Plačúca žena v kroji sklonená nad dúhovou vlajkou či hajlujúci zástup ľudí v krojoch. Ivana Šáteková tvorí nielen maľby, ale aj výšivky a kresby, pri ktorých dokáže niekoľkými ťahmi ceruzou či štetcom vystihnúť nielen rôznorodé emócie plynúce zo spomienok, ale aj súčasné dianie na Slovensku.
Niektorí ich považujú za znevažovanie slovenskej histórie a kultúry, iných naopak baví ako trefne a často aj veľmi vtipne dokáže vystihnúť rozpor medzi tým, čo si o sebe myslíme a to, ako sa v skutočnosti správame. Ako národ aj ako jednotlivci.
Diela Ivany Šátekovej často reflektujú nielen slovenské kultúrne dedičstvo, ale aj aktuálne spoločenské udalosti. Tak tomu bolo aj v prípade streľby na Zámockej z októbra roku 2022, keď pred kaviarňou Tepláreň, kde sa stretávajú ľudia z LGBTI komunity, zradikalizovaný útočník zastrelil dvoch mladých mužov.
Iná časť jej tvorby zároveň čerpá a odkazuje na slovenský folklór, ako aj na rozporuplné časti slovenských dejín vrátane skrytého – a občas aj úplne otvoreného – rasizmu či príklonu k diktátorským ideológiám.
„Ako umelec, ale aj ako človek chcem k tomu zaujať postoj, ale ani ja sama sa z tejto kritiky nevynímam, som súčasťou tohto národa a tejto krajiny,“ hovorí Ivana Šáteková.
V súčasnosti je pritom jedna z najviditeľnejších, verejne angažovaných slovenských ženských výtvarníčok. Jeden deň spoločne s Erikom Šille držia štafetu v mene umeleckej obce pred Slovenskou národnou galériou, o pár dní neskôr vystúpia ako zástupcovia umeleckej obce na pódiu počas protivládnych protestov. Popri všetkých týchto aktivitách je Ivana Šáteková aj matkou dvoch synov a partnerkou známeho slovenského rapera Brančiho Kováča alebo Veca.
Malé postavičky, veľké témy
Zdá sa, že jej cesta k výtvarnému umeniu bola vopred daná. Už v škôlkarských časoch podľa vlastných slov veľmi rada kreslila. „Bolo to až obsesívne,“ spomína. Jej kresby sa pritom hemžili malými figúrkami a postavičkami.
„Keď som mala tri roky, kreslila som hlavne pôrodnice. Na tých obrázkoch bolo veľa malých bábätiek a veľkých hláv matiek, ktoré si po ne prišli do pôrodnice. Kdesi som čítala, že v tomto veku sa deti začnú zaujímať o to, odkiaľ pochádzajú. No a ja som si to asi vysvetľovala takto – ako nejaký supermarket s bábätkami,“ hovorí so smiechom, keď začíname náš rozhovor.
Ivana Šáteková, miniatúrne maľby a výšivky zo série Hore hajl, dole hajl
Sedíme v priestoroch vzdelávacieho umeleckého ateliéru Kreatura na okraji Starého mesta neďaleko Medickej záhrady, kde ona sama nielen tvorí, ale aj vedie rôzne výtvarné kurzy.
„Vášeň pre kresbu podľa mňa v človeku je. U mňa to bolo jasné už od útleho veku.“ V detstve sa jej náklonnosť k výtvarnému umeniu ešte viac rozvinula. Jej mama, Marta Šáteková, si v 90. rokoch otvorila na Michalskej ulici kníhkupectvo, ktoré postupom času nadobudlo status bratislavskej legendy. Kníhkupectvo bolo pre Ivanu vyrastajúcu v bratislavskej Petržalke rajom, kde trávila veľa času listovaním v umeleckých monografiách či stretávaním sa s rôznymi umelcami.
Umelec musí do svojho diela vždy vtesnať nejakú myšlienku, odkaz, aby dielo dokázalo s divákom aj nadčasovo komunikovať.
Napriek láske k výtvarnému umeniu Ivana po skončení základnej školy nezamierila na umeleckú školu, ale na Bilingválne evanjelické lýceum v Petržalke. „Rodičia mi vysvetlili, že to, bolo aj preto, aby som mala solídny všeobecný rozhľad a naučila sa jazyky, za čo som im dodnes vďačná,“ hovorí Ivana Šáteková.
Na vysokú školu už ale zamierila za umením, aj keď nie priamo za maľbou. Najskôr nastúpila na Katedru bábkarskej tvorby Vysokej školy múzických umení. Medzičasom ju prijali aj na maľbu a v treťom ročníku už naplno presedlala na Katedru maľby a iných médií na Vysokej škole výtvarných umení (štúdium skončila u profesora Daniela Fischera). Ivana spomína, že v tom čase sama cítila, že jej spolužiaci z umeleckých stredných škôl boli v kresbe aj technických zručnostiach v porovnaní s ňou výrazne popredu.
„Boli na míle predo mnou, ale ja som odjakživa veľmi súťaživý typ a bola to pre mňa veľká výzva doťahovať sa na nich. Keď sme napríklad mali odovzdať desať kresieb, ja som si v náčrtníku spravila sto, aby som bola schopná ich postupne v kvalite dobehnúť,“ popisuje svoju motiváciu.
Umenie nie je produkt
Vysoká škola bola pre ňu z hľadiska výtvarného prejavu predovšetkým „procesom hľadania vlastného rukopisu, jazyka, akým chce hovoriť“. Ateliér profesora Daniela Fischera vnímala ako veľmi slobodný, kde ich hlavný pedagóg ako dobrý mentor učil najmä to, že pri tvorbe je dôležitý proces a myšlienkový pochod autora.
Ivana Šáteková, fotografia z výstavy Sama si za to môžeš
„Vždy nám zdôrazňoval, aby sme nerobili umenie ako produkt s cieľom, že to chceme len predať, pretože potom v skutočnosti vytvárate iba produkty, nie skutočné umenie. Toto vo mne vždy rezonovalo. Ako umelec nemôžete primárne kalkulovať iba s tým, aby bolo vaše dielo za každých okolností dobre predajné. Aj keď… niekedy by sa nám tie peniaze za predaj diel zišli,“ smeje sa Ivana.
Ako dodáva, nikdy by nechcela skĺznuť do situácie, že bude vytvárať obrazy ako na bežiacom páse. „Umelec musí do svojho diela vždy vtesnať nejakú myšlienku, odkaz, aby dielo dokázalo s divákom aj nadčasovo komunikovať.“
Jej autorská cesta aj umelecké kritické myslenie sa postupne formovali a vo svojej tvorbe sa začala opierať aj o tému folklóru a jeho kontextu v súčasnej dobe. Zaujímalo, či to, čo sa v rámci folklóru prezentuje, je naozaj to, kým sme, aký je slovenský ľud.
Ako vysvetľuje, v tomto prístupe spočiatku plávala „len veľmi po povrchu“ 0– napríklad tak, že obrázok z ÚĽUV-u prekomunikovala a prekleslila do dnešnej doby. Neskôr, po skončení vysokej školy, sa k tejto téme vrátila a prezentovala ju oveľa kritickejšie. „Pokúšam sa o hlbšie skúmanie našich koreňov, prečo sa vidíme tak, ako sa vidíme, “ vysvetľuje.
Začiatky sociálnych sietí
Okrem tém folklóru ju ako výtvarníčku zaujal aj narastajúci vplyv sociálnych médií a strata súkromia. Vo svojej diplomovej práci sa napríklad venovala téme voyerizmu na sociálnych sieťach. Celý rok sledovala pre ňu neznáme dievča, ktoré malo na Facebooku otvorený profil.
„Dávala tam svoje fotky, často aj intímne a veľmi osobné. Bolo to dievča, ktoré som síce v realite nepoznala, ale postupne som cez jej profil dokázala nahliadnuť do jej života.“
V diplomovej práci jej príspevky zo sociálnej siete potom upravila tak, aby neodhalila jej identitu, statusy prepísala a prekreslila jej fotografie. „Bol to projekt o strate intimity. Také boli začiatky sociálnych sietí. V rámci diplomovej práce som vytvorila akúsi chodbu plnú skiel, kde sa premietali jej príspevky a videá. Človek mohol do tej chodby vojsť a prechádzať sa tam, pričom to celé vo vás vyvolávalo nepríjemný, až klaustrofobický pocit,“ hovorí Ivana Šáteková.
Výber diel Ivany Šátekovej (12 fotografie)
Dnes je to podľa nej so sociálnymi sieťami ešte oveľa horšie. V začiatkoch ich ľudia využívali skôr na to, aby sa prepojili so svojimi známymi, aby medzi sebou zdieľali myšlienky a fotky. Časom sa však zo sociálnych sietí stal veľmi toxický priestor plný politiky či konšpirácií. „Myslím si, že keby som robila diplomovú prácu dnes, bolo by to skôr o hrozbe manipulácie s ľuďmi a dezinformáciách. Sociálne siete sa začali využívať ako zbraň,“ vysvetľuje Ivana Šáteková.
Maľba, kresba, výšivka, socha…
Ivana Šáteková sa vo svojej tvorbe venuje všetkým týmto formám umenia. Táto sloboda – že sa ako výtvarníčka nemusí vždy fixovať na jednu formu – jej zostala z „Fischerovského ateliéru“.
KTO JE IVANA ŠÁTEKOVÁ
Ivana Šáteková (1984) pochádza z Bratislavy, kde dodnes žije a tvorí. Najskôr študovala na Katedre bábkarskej tvorby Vysokej školy múzických umení, neskôr presedlala na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave na Katedru maľby a iných médií v ateliéri profesora Daniela Fischera.
Vo svojej tvorbe reflektuje osobné, ale aj spoločenské a historické témy, analyzuje ľudové tradície a folklór, ktorý pretavuje do súčasného kontextu. Na muške má často negatívne spoločenské črty ako netoleranciu, xenofóbiu či rodové násilie. Tvorí maľby, kresby, výšivky aj inštalácie. V roku 2014 získala Cenu Nadácie Tatra banky Mladý tvorca. Venuje sa aj ilustráciám, spolupracuje s knižnými vydavateľmi aj s detským časopisom Bublina.
Napríklad jej nateraz posledná výstava s názvom Sama si za to môžeš z minulého roka bola maliarska a venovala sa v nej téme spomienok, ale aj ich prchavosti a pominuteľnosti. Na plátnach použila atrament aj preto, lebo v rámci série obrazov spracovávala aj listy svojho starého otca.
Keď sa však Ivana Šáteková venuje napríklad ženským témam, programovo používa spôsoby tvorby, ktorými kedysi tvorili ženy, respektíve ktorými „im bolo dovolené tvoriť“, teda napríklad výšivkou. Do svojich vyšívaných diel vkladá postoj dnešnej ženy, ktorá už môže povedať svoj vlastný názor nahlas.
Ivana Šáteková, miniatúrne maľby a výšivky zo série Hore hajl, dole hajl
Kresby sú zas pre ňu akousi bleskovou reakciou, rýchlym spôsobom sebavyjadrenia či komunikáciou toho, čo sa aktuálne deje. V októbri 2022, keď Slovenskom otriasla správa o dvojnásobnej vražde na Zámockej ulici, Ivana Šáteková vytvorila jedno zo svojich najvirálnejších diel. Išlo o kresbu ženy v kroji, ktorá plače nad dúhovou vlajkou.
„Obrovskú bolesť a zdesenie nebolo možné vyjadriť slovami. Všetky slová mi pripadali patetické a svoje pocity som preto pretavila do kresby. Myslím si, že veľa ľudí to cítilo presne tak ako ja a to bol asi dôvod, prečo sa tá kresba stala virálnym obrázkom.“
Kto je lepší vlastenec
Ivana Šáteková za svoje diela neraz čelila kritike zo znevažovania Slovákov. Vo svojej tvorbe totiž otvorene poukazuje aj na rôzne negatívne spoločenské javy, ako sú alkoholizmus, rodové násilie či hlboko zakorenená xenofóbia. Ako sama hovorí, na kritiku si už pri takýchto témach zvykla.
„Na jednej strane to chápem, lebo ľudia majú tendenciu si to svoje národné prirodzene chrániť. Ja poukazujem na rozpory v tom, čo hovoríme a ako sa v skutočnosti správame. Pýšime sa svojím folklórom a prírodou, hovoríme, aké krásne sú Tatry, ale v skutočnosti nám tu priamo pred očami brutálne vyrúbavajú lesy, ničia kultúru, nestarajú sa o kultúrne dedičstvo. Myslím si, že je dobré na to poukazovať a snažiť sa dosiahnuť zmenu,“ hovorí Ivana Šáteková.
Ani seba pritom z tejto kritiky nijako nevyníma, pretože, ako hovorí, aj ona sa považuje za súčasť slovenského národa. Ten si však so sebou okrem pozitívnych čŕt nesie aj mnohé negatívne vlastnosti a komplikované až temné dejinné etapy.
„Aj ja som do istej miery tá vyšívaná postavička v kroji, ktorá hajluje, pretože je to súčasť mojej národnej histórie. Chcem však prispieť k tomu, aby sme znova neboli tými, ktorí počas druhej svetovej vojny podržali tašku Hitlerovi. Obávam sa, že momentálne sa to opäť deje.“
