovala aj ako veľkoobchod.
Niekdajšia periféria lákala strednú triedu, zahustila sa zástavba, najmä okolo dnešnej Vinohradskej a Korunnej triedy. Začala sa výstavba elektrickej dráhy. Na Sliezskej ulici bola v rámci skvalitnenia zásobovania postavená v roku 1903 nová tržnica, vybudovaný bol aj Národný dom na Vinohradoch, v roku 1907 pribudlo nové kamenné divadlo. Kráľovské Vinohrady mali už celkom veľkomestský charakter.
Novobudované reprezentatívne bloky domov ponúkali aj atraktívne vnútrobloky, ktoré mohli vytvárať zázemie práve pre údenárske firmy. Vinohrady, podobne ako blízky „Žižkaperk“, prechádzali búrlivou výstavbou a na stavbách pracujúci robotníci patrili k najpravidelnejším zákazníkom mäsiarov a údenárov. Dnes by sme ich mohli nazvať fastfoodom či streetfoodom. Tepelne upravené výrobky na okamžitú spotrebu od najrôznejších safaládok, párkov a točených salám až po pečivo a „tuplák“ piva (vtedy dva litre).
Maceškova sieť sa rozrástla a dom na Vinohradskej, ktorý mal prenajatý, od majiteľov v roku 1907 kúpil. V roku 1910 kúpil rohovú parcelu na križovatke dnešnej Vinohradskej a Budečskej ulice a postavil tam štvorposchodový dom s kaviarňou. Modernizoval výrobu, investoval do strojárskeho vybavenia závodu. Ešte pred prvou svetovou vojnou kúpil moderné stroje s elektrickým motorom, čo malo za následok prudké zvýšenie produkcie.
Emanuel Maceška, foto: Wikimedia Commons, voľné dielo
Bolo nevyhnutné rozšíriť výrobné priestory, v rokoch 1910 až 1912 postupne premiestnil kancelárie, v pivniciach vybudoval moderné chladiarne. V tom čase dosiahol počet zamestnancov podniku 160 robotníkov. V sieti firemných predajní sa nachádzali dve desiatky obchodov. Uhorskú „zimnú“ salámu sprevádzala i masívna inzertná kampaň v dobovej tlači.
Rastúca produkcia si však vyžadovala aj väčší prísun surovín, obzvlášť bravčového mäsa, ktoré Maceška nakupoval od obchodníkov a komisionárov. Nepravidelnosti dodávok, samozrejme, znamenali veľký problém. Maceška sa snažil zabezpečiť dlhodobé a spoľahlivé zásobovanie, napríklad dohodou s haličskými obchodníkmi s dobytkom. Na jeseň 1912 založil verejnú obchodnú spoločnosť Maceška a Wolinsky na dovoz a predaj bravčového. Mal úspech, ale len do roku 1914, keď vypukla prvá svetová vojna.
Halič bola obsadená a oblasť, ktorá sa preslávila ako najväčšie stredisko produkcie bravčového dobytka pre krajiny Rakúska a Uhorska, sa zmenila na front. Postupne poklesol aj dovoz z Uhorska a ďalších častí monarchie. A to nebolo všetko. Mäsiarsko-údenársku výrobu postupne (rovnako ako ďalšie odvetvia priemyslu a obchodu) vyčerpával nielen nedostatok surovín, ale aj odvody kvalifikovaných pracovných síl na front. V zákopoch prvej svetovej vojny zahynuli v uniforme stovky tisíc českých tovarišov, pomocníkov, robotníkov i živnostníkov.
V krízovej situácii sa Maceška rozhodol pre risk: v očakávaní prepadu trhu a straty hodnoty úspor zakúpil veľkostatok vo Voticiach. Na nákup si zobral úver 850-tisíc zlatých. K veľkostatku patrili zámoček s gazdovským dvorom, pivovar, liehovar, vápenka, píla, lom a tri panské dvory. Zabezpečiť rentabilnú prevádzku takého majetku predstavovalo výzvu, ale tých sa Maceška nebál. Spočiatku prenajímal panské dvory a pivovar miestnemu družstvu, plnil aj povinnosti, ktoré mal veľkostatok voči františkánskemu kláštoru. Maceška sa sústreďoval na založenie veľkochovu ošípaných a zakladal aj ovocné sady. Počas vojny majetok vlastne najmä udržiaval.
K masívnemu rozvoju obchodu došlo až v priebehu dvadsiatych rokov, keď veľkostatok zmodernizoval a zrenovoval. Vo Voticiach získal zázemie pre pražský podnik, hlavne čo sa týka dodávok surovín, ale aj piva pre neskoršie Maceškove reštaurácie a jedálne. Stal sa aj filantropom – v rámci vinohradskej obce sa počas svetovej vojny podieľal na podpore rodín, ktoré to potrebovali, obzvlášť malých detí, ktoré počas vojny prišli o rodiča či oboch rodičov. Poskytoval polievky pre chudobných, mäso, údeniny a podieľal sa na rozvoji meštianskej spoločnosti.
Bar Teherán, nátierka Čajovka
Do novej republiky vstúpil ako úspešný podnikateľ a komunálny politik s nemalým vplyvom. Vo veľkom pokračoval vo výstavbe. Po skončení vojny sa stal vlastníkom lukratívnych stavebných pozemkov na Kráľovských Vinohradoch. Nová republika mala obrovskú chuť stavať. Parcely, takzvané Sedlove polia, ktoré boli doteraz „hanbou Vinohradov“, Maceška výhodne rozpredal a na svojej časti postavil veľký obchodný palác.
Rozsiahla šesťposchodová budova, ktorá sa stala najväčšou stavbou na Kráľovských Vinohradoch, mala hlavné priečelie na Budečskej ulici č. 2165/35, a teda stála priamo oproti vinohradskej tržnici. Sídlila tu jedna z výrobní, ale aj kaviareň, vináreň a na svoju dobu moderné kino, ktoré sa stalo jedným z najobľúbenejších v Prahe. Okrem toho aj veľké obchodné a kancelárske miestnosti a byty.
Počas vojny Maceška podporoval rodiny zatknutých či popravených odbojárov a s členmi rodiny sa zapojil do odboja.
Na prvom poschodí paláca sa nachádzala vináreň a kaviareň Naša. Známy bol aj Teherán bar umiestnený v suteréne. V Starozámockej reštaurácii sa čapovalo Maceškovo votické Starozámocké pivo, ktoré dovážal zo svojho pivovaru a do svojej ďalšej akvizície – hotela Majestic na Václavskom námestí. Ten dal postaviť v roku 1925 podľa projektu architekta Jana Jarolíma a v roku 1926 v ňom otvoril aj prízemnú ľudovú jedáleň.
Votice, kde neskôr pôsobil aj ako starosta, mu zabezpečovali nielen príjem, ale aj ročnú produkciu asi osemnásťtisíc hektolitrov piva. K pivu sa výborne hodila nová slaná mäsová nátierka Maceška, uvedená na trh v roku 1923, neskôr nazývaná Čajovka, vyrobená z bravčového. Stala sa vôbec najúspešnejším výrobkom, a to nielen vďaka typickej chuti, ale aj praktickému baleniu.
Do kina s Adinou Mandlovou
S architektom Janom Jarolímom sa Maceška rozhodol pokračovať dlhodobo. Jarolím, ktorý získal staviteľskú koncesiu v Prahe už v roku 1914, je autorom a stavebníkom mnohých dodnes slávnych pražských budov, okrem iného obchodného a nájomného domu na Václavskom námestí č. 779/15 (dnes hotel Pytloun). S Ludvíkom Kyselom ďalej navrhol palác Alfa (Václavské námestie č. 785) a ďalšie stavby.
A Biograf Maceška, neskôr Bio Illusion, sa stal priamo srdcovou záležitosťou pražského veľkoúdenára. Maceška miloval technologické inovácie aj zábavu. K nej patril od dvadsiatych rokov aj film, aj keď ešte nemý. Aj budovu kina projektoval architekt Jarolím, autorom vnútornej výzdoby v štýle art deca František Kallik. Biograf Maceška začal premietať 27. augusta 1929, a to nemým francúzskym historickým filmom Madame Récamier (1928, T. Lekain, G. Ravel).
Biograf Maceška otvorili v Maceškovom paláci na nároží Budečskej a Vinohradskej ulice 27. augusta 1929 premietaním nemého filmu Madame Récamier. Neskôr sa kino premenovalo na Bio Illusion. Foto: Wikimedia Commons
Jedným z prvých českých filmov, ktoré diváci mohli v tomto kine vidieť, bola nemá snímka Božie mlyny (1929) režiséra Josefa Medeottiho-Boháča. Tento „mainstreamový“ režisér v roku 1932 obsadil do svojho už zvukového filmu Dievčatko, nehovor nie! vtedy úplne neznámu manekýnku, ktorá sa mu zapáčila na skúškach. Volala sa Adina Mandlová a toto mal byť jej prvý film z päťdesiatich dvoch, ktoré natočila počas nasledujúcich pätnástich rokov.
Mnohé mali premiéru v Maceškovom kine. Malo dvadsaťdeväť oblúkových radov s osemnástimi až devätnástimi sedadlami a na balkóne osem radov sedadiel. Celkovo tvorili až 981 miest na sedenie vrátane desiatich balkónových lóží, ktoré si bolo možné predplatiť na celý rok dopredu.
Dňa 30. augusta 1929 uverejnili ľudové noviny rozsiahly článok o novom kine: „Po dlhom čase je to podnik, ktorý nie je vybudovaný v podzemí. Je vykurovaný horúcim vzduchom, v lete je, naopak, ochladzovaný. Zaujímavou technickou novinkou je špirálovitá optická projekčná plocha, ktorá umožňuje vidieť obraz neskreslený takmer z každého miesta v hľadisku.“
Projekčná plocha mala rozmery šesť krát šesť metrov a svojho času bola najväčšou v Prahe. Kino bolo pôvodne vybavené tromi projektormi a zariadené aj na zvukový film, hoci spočiatku hralo nemé filmy. Sála vynikala výbornou akustikou a mala prvotriedny osemnásťčlenný orchester, ktorý filmy sprevádzal živou hudbou. Ročenka Zemského zväzu kinematografov v Čechách z roku 1932 uvádza, že kino bolo vybavené zvukovou aparatúrou „Kinoelektric“.
A to nebolo všetko. V Starých Strašniciach vybudoval Maceška v dvadsiatych rokoch aj rozľahlú továreň na salámy, ktorej udiareň slúžila ešte začiatkom deväťdesiatych rokov. Jej pozostatky dodnes nájdeme neďaleko stanice metra Depo Hostivař.
Koniec dvadsiatych rokov však priniesol aj smutnú udalosť. Františka Macešková predčasne zomrela v roku 1929 po dvadsiatich piatich rokoch manželstva. Všetci synovia Emanuela a Františky sa vyučili za mäsiarov a údenárov a po otcovi podnikanie postupne prevzali.
Počas vojny Maceška podporoval rodiny zatknutých či popravených odbojárov a s členmi rodiny sa zapojil do odboja. Oficiálne sa stiahol do ústrania až v roku 1938, keď vo veku šesťdesiat rokov odišiel na odpočinok a firmu odovzdal štyrom synom. Po februári 1945 bol pri nálete spojencov priamo zasiahnutý Maceškov dom na Vinohradskej triede č. 1254, kde sa nachádzalo hlavné sídlo firmy aj byty rodiny.
Po roku 1945 veľkostatkára a továrnika vyhlásili za triedneho nepriateľa. Krátko po vojne bol dokonca stíhaný aj pre možnú kolaboráciu s Nemcami počas protektorátu, ale čoskoro bol očistený vďaka svedectvám desiatok ľudí, ktorým pomáhal. Definitívny koniec podnikania priniesol prevrat v roku 1948. Majetok znárodnili a do podniku dosadili komunistického národného správcu. Znárodnené bolo aj kino. Maceška zomrel v Prahe 30. decembra 1966, len niekoľko mesiacov pred dovŕšením deväťdesiatich rokov. Jeho majetok sa potomkom navrátil až v reštitúcii po roku 1989.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes. Jeho autorkou je Irena Cápová.
