Zlatý medailista z tohtoročných majstrovstiev sveta má povesť „zlého muža“. Aký je však v praxi? A čo ho teraz najviac zamestnáva mimo klziska?
Prvé prekvapenie, keď sa s ním stretnete, je, že nie je taký obor, ako na ľade vyzerá. „To robia tie korčule,“ hovorí hokejista Radko Gudas, keď na to pri podaní rúk poukážem a spontánne zo mňa vypadne, že je menší, než som si myslela. „To mi hovorí každý, že som vlastne malý,“ usmieva sa.
Len ťažko si s ním človek spojí jeho preslávené tvrdé zákroky voči protihráčom. Na ľade to však k nemu patrí, tam rozdáva hity a svojou bojovnosťou dokáže strhnúť spoluhráčov.
Na posledných majstrovstvách sveta v hokeji, ktoré český tím na domácom ľade vyhral, zohral v tíme jednu z dôležitých úloh. Neprehliadnuteľný Radko Gudas nie je len talentovaný hokejista nastupujúci v zámorskej NHL. Stal sa tiež investorom do vzdelávania.
Je ako Bud Spencer – pôsobí dojmom zlého muža, valcuje súpera a ako obranca robí všetko pre to, aby sa k bráne nikto zo súperov nedostal. To bola jeho úloha aj na májových majstrovstvách sveta, kde žiaril a za výkon si odniesol zaslúženú zlatú medailu.
Život v Amerike
Teraz je polovica augusta a my spolu sedíme v zborovni základnej školy v Beroune. Nesie názov Baltimore a pre Gudasa je jednou z možností, ako doma investovať peniaze a zaistiť si netradičnú náplň hokejového dôchodku.
Ako sa vám zmenil život po majstrovstvách sveta?
Nemám už voľný čas. Bol som zvyknutý ho mať napríklad po tréningoch alebo aspoň dvakrát, trikrát týždenne… Prísť domov, blbnúť s deťmi. Teraz musím plniť aj ďalšie úlohy, veľa ľudí chce rozhovory, niečo natočiť, chodíme na rôzne akcie. Je to určite časovo omnoho náročnejšie než tie roky predtým. Je to iné aj preto, že sme sa rozhodli s manželkou rozbehnúť v Čechách biznis so školou, a tak musíme riešiť veľa vecí s ním spojených.
Väčšinu roka však žijete v Amerike.
Sezóna v NHL začína v októbri a končí v apríli (vyraďovacie boje potom prebiehajú do júna, pozn. red.). Potom prichádzame do Čiech. Deti tu ešte chodia tých pár mesiacov do českej školy a uzavrú v nej ročník. V ich americkej škole im to normálne uznajú, nemusia robiť žiadne vyrovnávacie skúšky. To je veľká výhoda.
Osviežia si vďaka tomu aj češtinu a nezabudnú ju. Aj keď na nich doma hovoríme po česky, dnes už komunikujú viac v angličtine – s kamarátmi, so spolužiakmi. Teraz sme si tu v Beroune postavili taký letný domček a radi by sme raz žili v Čechách.
Sťahovanie
Minimálne dva roky však ešte budete v Amerike. S tímom Anaheim Ducks ste vlani podpísali trojročnú zmluvu. To znamenalo sťahovanie z Floridy do Kalifornie. Ako to niesla vaša početná rodina?
V Amerike je sťahovanie za prácou bežnou súčasťou. Ľudia vyštudujú nejaký odbor a sťahujú sa tam, kde sa v ňom môžu uplatniť. Česi väčšinou svoju prácu hľadajú v mieste, kde bývajú. V USA sú ľudia oveľa viac zvyknutí sťahovať sa a sú na to pripravené aj sťahovacie firmy. Prídu, zabalia, v jednom nákladiaku vám odvezú celý váš dom, keď to trochu preženiem.
My sme v Kalifornii pomerne dlho hľadali taký, ktorý by sa nám páčil, napokon sme objavili jeden blízko školy, na peknom mieste. Za môjho pôsobenia v NHL sme sa napokon sťahovali už niekoľkokrát. Najskôr z Filadelfie do Washingtonu, potom z Washingtonu na Floridu a teraz do Kalifornie. Pre deti, hlavne starších Leontýnku a Kvida, už to bolo trochu zložitejšie, predsa len chodia do školy a mali tam kamarátov.
Udržujú však s nimi kontakt na diaľku. Nemajú inú možnosť. Idú tam, kde má momentálne ich rodič prácu.
Počítate aj s možnosťou, že keď budú starší, tak už s vami prípadné sťahovanie nebudú chcieť absolvovať?
S tým musíme počítať. Možno ich potom necháme, aby si povedali, kde a ako chcú žiť, ale my by sme sa vlastne veľmi radi usadili v Čechách. Radi sa sem vraciame, máme tu babičky a prababičky, sesternice a bratrancov, veľkú rodinu okolo, ktorá je pre nás dôležitá. Aj preto tu trávime leto.
Sám ste z rodnej krajiny odišli skoro a zažili sťahovanie kvôli hráčskemu angažmánu svojho otca Lea, nemenej slávneho hokejového obrancu…
Cestoval som s ním do šiestej triedy, potom som sa vrátil do Čiech, dochodil druhý stupeň základky, išiel na strednú a po nej zase odišiel. V Česku som strávil dokopy osem rokov, ale aj tak som sa na leto vracal a bol u starých rodičov.
Foto: Jan Berounský
Foto: Jan Berounský
Milióny na dane
Poďme k vašej zmluve v Kalifornii. Uzavreli ste ju na tri roky s odmenou štyri milióny dolárov ročne. Koľko peňazí naozaj dostanete?
Tým, že som zamestnanec, tak dostávam všetko už vlastne bez daní a nejakých ďalších osekaní. Práve v Kalifornii je jedna z najvyšších daní, aké vôbec sú, okolo 12 – 13 percent. Potom sa k tomu pripočíta ešte federálna daň, ktorá je 37 percent.
Ďalšie percentá odvádzame lige ako escrow, čo je fond, na ktorom sme sa dohodli a ktorý má vynulovávať manko, pokiaľ lige klesnú zisky. Momentálne ide o 6,5 percenta zo všetkých zmlúv. Ďalšie dve až tri percentá si berie agent a hráčska asociácia si tiež vezme nejaký dolár, takže ono to celkom naskáče.
A sme na takmer šesťdesiatich percentách.
To sedí. Keď bol covid, escrow bol medzi 12 – 13 percentami. A napríklad v Kanade, kde sa dane vyšplhajú až k 50 percentám, vám z tej zmluvy po pripočítaní ďalších 20 veľa nezostane.
Takže sa dá povedať, že z tých štyroch miliónov sú napokon dva?
Ani to nie.
Zmluva vám teda asi nezaistí blahobyt do konca života?
Viem, že mnoho ľudí má takéto skreslené predstavy, ale realita je trochu iná. Každý hokejista odvedie minimálne 50 percent z odmeny na daniach a ďalších poplatkoch. Záleží, v akom štáte hrá.
Finančná gramotnosť
Ako je v tom NHL s výchovou k finančnej gramotnosti? Radí niekto hokejistom, ako naložiť s výplatou, do čoho investovať peniaze?
Ja osobne som šetrný a peniaze nerozhadzujem. Navyše máme štyri deti, takže určite musíme myslieť na budúcnosť. S manželkou sme podnikaví, nevieme nerobiť nič, tak sme sa pozerali po nejakej rozumnej investícii. V Čechách sme peniaze vložili do nehnuteľností, postavili si dom medzi starými rodičmi, kúpili pozemky, o ktoré sa staráme a radi by sme na nich mali v budúcnosti aj ďalšie bývanie.
Medzitým sme čakali na ďalšiu príležitosť, ktorá by stála za to a dávala nám zmysel. Naša škola to rozhodne je.
Ku škole sa ešte dostaneme, ale ušli ste mi z otázky, či v NHL pomáhajú hráčom v otázke financií…
O CiV sa v prvom rade stará agent, ale ak sa hráč dostane do NHL, potom mávajú rôzne programy, či už o finančnej gramotnosti, alebo napríklad o základoch kyberbezpečnosti, aby napríklad dievčatám neposielali svoje nahé fotky. Tým mladým chalanom tieto veci musíte vysvetliť – niektorým nedôjde, že sa môžu stať obeťou vydierania.
Myslím, že tie programy sú dobre spracované. Hovoria mladým, že peniaze, ktoré budú v NHL zarábať, sú síce krásne, ale nevydržia z nich do konca života, že oni sú naopak oveľa zraniteľnejší a musia múdro zvažovať, komu čo pošlú a do čoho budú investovať.
Pomáhajú mladým
Radíte im aj vy ako skúsený hráč?
Snažím sa. Máme medzi sebou aj 18-ročných chlapcov, a keďže hrajú s nami staršími, učia sa od nás aj v ostatných smeroch, nielen v tom športovom. Fungujeme ako rodina, pomáhame si a chlapci vidia, ako nakladáme s peniazmi.
Keď sa vrátime k majstrovstvám sveta, boli pre vás najvyššou dosiahnutou métou?
Z pohľadu úspechu určite, aj keď pre mňa je úspech hrať v NHL a udržať sa tam dlhšie ako tri roky. Čo sme dokázali na majstrovstvách, to bola taká čerešnička na torte. Mal som ich zakrúžkované už pár rokov späť, pretože keď sa nám narodila Leontýnka, bol som na dvoch operáciách kolena a nestihol tie minulé majstrovstvá v Česku.
Keď sme tu potom mali hrať s Filadelfiou, v lete ma vytrejdovali, takže možnosť zahrať si pred českým publikom bola zase preč. Tešil som sa na to a tento rok to vyšlo najlepšie, ako mohlo. Pre mňa to bol jeden z najväčších hokejových zážitkov a obrovská radosť.
Spomenuli ste, že vás klub vytrejdoval. Môžete do presunov hovoriť?
Hráč nikdy nerozhoduje, kam bude vytrejdovaný (výnimkou sú vopred dohodnuté klauzuly v zmluvách, pozn. red.) a väčšinou o to veľmi nestojí, je to pre neho prekvapenie. Niekedy sú však zmluvy v takom štádiu, že sa klubu neoplatí ho držať alebo za neho iný klub ponúkne mladšieho hráča. Tých možností je viac. Hráči sa počas svojej kariéry presúvajú stále. Ja som tam 11 rokov a mám za sebou päť tímov.
Musí sa prispôsobiť
Stalo sa vám, že vás vymenili a nič vám dopredu nepovedali?
Áno, v lete som bol Jirkovi Sekáčovi na svadbe, sedeli sme tam s Horasom a desať minút pred obradom mi zavolalo neznáme číslo, že už nie som Flyer, ale Capital. Takto to prebehne a nikto to nerieši.
Môžete na to niečo povedať?
Áno: „Ďakujem a idem.” Nemôžete s tým robiť nič iné. Nový klub preberie vašu zmluvu a je na vás presťahovať sa, nájsť si nové bývanie, škôlky či školy pre deti. Amerika je jeden veľký biznis. Je to situácia, keď človek nerozhoduje o svojom vlastnom osude, ale čaká, či sa ešte hodí tímu.
Možno je predčasné pýtať sa, ale viete už, kedy by ste chceli z NHL a vôbec profesionálneho hokeja odísť?
Zmluvu mám na dva roky, takže zatiaľ sa sústredím na ne. Počas toho druhého roka bude olympiáda a na nej by som rád bol. Chcem urobiť všetko pre to, aby som bol platný hráč, aby ma na nej moje deti ešte videli hrať.
Hlavne, aby vás na olympiádu z NHL pustili…
Áno, na dve nás nepustili, pritom pre hokejistov je veľmi dôležité mať možnosť tam byť a reprezentovať. Teraz sme sa však s ligou dohodli, že na tie budúce nás pustia a na to sa tešíme, je to športový sviatok.
Mám husiu kožu, už len keď sa o tom rozprávame. Bol by som veľmi rád, keby sa mi to podarilo a mohol by som byť aj v úlohe toho staršieho, skúsenejšieho. Pred desiatimi rokmi v Soči som tam bol ešte outsider, druhý najmladší.
Založil Baltimore
Nie sú vaše deti trochu vydesené, keď vás ako dobrého otecka vidia na ľade v úplne inej pozícii? Vo vyhrotených situáciách, keď tam odhadzujete protihráča?
Vysvetlenie je v tej chvíli na mojej žene, aby im povedala, že je to šport, ktorý môže byť aj agresívny, pretože ho hrajú chlapi, že inde sa spory takto neriešia. Myslím, že deti to chápu, a keď jednoducho Kvido niekoho v tých svojich siedmich rokoch zrazí k mantinelu a ostatní rodičia len krútia hlavou a pýtajú sa, kde to videl, tak hovorím, že vôbec netuším. (smiech)
Foto: Jan Berounský
Foto: Jan Berounský
A teraz už k škole. Kde to spolu vlastne sedíme?
Sme v zborovni bilingválnej základnej a materskej školy Baltimore, ktorá je teraz nová, asi štyri mesiace, tu v Beroune. Predtým sme boli v prenajatej budove, ktorá však úplne nevyhovovala požiadavkám. Triedy boli malé, bolo tam veľa schodov… Tu sme iba na prízemí a už o týždeň začíname náš prvý plnohodnotný rok.
Ako ste sa k škole dostali?
Škola funguje tri roky a jej riaditeľkou a spoluzakladateľkou je Ani Kliková, ktorá stretla pred niekoľkými rokmi v Beroune moju ženu Barboru. Bavili sa, že má so synom problém v škole, pretože jej manžel je Američan, s ktorým hovorí veľa anglicky a v meste nie je žiadny priestor pre bilingválne vzdelanie.
Barbora jej na to povedala, nech teda nejakú rozbehne, že do nej budú naše deti určite tiež rady chodiť, keď budeme v Čechách. Presne to urobila a dnes už máme nejakých 120 študentov aj so škôlkou. Je vidieť, že to asi robí správne. Nám sa páči celá tá filozofia, je to robené s láskou, v deťoch sa buduje zdravé sebavedomie, aby vedeli, že môžu vyraziť do sveta a obstáť v kolektíve.
Investoval milióny
A vy ste do školy vstúpili investične?
Áno, pomohli sme to tu zrekonštruovať a teraz sme kúpili pozemky asi 250 metrov od stanice, na ktorých by sme chceli vybudovať veľký školský komplex s jedálňou a do budúcnosti okrem materskej a základnej aj so strednou školou. Momentálne sme v projektových prípravách – vieme, ako by sme chceli, aby to vyzeralo.
Musí nám to celé dávať zmysel, aby sa škola uživila sama a my sme mohli dať deťom možnosť roztiahnuť krídla a vyraziť do sveta, kde sa zvládnu dohovoriť. Beroun sa rozrastá, veľa ľudí sa sem sťahuje z Prahy, aby nebývali priamo v metropole, no aby do nej zároveň mohli ešte pohodlne dochádzať.
Aký veľký je ten pozemok?
Nejakých 10 – 11-tisíc štvorcových metrov. Mal by tam byť dostatok miest na parkovanie, veľká telocvičňa, jedáleň, škôlka s veľkou záhradou. Je to skoro na konci mesta, na výjazde, takže by tam mal byť relatívne pokoj. Taká pekná oáza, je to trochu do svahu, takže sa deti budú pozerať z tried do zelene. Už sa teším, keď tam budem jazdiť s traktorom a kosiť záhradu.
Aká veľká investícia to pre vás bola?
Pozemky sú v desiatkach miliónov korún a stavba školy by sa mala pohybovať okolo 100 miliónov (asi 4 milióny eur), takže dajme tomu hrubým odhadom okolo 150 miliónov (6 miliónov eur), možno viac. Radi by sme vybudovali modulárnu stavbu, energeticky nenáročnú, spolupracujeme s českou firmou, ktorá je tomu naklonená, a máme okolo seba tím veľmi schopných ľudí vo svojich odboroch.
Verím, že sa to podarí. Keď to pôjde dobre, výučba by mohla začať už v budúcom školskom roku.
Deti učí češtinu
Aká je momentálne vaša úloha?
Škola je nezisková organizácia a ja, moja žena a manžel Ani Klikovej sme súčasťou správnej rady. Ani ako riaditeľka a spoluzakladateľka je jej predsedníčkou. Klikovci majú na starosti chod školy a my sme skôr cez investície a budovanie priestorov.
Ako bilingválna výučba funguje a aké vysoké je školné?
Nie je to len o tom, že sem chodia deti zo zmiešaných manželstiev. Môžu sem ísť jednoducho za výučbou angličtiny a je potom krásne vidieť, ako medzi sebou školáci fungujú – české deti učia cudzincov češtinu a tí sa s nimi rozprávajú po anglicky. Čo sa v ranom veku dieťa naučí, to už mu zostane v hlave schované.
Školné je 120-tisíc na rok (4800 eur) a máme aj štipendijný program zameraný na študentov, ktorí sú talentovaní a majú predpoklady, aby tu mohli byť, no nemôžu si to finančne dovoliť.
Vaše deti sú na tom so znalosťou jazyka ako? Vedia lepšie po česky alebo anglicky?
Týnka s Kvidom to majú tak 50 na 50. Dva a pol mesiaca chodili do českej školy, čo im veľmi pomohlo. Predtým nevedel Kvido skoro ani skloňovať a hovoriť s ním po česky bolo veľmi vtipné. Vrážal do viet stále anglické slovíčka, ale niet sa čomu čudovať, pretože tých sedem mesiacov predtým bol v americkej škole.
Pre nás je však podstatné, aby vedeli češtinu. Keď sa raz presťahujeme do Čiech, tak aby im ich babičky a príbuzní rozumeli. Práve školy ako Baltimore tomu môžu veľmi pomôcť. Čím viac jazykov človek vie, tým viac sa mu svet otvára.
Vy hovoríte koľkými jazykmi?
Nemecky, anglicky, česky a trochu aj švédsky. Manželka sa dohovorí po francúzsky, španielsky a anglicky.
Tím trénovať nechce
Koľko ľudí na škole učí?
Dvanásť na základnej škole a štyria v škôlke. Detí je 77 na prvom stupni, 20 v škôlke a zvyšok na druhom stupni. V triede je maximálne 16 detí a v každom ročníku je vždy iba jedna učiteľka. S deťmi sa tak dá skvele pracovať, poznáme sa tu všetci navzájom a keby bol akýkoľvek problém, je hneď vidieť a hneď sa rieši.
Využijete v škole aj svoje hokejové skúsenosti?
Áno, je tu športový program, do ktorého sa so ženou zapájame. Momentálne máme štyroch hokejistov, takže by sme radi individualizovali ich potreby. Mám pre nich dvakrát týždenne zariadený ľad a raz týždenne majú navyše pohybové hodiny. Radi by sme urobili hokej aj mimo klubového zamerania, aby k nám mohli prísť deti z akéhokoľvek klubu, chodiť tu do školy a počas výučby trénovať.
Jednu hodinu sa môžeme venovať korčuľovaniu, druhú technike hokejky, môžeme ich rozdeliť do skupín a s každou sa zamerať na niečo iné. Možností je mnoho. Mám trénerov, ktorí sem budú dochádzať a pomáhať mi s tým.
Je to možno aj váš cieľ do budúcnosti? Živiť sa ako tréner?
Aby som trénoval vyložene tím, také ambície asi nemám. Neviem, či by som si na seba chcel vziať tú zodpovednosť. Oveľa radšej by som pracoval v poli, kde sa tí hráči môžu zlepšovať. Myslím, že by som bol užitočnejší na nejaké špecifikácie.
Už teraz za mnou niektorí hráči z tímu chodia a chcú poradiť, ako rozvinúť určitú schopnosť. Tá rola poradcu ma celkom baví. Keď im niečo hovorím, tak mlčia a počúvajú, čo sa mi doma väčšinou nestáva – keď tam niečo hovorím, tak všetci okolo revú.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Jana Pšeničková.
