Hematológ a genetik Peter Rohoň sa po štrnástich rokoch pôsobenia v Olomouci rozhodol vrátiť na Slovensko. Hoci verejnosť vníma slovenské zdravotníctvo skepticky, podľa neho je na slušnom stredoeurópskom štandarde. Na rozdiel od Česka nám však kriticky chýba zdravotnícky personál, ktorý navyše u nás nadmieru zaťažuje byrokracia. Ako z toho von?
Podľa prieskumov sa ľudia domov na Slovensko vracajú po rokoch v zahraničí najmä kvôli rodine. Bol to aj váš prípad?
Sčasti. Je pravda, že sme sa s manželkou, tiež lekárkou, začali zaoberať témou návratu až vtedy, keď naša dcéra prichádzala do školopovinného veku. Na druhej strane mám pocit, že človek by mal určitý čas svojej kariéry stráviť na Slovensku a vrátiť poznatky domovine. A motiváciou bola aj možnosť ďalšieho kariérneho rastu.
Aké boli prvé dojmy zo slovenského zdravotníctva po štrnástich rokoch v tom českom?
Ja som mal určitý obraz už pred návratom, takže som neočakával, že by som tu našiel systém v kolapse. Obe krajiny sa vyvíjali podobným smerom a týka sa to aj zdravotníctva. Vedel som, že je u nás nedostatok odborníkov najrôznejších špecializácií, hematológiu nevynímajúc. Prekvapila ma však neuveriteľná byrokratická záťaž v porovnaní s Českom.
Byrokratické peklo
Aj zázemie je u nás porovnateľné?
Mnoho vecí je u nás nastavených relatívne slušne, minimálne v stredoeurópskom štandarde. Ale skostnatenosť celého systému zdravotníkov oberá nielen o čas, ale aj o chuť niečo robiť.
Nehovorím, že Česko je v porovnaní so Slovenskom bez zbytočnej byrokracie, ale napríklad z pracovných skúseností vo Fínsku a Švédsku viem, že je možnosť presúvať nemedicínske procesy na iných zamestnancov, ktorí to majú v kompetencii.
Čo si pod tou byrokraciou máme predstaviť?
Je napríklad nemysliteľné, aby lekár špecialista strávil veľkú časť dňa vypisovaním žiadostí o liečivá, ktoré budú aj tak schválené. Chceme, aby sa naši lekári vracali do slovenského zdravotníctva a odovzdali medicínske vedomosti a skúsenosti, ale po návrate ich čaká neúmerne dlhé uznávanie atestačných skúšok z cudziny.
To sa týkalo aj mňa, vyštudoval som Masarykovu univerzitu v Brne, napriek tomu tie administratívne úkony po návrate boli veľmi zložité. Ja viem, že sú to drobnosti, ale keď sa nahromadia, ľudí to začne odrádzať od návratu.
Peter Rohoň. Foto: archív Petra RohoňaOdbremeniť podnikateľov od zbytočných papierovačiek malo tzv. „kilečko“ opatrení. Zišlo by sa niečo podobné aj pre zdravotníctvo?
Ono sa to deje. Viem, že aktivity lekárskych odborov sa mediálne prezentujú najmä ako boj za vyššie platy, ale keď si pozriete jednotlivé body, väčšina z nich hovorí o systémových zmenách.
Na lepšiu komunikáciu často nezostáva čas
Lebo niekedy sa mi naozaj zdá, že treba len inak nastaviť procesy. Z mojej osobnej skúsenosti príbuzného pacienta na JISke mi napríklad chýbal človek, ktorý by koordinoval informovanie o zdravotnom stave hospitalizovaných. Každý deň bol systém informovania iný, musel som chodiť po lekárskych izbách, naháňať lekárov, bol v tom chaos.
Keďže liečim najmä ľudí, ktorí majú závažné nádorové ochorenia krvotvorby, viem, že náš komunikačný systém na klinike je nastavený na slušnej úrovni. Spolu s onkologickými oddeleniami sme však zrejme jednými z mála, ktorí majú tento priestor prirodzene vytvorený.
Na Slovensku chýba veľa lekárov, ale pri starostlivosti o pacientov a administratíve im už niekedy nezostáva čas na komunikáciu, aj keď by to chceli. Vo výsledku sa potom stane, že pacient dostane výbornú starostlivosť, ale jeho blízki majú z celého procesu zlý dojem, lebo poriadne nevedeli, čo sa s ním deje. Tomu rozčarovaniu rozumiem.
Takže by stačilo, aby na to lekári mali čas?
Bolo by výborné, aby mali čas na komunikáciu všetci zdravotnícki pracovníci, pretože s pacientom a jeho blízkymi nekomunikuje iba lekár.
Nie je to len o peniazoch
Je to len otázka financií? Stačilo by zaplatiť administratívnych pracovníkov, ktorí by lekárov oslobodili od byrokracie?
Ja som presvedčený, že nie všetko je iba o peniazoch. Často mám pocit, že my riešime súčasné medicínske výzvy so socialistickým tímom v zdravotníctve. To neznamená, že by ľudia, čo nastavujú procesy, nechceli zmenu k lepšiemu, no sú často v rutinných koľajach, ktoré neumožňujú rozmýšľať a robiť veci inak.
Zároveň nechcem povedať, že keby sa do zdravotníctva napumpovalo viac peňazí, tak by to nepomohlo. Určite pomohlo. Ale potrebujeme zmenu v systéme a v prístupe k práci v zdravotníctve.
Celonárodné nastavenie u nás je také, že zdravotníctvo je v kolapse. Ale to nie je pravý obraz, máme tu skvelých odborníkov, špičkové výsledky. V zdravotníctve je veľa ľudí, ktorí svoju prácu vykonávajú vynikajúco. Ale k tomu preklopeniu k pozitívnemu nastaveniu nedochádza.
Sieť je nutné zredukovať
Keď ale budú pokračovať trendy ako je starnutie lekárov, ak nevyriešime ich nedostatok, ten kolaps bude reálne hroziť.
Ak si predtým zavrieme oči, systém sa naozaj začne rúcať. Alebo si reálne povieme, na čo máme, a niektoré zdravotnícke zariadenia budeme musieť zatvoriť a isté služby presunúť či zrušiť.
Musím súhlasiť s názorom ministerstva zdravotníctva, že je nutné zdravotnícku sieť zredukovať. Mať v každom okresnom meste všetky typy zdravotníckych služieb, to si nevedia dovoliť ani v zmieňovanom Fínsku.
Z môjho pôsobenia na severe Európy si spomínam, že pacienti z celej krajiny prichádzali za určitou zdravotnou starostlivosťou až do hlavného mesta, do Helsínk.
Jedna z ciest, ako posilniť zastúpenie strednej generácie lekárov u nás, je motivovať špecialistov, ktorí sú v zahraničí, aby sa vrátili. Čo by z vášho pohľadu mohli byť motivačné faktory?
Keď dáme bokom rodinné väzby, národnú hrdosť a spolupatričnosť, môžeme sa zamerať na sebarealizáciu. Napriek tomu, že zdravotníctvo je u nás finančne poddimenzované, tak je tu veľa možností, ako sa stať lídrom.
Ak pôsobíte niekde na západe, tak aj keď ste dobrý, pred vami je stále možno osemdesiat ďalších profesorov a docentov. U nás sú zrejme dvaja či traja. Keď ste schopný, máte lepšie vyhliadky, ako sa posunúť ďalej.
Samozrejme, platí to len v prípade, ak sa povznesiete nad najrôznejšie prekážky, ktoré vám vytvoria naše inštitúcie pri komunikácii s partnermi v zahraničí. Nám však nestačí priviesť domov len špecialistov.
Takže ako zaplniť ambulancie po celom Slovensku?
Tam už ide naozaj skôr o financie. A opäť spomeniem príklad z Fínska. Ak potrebovali lekára do ambulancie kdesi za polárnym kruhom, museli mu dať patričné finančné ohodnotenie. Boli si vedomí, že lekár, ktorý takúto pozíciu prijal, ustúpil z nejakých svojich požiadaviek na životný komfort.
Viac pozitívneho zmýšľania
Nepomôžu nám lekári cudzinci?
Oni nám už pomáhajú, mnohé oddelenia u nás fungujú na systéme, že primár je Slovák a zvyšok tvoria lekári a zdravotníci z Ukrajiny a ďalších bývalých republík Sovietskeho zväzu.
Ale my aj týmto ľuďom kladieme prekážky pod nohy, navyše na nich občas hľadíme akoby zvrchu, akoby mali menej kvalitné vzdelanie a neboli rovní domácim odborníkom, čo nie je pravda. Určite by sme mali pracovať na tom, aby sa títo lekári u nás mohli lepšie a rýchlejšie začleniť.
Keby ste mohli niečo zo zahraničia okamžite preniesť do slovenského zdravotníctva, čo by to bolo?
Spomeniem tri veci. Tá prvá možno bude znieť ako klišé, ale naozaj by som chcel, aby v zdravotníctve bolo viac pozitívneho zmýšľania – od najnižších po najvyššie miesta. A nemyslím to tak, že musíme každý jasať, keď nastupujeme do nočnej služby.
V severských krajinách som videl, že celá komunikácia s pacientom sa nesie v uvoľnenejšom duchu. Opäť – zdá sa to ako drobnosť, ale má to obrovský efekt na pohľad pacienta a aj na smerovanie nemocnice, zdravotníctva.
A ďalej?
Ako už určite vyplynulo z tohto rozhovoru, bolo by to odbúranie papierovania. My síce máme elektronickú nemocnicu, elektronické recepty, e-zdravie atď., ale paralelne k tomu stále fungujú papierové nemocnice, recepty, papierové všetko.
A do tretice by bolo skvelé mať objektívne porovnanie nemocníc. A na základe toho kvalifikovane rozhodnúť, že niektoré zákroky sa budú robiť síce až o sto kilometrov ďalej, ale kvalitne.
Lebo keď sa pozriem iba na hematológiu, tak napríklad transplantovať krvotvorné bunky môžete naozaj len na pracovisku so špecializovaným zameraním a s medzinárodnými kontaktmi. A to nemôže byť kdekoľvek.
Peter Rohoň (1981)
je hematológ a genetik. Študoval na Masarykovej univerzite v Brne a na Univerzite Palackého v Olomouci. Medzi rokmi 2005 až 2018 pôsobil ako lekár na Hemato-onkologickej klinike FN a LF UP v Olomouci, v rokoch 2015 až 2019 aj na Ústave lekárskej genetiky FN a LP UP v Olomouci, tam aj v pozícii zástupcu prednostu.
Aktuálne pracuje ako lekár na Klinike hematológie a transfuziológie LFUK, SZU a UNB v Bratislave a v Ambulancii lekárskej genetiky Unilabs. Absolvoval stáže v Helsinkách a v Štokholme, je autorom odbornej publikácie Hematologie a hematoonkologie v kazuistikách (2020).
