Katar je púštna oáza plná paradoxov, kde je cítiť všadeprítomnú silu peňazí. Zo strednej Európy sa do tohto podivuhodného sveta viete letecky „teleportovať“ za približne päť hodín.
Prvotné informácie o krajine sme sa dozvedeli už v lietadle, kdesi nad Čiernym morom. Pilot nám rozprával o tom, že Katarčania dnes profitujú najmä z ťažby ropy, ktorá smeruje prioritne do Ázie.
Hneď po dotyku so zemou nás Doha ohromila zaujímavým skylinom, ktorý sa rozplýval v pieskovom opare oproti zapadajúcemu slnku. Hneď bolo vidieť, kam smeruje časť ropného bohatstva.
Pred érou čierneho zlata bol Katar krajinou perál. Náš sprievodca nám povedal, že to bol riskantný biznis, perly sa lovili aj bez potápačského príslušenstva a mnoho ľudí pri tom prišlo o život. Hoci história obchodu s perlami v regióne siaha až do čias Rímskej ríše, dnes už je len spomienkou.
Najskôr ho oslabila konkurencia sladkovodných perál z Japonska, napokon objav ropy. Toto bohatstvo objavili v Katare na prelome 30. a 40. rokov minulého storočia, keď bola krajina ešte britským protektorátom. Nezávislým štátom sa stala až v roku 1971. Postupne k rope pridala aj export zemného plynu. V septembri 2024 vyprodukovala krajina najviac tejto komodity na svete – viac než giganti ako Rusko či Spojené štáty.
Sila peňazí
Vidieť siluetu mrakodrapov je zaujímavé, človek si však naplno silu peňazí uvedomí až pri pohľade zblízka. Keď sme sa z letiska v Dohe presunuli do hotela Salwa Beach siete Hil ton v západnej časti Kataru, niekoľkokrát sme v uličkách honosného rezortu zablúdili. Ešte väčší luxus, to bol hotel Raffles priamo v Dohe. Na budovu, ktorá tvarom predstavuje dve šable, sme sa nevedeli vynadívať. To sme ešte neboli dnu.
Shutterstock
Zamestnankyňa h tela nás priviedla do jednej z izieb, v ktorej bola kúpeľňa obkladaná skutočným zlatom. Zároveň dodala, že ak by niekto skúsil vyškrabať čo i len kúsok zlata, tak to ihneď zistia – vďaka senzorom. V hoteli prespávajú svetové hviezdy šoubiznisu, ale i najvyšší predstavitelia rôznych krajín.
Napriek tomu sa človek neubráni myšlienke – komu je toto všetko naozaj treba? Od generálneho riaditeľa Hydrotouru Mikuláša Milka sa potom dozvedáme, že všadeprítomná sila peňazí v krajine komplikuje aj prácu jeho kolegov. „S riaditeľmi hotelov, do ktorých expandujeme, je komunikácia veľmi ťažká,“ povedal. Problémy sa týkajú najmä rokovaní o tom, aby klientom zo Slovenska mohli ponúknuť „all inclusive“ balík.
A to všetko napriek tomu, že Katar je vlastne „destinácia – zelenáč“. Turistom sa krajina začala otvárať približne pred desaťročím. Katar totiž nechce byť závislý iba od nerastných surovín. Cudzincov láka v sezóne, ktorá sa tu začína zhruba v októbri, keď sú horúčavy už znesiteľnejšie a končí sa niekedy v apríli. Najmä Doha sa rozširuje závratným tempom.
Za posledných trinásť rokov tu vyrástlo 150 vežia kov, z ktorých sa človeku zatočí hlava. Trochu schladenia sme však zažili na prepychovej, aj keď takmer prázdnej ulici 21 High, zospodu sme na nohách cítili chladný vánok. Klimatizované sú tu všetky priestory, čo z Kataru robí jednotku na svete, čo sa týka produkcie CO2 na obyvateľa. Kým jeden obyvateľ Slovenska vy produkuje za rok v priemere asi 5,6 tony CO2, Katarčan takmer 39 ton.
Turisti, ale aj kasty podľa pôvodu
Katar však neláka len turistov. Ľudia sem pri hádzajú aj za prácou. Stretli sme napríklad britský pár, ktorý do krajiny prišiel vyučovať angličtinu. Dvojica nám povedala, že platové ohodnotenie je oveľa lepšie ako v Británii, navyše dostali aj bezplatné ubytovanie od zamestnávateľa. Ich dobrý status im však zaručuje aj farba pokožky a pôvod.
Shutterstock
Náš sprievodca nám vysvetlil, že v Katare majú Európania a Američania vyšší spoločenský status ako ľudia z ázijských krajín na východ od Kataru. Minimálna mzda v krajine je okolo 10-tisíc katar ských riyalov, teda asi 2 500 eur. Tá však platí len pre desať percent pracovného trhu – Katarčanov. Zahraniční robotníci tu pracujú za nižšie mzdy a často dlhodobo, niektorí nevideli svoje rodiny aj päť rokov.
Sokoly a ťavy
Podľa Milka je Katar bezpečnou krajinou a turistov zaujíma najmä tento aspekt. Okrem mestského luxusu láka aj na krásu pláží a púšte. K dunám sme sa vydali na terénnych autách. Bol to adrenalín uprostred ničoho. Aj malá zmena smeru tu dokáže človeka zmiasť.
Paradoxne, iba pár kilometrov od Dohy je človek v situácii, kde ho prostredie donúti vnímať pominuteľnosť všetkého materiálneho. Večerné posedenie pri mori v kempe Al-Rahal, to bolo zase niečo úplne iné. Magickú atmosféru pri ohni dotváral dym z vodných fajok a zvuky tiav kdesi v pozadí.
Shutterstock
Mimochodom, ťavy. Domáci ich pomocou vysielačiek vedia „riadiť“ aj diaľkovo. Miestnym dávajú mlieko, končia však aj na tanieri. Ich mäso má vraj menej cholesterolu ako hovädzina. Ťavám, ktoré chodia na súťaže krásy, doprajú aj rôzne skrášľovacie zákroky, napríklad ich pysky napichávajú botoxom.
Šialené? To ste ešte nepočuli o sokoloch. Keď nabudúce poletíte do Kataru, skúste si všimnúť, či jeden z týchto vtákov nie je priamo na palube. Ale len v prípade, že váš let bude mať aspoň biznis triedu. Tieto operené poklady totiž určite neprevážajú v „economy“, tobôž nie v batožinovom priestore.
Pre miestnych je sokol uctievaným vtákom a rovnako sa s nimi súťaží. Vajíčka sokolieho šampióna sa predávajú aj za 20-tisíc eur, cena najlepších sokolov sa môže vyšplhať až na pol milióna dolárov. Vzácne vtáky sme si mohli sami pozrieť na špecializovanom trhu v Dohe, ešte viac nás však prekvapila návšteva sokolej kliniky. Nachádza sa tu hádam viac oddelení než v našich „ľudských“ nemocniciach.
Prázdne štadióny
Hon na turistov má však aj odvrátenú stranu. Katar si imidž otvorenej krajiny buduje aj cez športové podujatia a podporu športových tímov. Katarčania majú vplyv na americký basketbalový klub Brooklyn Nets, taliansky futbalový klub Inter Milano a francúzsky Paris Saint-Germain. Zviditeľňujú sa aj pretekmi F1, no najväčšiu pozornosť im isto získala organizácia Majstrovstiev sveta vo futbale v roku 2022.
Shutterstock
V čase našej návštevy, iba dva roky po šampionáte, sa osem futbalových štadiónov využíva zriedkavo – obyčajne na nejaké kultúrne podujatie. Do výstavby infraštruktúry pritom Katar vložil neuveriteľných 330 miliárd dolárov.
Dostať povolenie na prehliadku aspoň jedného zo štadiónov nebolo jednoduché, no napokon nás pustili aspoň na Education City Stadium s kapacitou takmer 45-tisíc miest. Katar je všeobecne pomerne prísny, čo sa týka kontroly povolení. Všade, kde kolegovia z médií čosi skúšali natáčať, to neostalo bez povšimnutia a zodpovedné osoby okamžite prišli vypočúvať sprievodcu. Otvorený i kontrolujúci. Horúci i chladivý. Katar zanecháva dojem plný paradoxov.
Návštevu krajiny redaktorovi financovala cestovná kancelária Hydrotour.
