Tak dlho písala pre svetových interpretov, až sa sama stala hviezdou. Dnes má milióny fanúšikov a jej piesne miliardy počutí. To je LP, autorka megahitu Lost on You a jedna z najosobitejších speváčok súčasnosti. V otvorenom rozhovore o neúprosnom hudobnom biznise i láske a inšpirácii, ktoré našla v Česku.
Priliehavá kožená bunda, blúzka a úzke džínsy, ktoré zvýrazňujú jej štíhlu postavu. Minimalistický outfit ladený do čierna dopĺňajú pilotky, ktoré by rovnako ako Roy Orbison najradšej nosila stále, keby sa na ňu v istých situáciách nepozeralo s dešpektom. Tentokrát sú úplne namieste.
„Oh, my god! That’s LP!“ neveriaco hľadí skupinka turistov. Hoci tvár ženy, ktorá upúta ich pozornosť, čiastočne zakrývajú okuliare a kučeravé vlasy, rozhodne nepôsobí nenápadne. Pozornosť vzbudzuje mužským vzhľadom, ale aj hlúčikom ľudí, ktorý ju sprevádza centrom mesta.
Sotva sa osmelili prví okoloidúci, blížia sa ďalší, ktorí vyťahujú mobily. Chcú fotku, krátke video alebo ju len pozdraviť. Vzniká tlačenica, ktorá upúta aj tých, ktorí vôbec netušia, prečo vznikol rozruch pred Prašnou bránou. „Nevadí mi to. Keď ku mne príde niekto, kto má dobré úmysly, bolo by mi trápne, keby som naňho bola nepríjemná alebo keby som ho ignorovala. Trápi ma však, keď to zasahuje do priestoru mojich blízkych, s ktorými práve trávim čas,“ komentuje hviezdna návšteva, kým pózuje pri jednom z gotických symbolov metropoly.
Milióny za zlomené srdce
LP, ako správne rozoznala partia cudzincov, sú iniciálky Laury Pergolizzi, ktorá je v posledných rokoch jednou z globálne najvýraznejších speváčok súčasnosti. Vďačí za to nielen svojmu osobitému štýlu a otvorenosti voči spoločnosti, ale najmä hudobnému prejavu postavenému na emóciách, výraznom a chrapľavom hlase a pískaní. Na YouTube majú jej piesne takmer 3,3 miliardy videní, pričom väčšina z nich patrí najznámejšej piesni Lost on You. „Porozchodový výkrik“ zlomeného srdca plný nádeje, ktorý sa svojho času vyšplhal na prvé miesto hitparád v dvoch desiatkach krajín, doteraz nazbieral viac než 1,9 miliardy prehratí.
Foto: Hana Knížová
Štyridsaťtriročná americká speváčka však zďaleka nie je autorkou len jediného hitu. Veľkej obľube sa tešia napríklad aj skladby Muddy Waters či Other People, ktoré majú okolo 140 miliónov videní. A stále hovoríme len o YouTube. Podobne ohromujúce čísla získava aj na ďalších hudobných platformách, ako je napríklad Spotify, kde jej tvorbu počúva takmer 7 miliónov užívateľov mesačne. Fanúšikov po celom svete si získala originálnou zmesou rocku, folku a popu, do ktorej starostlivo vkladá svoje životné skúsenosti a pocity. Tak, aby si z nej poslucháči niečo odniesli, pretože verí, že zmyslom hudby je pomáhať ľuďom cítiť sa dobre. „Myslím si, že ľudia oceňujú moju autenticitu a fakt, že som to nevzala skratkou,“ zamýšľa sa nad svojím úspechom. Pravdou je, že svoje súčasné postavenie si musela tvrdo „odmakať“. Rešpekt v hudobných kruhoch mala síce už roky – vďaka skladbám, ktoré napísala pre iných slávnych interpretov –, obdiv fanúšikov však prišiel až s odstupom. LP nie je v Česku náhodou a už vôbec nie prvýkrát. Našla tu veľmi silnú komunitu priaznivcov, ale aj lásku. Vyše roka tvorí pár s moderátorkou a niekdajšou miss Ivetou Maurerovou. V stovežatej metropole si dokonca zaobstarali byt neďaleko Pražského hradu.
Desaťmiliónová krajina uprostred Európy sa tak pre rodáčku z New Yorku s talianskymi koreňmi stala druhým domovom. Na ako dlho? Sama by si priala, aby jej „románik“ touto republikou a jej metropolou trval čo najdlhšie. „Prahu som si obľúbila už dávnejšie. Teraz mám možnosť tráviť v nej nielen viac času, ale aj s človekom, ktorého milujem, čo je skvelé,“ teší sa speváčka, ktorá, keď práve nekoncertuje, trávi väčšinu času v Los Angeles, kde žije už takmer štvrť storočia.
Prvýkrát u nás vystúpila v marci 2017 v pražskom klube Roxy. Asi tisícka fanúšikov si vtedy rozobrala lístky v priebehu piatich minút, a tak o deň neskôr pridala ďalší koncert. V lete toho istého roku sa predstavila na festivale Colours of Ostrava, kde ju počúvalo približne 30-tisíc návštevníkov. „Veľmi dobre si na to pamätám. Po vystúpení som si hovorila: Páni! Čo to bolo?“ neskrýva nadšenie ani po rokoch. Odvtedy sa do republiky vracia koncertovať opakovane. Naposledy v aktuálnom roku na jar vypredala O2 universum. Vlani v Česku natáčala aj dva klipy k piesňam One Like You a Dayglow z nového albumu Love Lines a nečakane vystúpila na Letnej počas festivalu sexuálnych menšín Prague Pride, v rámci ktorého vznikol aj jeden z videoklipov.
Foto: Hana Knížová
Sama sebou za každých okolností
Koncom apríla, keď prebiehalo fotenie aj rozhovor pre Forbes, je v Prahe výhradne súkromne. Vôbec prvýkrát od chvíle, čo si v nej vybudovala zázemie. Vrátila sa z trojtýždňovej dovolenky na Bali, odpočinutá po náročnom turné a pripravená užiť si mesto naplno, čo môže človek okamžite rozpoznať. Počas takmer sedemhodinového stretnutia v luxusnom hoteli Andaz ju neopúšťa pozitívna nálada. Hýri vtipom, pokorou a nemá žiadne hviezdne maniere. Chce – a darí sa jej to – byť príjemným spoločníkom. Aj na otázky, ktorým čelila už veľakrát, odpovedá ochotne. Naopak, vzbudzuje dojem, že sa snaží svoje myšlienky formulovať nanovo, aby zo seba nevypúšťala len opakované frázy. Čo sa však nijako neodlišuje od ostatných rozhovorov, je nadmerné používanie slovnej barličky „you know“, ktorá sa jej do viet vkráda častejšie než čiarky.
„Keď ma spovedá niekto, kto mi kladie kvalitné otázky, je to pre mňa v mnohom inšpiratívne a mohla by som odpovedať aj celé dni,“ hovorí hneď na začiatku a trochu tým vyvíja tlak na to, čo bude nasledovať. Je možné, že k vľúdnosti jej dopomáha aj šampanské, o ktoré požiadala pred rozhovorom. Dokonca je možné, že svoju prípadnú nespokojnosť nedáva najavo a zachováva si profesionálnu tvár. Nemáte však dôvod jej neveriť. Koniec koncov podobnú kladnú skúsenosť malo viacero ľudí, ktorí s LP počas jej spojenia s Českom prišli do kontaktu.
O tom, že nemá potrebu pretvarovať sa, svedčí aj jej familiárny rečový prejav. V každej situácii priamo hovorí, čo si myslí. Nezdráha sa siahnuť aj po ostrejších slovách, pričom výrazy ako „do prdele“ alebo „kurva“ patria k tým menej vulgárnym. Špeciálne nimi nešetrí najmä v situáciách, keď príde reč na definovanie jej sexuality, pričom sama seba vníma ako nebinárnu osobu, ktorá o sebe roky hovorí v neutrálnom rode. „Nerada sa zaväzujem k tomu, či som žena, alebo muž. Nemám rada, keď mi to niekto vnucuje: ‚Hej, veď ty predsa nie si chlap!‘ Nevrav, každý deň močím posediačky, takže to veľmi dobre viem. Zároveň sa však necítim komfortne ani v extrémne ženských situáciách. Keď som nahá, som žena, takže to rada vyvažujem pánskym oblečením,“ vysvetľuje svoj vzťah k androgýnii, o ktorej verejne hovorí už roky, vďaka čomu sa stala jednou z najviditeľnejších ambasádoriek LGBTQ+ komunity.
Foto: Hana Knížová
„Po celom svete sa vám ľudia neustále snažia hovoriť, s kým môžete súložiť a s kým nie. Ja odmietam, aby si niekto uzurpoval môj blbý život a snažil sa ho žiť za mňa.“ LP tvrdí, že svoj špecifický štýl si postupne vycibrila tak, aby skutočne zodpovedal tomu, ako sa cíti vo vnútri. „Trvalo to – stať sa týmto,“ ukazuje na svoje telo. „Znamenalo to prejsť dlhú a komplikovanú cestu, ale teraz mám pocit, že som sama sebou a že sa cítim veľmi dobre – a to sa týka všetkých aspektov môjho života, teda môjho tela i práce.“
Čím to je?
Asi prvýkrát za posledných jedenásť-dvanásť rokov sa stalo, že mám dlhšie voľno, neabsolvujem žiadnu festivalovú sezónu. Toto rozhodnutie som vlani urobila vedome, aby som druhú polovicu tohto roka mohla len písať. Texty na posledné tri platne som totiž skladala pomedzi turné a hoci to robím rada a zbožňujem, keď som zaneprázdnená, hovorila som si, že by som možno na pár mesiacov urobila krok späť.
Potrebovali ste spomaliť?
Nie celkom. Pravdou je, že potrebujem trochu upokojiť myseľ, ale do písania sa chcem vrhnúť strmhlav. Hneď ako sa vrátim domov, mám ešte týždeň na odpočinok a potom sa v polovici mája zavriem do štúdia a budem v ňom až do júla. Bola by som rada, keby boli výsledkom dve nové platne. Prešla som si mnohými vecami, o ktorých by som mohla a zrejme aj budem hovoriť. Napríklad som sa vlani musela presťahovať, pretože som vo svojom starom dome mala problémy so susedom, ktorý ma prenasledoval, až som nakoniec bola nútená odísť, aby som mala pokoj. Už som sa cez to preniesla, ale tým, že som mala turné, neustále som cestovala a bola v jednom kole, veľa vecí som ešte stále nestihla úplne spracovať.
Aké bolo posledné turné?
Skvelé! Mám pocit, že je to čoraz intenzívnejšie. Na turné, obzvlášť po Európe, bolo množstvo neskutočných momentov… Opäť sa potvrdilo, prečo robím hudbu a prečo ju milujem. Zároveň cítim, že prostredníctvom nej čoraz lepšie komunikujem. O to viac sa teším na obdobie, keď budem môcť nerušene písať nové texty.
Akú rolu v nich bude mať Česko?
Ja Česko a obzvlášť Prahu jednoducho zbožňujem už dlhší čas. Teraz, keď tu môžem tráviť viac času, navyše s človekom, ktorého milujem, si jeho krásu vychutnávam do sýtosti. Vďaka tomuto mestu mám múzu. S Ivetou sme sa dali dokopy po tom, čo som dokončila svoju poslednú platňu, takže som ešte zo seba nestihla dostať všetky tie pozitívne emócie. Máte sa na čo tešiť.
Čím si vás Praha tak získala?
Architektúrou. Bože, aká je len skvelá! Celé mesto pôsobí zároveň starosvetsky i novosvetsky. Veľmi sa mi to páči. Byť svetovou metropolou často znamená stratiť svoju minulosť, ale Praha si ju naďalej necháva. Ponúka pohľad od histórie po súčasnosť, pričom si udržiava svoju autenticitu.
Ako tu najradšej trávite čas?
Prechádzaním sa. Mám veľa obľúbených miest. Rada sa s priateľmi prechádzam centrom, popri rieke, spoznávam mosty, kostoly alebo hrad. To je niečo, čo v L. A. nie je, navyše je to mesto šoférov, človek tam nemá veľa príležitostí na pekné prechádzky, takže byť tu je pre mňa nesmierne zábavné.
Tridsaťtri. Kristove roky. Vek historicky spätý s utrpením. Zveličene možno povedať, že rovnako ako Ježiš Nazaretský, trpela v tomto období svojho života aj LP. Akurát namiesto do tela sa klince sklamania zabodávali do jej duše. Rok 2014 považuje za jeden z najhorších, ak nie úplne najmizernejší, hoci sa spočiatku vyvíjal priaznivo.
Mala úspešne rozbehnutú spoluprácu s Warner Records, jedným zo svetovo najvýznamnejších hudobných vydavateľstiev. Takisto vydala tretí štúdiový album a jej videoklip k piesni Tokio Sunrise mal premiéru v online verzii časopisu Time. Tokijské slnko však čoskoro zahalili temné mraky, ktoré rozpútali búrku; najprv v osobnom živote v podobe rozchodu s dlhoročnou partnerkou, neskôr aj v tom pracovnom, keď ju Warner Records z ničoho nič hodilo cez palubu. Scéna, ktorú má LP aj takmer po dekáde v živej pamäti, je svojím spôsobom fascinujúca. Ukazuje, aký neúprosný dokáže byť hudobný priemysel, nech sa umelec snaží akokoľvek, ale aj to, čo všetko môže interpret dosiahnuť, keď sa nenechá zlomiť prvotnými nezdarmi.
Odohralo sa to v newyorskej kancelárii vydavateľstva, do ktorej speváčka pricestovala zo západného pobrežia na prianie nového vedenia. Čerstvo vymenovanému prezidentovi a ďalším manažérom zahrala trojicu svojich skladieb. Bola presvedčená, že šlo o dobré piesne. Očakávaný potlesk či aspoň spokojné prikývnutie hlavami však nahradilo trápne ticho. Trvalo niekoľko sekúnd, kým ho prerušilo nie oveľa hlasnejšie a rezolútne: „Kašleme na teba.“
„Bolo mi to jasné, akonáhle sa na mňa pozreli. V ich očiach som videla prázdnotu,“ ohliada sa za okamihom, po ktorom sklamaná opustila budovu a Warner Records rozbehlo právny kolotoč, aby svoju už bývalú zverenkyňu vyradilo zo svojich štruktúr. „Niekoľkokrát som išla od vydavateľstva k vydavateľstvu a zakaždým to bolelo. V tomto prípade však obzvlášť. Prišla som o človeka, do ktorého som bola zamilovaná, a následne aj o nahrávaciu zmluvu. V tej chvíli som nevedela, čo mám robiť. Hovorila som si, že by som možno mala so speváckou kariérou seknúť.“
Nestalo sa. Pri prechádzke medzi mrakodrapmi a rieke Hudson si utriedila myšlienky a čas ukázal, že jej presvedčenie bolo správne. Kým vydavateľstvo jej vyhodením odpísalo viac než jeden a pol milióna dolárov, ktoré do tejto spolupráce vložilo, LP trafila jackpot, a to predovšetkým vďaka skladbám, s ktorými pred odbornou porotou neuspela. Pieseň Muddy Waters sa objavila v televíznom seriáli od Netflixu Orange is the New Black, Strange poslúžila ako hudobný sprievod v obrovskej reklame na nový model telefónu od Samsungu a rozruch spojený s vydaním Lost on You, emotívnou spoveďou, s ktorou sa dokázali stotožniť milióny (a pravdepodobne aj viac) ľudí na celom svete, snáď ani nie je potrebné znova spomínať. To, čo vo Warner Records nevideli, alebo skôr vidieť nechceli, si – našťastie pre hlavnú hrdinku príbehu – všimli vo vtedy nezávislom vydavateľstve Vagrant Records, ktoré teraz spadá pod globálne BMG zastupujúce interpretov, akými sú napríklad Lenny Kravitz, Rita Ora, Bruno Mars alebo kapely Backstreet Boys či Sum 41.
„Keď sme po prvýkrát počuli Lost on You, boli sme úplne unesení,“ spomínal pred piatimi rokmi pre americký Forbes Dan Gill, generálny riaditeľ Vagrantu. LP vraj s kolegami verili od prvého okamihu, a tak vznikla rovnomenná platňa, do ktorej speváčka mohla vložiť hudbu, ktorú sama naozaj chcela, bez akýchkoľvek kompromisov. Úspech jej najväčšieho hitu sa začal rodiť netradične v Grécku, odkiaľ sa postupne cez celý kontinent ťahal ďalej na západ.
Božský hlas v krajine bohov. Aké symbolické. V skutočnosti však jej hudobný rozlet na Peloponézskom polostrove nemá poetické korene a vznikol v hlavách dvoch Grékov z hudobnej brandže – Manosa Xanthogeorgisa zo Sony Music, ktorý pri jednom z nočných letov počúval náhodné piesne na Spotify a zaujala ho práve Lost on You, a rádiového promotéra Panagiotisa Loulourgasa, ktorého Manos neskôr oslovil, aby skladbu dostal do Európy.
„To je úsmevná historka,“ spomína LP. „Kontrolovala som si súkromné správy na sociálnychsieťach, čo som predtým často nerobievala, a napísal mi práve Panagiotis, že má dojem, že by moja hudba mohla v Grécku zaujať. Ubehli tri týždne, Lost on You prenikla do gréckych rádií a rýchlo ovládla miestnu hitparádu. Tu sa to všetko začalo,“ potvrdzuje speváčka. „Z toho vyplýva jediné: kontrolujte si svoje súkromné správy,“ usmieva sa.
Geografické dáta, napríklad zo Spotify, neskôr ukázali, že podobný dopyt po jej tvorbe by mohol byť i v ďalších európskych krajinách, a tak sa s tímom sústredili na sublicencovanie ďalším lokálnym vydavateľom – v Poľsku, Taliansku, vo Francúzsku či neskôr v Mexiku. Zo všetkých kútov veľmi rýchlo prichádzali rovnako nadšené reakcie. Zo vzrastom malej, ale muzikálnym rozsahom veľkej interpretky sa stával rádiový fenomén. Začala preto koncertovať, čím jej popularita vďaka charakteristickému hlasu stúpala ešte viac. Vznikol megahit a zrodila sa hviezda. Pár mesiacov po tom, čo pochybovala, či ďalej spievať. „Bola to naozaj skvelá skúsenosť, ktorá ma veľa naučila a ktorú som dokázala oceniť až neskôr.“
Foto: Hana Knížová
Čo vás naučila?
Že aj keď má človek naozaj temné dni, neznamená to koniec sveta. Je to klišé, ale ak vás neopúšťa viera, všetko je možné. Čo sa jednému môže zdať ako odpad, pre druhého môže byť pokladom. Jedna osoba alebo názor naozaj nie sú rozhodujúcim faktorom. A platí to aj naopak. Niekoľkokrát som mala pocit, že sa pomaly dotýkam Mesiaca, a potom zrazu prišla situácia ako rokovanie s Warner Records, keď som, naopak, cítila, ako mi opäť uniká pomedzi prsty.
Pocítili ste zadosťučinenie? Mali ste potrebu Warner Records ukázať, že sa mýlili?
Keď som s nimi v roku 2011 podpísala zmluvu, cítila som, že sú nadšení a mala som zo spolupráce číru radosť. Časom mi však začali hovoriť do toho, ako sa mám správať, čo mám
robiť. Zdalo sa mi to povýšenecké. V minulosti som už niečím takým prešla a necítila som sa
v tom komfortne. Keď potom prišli s tým, že so mnou už nechcú spolupracovať, bolo to ťažké, ale rýchlo som si povedala: Fajn. Nemajú ťa radi. A je to v poriadku. Ak si niekto myslí, že robíš „sračky“, nech si to myslí. Musíš však pokračovať v tom, čo ťa sem dostalo. Páči sa mi citát Andyho Warhola: „Nerozmýšľajte o tvorbe umenia. Robte ho. Nech sa ostatní rozhodnú, či je dobré alebo zlé, či sa im páči alebo nepáči. A kým sa budú rozhodovať, tvorte ešte viac.“ Tým sa snažím riadiť. Chápete, čo tým chcem povedať, nie?
Dôverujte svojmu úsudku.
Presne. Keď sa priveľmi necháte ovplyvniť prianiami ostatných alebo tým, čo chce biznis, a snažíte sa napísať pieseň tak, aby ste mohli ostať pod značkou, popriete zmysel toho, čo robíte. Čo sa má stať, stane sa. Mne tento prístup zmenil život. Napokon pozitívne.
Tušili ste, že Lost on You je hitom, s ktorým uspejete vo svete?
Teraz má množstvo ľudí nutkanie tvrdiť to: „Ja som už vtedy vedel, že to bude hit!“ Dokonca aj vo Warner Records to tvrdia, len vraj nové vedenie muselo urobiť rozhodnutie. Osobne som to vôbec nečakala. Myslela som si, že to bude len ďalšia pesnička. Až keď som neskôr videla, ako sa na mňa pozerajú John Cohen s Danom Gillom z Vagrantu – mimochodom, obidvaja skvelí chlapi –, vytušila som, že by som mohla mať úspech.
Prečo si myslíte, že si práve túto skladbu ľudia tak obľúbili?
Myslím si, že majú radi Lost on You, pretože je skutočná, úprimná. Sama som bolesť, o ktorej spievam, intenzívne prežila. Mám pocit, že tak pôsobí veľa mojich piesní. Žijem tým, čo spievam. Ľudia to vnímajú a trúfnem si povedať, že im to v podobných situáciách aj pomáha cítiť sa lepšie, pretože lásku a sklamanie z nej v niektorých momentoch zažíva každý.
Rán, po ktorých sa ocitla na kolenách, schytala LP na svojej doterajšej ceste dosť a neboli len profesijného charakteru. Často sa týkali súkromia a výrazne ovplyvnili ďalšie etapy jej života. A keďže pamäť dokáže byť zradná, nechala si náročné, ale posilňujúce obdobia nezmazateľne vryť i pod kožu. Pôvodne si veľkú pirátsku loď chcela nechať vytetovať na ruku, napokon jej kurz otočila na hrudník, kde sa stala významným poznávacím znamením a najviditeľnejším z viac než desiatky tetovaní, ktoré ma rozosiate po celom tele.
„Neustále som počúvala, že to, čím si prechádzam, je cesta. Spočiatku som tým, ktorí mi rozprávali tieto hlúposti, odpovedala, aby držali hubu,“ smeje sa. „Keď som však všetky tieto šialené veci nechala za sebou, uvedomila som si, že majú pravdu. Je to vlastne cesta. Tak som to prijala a keďže sa mi páčila myšlienka námorníckeho tetovania, nechala som si vytetovať loď,“ približuje vznik „najbolestivejšej veci, aká sa jej kedy stala“.
Nemenej bolestivé bolo aj jej detstvo. Vyrastala s ťažko chorou matkou a otcom, panovačným alkoholikom. Ako právnik mal navyše jasnú predstavu, čo by jeho dcéra raz (ne)mala robiť. „Bolo to také dotieravé, že som ani nemala šancu snívať svoj vlastný sen. Len pre strach, že budem mať ťažkosti, keď budem chcieť byť niekým iným než právničkou alebo lekárkou.“ Odvahu vzdorovať nabrala až ako plnoletá tínedžerka. Po tom, čo jej mama zomrela, bola rozhodnutá: skúsim byť sama sebou. Odišla z domu, príležitostné spievanie doplnila písaním prvých vlastných piesní a zaobstarala si gitaru, ktorú jej otec zakazoval. Mimochodom, jediný nástroj, ktorý teraz pri tvorbe používa. „Je zvláštne, ako vám aj ten najmilovanejší rodič môže v niečom brániť,“ konštatuje. Skúsenosti so živým vystupovaním zbierala na prelome tisícročia v newyorskom The Bitter End – klube preslávenom tým, že v ňom v začiatkoch kariéry vystupoval napríklad Bob Dylan, s ktorým ju často porovnávajú. Nielen pre rovnakú minulosť, ale predovšetkým veľmi podobný imidž.
„Keď som začala spievať pred publikom a videla, ako naň pôsobím, pochopila som, že muzika ľudí úžasne spája. Vyvolalo to vo mne istú závislosť.“ Prvotné ohlasy na jej hudbu síce neboli ktovieako povzbudivé, LP si však našla fanúšikov a nenechala sa odradiť. V roku 2001, respektíve 2004 vydala prvé dva albumy v nezávislých vydavateľstvách a postupne o sebe dávala vedieť, až sa o ďalšie dva roky neskôr upísala veľkej, dnes už neexistujúcej značke Island Def Jam Music.
Skladby pre Rihannu či Christinu Aguileru
Spolupráca vyvolala eufóriu a obe strany si od nej veľa sľubovali. „Najprv ma milovali a potom si hovorili: hm, ešte uvidíme, kadiaľ sa vydáme…“ komentuje. Neistota a plané sľuby, s ktorými sa v priebehu kariéry stretla toľkokrát. K plánovanej tretej platni napokon ani nedošlo. Potrebný zlom nastal v roku 2007, keď sa jedna z jej piesní, Love Will Keep You Up All Night, objavila na platni Unbreakable od Backstreet Boys. Ďalšie veľké mená z brandže nasledovali čoskoro. Rihanna, Christina Aguilera či Cher Lloyd sa prezentovali piesňami, ktoré sa zrodili v jej hlave. „Začala som písať ako maniak,“ spomína si na obdobie, keď už nejaký čas žila na druhom konci USA v Los Angeles. „A začala som dostávať zaujímavé podiely z autorských honorárov.“ LP žila písaním. Bolo pre ňu zábavou, ale aj nevyhnutnou odbočkou, ktorú urobila, aby sa hudbou dokázala uživiť. Stále pritom neprestávala dúfať, že raz sa jej podarí preraziť aj s vlastným hitom a sama sa stane stredobodom pódia obklopeného krepčiacim davom. Do tejto divočiny sa jej podarilo vkročiť v roku 2011, keď sa jej pieseň Into the Wild objavila v reklame na Citibank. Dievča s kučerami konečne oslovilo širšie publikum a bolo rušno. Následne prišli skladby Muddy Waters, Lost on You a ďalej to už čitateľ pozná…
Kedy ste si uvedomili, že sa naozaj môžete živiť hudbou?
Keď som v roku 2006 podpísala svoju prvú veľkú nahrávaciu zmluvu s vydavateľstvom Island Def Jam Music. Uistilo ma to v tom, že nie som blázon a rozhodnutie, ktoré som urobila, bolo správne.
Dovtedy ste pochybovali?
Áno, mala som vážne pochybnosti. Viete, keď sa úspech nie a nie dostaviť, núti vás to neustále premýšľať o tom, či by ste radšej nemali skončiť. Už predtým som síce vydala dve platne, ktoré boli plné pesničiek, čo sa mi páčili, ale medzi fanúšikmi nerezonovali natoľko, ako by som si predstavovala. S podpisom zmluvy s Island Def Jam bola navyše spojená aj finančná odmena, ktorá ma ohromila. Vtedy som si naozaj povedala: do prdele! Dovtedy som na niečo také ani nepomyslela. Kým som začala robiť hudbu, pracovala som v bare, žila z prepitného, takže ma to naozaj dostalo.
Zároveň som vyrastala v presvedčení môjho otca, že ak nebudem právničkou alebo lekárkou, dobré peniaze si nikdy nezarobím. Hovoril mi, že ako zabávačka sa nemôžem uživiť. Do istej miery ho chápem. Je to ako kúpiť si výherný žreb. Na jedného šťastlivca pripadá obrovské množstvo tých, ktorým sa uspieť nepodarí. Ale ja verím v kúzlo vášne. V to, že keď zanietene robíte niečo, čo vás baví, môžete uspieť. Takže áno, mala som veľké šťastie, ale naozaj som aj tvrdo pracovala.
Vtedy sa vám však ešte nepodarilo preraziť.
To nie. Bolo to obdobie, ktoré ma veľa naučilo a posunulo. V každom prípade počas pôsobenia v Island Def a neskôr v Universal Music som napísala asi stoštyridsať pesničiek, ktoré vôbec nič nepriniesli. Žiadna platňa.
Preto ste začali písať texty pre ostatných interpretov?
Áno, jednu z mojich pesničiek, Love Will Keep You Up All Night, ktorú som pôvodne napísala pre seba, si vybrali Backstreet Boys. V tej chvíli som si uvedomila, že ak už nie speváčkou, môžem byť napríklad plodnou textárkou. Cítila som, že aj týmto spôsobom môžem nadviazať kontakt s ľuďmi a dotknúť sa ich emócií. Ťažko sa to vysvetľuje nezasväteným, písanie piesní je však veľmi ezoterický druh činnosti.
Foto: Hana Knížová
Ako to myslíte?
Dalo by sa to prirovnať k energii. Keď ju máte, snažíte sa ju uvoľniť, dostať von. Keď píšem texty, je to rovnaké. Snažím sa ich skrátka dostať von. A tým nemyslím, že by som vydávala každú pieseň, ktorú napíšem. Snažím sa ich dostať z hlavy. Čo najskôr. Pieseň, ktorú napíšete za pár minút, srší autenticitou a môže vás posunúť oveľa ďalej než pieseň, ktorú tvoríte týždne či mesiace a neustále ju prepisujete, aby bola dokonalá. To nerobím. Našťastie sa mi s každou novou platňou darí prebytočný tuk osekávať a vysvetľovať svoje emócie a pocity lepšie.
Teraz ešte píšete pre iných umelcov?
Príležitostne. Keď ma niekto osloví a mám práve čas. Niekedy píšem aj pre mladých umelcov, ktorí na scéne ešte nie sú takí etablovaní. Nedávno som písala pesničky so svojím kamarátom Ashtonom Irvinom, bubeníkom kapely 5 Seconds of Summer. Robí na sólovej platni a spolu sme na ňu niečo napísali. Také veci ma bavia. V poslednom čase som však bola dosť vyťažená koncertovaním a prácou pre seba. Nemala som ani šancu snívať svoj vlastný sen.
A keby ste mali vo vrecku hit? Dokázali by ste ho prenechať slávnemu interpretovi alebo by ste si ho radšej nechali?
To je otázne. Keby som mala pocit, že mi pieseň sedí, nechala by som si ju. Napokon práve teraz sa to deje. Pred niekoľkými rokmi som napísala pesničku, ktorú som sa chystala ponúknuť veľkému umelcovi. Nakoniec si ju však nechám pre seba na novú platňu, ktorú chystám. Predsa len je o mojom živote a mám pocit, že ju spievam dobre.
Myslíte si, že by ste boli taká úspešná, keby vaša cesta nebola taká dlhá a tŕnistá?
Pohybovať sa v hudobnom priemysle bolo nesmierne zaujímavé. Boli ľudia, ktorým sa moja nevšednosť zdala zaujímavá, ale aj takí, ktorí sa na mňa pozerali cez prsty. Ale nebyť tej skúsenosti, nemala by som taký nadhľad, čo je podľa mňa najcennejším pokladom každého umelca. Žijeme v bláznivých časoch, ktoré na nás vyvíjajú tlak, a zo všetkých strán sa valia predsudky. Vďaka skúsenostiam som to schopná zvládať.
Takže teraz si už tlak tak veľmi nepripúšťate?
Pripúšťam, pretože ho na seba vyvíjam sama. Stále.
Kvôli očakávaniam fanúšikov?
Očakávaniam celej spoločnosti. Mám pocit, že ako umelec musím ostatným neustále dokazovať, že som silnejšia a lepšia, ako som bola. Keď spadnete, musíte vstať. Keď sa dostanete na vyššiu úroveň, musíte zase vystúpiť o niekoľko schodov vyššie. Ale aby som len nekrivdila, do veľkej miery na seba vyvíjam tlak aj kvôli sebe. Je nemožné neporovnávať sa s ostatnými a uspokojiť sa s tým, čo človek má. Chcem rásť vo svojej tvorbe, prekvapovať samu seba. Nechcem sa opakovať.
Keď som sa pripravoval na rozhovor s vami, spýtal som sa okrem iného ChatGPT, ako vníma LP. Napadá vám, čo mi odpovedal?
Kto? Koho ste sa to pýtali?
ChatGPT. Umelej inteligencie.
To je niečo ako Siri?
Svojím spôsobom. Ide o akéhosi virtuálneho spoločníka, ktorý s vami komunikuje na základe toho, čo sa naučil na internete.
Bože! A čo teda hovoril?
„LP je v hudobnom priemysle veľmi uznávaná a dosiahla významné úspechy v celosvetovom meradle. Nie je však taká slávna ako niektoré hviezdy mainstreamového popu.“ Čo na to hovoríte? Súhlasíte?
Asi áno, hoci si myslím, že oveľa viac záleží na tom, ako sa vnímate vy sami a či úspechy cítite vo vnútri. Na základe toho si trúfnem povedať, že osobne si ako hviezda trochu pripadám, hoci nie práve popová. Moja hudba má aj veľa ďalších prvkov, nielen pop. V každom prípade ďakujem, európska Siri!
Keby sa vám nepodarilo presadiť, venovali by ste sa hudbe naďalej?
Pravdepodobne nie. Alebo inak: naďalej by som písala piesne pre ostatných. Bola by to väčšia drina, nebolo by s tým spojených toľko peňazí a slávy, ale stále by som bola súčasťou toho, čo ma napĺňa. A keby to nakoniec nevyšlo ani s písaním? Možno by som bola terapeutkou. Napokon v minulosti som v istej chvíli premýšľala aj o tom, že sa vrátim do školy a budem študovať psychológiu.
Viac-mennej nechtiac sa LP nakoniec podarilo oboje. Vďaka precítenej hudbe prešpikovanej emóciami v súčasnosti lieči duše mnohých svojich fanúšikov a veľmi slušne ju to živí, hoci nechce byť konkrétnejšia. O peniazoch hovorí nerada, prirovnáva ich k náboženstvu. Čo je ostatných do toho? Podľa odhadov Forbesu jej tvorba ročne generuje hrubé príjmy v radoch nižších stoviek miliónov korún. Veľkú časť z nich tvoria najmä koncerty. Len na prelome minulého a tohto roku ich v rámci turné k poslednému albumu Love Lines absolvovala takmer päťdesiat naprieč Spojenými štátmi a Európou. „Náklady na turné sa vo svete líšia, a preto svoje koncerty nehodnotím optikou zárobku, ale podľa počtu predaných vstupeniek a kultúrneho vplyvu,“ tvrdí LP. Z tohto pohľadu sa zdá byť najúspešnejším jej nenápadné vystúpenie v mexickom The Sports Palace, kam si naň našlo cestu približne 16-tisíc fanúšikov. Nezanedbateľným zdrojom príjmov pre speváčku je aj predaj nahrávok, streamovacie platformy alebo merchandising.
Zapájate sa do obchodných záležitostí alebo ich nechávate na svoj tím a sústreďujete sa primárne na hudbu?
Máte pravdu, že sa predovšetkým sústreďujem na hudbu a všetky tvorivé prvky s ňou spojené, napriek tomu však k svojej kariére pristupujem vážne vo všetkých jej smeroch. Chcem, aby všetky rozhodnutia boli účelné, dlhodobé a zmysluplné. Podieľam sa teda na všetkých kľúčových obchodných rozhodnutiach.
Foto: Hana Knížová
Aký je vlastne váš postoj k peniazom?
Určite si ich dokážem užiť. Mám takú tradíciu: vždy, keď dostanem veľké peniaze, kúpim si „nadupanú“ gitaru. Dosť peňazí som schopná minúť na oblečenie, ale aj zmysluplne investujem – v poslednom čase do nehnuteľností. Nesnažím sa však peniaze hromadiť. Vnímam ich predovšetkým ako nástroj na vytváranie ďalšieho umenia a podľa toho s nimi aj zaobchádzam. Starám sa o ne tak, aby som aj ďalej mohla čo najlepšie robiť to, čo robím. V prípade umelcov sa to podľa mňa inak ani nedá. Peniaze samy o sebe nemôžu byť hnacím motorom. Pozrite sa na slávnych maliarov. Mnohí počas svojho života veľa nezarobili a uznania sa dočkali až po smrti. Keby boli motivovaní peniazmi, nevznikli by žiadne skvelé diela, ku ktorým dnes vzhliadame.
Aký by mal byť váš odkaz? Túžite po sebe tiež niečo zanechať?
Rozhodne. Dúfam, že moja hudba a láskavosť pretrvajú, aj keď tu už nebudem. To by malo byť ambíciou každého. Snažte sa budovať život, v ktorom je dostatok láskavosti. Či už prostredníctvom hudby, charity alebo niečo iného. Ľudia si to zapamätajú.
