Keď vám v čase veľkej hospodárskej krízy v automobilke povedali „berieme vás“, opantal vás iba pocit veľkej úľavy. To však nebol prípad Olgy Madar. Veľmi ju rozhnevalo, keď zistila, že ju v Chrysleri zamestnali len preto, lebo bola vyhlásenou softbalovou chytačkou a dobre zapadla do podnikového športového tímu. To rozhorčenie ju vlastne nasmerovalo až k funkcii prvej dámy amerických odborov.
Pavol Maďar, ako aj mnoho jeho krajanov, vymenil beznádej a biedu v Uhorsku za riziko a drinu v Spojených štátoch. V roku 1900 emigroval zo Sečovskej Polianky a odišiel do uhoľných baní na severovýchode Pensylvánie. V jeho prípade sa risk vyplatil, banské práce prežil v zdraví a po šestnástich rokoch za oceánom si v mestečku Sykesville založil vlastný obchod.
V roku 1916 sa im s manželkou Annou narodilo aj ich jedenáste dieťa – dcéra Olga. Ako malá zažila otcov podnikateľský rozkvet, keď si obchodník Paul Madar v dvadsiatych rokoch platil v miestnych novinách veľké inzeráty, v ktorých verejnosti ponúkal kvalitné múky či olivový olej. Olga však videla aj ot cov krach – po tom veľkom newyorskom burzovom v roku 1929 sa otrasy rozšírili po celej krajine a na mizinu dostali aj obľúbeného sykesvillského obchodníka. Rodina sa musela zase raz sťahovať za lepším do Michiganu. No ani v centre amerického automobilového priemyslu nebolo jednoduché zamestnať sa. Olga si však na strednej škole spravila dobré meno ako talentovaná športovkyňa.
Madarovci to mali v rodine, jej mladší brat Elmer sa dostal do all-star tímu univerzitnej ligy amerického futbalu. Olga hrala pozemný hokej i basketbal, najviac však vynikala na pozícii chytačky v softbale, ktorá bola slabinou podnikového tímu u Chryslera.
„Prácu na páse mi vtedy ponúkli len preto, lebo som bola dobrá v softbale. Bolo to v rovnakom čase, keď iným ľuďom dávali výpovede. To bolo šialené! Hneď som si uvedomila, že by bolo potrebné v Chrysleri založiť odbory,“ po vedala neskôr v rozhovore pre Oakland Tribune. Keďže však vtedy potrebovala peniaze, aby si mohla zaplatiť školné na univerzite a splniť si sen – stať sa učiteľkou, odložila svoj boj za férovejšie pracovné podmienky na neskôr.
Library of Congress, Newspapers.com
Cez vojnu. Fordova továreň Willow Run vyrábala počas druhej svetovej vojny bombardéry B-24. Pracovalo tu mnoho žien, istý čas aj Olga Madar.
Bombardéry a bowling
Brigádou u Chryslera si Olga naozaj zarobila na školu. Keď v roku 1938 promovala na Michigan Normal College, mohla sa ako prvá z celej rodiny Madarovcov popýšiť vysokoškolským titulom. Následne začala učiť žiakov telesnú výchovu a možno by sa tejto profesii venovala celý život, nebyť toho, že sa začala ďalšia svetová vojna a Spojené štáty potrebovali naštartovať svoj vojenský priemysel.
Olga sa tak v roku 1941 znova ocitla pri páse automobilky – vo Forde. Akurát tentoraz z fabriky nevychádzali nové modely vozidiel, ale bombardéry B-24 (na ktorých lietali aj piloti 311. československej bombardovacej perute RAF a ktoré napríklad v roku 1944 zbombardovali rafinériu Apollo v Bratislave). Olga ako klampiarka prispela svojou troškou k porážke Hitlera, no v rokoch druhej svetovej vojny, už ako členka veľkých automobilových odborov United Auto Workers (UAW), viedla aj prvé vlastné boje. Svoju vášeň pre šport si niesla naprieč zamestnaniami a v odboroch vo Forde pracovala vo výbore, ktorý pre odborárov organizoval rôzne športové podujatia a ligy.
V roku 1944 si všimla, že zatiaľ čo Európu oslobodzujú bok po boku belosi a černosi v americkej uniforme, bowlingová liga vo Forde je stále segregovaný. Jej zjednotenie bolo prvým z jej mnohých úspechov v boji za rovnoprávnosť. Olgino pracovné nasadenie – podobné tomu, aké prejavovala na softbalovom ihrisku –, si všimli aj vo vedení UAW. Po vojne už šéfovala oddeleniu pre rekreáciu odborárov, pod ktoré spadali aj športové podujatia. Kým predtým za podniky súťažilo len zopár takmer profesionálnych športovcov (akou bola aj ona sama v softbalovej lige za Chrysler), jej cieľom bolo vytvoriť amatérske odborárske ligy a súťaže, kde sa mohlo k športovaniu a zdravšie mu životnému štýlu dostať čo najviac ľudí. Podarilo sa jej to až s nečakaným úspechom.
Ako píše historik James Robinson, v roku 1950 sa na rekreačných aktivitách odborov (väčšinou išlo o športovanie) zúčastňovalo 600-tisíc z 1,35 milióna členov UAW. Madar sa svojím spôsobom podieľala na vytvorení jednej z najväčších amerických športových organizácií svojej doby. A to bol len začiatok. PRVÁ ŽENA VICEPREZIDENTKA Odborová organizácia UAW vznikla v roku 1935 a najskôr sa zameriavala na menšie fabriky. V rokoch 1936 a 1937 však prenikla do veľkých automobiliek General Motors a Chrysler. Ford, veľký nepriateľ odborov, sa dlho bránil, no odbory UAW sa v roku 1941 aktivizovali aj u vtedy nového zamestnávateľa Olgy Madar.
Až do päťdesiatych rokov zažívala UAW veľký „boom“ a Madar sa zviezla na vlne úspechu celej organizácie. Čoskoro si začala uvedomovať, že jej rozlet má, na rozdiel od jej mužských kolegov, nepísané, ale jasne dané limity. Post riaditeľky pre rekreáciu mal byť jej kariérny strop, no Olga bola jednak príliš tvrdohlavá a zároveň diplomaticky podkutá. Keďže jej zvolenie do výkonnej rady UAW by znamenalo, že jeden z chlapov v rade by prišiel o svoje miesto, s podobne zmýšľajúcimi kolegami prišli na riešenie – rozšíriť počet členov rady. V roku 1966 sa Olga Madar stala prvou ženou vo výkonnej rade veľkej americkej odborovej organizácie a o štyri roky neskôr aj prvou viceprezidentkou.
Ak si však kolegovia mysleli, že ju funkcia „utíši“, opak bol pravdou. „Upozorňovala som na to, že odborári síce žiadajú na papieri rovnakú mzdu pre mužov i ženy, no v praxi dostávali muži viac, pretože pri kormidle odborov nebolo dosť žien, ktoré by na to dohliadali,“ povedala Madar neskôr pre Detroit Free Press. Ženy podľa nej čelili aj prekážkam pri po výšeniach, na riadiace posty sa dostávali oveľa menej. Jej boj za zrovnoprávnenie žien na pracovnom trhu vyústil v roku 1974 do založenia ženskej odborovej organizácie Coalition of Labor Union Women (CLUW), čím ju médiá definitívne začali titulovať ako „prvú dámu amerických odborov“.
Ona férový pracovný trh a zodpovedný prístup firiem vnímala v ešte širších súvislostiach.
Šok z horiacej rieky
Jej ďalší veľký boj ovplyvnila katastrofa, ktorá sa stala v októbri 1969. Automobilkami a oceliarňami znečistená rieka Rouge v Detroite začala horieť, plamene šľahali do výšky pätnástich metrov a situáciu sa nedarilo dostať pod kontrolu dlhé hodiny. John Hartig v knihe Burning Rivers uviedol, že v rokoch predchádzajúcich nešťastiu fabriky do rieky ročne vyliali asi dvadsať miliónov litrov nafty, pričom len jeden liter stačí na znečistenie milióna litrov vody.
Library of Congress, Newspaper.com
Najlepšia múka. Inzerát obchodu Paula Madara z roku 1917 v novinách Sykesville Post Dispatch.
Olga Madar si po environmentálnej katastrofe začala viac všímať, koho životné prostredie veľké firmy vlastne ničia. Zistila, že to boli predovšetkým robotníci – a najmä černosi, ktorí často bývali v najviac znečistených častiach mesta. V sedemdesiatych rokoch tak žena so slovenskými koreňmi začala boj na ďalšom fronte – za ekologickú zodpovednosť veľkých spoločností. V rámci odborov UAW vznikali na jej podnet nové environmentálne komisie.
Ich členovia tlačili nielen na firmy, aby sa správali zodpovednejšie a neznečisťovali životné prostredie, ale chodili aj na zasadnutia mestských rád, ktorým navrhovali, aby využili vlastný vplyv na automobilky a iné firmy ťažkého priemyslu. Sama Olga bola aktívna v miestnom oddelení Parks & Recreation (oddelenie parkov a rekreácie) a snažila sa zlepšovať prostredie v chudobných mestských štvrtiach – napríklad zakladaním parkov.
Library of Congress, Newspapers.com
Šéfka pre rekreáciu. Olga Madar v roku 1964, keď viedla oddelenie odborov UAW pre rekreáciu.
Do poslednej sekundy
Keď uprostred sedemdesiatych rokov poskytla Olga Madar interview pre Detroit Free Press, nechala si spraviť fotografiu vo svojej pracovni pred portrétom jednej zo svojich vzorov – Sojournet Truth, černošky, ktorá sa narodila do otroctva a po úspešnom úteku vyhra la vôbec prvý súdny spor o vlastné dieťa so svojím bývalým „majiteľom“.
Bola tiež autorkou slávneho prejavu „Ain’t I a woman?“, v ktorom opisovala, ako sa mužské džentlmenstvo v jej dobe prejavovalo len voči bielym ženám. Téma spoločenskej zodpovednosti firiem (CSR), ale aj rovnosti príležitostí sa začala prvýkrát viac skloňovať v šesťdesiatych rokoch a Olga Madar jednoznačne patrila k jej priekopníčkam.
Niektoré jej názory a aktivity by sme za pokrokové označili možno aj dnes, takmer tridsať rokov po jej smrti. Ženským odborom CLUW šéfovala na vlastnú žiadosť len jediný rok, potom prenechala miesto nasledovníčkam a odišla na dôchodok. Asi netreba dodávať, že aktívny. Tému ženských práv ani ekologickú agendu neopustila, v posledných rokoch však bojovala aj za väčšiu účasť dôchodcov na veciach verejných. Ako vždy, sama išla príkladom. Olga Madar zomrela v roku 1996 vo veku osemdesiat rokov. Dostala infarkt, keď sa chystala ísť na svojom invalidnom vozíku podporiť štrajk detroitských novinárov.
