Príbeh Ľuboša Lukacsovicsa vyzerá skoro ako americký sen, ibaže je dokonalejší. Nitriansky podnikateľ totiž nezačínal v opustenej garáži napravo od rodičovského domu, ale v drevenom domčeku u deda v záhrade. Mal rozlohu desať metrov štvorcových a postavil si ho sám. V prednej časti vyrábal ľad a v zadnej časti býval.
„Spával som tam na gauči, aby som bol nablízku, keby sa v noci náhodou niečo stalo. Nemal som na to vybavené žiadne povolenia, lebo drevený domček by mi hygiena asi neschválila. Ľad som predával v polystyrénových boxoch a rozvážal ho po všetkých diskotékach v Nitre,“ spomína Lukacsovics.
Bol rok 2009 a k výrobe ľadu ho motivovala nevyspytateľnosť McDonaldu. Vlastnil vtedy kokteilový bar a podobne ako iní barmani, aj on si chodil brať ľad do pobočky rýchleho občerstvenia. Niekedy však mali nazvyš a niekedy nie, až sa raz naštval a za požičané peniaze od otca si kúpil vlastný výrobník ľadu. Tam sa začal písať príbeh, v ktorom nemal nasledujúcich desať rokov žiadnu výplatu.
Keď sa v Nitre roznieslo, že Ľuboš Lukacsovics vyrába ľad, barmani prestali chodiť do „Mekáča“ a obľúbili si mladého podnikateľa. Mal vtedy 25 rokov a rozdával všetko, čo mu po odpočítaní vlastnej spotreby zostalo. Po prvej faktúre za vodu a elektrinu však pochopil, že kamarát-nekamarát, rozdávanie sa bude musieť skončiť.
Vyrátal symbolické náklady a ľad začal predávať, až prišiel ďalší háčik. Zákazníci vykúpili celú produkciu a nezostalo mu nič pre seba. Pridal preto ďalší stroj a v jednom vyrábal pre vlastný bar a v druhom pre ostatných.
Záhradný domček o veľkosti 2,5×4 metre mu postupne prestal stačiť a musel sa presťahovať do väčších priestorov v centre mesta. Vybavil si všetky povolenia a začal baliť ľad do vreciek.
„Keďže dodnes neexistuje legislatíva, ktorá by upravovala ľad, bola to veľká misia vybaviť si všetky papiere. Pre istotu mi dali splniť všetky normy, ktoré existovali. Baliareň vody, baliareň mäsa a všetky baliarne čohokoľvek,“ opisuje Lukacsovics.
Firma aj rozpočet mu časom prerástli cez hlavu, pretože nestíhal zarábať tak rýchlo, ako rýchlo potrebovala firma investovať. Síce mala neustále vypredané a dostatočný dopyt, zarobiť si pár centovým ľadom na kúpu výrobníka za tisícky eur bolo ne-ko-neč-né. Prevádzkoval preto bar, školil, robil degustácie rumov a pracoval od nevidím do nevidím.
„Prvých desať rokov som nemal výplatu. Dokonca som musel firmu dotovať z toho, čo som zarobil v bare. Síce som s výrobou ľadu nikdy nebol v prevádzkovej strate a teoreticky som mohol mať výplatu, pripravil by som sa tým o príležitosti,“ opisuje svoju stratégiu majiteľ najväčšej firmy na výrobu ľadu na Slovensku.
„Musel som rozmýšľať tak, že buď využijem možnosť dostať sa do Billy a nakúpim nové mrazničky, alebo si budem zo zisku vyplácať mzdu. Oboje sa robiť nedalo,“ pokračuje podnikateľ.
Foto: Marek Mucha, Forbes
Fiktívny záujem
Všimli ste si niekedy, že keď je pri McDonalde nejaká čerpacia stanica, tak najčastejšie OMV? Ľuboš Lukacsovics si to všimol. Dodnes to platí v Nitre, Banskej Bystrici, Bratislave, Trnave, Poprade aj Žiline. Dostal preto dobrý nápad.
„Keďže všetci sme si chodili pýtať ľad do McDonaldu a všade pri McDonalde bolo OMV, išiel som sa tam opýtať, či by mali záujem predávať môj ľad. Boli to takmer zaručení zákazníci,“ približuje Lukacsovics. Pani ho však vysmiala, povedala, že si to nikto nebude kupovať a poslala ho preč.
Našiel preto pár lokálnych veľkoobchodníkov, dal im mrazničky, zákazníkov aj rozbehnuté obchody a zabezpečil si prvé väčšie odbery. Vydržal rok a ozval sa OMV znova.
„Našťastie sa tam vymenil nákupca. Tiež povedal, že je to podľa neho blbosť, ale že mi dajú štyri pumpy. Ak sa to osvedčí, možno by som mohol byť na vybraných päťdesiatich,“ spomína Lukacsovics.
Na každú pumpu umiestnil vlastný mraziak a začal ich zásobovať ľadom. Nechcel to však nechať na náhodu a riskovať, že sa nebude predávať, preto si ho začali chodiť kupovať oni sami.
Foto: Marek Mucha, Forbes
„Predajca po polroku vyhodnotil, že to má zaujímavý obrat a dovolil nám rozšíriť sa do 65 púmp. Postupne sme si prestali kupovať ľad my a produkt sa už predával aj bez nás. Dnes je OMV náš najväčší zákazník,“ hovorí Lukacsovics.
Po OMV sa pridalo Terno, následne Billa, Metro, Tesco, Kaufland a ďalší. Okrem Slovenska ich ľad už predávali siete potravín v Rakúsku, Nemecku, Česku aj Francúzsku, pričom v roku 2023 predali v zahraničí takmer 65 percent produkcie.
Špeciálny hygienický certifikát ich dostal na viedenské letisko, Oktoberfest aj k arabským šejkom, ktorí svojim koňom v Šamoríne ľadovali kopytá, aby sa skôr zregenerovali a mohli s nimi jazdiť aj na ďalší deň.
Foto: Marek Mucha, Forbes
Problém za problémom
Predávať zmrazenú vodu znie ako jednoduchá úloha, najskôr ju však treba zamraziť. A tam sa oddeľuje zrno od pliev.
Kvalitný ľad sa topí pomalšie, je číry, má vyššiu hustotu a dokáže ochladiť nápoj bez toho, aby ho zriedil. Oproti bežnému doma vyrobenému ľadu je to takmer iný produkt. Keď stlačíte medzi dlaňami domáci ľad, rozpučí sa a zostane z neho sneh. Keď stlačíte kvalitný ľad, tak ho jednoducho nestlačíte. Môžete sa naň aj postaviť a nestane sa nič.
Zrejme najlepšou ilustráciou je čas, za ako dlho sa pri izbovej teplote roztopí kocka ľadu s hranou tri centimetre. Kým domácemu ľadu to bude trvať v priemere dve hodiny, kocka kvalitného ľadu sa celá premení na vodu až za sedem hodín.
Z prvotriednych ľadových kociek však v Nitre nebol nadšený každý. Keď sa firma Ice service nachádzala v centre mesta, s mestskými policajtmi a úradníkmi si priam tykala.
Foto: Marek Mucha, Forbes
„Vysoký dopyt som sa rozhodol vyriešiť spôsobom, že si ľad vyrobím mimo sezóny a zásobím sa. Zaviedol som pravidlo nemáš, nepredáš. Na to sme však potrebovali väčší sklad a silnejší mraziak,“ opisuje Lukacsovics.
Silnejší mraziak však znamená aj silnejšie ventilátory. A tie zas znamenajú viac hluku. V centre mesta a s mraziakom na streche budovy tak bolo o nespokojnosť obyvateľov postarané.
„Robilo to hluk a susedia sa začali sťažovať. Dostalo sa to až do bodu, že k nám prišla hygiena a v strede sezóny nás zatvorila, lebo sme rušili nočný kľud. Maximálna dovolená hranica je v nočných hodinách 45 decibelov a my sme vyrábali 96. Mraziak sme však na noc nemohli vypnúť, lebo by sa roztopil ľad. Dostali sme pokutu a 30 dní na odstránenie problému,“ hovorí Lukacsovics.
Ventilátory napokon zaizolovali a znížili hluk na povolenú úroveň, ale viete, ako to chodí. Jeden problém vyriešite a ukáže sa ďalší. Zrazu bol limitom malý areál, ktorý sa okolo budovy nachádzal.
„Keď sme potrebovali naložiť kamión, zmestil sa do objektu iba o pol piatej ráno, keď tam neboli ostatní nájomcovia. Začali sme teda nakladať tovar v noci, ale mraziarenský kamión má okrem vlastného motora aj dva ďalšie na chladenie. Viete si asi predstaviť ten hluk, keď o pol piatej ráno naštartujete pod oknami tri motory v kamióne,“ dodáva Lukacsovics.
Zrazu tam prišli mestskí policajti s hlukomerom a dali im pokutu, opäť za rušenie nočného kľudu. Motory preto museli vypnúť a počkať, kým sa rozvidnie. Zatiaľ však v návese stúpala teplota a hrozilo, že stupne až príliš.
„Keď sme s kamiónom prišli k zákazníkovi, teplota bola o dva stupne vyššia, ako je maximálne povolená. Zatvoril dvere na návese a poslal nám ho naspäť. Jednak sme dostali pokutu za nedodanie tovaru, zároveň sme už mali mraziak plný nového ľadu. Museli sme zaplatiť kamión, aby stál dva dni na parkovisku a domrazil sa na požadovanú teplotu, pri ktorej to budú ochotní prevziať,“ spomína Lukacsovics.
Foto: Marek Mucha, Forbes
Ako drogy
Ľuboš Lukacsovics si všimol zásadnú vec. Niektorí zákazníci nakupujú také množstvá ľadu, že by ich lacnejšie vyšlo kúpiť si stroj a vyrábať si vlastný. Začal preto distribuovať výrobníky ľadu od japonskej spoločnosti Hoshizaki a stal sa jej obchodným partnerom pre celú východnú Európu.
„Objednal som si 300 strojov len tak naslepo. Zrazu mi volal zástupca výrobcu, chcel vedieť, kto je ten zákazník, ktorý cezo mňa nakúpil toľko výrobníkov. Vraj by ho chcel navštíviť. Tak som mu povedal, že nikto, že to som si objednal ja. Keď sa spýtal, na čo mi to je, tak som odpovedal, že teraz ešte neviem, ale postupne sa to určite predá,“ hovorí Lukacsovics.
„Obmedzil som tým výrobu v Anglicku a zrazu bol v Európe nedostatok strojov. Ľudia začali googliť, kto má niečo na sklade a dostávali sa ku mne. Predal som stroje do Anglicka, Dubaja aj Saudskej Arábie,“ dodáva podnikateľ.
Časom si všimol zaujímavý fenomén, že niektorí zákazníci nechcú u neho nakupovať preto, lebo je slovenská firma. Vytvoril si 26 rôznych webstránok a niektoré aj v zahraničí.
„Začalo sa diať aj také, že niekto chcel nakúpiť u mojej konkurencie len tak z princípu. Dospel som teda k tomu, že som si vytvoril konkurenciu ja sám a mám viaceré firmy. Zákazník akože nakúpi u mojej konkurencie, pritom som to v skutočnosti ja. Alebo si niektorí Slováci objednajú výrobník od rakúskeho distribútora a komunikujú s nami po anglicky alebo nemecky, až im nakoniec príde stroj z Nitry,“ usmieva sa Lukacsovics.
Foto: Marek Mucha, Forbes
Jeho originálny prístup sa prejavuje aj v tom, že sa snaží rozmýšľať za zákazníkov. Do podnikania zapojil mladšieho brata, ktorý sleduje predpovede počasia aj časť týždňa a podľa toho volá odberateľom.
„Brat je schopný zavolať do supermarketu týždeň vopred, že hlásia horúčavy, či si nechcú objednať ľad. Snažíme sa predvídať za zákazníkov a robiť im predikcie, lebo na ľad si väčšinou spomeniete ako na posledný a nestihnete si ho objednať,“ hovorí Lukacsovics.
Podobnú skúsenosť majú aj s barmi a diskotékami, ktoré zvyknú telefonovať v piatok o pol štvrtej, že súrne potrebujú ľad. Začali im preto začiatkom týždňa posielať esemesky s upozornením, že pravdepodobne majú po víkende prázdne mrazničky, tak či si nechcú objednať ľad.
„Na začiatku týždňa nám nikto ani neodpíše a všetci to riešia na poslednú chvíľu. Ľad totiž funguje ako drogy. V pondelok nikto nerieši, či máte tovar, ale za koľko mu predáte dávku. V piatok sa však nerieši, za koľko niečo predáte, ale či máte alebo nemáte. Rovnako je to aj s ľadom,“ uzatvára Lukacsovics.
