Uznávaná expertka na robotiku a umelú inteligenicu Ružena Bajcsy sa aj na dôchodku venuje vede. Americká vedkyňa a bratislavská rodáčka pracuje na projekte, ktorého cieľom je ovládanie robotických pomocníkov pre seniorov pomocou mozgových vĺn.
„Elektródy pripevňujeme priamo na vlasy, čo vytvára mnohé komplikácie a ruchy, takže je to zložité. Ale kedy mňa nejaká komplikácia odradila, však?“ usmieva sa deväťdesiatročná vedkyňa.
Na dôchodok ste odišli pred dvomi rokmi, ale nezdá sa, že by ste sa venovali už len oddychu.
To nie. Je pravda, že pomalšie kráčam, pri chodení potrebujem paličku a musím pravidelne cvičiť. Syn ma kontroluje. Ale nemám dôvod prestať pracovať, kým mi funguje mozog.
Spolupracujem tu vo Filadelfii na University of Pennsylvania s jednou mladou profesorkou, ktorá ma necháva robiť so skupinou študentov. K výskumu, ktorý sa zaoberá ovládaním robotov pomocou mozgových vĺn, sme práve dokončili štúdiu, ktorú sme odoslali na medzinárodnú konferenciu v Japonsku. Veľmi sa z toho teším.
V čom je vaše riešenie iné?
Iné tímy to robia invazívnejšie, chirurgicky umiestňujú elektródy priamo na mozog. To my nechceme robiť, takže sme zvolili riešenie príjemnejšie pre užívateľa, ale s väčšími výzvami na prenos signálu.
Hovoríte, že s projektom vám pomáhajú študenti. Rada spolupracujete s mladými?
Okrem toho, že som celý život robila výskum, tak som aj dlhé roky učila. S mladými ľuďmi som teda nikdy nestratila kontakt a mala som šťastie na výborných študentov, neraz vedeli viac ako ja. Keď mladým poviete, že tak ako učíte ich, učíte sa aj vy od nich, ocenia to. Spoločne sa všetci posúvate vpred.
Foto: Martin Viazanko
Foto: Martin Viazanko
Ste ambasádorkou ocenenia ESET Science Award. Sledujete slovenskú vedu?
V rámci tohto oceňovania som viac pozorovateľkou, nerobím odborné posudky prihlásených. Asi ma trochu mrzí, že na Slovensku nie je viac talentu v digitálnych technológiách. Zato však oceňujem úspechy vedcov v materiálovej vede, chémii a iných odvetviach.
Podľa mňa to súvisí aj s tým, že Československo malo v tejto oblasti silnú tradíciu. Spomeniem profesora Jozefa Čabelku, zakladateľa Výskumného ústavu zváračského, ktorý bol vizionárom vo svojej oblasti.
Stanford jej otvoril oči
Nové materiály zaujímajú aj robotikov, nie?
Určite, vždy čakáme na nové a lepšie materiály. Je to budúcnosť a využitie je oveľa širšie. Občas tu vo Filadelfii zájdem na prednášku do vedeckého centra, v ktorom sa zaoberajú novými materiálmi pre zdravotníctvo, ktoré budú kompatibilné s ľudskými tkanivami a môžu poslúžiť ako nové druhy implantátov.
Témou tohtoročného ocenenia ESET Science Award je Veda bez hraníc. Myslíte si, že hranice vo vede čoraz viac padajú?
Áno i nie. Nie je to priamočiary vývoj, napríklad ešte v Habsburskej monarchii vznikli vedecké centrá ako Viedeň, Budapešť, Praha, Krakov a ďalšie, medzi ktorými vedci cestovali a vymieňali si poznatky, takže už kedysi dávno existovala v našom regióne tradícia medzinárodnej výmeny vedeckých myšlienok.
Keď však po vojne komunisti zavreli pred svetom dvere, a to sa už týkalo aj mojej generácie, zrazu sme mohli čítať len ruské odborné časopisy. Preto keď som v roku 1967 prišla na Stanford, len som otvárala oči. Okrem toho, že som mala zrazu k dispozícii literatúru z celého sveta, bola som tiež v kontakte s vedcami z Talianska, Francúzska, Indie, Japonska…
Z východného bloku vás asi veľa nebolo.
To nie. A nebolo to tým, že by nás v Spojených štátoch nechceli, ale spoza železnej opony nechceli nikoho pustiť, lebo sa báli, že by sa tí vedci už nevrátili. Ľudia z USA vyvíjali aj konkrétne aktivity na nadviazanie spolupráce s Východom, môj mentor John McCarthy sa napríklad snažil skontaktovať s Inštitútom pre teoretické počítačové vedy v Novosibirsku.
Myslím si však, že nejaký príliv ruských vedcov prišiel až za éry Gorbačova. Ako je to momentálne, to celkom neviem. Mňa teraz predovšetkým zaujíma to, aby do USA prichádzalo viac vedcov zo Slovenska a z Česka. Je to aj jeden z cieľov mojej cesty na Slovensko, ktorá by sa mala uskutočniť tento rok v októbri.
Ako to dosiahnuť?
Určite pre to treba vyčleniť nejaké financie. Ja by som rada predostrela kompetentným, že by to bolo v prospech oboch strán. Slovenskí a českí vedci by nemuseli absolvovať v USA celé doktorandské štúdium, mohlo by to smerovať k tomu, že by dostali šancu spraviť experimenty v USA, kde by mali k dispozícii lepšiu infraštruktúru.
Na druhej strane, pre Spojené štáty by takáto spolupráca bola tiež prínosom, pretože podľa mňa majú vedci zo strednej Európy trochu iný pohľad na vedu a svet. Kedysi bola bariérou pre takéto spolupráce znalosť angličtiny, ale mám pocit, že Slováci sú dnes aj jazykovo lepšie vybavení.
Ružena Bajcsy pri počítači Ural. Foto: archív Ruženy Bajcsy
Ružena Bajcsy pri počítači Ural. Foto: archív Ruženy Bajcsy
Čakali robotov učiteľov
Rád by som sa vrátil k vašim vedeckým začiatkom. Spomínate si na moment, keď ste prvý raz v živote prišli do kontaktu s počítačom?
Asi si nevybavím konkrétny moment, ale viem, že to bol elektrónkový počítač Ural 2. Moje spomienky sa viažu najmä k tomu, že táto obrovská mašina vydržala v prevádzke približne hodinu a potom sa skoro vždy niečo pokazilo. Keďže som vtedy pracovala na pozícii techničky, bolo mojou úlohou chybu odstrániť. Veľa som sa pri tom naučila, napríklad to, ako pracovať s binárnym kódom. To sa bežne v škole neučilo.
Šesťdesiate roky priniesli veľký technologický pokrok a aj vďaka popkultúre sa zdalo, že všetko je na dosah – lety na Mars, robotickí pomocníci v domácnosti…
… no tí pomocníci dnes skutočne existujú…
… áno, ale možno to trvalo trochu dlhšie, než si ľudia v šesťdesiatych rokoch mysleli. K tomu smeruje aj moja otázka: o akej technológii ste si v šesťdesiatych rokoch mysleli, že je na spadnutie, no napokon to s ňou bolo oveľa komplikovanejšie?
Pamätám si, že sme očakávali, že roboti budú čoskoro vyučovať. Vysvetľovanie učiva a odpovedanie na zväčša opakujúce sa otázky študentov nám pripadalo ako čosi, čo je možné zautomatizovať. Minimálne vo forme nejakej robotickej učebnej pomôcky. Naozaj to bola jedna z prvých vecí, ktorá nám v súvislosti s robotmi napadla. Rovnako sme videli až príliš optimisticky príležitosti automatizácie v ekonomických predikciách.
V akom zmysle?
Výpočty, ktoré robia ekonómovia, nám prišli relatívne jednoduché, napríklad v porovnaní s tými, ktoré robia fyzici. Mali sme pocit, že pomerne rýchlo sa vyvinie systém, ktorý zoptimalizuje produkciu tovarov, presúvanie zdrojov a podobne. Že počítač bude spoľahlivo simulovať situácie na trhu, no také jednoduché to napokon vonkoncom nebolo.
Boli sme idealistickí
Vaším mentorom bol John McCarthy, jeden zo zakladateľov odvetvia umelej inteligencie. Zaoberal sa už vtedy otázkami bezpečnosti AI?
Nie. Ja som sa ho na to dokonca sama pýtala. Dôvodom bolo, že jeho koncept umelej inteligencie bol iný, ako ho vnímame dnes. Vďaka umelej inteligencii chcel porozumieť tomu, ako ľudia prijímajú informácie z prostredia, v ktorom žijú, a ako sa tie potom reprezentujú v našom mozgu.
Ale vtedy sme boli všetci veľmi idealistickí, rozmýšľali sme najmä o tom, ako nám stroje pomôžu. John mi napríklad hovoril, že sníva o tom, že sa raz police plné encyklopédií zmestia do vrecka. To sa podarilo, on bol skutočný vizionár a ja som mala šťastie, že som mohla byť jeho študentkou.
Kedy sa teda začalo hovoriť o bezpečnosti AI?
Zmenilo sa to až v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch s príchodom veľkých firiem, ako sú Microsoft a Google. Vtedy sa začalo viac hovoriť aj o rizikách. Zároveň sa ukázalo, že v tomto odvetví sú veľké peniaze. Nám v začiatkoch nenapadlo, že sa na tom dá dobre zarobiť.
Dnes je z bezpečnosti AI už téma, o ktorej nehovoria len odborníci, ale aj široká verejnosť. Spustil to ošiaľ okolo AI modulu ChatGPT. Čo si o ňom myslíte?
Je to technológia, ktorá ťaží z lacných pamäťových zariadení, ktoré vám dovoľujú skladovať obrovské množstvo dát. Veľké súbory dát vám potom umožňujú vytvárať nové kombinácie. Som si istá, že veľa biznisov v tom vidí príležitosť. Človek však musí byť s takouto technológiu veľmi opatrný, pretože tie nové kombinácie môžu byť aj diabolské. Je to reálne nebezpečenstvo, pretože ten stroj je stále hlúpy.
Takže ste znepokojená?
Áno. Hlavne preto, že vidíme, aký je dnes svet rozdelený. Za Napoleona to bolo tak, že sa kdesi na poli stretli dve armády a tam si všetko vybavili. V súčasnosti žijeme v prepojenom spoločnom kybersvete, takže konflikty sa týkajú oveľa širšej populácie. Aj demokracia, ktorá sa spolieha na voličov a ich racionálne rozhodovanie, je dnes preto v ohrození.
Foto: Beatrice Katcher
Foto: Beatrice Katcher
A čo vás pri umelej inteligencii napĺňa nádejou? Kde vidíte pozitívne uplatnenie?
Úprimne si myslím, že AI v kombinácii s fyzickými systémami prinesú veľkú pomoc starnúcej populácii a invalidom. Aj preto sa na túto oblasť dnes zameriavam. Mne sa napríklad ťažšie vstáva zo stoličky, no mohol by mi s tým pomôcť robot, ktorý by mi spravil oporu, neskôr by ma držal za ruku a pomáhal udržať balans. Samozrejme, aj tu musíme byť opatrní, aby sme sa pri takom robotovi mohli cítiť bezpečne. Keďže mám deväťdesiat rokov, tak vlastne tieto riziká testujem na sebe.
V čom by ešte taký robotický asistent mohol starším ľuďom pomáhať?
Dnes počujeme o tom, že čoraz viac starých ľudí trápi samota. Je za tým zmena spôsobu, akým žijeme. Kedysi fungovali pohromade veľké rodiny, a tak samota nebola až takým problémom. Potom sme si však vybrali cestu väčšej individuálnej nezávislosti a samota je cenou, ktorú za to platíme. Roboti nám s tým možno budú vedieť čiastočne pomôcť.
A keďže do dôchodku prichádza generácia, pre ktorú sú už technológie bežnou súčasťou života, budú viac naklonení tomu takúto pomoc akceptovať. Samozrejme, bude to chcieť veľa testovania a prispôsobovania technológie, ale keďže populácie starnú, firmy budú mať pre nové technológie veľké cieľové skupiny používateľov, čo ten pokrok ovplyvní.
Nemusíte kopírovať iných
A čo oblasti, ktorým sa priamo nevenujete? Kde AI ešte pomôže?
Myslím si, že aj v poľnohospodárstve. Mechanizácia doteraz dávala zmysel na obrovských plochách, ako sú napríklad Ukrajina alebo americký stredozápad. S novou technológiou sa môže agrikultúra zlepšiť aj v oveľa menších lokalitách.
Keď sa dnes obzriete späť, ľutujete nejaké rozhodnutia svojej kariéry?
Ľutujem asi jediné, a to, že som sa ako mladá neučila viac matematiku. Neskôr som sa to snažila dohnať, v Spojených štátoch som si zapisovala viac matematických kurzov než moji spolužiaci, ale už to nestačilo. Preto by som chcela poradiť mladým ľuďom, aby sa venovali matematike a fyzike, ako len môžu, neskôr im to už tak dobre nepôjde.
Čo je pre vedca dôležitá vlastnosť?
Ja som vždy bola zvedavá. Niekedy si ľudia mysleli, že som šialená, lebo som sa vybrala na cestu, kam nesmeroval nik iný, no ja som chcela objaviť pravdu a neraz sa ukázalo, že to bolo správne rozhodnutie. Aj preto som nemohla zostať v totalitnej krajine. Komunisti sa správali ako taký staromódny otec, ktorý vám hovorí, že len on vie, čo je pre vás najlepšie. Ja som však bola rebelka a chcela som na veci prísť sama.
Takže moja rada znie: Nemusíte kopírovať iných, len treba rozmýšľať, čo je možné a potrebné. A potom si ísť za tým. Akurát sa treba pripraviť, že niekedy to chce čas.
Viac si prečítate v októbrovom vydaní magazínu Forbes.
