Podľa Financial Times je autorkou knihy roka 2023 a jej hlavným poslaním je analyzovať neúspech v biznise a naučiť ostatných, ako s ním konštruktívne pracovať. Neúspechu sa totiž nevyhne nikto a podľa psychologičky a výskumníčky Amy C. Edmondson v ňom tkvie podstata ľudskosti. To, ako s ním vieme pracovať, navyše môže byť našou významnou komparatívnou výhodou cestou k rastu.
S profesorkou leadershipu a manažmentu na Harvardovej univerzite Amy C. Edmondson sme sa rozprávali o potenciáli neúspechu, rozpade tímovosti a práci z domu, toxickom hyperindividualizme aj o tom, ako byť tým najlepším lídrom.
„Som za to, aby sme boli štyri dni v práci a tri dni s rodinou. To pokladám za produktívne. Nenahovárajme si, že dokážeme naraz tráviť čas rodinou, odvádzať dostatočne kvalitnú prácu a byť dostatočne dobrým tímovým hráčom v zamestnaní,“ tvrdí profesorka Edmondson.
O tom, že je jej celoživotná práca v oblasti biznisu prelomová, svedčí aj fakt, že sa v minulom roku už druhýkrát umiestnila v prestížnom celosvetovom rebríčku „Thinkers 50“.
Vaša kniha o neúspechu je veľmi úspešná. Financial Times označili „Right Kind of Wrong: The Science of Failing Well“ ako najlepšiu knihu minulého roka a predsedníčka poroty Roula Khalaf ju označila za „nesmierne čitateľnú“. Aký je to pocit?
Skvelý. Bolo to pre mňa veľké prekvapenie a obrovská česť. Domnievala som sa, že šanca na umiestnenie je nulová.
Prečo si myslíte, že vaša kniha vyhrala?
Téma mojej knihy oslovila a oslovuje mnoho ľudí a nájdu sa v nej. Rezonuje so všetkými generáciami. Všetci sme zažili bolesť, ktorá neúspech sprevádza.
Inteligentný neúspech
Názov vašej knihy by sa dal voľne preložiť ako „Ten správny druh neúspechu“. Čo si pod tým má človek predstaviť?
Nazývam ho „inteligentným neúspechom“. Je jedným z troch archetypov, ktoré som identifikovala vo svojom výskume. Je nežiaduci, ale premyslený. Je súčasťou zámerného experimentu, keď skúšate urobiť niečo nové. Nemáte ešte znalosť a schopnosť vykonať to perfektne, ale chcete to skúsiť.
Je to inteligentné a vedomé rozhodnutie. Ste v novom teritóriu a cesta za pokrokom je o skúšaní. Premysleli sme si to, pripravili sme sa na to a máme teda dostatočne dobrý pocit z toho, že by to mohlo vyjsť.
Foto: Newton University
Foto: Newton University
Je teda správne nazývať takýto neúspech neúspechom?
To je veľmi dobrá otázka a ja som si ju sama pokladala. Došla som k tomu, že je. A mám na to dva dôvody. Tento proces síce sprevádza aj isté poznanie a ponúka sa si týmto slovom vypomôcť, ale zároveň predsa len dobre vieme, že to je neúspech, sprevádza ho totiž pocity sklamania a zlyhania.
Som proti tomu, aby sme pomenovávali veci rozdrvenými a neutrálnymi slovami, keď veľmi dobre vieme, o čo ide.
A ten druhý dôvod?
Pokiaľ to nenazveme neúspechom, prispievame k tomu, že si neúspech stigmatizujeme. Mali by sme sa naučiť prijímať múdre a inteligentné neúspechy. Môžeme im prisúdiť nálepku „poznania“ alebo „kroku vpred“ a bude vhodná. Ale stále to budú najmä neúspechy.
Čo najviac uhlov pohľadu
Ako by sa schopný líder mal stavať k neúspechu z biznisového hľadiska?
Mal by analyzovať, o aký neúspech ide. Či je inteligentný, jednoduchý alebo komplexný. Od toho potom závisia ďalšie kroky. Je výsostne dôležité, aby sa k tomu staval ako k príležitosti poučiť sa.
Nie v nejakom falošne pozitívnom zmysle slova. Dajte hlavy dokopy, zamyslite sa nad procesom, ktorý k tomu viedol, čo sa stalo, kde sme mohli urobiť viac, kde sa stalo nečakané. Je dôležité dozvedieť sa čo najviac uhlov pohľadu. Len tak sa môžeme posunúť ďalej.
Aká je prax? Je čas podrobne skúmať, kde a ako sme urobili chyby? Robí sa to dostatočne?
Myslím, že si to lídri uvedomujú. Či sa to skutočne deje, to je otázka. Z mojej skúsenosti áno, ale nie dostatočne konzistentne. Ľudská túžba aj tlaky v organizácii nás skôr smerujú dopredu.
Stretávam sa s tým, že sa možnosť poučiť sa z neúspechu odbije. V konečnom dôsledku je to však, bohužiaľ, nehospodárne správanie. Pokiaľ sa poučíme z toho, čo sa stalo, funguje to ako prevencia. Ušetríte si čas a náklady v budúcnosti.
Predpokladám, že svoju rolu hrá aj to, že na analyzovaní neúspechu nie je nič príjemné.
Nie je, samozrejme, že nie je. Ale to k práci patrí, neriešime iba príjemné veci. Môže byť zmysluplná a nabíjajúca, ale je to práca. Mnohé firmy sa snažia čo najviac vyhnúť neúspechu a všemožnými prostriedkami znížiť jeho pravdepodobnosť.
Z neúspechov sa však treba tiež učiť, pretože nám zaistia výstup, ktorý je dôležitý pre naše ďalšie kroky. Možno sa snažíte prijať nového pracovníka a prví traja vás odmietli. Zistite prečo, aby vám ten štvrtý prikývol.
Chyba vs neúspech
Aké otázky by sme si mali položiť?
Najskôr, čo sa stalo. A rozobrať to z mnohých uhlov pohľadu. Potom – prečo a čo to pre nás znamená v budúcnosti.
Vo svojej práci rozlišujete chybu a neúspech. Môžete mi o tom povedať viac?
Chyba je odchýlka od toho, ako by to malo byť. Možno bola zámerná, možno nie. Neúspech je nežiaduci výsledok snahy a aktivity. Niektoré neúspechy pramenia z chýb. Inteligentné neúspechy však nie. Sú súčasťou akéhosi experimentu, ktorý nevyšiel. Dúfali sme v žiaduci výsledok, ale pohybovali sme sa v novom teritóriu, a tak nešlo o chybu, keď sa takýto výsledok nedostavil.
Foto: Newton University
Foto: Newton University
Čo robiť s ľuďmi, ktorí si neúspech vyčítajú, alebo ho zvádzajú na ostatných?
Neúspech a omyl, to je predsa podstata ľudskosti. Každý z nás neúspechy zažíva a zažívať bude, tak to je. Naša tendencia zvádzať to na niečo alebo na niekoho je tiež veľmi ľudská. No môžeme sa naučiť ju pozastaviť a prekonať.
Vyčítať neúspech, alebo ho zvádzať na ostatných – to je jednoducho chyba. Ak ste neuspeli pre chybu alebo neznalosť nového prostredia, nie je to dôvod na výčitky. Je to príležitosť niečo sa naučiť. Keď neprijmete túto časť ľudskosti, budete nešťastní.
Prečo je pre nás náročné priznať si, že sme sa mýlili?
Máme príslovie ako „istota je istota“, ale v súčasnom svete plnom inovácií musíme vedieť riskovať. Keď sa nebudeme neustále učiť, zaostaneme. Proces učenia a inovácií si vyžaduje riskovanie. A s riskovaním prichádzajú neúspechy.
Niekedy máme pocit, že je lepšie a ľahšie počkať si, čo urobia ostatní. A v krátkodobom horizonte to bezpečnejšie je, ale z dlhodobejšieho hľadiska nás to vystavuje riziku.
Nemáme kontrolu nad neistotou v našom živote. Nevieme, čo sa stane nám, alebo našim blízkym. Môžeme sa však naučiť mať pod kontrolou naše reakcie na nečakané udalosti. Vyzretá reakcia je – áno, toto je nečakané a nevhodné a ja to zvládnem.
Život je séria problémov. Niektoré sú malé a iné väčšie. Istota neprichádza z kontroly nad vonkajším svetom. To je nereálne. Môže prísť len z dôvery v samého seba. Nech už sa stane čokoľvek, ja alebo moja rodina alebo môj tím to zvládneme. Pomôžeme si, podporíme sa a vyriešime to.
Foto: Newton University
Foto: Newton University
Máte s tým osobné skúsenosti?
Často sa pristihnem, že som úzkostlivá kvôli veciam, ktoré sú niekde v budúcnosti. Dôvodom je práve neistota. Vyjde to? Pôjde to? No a keď sa potom obzriem, zistím, koľko som úzkostlivosťou strávila času a ako to vlastne ničomu neprospelo.
Ako s tým bojovať?
Viac si uvedomiť, že to jednoducho bude dobré. Možno to nebude to, v čo som dúfala, ale bude to v poriadku. Tiež si uvedomiť, že prílišná úzkostlivosť nás môže vystresovať a môžeme kvôli nej aj vyhorieť.
Nesúdiť sa vzájomne za chyby
Platí to aj pre pracovné prostredie?
Áno, pracujeme spolu na spoločnom cieli a v rámci môjho termínu „psychologické bezpečie“ by malo v práci byť nastolené také podporné prostredie, v ktorom nás kolegovia neodsúdia za chyby a neúspechy, ale naopak podporia. Toto je rys vysoko výkonného prostredia.
Aké zmeny v rámci pracovného prostredia pozorujete?
Zo zdieľanej identity a zdieľaného zápalu pre vec a slova „my“ sa preorientovávame na „ja“. Značka ja. Vzájomný rešpekt prestáva byť relevantný. Posielame si e-maily po polnoci, na mítingy chodíme s otvoreným notebookom. Tiež sa stávame závislými od instantného a bezprostredného potešenia. Nepracujeme s dlhodobým výhľadom. Ľudia vedia, čo pre seba chcú a chcú to hneď.
To znie ako z reklamného sloganu…
Je to tak, svet okolo nám rôznymi spôsobmi naznačuje aj prikazuje, aby sme si plnili svoje sny a potreby. Z psychologického hľadiska však majú naše skutočné hlbšie potreby úplne inú povahu. Napĺňajú sa pocitom, že niekam patríme, že sme niečoho súčasťou a že sme potrebným a niečím prispievajúcim článkom jednotky.
Že sme súčasťou niečoho, čo by sme nikdy nemohli zvládnuť sami. Odtiaľ pochádza radosť a radosť z bytia. Je mi ľúto, keď vidím ľudí, ktorí sa stávajú čoraz nešťastnejšími v honbe za svojím osobným šťastím.
Pretrháva sa puto
Ako do pocitu spolupatričnosti a tímovosti zasiahol home office?
Práca z domu prispieva k hyperindividualizmu v našej spoločnosti. Možno až toxickému hyperindividualizmu. Sme od seba extrémne závislí, ale zabúdame na to, pretože naše potreby sú predsa to najdôležitejšie. Cez obrazovku počítača jednoducho puto necítite, ochudobňujeme sa. Keď sa vídame osobne, záleží nám na sebe, ale dajme medzi seba obrazovku počítača a už je to inak.
Čo s tým?
Keď budeme bez ostatných, našej práci začne chýbať zmysel, pretrhne sa puto, strácame energiu a radosť. Z výskumu vyplýva, že výsledná práca z home officu nemá takú kvalitu. Objavme kúzlo vzájomnej prítomnosti a bezprostrednej spolupráce. Nehovorím však, že spolu musíme byť od deviatej do piatej, päť dní za sebou.
Foto: Newton University
Foto: Newton University
Mnohí argumentujú, že aspoň môžu byť viac s rodinou. Je to v poriadku, brať si prácu do rodinného prostredia?
Možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, koľko času tráviť v práci a koľko času s rodinou. Som za to, aby sme boli štyri dni v práci a tri dni s rodinou. To pokladám za produktívne. Nenahovárajme si, že dokážeme naraz tráviť čas rodinou, odvádzať dostatočne kvalitnú prácu a byť dobrým tímovým hráčom v zamestnaní. Nemôžeme robiť dve veci naraz.
Buďme k sebe úprimní, čo teda vlastne robíme a ako kvalitne to robíme. Mnohé pracovné úlohy sú primárne individualistické, ale ďalšie byť nemusia a iné ani byť nemôžu. U tej prostrednej kategórie môžeme najviac stratiť, pokiaľ pracujeme na diaľku.
Vy navyše tvrdíte, že riešenie problémov je tímová disciplína.
Problémy a riešenia problémov majú mnoho kategórií. Vybil sa vám mobil? Tu máte nabíjačku, vyriešené. To, čo sa stáva v organizáciách, však potrebuje viac perspektív a rôznych expertíz, aby sa našlo životaschopné a udržateľné riešenie. Často sa nachádza na území prieniku medzi jednotlivými oddeleniami.
Moji starí rodičia mali celý život jednu prácu, moji rodičia to isté. Moja generácia zostáva v jednej práci maximálne päť rokov. Je to úloha správneho lídra, zaistiť stabilné pracovné prostredie a udržať si zamestnancov?
Na to nepotrebujete lídra. Nečakajme, až to niekto urobí za nás. Buďme v práci tou najlepšou verziou samého seba. Buďme zvedaví, zaujímajme sa o ostatných, pomáhajme si. Ak sa takto budeme správať, ovplyvníme aj ostatných. Je to trochu nákazlivé a vaši kolegovia to začnú mimovoľne kopírovať.
Čo vás v roku 2024 najviac prekvapilo?
Učím biznisový kurz, kde sme sa rozhodli, že ho pre zmenu urobíme interaktívnejšou formou. Chceli sme študentom dať príležitosť z praxe, aby zažili zložité situácie na pracovisku vrátane komunikácie nad zložitými rozhodnutiami. Príležitosť byť tou ráznou osobou, ktorá povie a rieši nepríjemné veci.
Zistili sme, že tým študentom, čo predtým všetko kritizovali a my sme im dali vodcovské práva, to vlastne nešlo. Vždy je ľahšie vidieť záležitosť zvonku a povedať si, že to nevyšlo, aj keď si študent myslel, že to vyjde.
Plánujete ďalšiu knihu?
Mnohí sa ma pýtajú, či moja ďalšia kniha bude niečo ako „Ten zlý druh úspechu“. S kolegom Markom Mortensenom chceme písať knihu o hodnote zamestnanca. Beží nám výskum na túto tému. Zaoberáme sa témami, o ktorých sme sa bavili, ako je práca z domu, individualizmus i zmysluplná práca, kde nám na sebe vzájomne záleží.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Julie Mahlerová.
