Pohreby sa konajú v prírode, v záhrade či inom pokojnom prostredí, kde na pozostalých netlačí čas a program je v réžii rodiny, prípadne posledných želaní zosnulého. Pochováva sa pod stromy a kvetiny ekologickým spôsobom, človeka pripomína tabuľka na strome alebo na kamenných tabuliach pri záhonoch. Takto vyzerá prírodné pochovávanie podľa netradičného pohrebníctva Funebra.
Jeho zakladateľkou je Monika Suchánska, ktorá sa k téme prírodných pohrebov dostala už počas štúdia na univerzite v Brne. Za viac ako desaťročie pomohla rozbehnúť prírodné pohrebiská pod značkou Ke kořenům v Česku a od roku 2017 v spolupráci so združením Živica pod značkou Funebra aj na Slovensku.
S kolegyňou Andreou Uherkovou vedú ľudí k tomu, aby boli menej uzavretí pred témou smrti a smrteľnosti. Moniky Suchánskej sme sa v rozhovore pýtali, či sa im s osvetou v tejto ťažkej téme darí a či sa súčasná sieť ich prírodných pohrebísk rozšíri zo Zvolena a Košíc aj na ďalšie mestá.
Monika Suchánska (vľavo) a Andrea Uherková sa venujú prírodnému pohrebníctvu a jedinečným pohrebom. Foto: archív Funebra
Cintorín nemôže mať každý
Keď človek vlastní peknú záhradu alebo kus lesa, môže si tam založiť prírodný cintorín?
Podľa zákona si u nás môže cintorín založiť len mesto, obec, cirkev alebo náboženská spoločnosť. Takže je tam obmedzenie. Na porovnanie, v Británii, odkiaľ prírodné pohrebníctvo pochádza, môžu cintoríny zakladať aj neziskové organizácie, keď splnia podmienky.
Vaše pohrebiská vo Zvolene a v Košiciach sa viažu na existujúce cintoríny. Museli ste ich správcov dlho presviedčať, aby vám to umožnili?
Ja sa vrátim ešte trochu späť do Česka, kde som s prírodnými pohrebiskami začínala. Tam nás priamo oslovil osvietený riaditeľ správy cintorínov v Prahe, či to nechceme vyskúšať. Dozvedel sa, že sa tomu akademicky venujem, a nielenže predbehol náš vlastný zámer, ale poskytol nám aj referenciu, ktorú sme mohli ukazovať ďalej.
S ňou sme zamierili do Zvolena, keďže Živica s mestom dobre spolupracuje. Mesto bolo nápadu naklonené, ale bolo trochu opatrnejšie. Vyhradili nám malú plochu, ktorá je určená na rozšírenie mestského cintorína. Odvtedy nám ju kvôli záujmu ľudí o túto službu museli už dvakrát rozširovať. Dnes sa tam pochováva v ekologických urnách aj v rakvách. V Košiciach sme súčasťou areálu krematória, takže tam pochovávame len v urnách.
Les spomienok v Košiciach. Foto: archív Funebra
Je kremácia v súlade s prírodným pochovávaním?
Nie, nie je. Naším cieľom bolo od začiatku kostrové pochovávanie, ale začínali sme s tým, čo bolo zrealizovateľné.
Nový projekt v Trnave
V úvode sme naznačili, ako funguje Záhrada spomienok vo Zvolene aj Les spomienok v Košiciach. Pochovávanie pod stromy a v záhonoch – v ekologických materiáloch, s decentným označením hrobov a bez plastov, ktorými sú dnes preplnené klasické cintoríny. Vy sa však venujete aj pohrebným obradom. Sú viazané len na tieto dve pohrebiská?
Obrady vieme pomôcť zorganizovať všade na Slovensku, hoci je pravdou, že najčastejšie ich usporadúvame na týchto dvoch prírodných pohrebiskách.
Chystáte aj nejaké ďalšie prírodné pohrebiská?
Nás už oslovilo mnoho obcí, často sa však projekty zaseknú na financovaní, prípadne sa zmení starosta a nový už o prírodné pohrebisko nemá záujem. Nerady teda vopred prezrádzame, s kým spolupracujeme. Ale keďže trnavský primátor Peter Bročka už komunikoval aj na sociálnej sieti, že taký projekt chystá, asi môžeme prezradiť, že ďalšie prírodné pohrebisko pribudne zrejme v Trnave.
Ľuďom vadí patetickosť rečníkov
Čo ľuďom prekáža na tradičných pohrebných obradoch, že sa snažia nájsť alternatívu?
Ešte na vysokej škole som k tejto téme robila dotazníkový výskum, z ktorého vyšlo, že v českej a slovenskej spoločnosti prevláda s pohrebnými obradmi nespokojnosť. Ľudia najčastejšie kritizovali osobu profesionálneho rečníka. Mnohým prišiel príliš teatrálny, patetický.
Druhá výčitka smerovala k neosobnosti a chladnosti priestorov, kde sa posledné rozlúčky odohrávajú. A treťou najčastejšie spomínanou vecou bola dĺžka obradu. Ľudia sa lúčia s niekým, koho často poznali celý život, a obrady občas trvajú aj menej ako polhodinu. Niektorým pozostalým sa stáva, že nedoznie ani posledná pieseň a už ich zriadenec vyháňa, aby prepustili miesto ďalším.
Aký má mať smútočný obrad v ideálnom prípade efekt?
Mal by pôsobiť ako terapeutická skúsenosť. Na Slovensku je ten efekt neraz traumatizujúci. Ľudia vnímajú ten obrad ako nejaké predstavenie, ako film. A často konštatujú, že to nebol dobrý film.
Rozlúčka na mieru
Čo robíte inak, keď je obrad vo vašej réžii?
Hlavne u nás nie je jeden obrad ako druhý. Ľudia sú naučení na nejaké zažité šablóny, no my im vysvetľujeme, že miesto i scenár môže byť viac podľa ich predstáv alebo podľa želaní zosnulého, ak o nich rodina vedela. Niekedy sa stane, že si rodina nepraje, aby niekto cudzí do obradu zasahoval, občas si vyžiadajú nás, lebo nie sme priamo zasiahnutí stratou a v tom prípade vieme na želanie aj predniesť spomienkovú reč, prípadne do obradu vstúpiť inak.
Takže ten obrad môže vyzerať aj veľmi podobne ako tradičný?
Áno. Rozdiel je v tom, že sa snažíme viac zapájať pozostalých do prípravy. Upozorňujeme ich na to, že si ten obrad môžu prispôsobiť, že nič v scenári nie je povinná položka, ako to často predostrú pohrebné služby. Pozostalí u nás si určia, kde sa má obrad konať, ako dlho má trvať, posmeľujeme ich aj k tomu, aby napríklad napísali na urnu alebo truhlu nejaký odkaz.
Ale vždy je to na nich, do ničoho nikoho nenútime. Vieme, že aj keď rodina odmietne mať príhovor, niekedy citlivá výzva počas obradu pomôže k tomu, aby sa ktosi z pozostalých ozval, keď to vtedy tak cíti. Ale keď rodine dáva najväčší zmysel klasický pohreb s kňazom, nemáme s tým problém.
Rozlúčka aj doma v záhrade
Kedy by sa na vás človek mal obrátiť? V akom momente?
Ešte pred návštevou pohrebnej služby. Tam totiž často dostane nalinajkovaný celý scenár a katalóg a v tom momente nevie, že si nemusí zvoliť všetko. My musíme osloviť pohrebnú službu, keďže nie sme oprávnení na prevoz tela.
Málo ľudí však vie, že ak sa chce so zosnulým rozlúčiť doma v záhrade, môže si v pohrebnej službe zaplatiť len nevyhnutné minimum a požiadať o prevoz tela na miesto obradu a z miesta obradu do krematória či na pochovanie do hrobu.
Obradné miesto, kde sa pozostalí stretávajú a zapaľujú sviečky. Foto: archív Funebra
To asi napadne v takom momente málokomu.
Áno, preto nás vyhľadávajú skôr ľudia, ktorí už prírodný pohreb alebo náš typ obradu zažili, prípadne na naše služby dostali odporúčanie. Je to aj práve preto, že smrťou sa často nezaoberáme, kým nás neprekvapí, kým náhle nevstúpi do nášho života, napríklad cez úmrtie niekoho blízkeho.
Bojíme sa z poverčivosti
Viem si predstaviť, že je náročné presvedčiť niekoho, aby sme sa išli rozprávať o smrti. Je to len preto, že je to smutná téma?
Podľa výskumu organizácie Viaticus, hlavným dôvodom, prečo na Slovensku nehovoríme o smrti, je poverčivosť. Ľudia sa boja, že keď o smrti budú hovoriť, privolajú ju. Myslím, že toto je také slovenské špecifikum. Na to ja rada hovorím, že téme smrti sa venujem už desaťročie a stále som tu.
A ďalšie dôvody?
Ľudia si často hovoria, že sa tým nebudú zaoberať, lebo je to vzdialená téma. Prečo by som si mal v tridsiatke vyberať pesničku na pohreb? V súvislosti s týmto argumentom sme zase pripravili na predaj pomôcku – dve sady kartičiek, z ktorých jedna sa zaoberá otázkami umierania a druhá pohrebom.
Ide na odbyt?
Predaj sme spustili cez kampaň na Startlabe a dvakrát sme posúvali cieľovú sumu, o ktorú sme žiadali. A dodnes príde nejaká objednávka takmer každý deň. Ľudia si možno uvedomujú, že ťažké chvíle pri umieraní a po ich smrti budú na pleciach ich najbližších. Zodpovedaním ťažkých otázok teraz, keď je tá téma naozaj vzdialená a človek je pri sile, môže pozostalým pomôcť v tých budúcich zložitých momentoch. A zároveň pomôcť k tomu, aby rozlúčka a posledné chvíle boli podľa predstáv toho, kto odchádza.
Takže to, že je to smutná téma, nezaváži pri jej potláčaní do pozadia?
Ale áno. To je zase často prípad ľudí nad 70 rokov. Oni by sa s blízkymi už na túto tému aj radi pozhovárali, tí ich však často odbyjú frázami ako „Babi, ty nás ešte všetkých prežiješ“ či „Kam sa už zberáš?“. Tí príbuzní to možno aj myslia dobre, ale potom sa tá téma potlačí, lebo starší človek má pocit, že rečami o svojom odchode rodinu zarmucuje.
Ako vnímate svoju smrteľnosť?
Čo sa s tým dá robiť?
My sa snažíme pomáhať formou workshopov, prednášok, dávame inšpirácie, ako túto tému otvárať.
Ako napríklad?
Môžeme to spraviť aj sami pre seba. Povedzme si raz za mesiac uvariť obľúbený čaj a vedome si vyhradiť čas na položenie si otázok – ako to mám so smrťou, ako vnímam svoju smrteľnosť? Keď to robíme vtedy, keď necítime akútnu blízkosť konca, navyše v bezpečnom a pohodlnom prostredí, má to až taký oživujúci efekt. Možno niekto príde na to, že je načase zmeniť prácu, možno čosi iné. Ak je ten vzťah k smrti veľmi negatívny, mali by sme sa zamyslieť aj nad tým, prečo to tak je.
Pripraviť seba aj milovaných na odchod z tohto sveta je veľmi dôležité. Foto: archív Funebra
Lebo nik nemá rád definitívne odchody.
Ale tým potláčaním faktu, že každým dňom sa náš pobyt a jestvovanie našich blízkych na tomto svete skracuje, sa dostávame do situácie, že keď ten odchod naozaj prúde, bude to totálne zahlcujúci pocit. Preto je dôležité o tom občas rozmýšľať a precítiť aj tie každodenné malé straty a odchody, ktoré nás stretávajú. Tým sa pripravujeme, že raz zvládneme aj tú veľkú tému neodvratnej smrti.
Bodka za ľudským príbehom
Viem, že na Západe majú ľudia pocit, že u nás je človek niekoľko dní po smrti stále na svojej smrteľnej posteli, kde sa s ním chodia ľudia lúčiť. To kedysi naozaj platilo, dnes to takmer neexistuje. Ako vnímate to, že už mŕtvych nechceme vidieť?
My nielenže nevidíme mŕtvych, ale ani umierajúcich. Ľudia často dožívajú v domovoch pre seniorov, doliečovacích ústavoch, nemocniciach, hospicoch, odkiaľ ich hneď presunú do pohrebných služieb. Vytráca sa aj zvyk otvorených rakiev na pohrebe. My si myslíme, že vieme, ako vyzerá umieranie a smrť, lebo to vidíme vo filmoch, ale to je často skreslený pohľad.
Prečo to vystavovanie mŕtvych kedysi bolo bežné a dnes už nie?
Vytratilo sa to po druhej svetovej vojne, keď spoločnosť bola obrazmi smrti presýtená a chcela sa zamerať na niečo pekné, nechcela sa viac pozerať na utrpenie a koniec. Pokročila aj medicína, takže ľudia sú do posledných momentov liečení v zariadeniach, dnes už pomaly neexistuje, že by niekto umrel na starobu, zakaždým je to nejaká diagnóza.
Niektorí ľudia nechcú vidieť blízkych po smrti, lebo majú pocit, že ten obraz prekryje všetky ostatné.
Áno, to je častý argument. Môžem povedať za seba, že mne to vždy pomohlo. Ten obraz sa zaradil za tie ostatné, ale neprekryl ich. Naopak, bola to nejaká bodka za príbehom. Keď vidíme telo mŕtveho, mozog ten vnem musí prijať, uvedomí si ten koniec inak, ako keď sa o smrti niekoho len dopočujeme. Tá bodka za ľudským príbehom je dôležitá.
