Prečítajte si ďalší úryvok z knihy Urban Jungle od Bena Wilsona o ikonickom New Yorku, ktorý vo svojom rozmachu prekročil všetky medze a hrozí mu kolaps.
Kvalita života trinástich miliónov obyvateľov New Yorku a širšej metropolitnej oblasti je prepojená s vitalitou ústia rieky Hudson. New York sa musí vrátiť k „prirodzenejšej hydrológii a vodným systémom, vytvoriť odolnejšie pobrežia, brehy riek, potokov a mokradí, ktoré dokážu lepšie odolávať záplavám a silným búrkam súvisiacim s klimatickou zmenou.“
Tento apel na návrat k prírode nepochádza z úst utopických environmentalistov. Bol výsledkom desaťročia trvajúceho výskumu, ktorý uskutočnil Americký armádny zbor inžinierov a ktorý zverejnili v roku 2020.
Správa otvorene uviedla, že to, čo sa kedysi začalo ako postupná expanzia miest, prerástlo do úplného „nadmerného rozvoja, drancovania prírodných zdrojov a degradácie“ ústia rieky až do takej miery, že tým utrpelo nielen životné prostredie regiónu, ale ohrozené sú aj budúce vyhliadky jeho obyvateľov.
Poučenie pre zvyšok urbanizujúceho sa sveta je teda jasné: New York v snahe o nekonečný rozmach prekročil prirodzené hranice a čelí hrozbe potopenia do konca tohto storočia.
Prečítajte si úryvok z knihy Urban Jungle od historika Bena Wilsona, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
Pred príchodom Holanďanov do oblasti Hudsonovho zálivu v roku 1609 boli okrajové územia Nového Amsterdamu, neskôr premenovaného na New York, plynulé: z troch strán bolo more a na severe močariská.
Mesto ležalo uprostred krajiny tvorenej ústím rieky, ktoré oplývalo nevídanou biodiverzitou: pobrežie New Yorku a New Jersey malo takmer 1 600 kilometrov, boli tu lesy, bahenné plochy situované medzi prielivmi, lúky, rašeliniská s tujami a močiarmi „takými veľkými, že cez ne nebolo vidieť“, bohatými na rôzne trávy a kvety.
Tieto ekologické podmienky podporovali život obrovského množstva divokej zveri a vtáctva: žili tu brodivé vtáky, rybáriky, orly, ustrice, homáre, kraby, mušle, slávky aj korytnačky, ako aj veľryby, jesetery, tresky, kapry či ostrieže a tiež bobry, vydry, divé morky, medvede, jelene, vlky a líšky.
Mokrade v ústí rieky Hudson boli pre vtáctvo zo severu Ameriky hlavnou zastávkou na ich atlantickej migračnej ceste. Terén síce nebol vhodný pre poľnohospodárstvo, ale jeho biodiverzita zabezpečovala obyvateľom lákavú ponuku potravín, ktoré dlhú dobu zabezpečovali prežitie Lenapov, pôvodných obyvateľov zálivu.
New York, podobne ako všetky ostatné severoamerické mestá, bol len malým fliačkom uprostred divočiny. V tomto prípade to bola divočina mokradí, ktorá zabezpečovala prežitie ekosystémov bohatších ako džungľa či savana.
Toto mokré a blatisté prostredie poskytovalo obyvateľom cenné služby. Stovky štvorcových kilometrov ustricových útesov, bariérových ostrovov a mokradí po tisícročia ochraňovali ústie Hudsonovho zálivu pred hurikánmi a vďaka nim bol zároveň New York lákavým lodným prístavom. Sú prvou obrannou líniou, ktorá funguje ako nárazníková zóna proti sile mora, rozptyľuje energiu z morských vĺn a absorbuje záplavy.
Voda, všade samá voda, ale ani jedna kvapka vhodná na pitie. Močiare a bahnité pláne boli prekážkou rastu, nie prostriedkom obživy. Voda, od ktorej boli obyvatelia New Yorku závislí, pochádzala zo studní vyhĺbených do zeme na špici ostrova Manhattan. Tieto podzemné zásoby vody však pre mesto nestačili, a preto ich dopĺňali dažďovou vodou, ktorá sa zbierala do cisterien.
V polovici 18. storočia sa tejto vody nedotkli už ani len kone, taká bola znečistená žumpami, záchodmi a splaškami stekajúcimi z ulíc. Ako jediný životodarný zdroj zostala už len vodná nádrž Collect Pond, hlboký 19-hektárový zdroj pitnej vody na severe mesta, ktorý sa nachádzal v oblasti súčasného Chinatownu medzi dvoma rozsiahlymi mokraďami a úpätím 34 metrov vysokého pahorka Bayard’s Mount.
Tieto vodné plochy oddeľovali koloniálny New York od zvyšku Manhattanu, a bránili tak expanzii smerom na sever. Koncom 18. storočia sa však aj z Collect Pond stal vďaka splaškom z pivovarov, bitúnkov a garbiarní už len „veľmi hlboký a odporný kanál“.
Zelená obranná línia v New Yorku: vznikajúce močiare postupne nahdrádzajú betónové zábrany v Hunter’s Point v štvrti Queens. Foto: z knihy Urban Jungle
Rybník bol zdrojom epidémie žltej zimnice, ktorý ohrozoval budúcnosť New Yorku ako významného prístavného mesta, a prirodzene tak rástol tlak na jeho odstránenie.
V rokoch 1803 až 1811 Bayard’s Mount zrovnali so zemou a zasypali ním nádrž. Miesto zastavali, no nedokázalo sa zbaviť svojej temnej minulosti. Stala sa z neho povestná štvrť Five Points, vlhká, blatistá, komármi a kriminalitou zamorená oblasť, ktorú súčasné publikum pozná napríklad z filmu Gangy New Yorku (2002).
Zasypanie rybníka však neuhasilo smäd New Yorku a nezmiernilo ani jeho krízu v oblasti hygieny. V roku 1832 vypukla v meste cholera. Verejnosť sa dožadovala technických riešení ako odpoveď na katastrofickú situáciu súvisiacu s priemyselnou urbanizáciou mesta.
Od roku 1842 mal New York najvyššiu spotrebu vody na hlavu na celom svete. Obrovské objemy vody privádzali do mesta z vnútrozemia 66 kilometrov dlhým potrubím z rieky Croton River v okrese Westchester. Ostrovná metropola tak už viac nebola závislá od miestnych vodných zdrojov. Mohli ich teda zasypať a zastavať, ako sa im chcelo. A New York mal celkom určite veľa pôvodných vodných zdrojov, ktoré sa vtedy dali premeniť na nehnuteľnosti.
Koncom 18. storočia odvodnili pomocou kanála do rieky Hudson veľký slaný močiar v oblasti, kde sa dnes nachádza štvrť Soho. Rovnaký osud postihol na opačnej strane ostrova slané lúky Stuyvesant, najväčší ekosystém toho druhu na Manhattane.
Geológ Issachar Cozzens spomínal na tieto lúky začiatkom 19. storočia ako na úžasné miesto na okraji mesta „posiate prekrásnymi pôvodnými dubmi a inými stromami… na pláži som tu chytal hmyz zvaný cicindela (svižník lesomil).
Lúky boli na brehu rieky East okolo 1,5 kilometra dlhé a viac ako osemsto metrov široké a teraz (v roku 1842, pozn. prekl.) sú takmer celkom zasypané zeminou z okolitých kopcov a zastavané.“ Z tých mokradí sa stali štvrte East Village, Alphabet City a Gramercy Park.
Ten „vodný svet“ je tam stále, pochovaný pod vrstvami betónu, asfaltu a mrakodrapov. Počas bežného dňa odtiaľ newyorský metropolitný prepravný úrad odčerpá 49 miliónov litrov vody, len aby udržal metro v prevádzke. Počas búrok je to dvakrát toľko. Keby vodu denne neodčerpávali, asfaltové plochy v Manhattane by rýchlo popraskali a rozpadli sa na kusy. Keď sa v 19. storočí mesto rozrastalo smerom na sever, kopce zrovnali so zemou a zeminou zaplnili rašeliniská a močiare.
V roku 1900, keď už počet obyvateľov mesta narástol na 3,48 milióna (z 33-tisíc v roku 1790), zostalo na Manhattane celkovo už len 2,6 kilometrov štvorcových močiarov.
No napriek expanzii mesta a likvidácii mokradí na ostrove Manhattan tu ešte v prvej dekáde 20. storočia bolo zhruba 777 štvorcových kilometrov poväčšine nedotknutých, biologicky rozmanitých prílivových mokradí v okruhu štyridsiatich kilometrov okolo Sochy slobody.
Prečítajte si celý úryvok v knihe Urban Jungle od historika Bena Wilsona, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
Naša viera, že dokážeme prestavať mokrade, rieky a celý hydrologický systém, sa nijako nezmenšuje, teda minimálne nie v prípade, keď sme oslnení rýchlym rastom a rýchlymi ziskami. Robili sme to počas celej našej histórie, ale teraz sa to deje obludným tempom.
Tento hazard však nemôže trvať naveky. Hrdinský vek inžinierstva sa chýli ku koncu. Namiesto toho sa opäť pozeráme na prirodzené riešenia s ohľadom na nadchádzajúcu krízu týkajúcu sa vody.
BEN WILSON
Je absolventom prestížnej univerzity Cambridge, na ktorej získal bakalársky a magisterský titul z histórie. Okrem Urban Jungle je autorom piatich ďalších kníh ako Metropolis či What Price Liberty?, za ktorú získal ocenenie Somerseta Maughama, ako aj Empire of the Deep: The Rise and Fall of the British Navy, bestselleru podľa Sunday Times.
Bol konzultantom rôznych televíznych historických programov, vystupoval vo verejnoprávnom rozhlase v USA aj vo Veľkej Británii. Písal texty pre periodiká ako The Spectator, The Literary Review, The Independent on Sunday, The Scotsman, Men’s Health, The Guardian Online a GQ.
