Jej príbeh je zázrakom. Eva Umlaufová (80) je najmladšou doloženou preživšou z koncentračného tábora Auschwitz, kde sa dostala s rodičmi ako dvojročná. Rodáčka z Novák žije v Mníchove, kde pôsobí ako psychoterapeutka a kde ju český Forbes vyspovedal v exkluzívnom rozhovore.
„Radšej na to decko zabudnite, aj tak neprežije!“ S touto vetou privítali matku Evy Umlaufovej v koncentračnom tábore v Osvienčime. V novembri 1944 tam dorazila transportom vtedy ako tehotná s manželom a v náručí s malou Evou, ktorá mala vtedy len dvadsaťtri mesiacov a patrila k najmenším deťom v pekle Osvienčimu.
Keď ju pri príchode tetovali, od bolesti omdlela. Eva prežila. Zhodou náhod. Krátko po príchode jej transportu totiž nacisti prestali využívať plynové komory.
Eva Umlauf so svojou knihou spomienok. Foto: archív Velký knižní čtvrtek – Veronika Beranová
„Transport z Terezína, ktorý prišiel tesne pred nami, skončil celý v plyne, ženy aj deti,“ vysvetľuje táto vitálna a krásna dáma vo svojom mníchovskom byte. Eva, ktorá sa narodila v pracovnom tábore pre Židov v Novákoch, znášala katastrofálne podmienky v Osvienčime tri mesiace.
Vyhladovaná a vážne chorá
Pri oslobodení tábora v januári 1945 bola vyhladovaná na smrť a vážne chorá. Výpočet jej chorôb, ktorý spísali lekári, je neuveriteľný: mala kiahne, čierny kašeľ, zápal pľúc, tuberkulózu, krivicu, rednutie kostí, zápal pohrudnice a opuchy z hladu. V tábore sa liečila v improvizovanej nemocnici do júna 1945.
Medzitým jej matka v Osvienčime porodila zdravé dieťa, Evinu mladšiu sestru Noru. Evin otec holokaust neprežil, rovnako ako ďalších šestnásť členov z jej rodiny. Eva následkami hrôz z Osvienčimu trpela celé detstvo a bola často chorá.
Neskôr vyštudovala medicínu a stala sa lekárkou. Aj jej ďalší životný príbeh je zaujímavý: v roku 1967 sa vydala na Západ do Mníchova, kde porodila tri deti a stala sa psychoterapeutkou. Prax prevádzkuje dodnes a je veľmi úspešná.
O svojom osude nedávno spísala veľmi silnú knihu s názvom Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči, ktorá bola preložená aj do slovenčiny (Absynt, 2018).
Pokazená lokomotíva
Aká je vaša najskoršia spomienka z detstva?
Najskoršia spomienka z detstva je, keď sme išli v Trenčíne po ulici s mamou a ľudia sa zastavovali a hovorili nám: „Zázrak! Keď žijete, tak je to zázrak.“ Tak som si hovorila: prečo sa čudujú, že žijem? Tomu som vôbec nerozumela.
Po vojne sa na nás stále niekto usmieval a všetci boli šťastní, keď nás videli. Myslela som si, že som niečo zvláštne. Keď som bola staršia, tak som začala premýšľať nad tým, prečo som zázrak. Vysvetlenie mi došlo až oveľa neskôr.
Veríte, že vaše prežitie bol zázrak?
Neverím. Každý si môže vybrať, čo to bolo, či zázrak, náhoda alebo šťastie. Faktom je, že pri našom transporte sa pokazila lokomotíva, a preto sme sa o tri dni oneskorili. To bolo naše šťastie, že sme dorazili do Osvienčimu až 3. novembra.
Eva sa narodila v pracovnom tábore pre Židov v Novákoch, ako bábätko prežila tri mesiace v Osvienčime. Foto: archív Evy Umlauf
Keby sme prišli v októbri, všetkých nás splynujú tak ako celý transport z Terezína, ktorý prišiel 31. októbra. Z neho išlo do plynu tisícdvesto ľudí.
Nie som zbožná, aby som povedala, že nám pomohol prežiť Pán Boh. A keby áno, tak by som sa ho rada spýtala, kde bol celý čas predtým, že dopustil všetko, čo sa tam dialo. Myslím si, že nám pomohlo jednoducho šťastie. Tak to malo byť.
Na ceste s dvoma dcérami a cudzím chlapcom
Výpočet chorôb, ktorými ste trpeli po oslobodení tábora, je však neskutočný, a je trochu zázrak, že ste to prekonali…
Áno, bola som naozaj veľmi chorá. Myslím si, že oslobodenie prišlo v tom správnom momente, doslova na poslednú chvíľu. Mama spomína, že som po oslobodení stále jedla, nemohla som sa nasýtiť. Lekári jej vysvetlili, že je to v poriadku, že sa to zlepší.
Dostala som sa z najhoršieho, ale potom som bola celé detstvo chorá a unavená. Stále som bola v posteli.
Vaša sestra sa narodila v Osvienčime po oslobodení tábora. Boli ste spolu všetky s matkou v miestnej improvizovanej nemocnici. Čo o tom viete?
Rusi na mieste vytvorili z niekoľkých barakov niečo ako nemocnicu a lazarety. Tam zostávali ľudia, ktorí na tom boli tak zle, že sa nemohli vydať na cestu domov, vrátane nás. Sestra sa tam mame narodila ako zdravé bábätko s váhou dve kilá v apríli 1945 a všetky sme tam zostali do júna.
Presne po šestonedelí sa s nami vydala na cestu domov. Mama nám hovorila, že vonku už bolo pekne, bolo to začiatkom júna. Vzala so sebou ešte šesťročného chlapca od nás zo Slovenska, ktorý prišiel o rodičov. Neskôr ho našli príbuzní.
Doživotné trápenie
Ako na tom bola mamička zdravotne?
Nebola na tom dobre, ale bola schopná sa trochu zotaviť. Celý život si však niesla zdravotné následky napríklad z dlhých nástupov, keď musela stáť vonku na mraze bosá. Zomrela ako 72-ročná na tretí infarkt. Celý život mala problémy so zdravím a v starobe trpela veľkými depresiami.
Eva Umlauf s mamou a sestrou. Foto: archív Evy Umlauf
Vraj ste sa o holokauste nikdy nerozprávali. Prečo o tom obete často nehovoria?
My sme o tom nehovorili, mamička o tom nehovorila. To je tá prvá generácia, ktorá prežila holokaust. Tí o tom nikdy nemohli hovoriť, pretože sa museli chrániť. Predstavte si, že moja mama mala dvadsaťjeden rokov a zostala vdovou s dvoma malými deťmi.
Jedna kolegyňa psychoterapeutka sa ma pýtala: „Ako mohla tvoja mama žiť ďalej? Pre koho žila?“
Žila pre nás, pre svoje deti, mala pre koho žiť. Keby zostala sama bez detí, tak by to bola katastrofa.
Bojovať za seba
Ako vás vychovávala?
Mama sa o mňa strašne bála, pretože ma skoro stratila. Vždy dohliadala na to, aby sme boli so sestrou dobre a teplo oblečené, aby sme neprechladli. Vodila nás po ulici stále za ruku. Jej strach o nás bol viditeľný. Veľmi sa o nás so sestrou starala a zároveň nás viedla k tomu, aby sme za seba bojovali.
Pamätám si jeden príbeh. Keď sme sa hrali po vojne doma na piesku, jeden chlapec ma tam chytil a triasol so mnou. Ja som kričala, kričala a plakala. Mama vykukla z okna, čo sa to deje, a potom mi povedala: „Daj mu facku! Musíš sa brániť.“
Neviem, či som mu ju dala alebo nie, na to sa už nepamätám, ale zostalo to vo mne – aby som sa nikdy nedala a bojovala za seba. Dalo mi to v živote smer. Nedaj sa a bojuj – to som si z toho odniesla. Mnohokrát v živote som potom za seba bojovala.
Neskôr ste sa vydali do Nemecka, do Mníchova, kde ste museli bojovať napríklad o to, aby vás nechali ako ženu lekárku a navyše cudzinku pracovať. Ako na to spomínate?
Vydala som sa do Mníchova v roku 1966 a pol roka som čakala na vysťahovalecké papiere. Bolo to veľmi komplikované. Môj muž bol úspešný podnikateľ, stavbár. Pôvodom bol poľský žid, ktorý prežil štyri koncentračné tábory. Väčšina jeho rodiny zahynula.
Bola som rada, že som mohla žiť v slobode a nie v socializme, ale v Mníchove nebolo v tej dobe bežné, aby ženy matky pracovali. Ja som vždy chcela pracovať, bola som emancipovaná, lenže vtedy to v Mníchove nešlo a to ma trápilo.
Pracujúca žena bola takmer hanba
Prečo to nešlo?
V spoločnosti panoval názor, že keď máte deti, tak to znamená, že máte byť doma a šťastná, variť kávu a špagety. Pre mužov to bola takmer hanba, aby jeho žena pracovala. Vy ste o polovicu mladšia ako ja, tak si to ani neviete predstaviť ako mladá žena so zamestnaním. Cestujete, máte prácu a deti. To však vtedy nebolo bežné.
Štvalo vás to?
Štvalo, ale nepomohlo mi to. Vtedy to boli ťažké časy pre ženy. Potom sa mi stala obrovská tragédia: môj muž mal nehodu a náhle zomrel. Zostala som sama s dieťaťom a vtedy sa mi zmenila situácia.
Prihovorili sa za mňa vysokí hodnostári v židovskej obci, aby som získala prácu v Mníchove na klinike, kde som dovtedy chodila zadarmo vypomáhať. Chodila som tam každý deň, keď som mohla, takže ma už poznali ako takú, ktorá nedá pokoj a ktorá bojuje o miesto.
Príhovor od židovskej obce zafungoval?
Áno, profesor z kliniky mi dal skutočne prvé voľné miesto, najskôr ako záskok za materskú a neskôr normálne stále zamestnanie. Vtedy sa im asi tiež priečilo odmietnuť ma po príhovore od vysokopostavených židovských hodnostárov.
Nemeckí lekári, ktorí počas vojny často spolupracovali s nacistami, mali veľké výčitky, takže to zafungovalo a ja som začala pracovať vo svojom odbore a venovať sa tomu, čo som vyštudovala.
Nočné mory z koncentráku
Neskôr ste sa z detskej lekárky „preučili“ na psychoterapeutku. Okrem iného sa zaoberáte aj traumami ľudí postihnutých holokaustom, ktoré sa dedia po generácie. Bol pre vás aj váš osobný príbeh motiváciou k tomu stať sa psychoterapeutkou?
Viete čo, psychoterapia ma vždy lákala. Jeden profesor mi raz povedal, že bude robiť pre detských lekárov psychoterapeutický program, tak som sa tam hneď prihlásila. Najprv som sa roky učila detskú psychoterapiu a neskôr som sa orientovala na dospelých.
Dodnes mám aktívnu prax a ľuďom pomáham okrem iného spracovávať aj ich traumy.
Ako ste sa vyrovnali s vašou traumou z Osvienčimu? Hoci ste boli vtedy malá, preblesklo vám niekedy niečo v hlave?
Nemám na to spomienky. Prvé spomienky mám z obdobia, keď som mala tri a pol roka, ale v treťom tehotenstve som trpela nočnými morami, kde sa mi Osvienčim vracal. Videla som v snoch, čo robili nacisti s malými deťmi, s novorodencami. Hádzali ich do ohňa, trhali ich na polky ako kurčatá. Také hrozné veci A o tom sa mi snívalo.
Tiež som mala nočné mory o plynových komorách. Bolo to ťažké obdobie, pretože som sa poriadne nevyspala, ale život musel ísť ďalej.
Kniha ako životná úloha
Prečo ste sa rozhodli podrobne pátrať po vašej histórii a napísať o tom knihu?
Vždy som chcela písať a spísať osud mojej rodiny. Chcela som to odovzdať verejnosti, ale nikdy som na to nemala čas. Bola som vždy veľmi zaneprázdnená, navyše som sa starala o tri deti. A myslím si, že som na to ani nebola zrelá.
Ten moment však prišiel v roku 2014, keď som mala sedemdesiatdva rokov. Vtedy som ochorela, a keď som ležala na JIS, tak som si sľúbila, že ak sa uzdravím, tak to napíšem, že je to ešte jedna moja veľká životná úloha.
Tak som sa vydala do archívov, späť do Osvienčimu, a začala po našom príbehu pátrať. Knižka vyšla v nemčine a už bola preložená aj do ďalších jazykov.
Potvrdilo sa vám pri vašom pátraní, že ste skutočne najmladšia preživšia Osvienčimu?
Som najmladšia, ktorá má vytetované číslo a ktorá bola zaregistrovaná. Úplne najmladšie je maďarské dievčatko Angela Oroszová, narodila sa v roku 1944 priamo v baraku. Vážila vtedy len jeden kilogram a väzni ju tam schovali. Bola taká slabá, že nemohla plakať. Aj preto prežila.
V dospelosti potom svedčila aj na súdoch s nacistami. Je to nepredstaviteľný príbeh.
Je niečo, čo vás pri pátraní po vašej histórii prekvapilo?
Najviac ma prekvapilo, že som prišla na to, ako zahynul môj otec. Mame povedali, že bol zastrelený na pochode smrti, že nemohol ísť ďalej, a tak ho zastrelili. To však nebola pravda. V archívoch som zistila, že pochod smrti prežil a došiel až do Mauthausenu v Rakúsku a potom sa ešte dostal do Melku.
Prvé spomienky má Eva Umlauf až z obdobia, keď mala tri a pol roka. Foto: archív Evy Umlauf
Ja som vypátrala, že zomrel až v marci 1945 na otravu krvi, dostal sepsu organizmu. Mal vtedy tridsaťtri rokov. Bolo to v podstate banálne, mohol by to prežiť, keby mu dali antibiotiká a keby mal dobrú výživu, keby nebol zodratý z práce… Otec zomrel 21. marca 1945. V ten deň má jedna moja vnučka narodeniny.
Mám vieru v seba…
Vo svojej knihe otvorene píšete aj o náboženstve a viere. Niektorí preživší hovoria o vôli Božej, voči tomu sa vy v knihe vymedzujete. Napriek tomu, že ste boli vychovávaná v židovskej viere, neveríte v Boha. Je to osobné, ale dokážete vysvetliť váš postoj?
Neviem, či neverím v Boha. Neverím v takého Boha, za ktorým chodia ľudia do kostola alebo do synagógy a modlia sa po celý deň. Mám takého vnútorného Boha, viete? Vnútri. Nemusím sedieť a čítať si v modlitebnej knižke všetky chvály na Boha. To nie je pre mňa.
Ani mamička ma nevychovávala veľmi pobožne. Veľké židovské sviatky a tradície síce dodržujem, ale nie z náboženského dôvodu, skôr preto, že je to naša tradícia. Mám vieru v seba. Verím v osud a v to, že si musím všetko vybojovať. Verím, že mám povinnosti, aj preto, že som prežila.
Ako sa s vašou skúsenosťou pozeráte na ľudí, ktorí popierajú holokaust?
Tu je to trestné, ale to ma nerozčuľuje, sú to pre mňa blázni. Ja s nimi vôbec nediskutujem.
Vnímate narastajúci antisemitizmus v spoločnosti, o ktorom sa teraz často hovorí?
Antisemitizmus rastie. To nie je môj pocit, to sú štatistiky. V posledných desiatich rokoch máme v Nemecku nárast antisemitizmu o viac ako sto percent. Antisemitizmus rastie nielen v Nemecku, ale všade, vo všetkých štátoch. V Maďarsku, na Slovensku, v Čechách aj v Amerike.
Antisemitizmus tu bol (a je) stále
Znepokojuje vás to?
Veľmi. Veľmi ma to znepokojuje, je to agresívne. Tu v Nemecku napríklad bijú rabínov v berlínskom metre. Vyhadzujú ich z električky, nadávajú deťom v školách.
Máte pocit, že sme sa ako ľudstvo nepoučili z holokaustu?
Antisemitizmus bol aj pred holokaustom. Za Hitlera to bola katastrofa, ako všetci vieme, ale bol tu oveľa skôr. Keď sa človek pozerá do histórie, vždy tu bola závisť, vždy tu boli vojny, inflácia. História sa opakuje.
Prečo je podľa vás dôležité hovoriť o tom, čo sa dialo v Osvienčime, a o holokauste?
Mladí ľudia a deti potrebujú počuť tie príbehy od živých ľudí, autentické príbehy, aby si to vedeli predstaviť. Aj preto sa snažím a chodím po prednáškach, robím čítania a venujem sa osvete. Máme už veľmi málo živých svedkov tej doby a tí, ktorých máme, sú už veľmi starí.
„Mladí ľudia a deti potrebujú počuť tie príbehy od živých ľudí, autentické príbehy, aby si to vedeli predstaviť.“ Foto: archív Velký knižní čtvrtek
Ja som v osemdesiatich rokoch jedna z najmladších. Myslím si, že je to veľmi dôležité, aby sme hovorili, kým môžeme, a aby sme odpovedali na otázky, pokiaľ môžeme. Obete holokaustu a ich potomkovia vymierajú a antisemiti na to čakajú, až bude koniec, šlus, až vymrie ten posledný z nás.
Návrat do Osvienčimu
Čo vaše deti a vnúčatá? Zaujíma ich táto história?
Áno, moje deti mi pomáhali aj s knihou. Dala som im prečítať nejaké kapitoly, ktoré boli hlavne o nich. Vnučka so mnou bola dokonca aj v Osvienčime, priletela tam až z Ameriky, kde žije.
Aké to pre vás bolo vrátiť sa do Osvienčimu?
Prvýkrát som tam bola anonymne v roku 1995 ako turistka. Druhýkrát som tam bola už na pozvanie, v roku 2011 ma objavila jedna historička a mala som tam prejav k výročiu oslobodenia Osvienčimu.
Tento rok v januári som tam mala aj dlhý prejav, o ktorom písali médiá nielen tu v Nemecku, a tento rok to aj na mňa prvýkrát „padlo“, taká tieseň z toho miesta. Prišla som tam a hneď ako som videla tie baraky, hovorila som si: ty si taký blbec, že si tam išla, že si na to kývla. Nebolo mi z toho dobre, ale je dôležité hovoriť o týchto veciach.
Čo vám robí v živote teraz najväčšiu radosť?
Teraz ma napĺňa moja práca a to, že ešte môžem byť aktívna. Stále rada pracujem, dnes mám v kalendári troch pacientov, ktorí prídu na terapiu.
Tiež veľa cestujem. Zajtra idem napríklad do Lipska na prednášku. To všetko mi robí veľkú radosť. A hlavne moje dve vnučky, tá ďalšia generácia. Mám len dve, ale snáď sa čoskoro dočkám ďalších od najmladšieho syna.
Autorkou článku je redaktorka Forbes Česko Veronika Jonášová.
