„Makať“ viac ako ostatní, sršať zvedavosťou a mať menej planých rečí. To je recept na úspech podľa najúspešnejšieho českého manažéra všetkých čias. Robert Kyncl pomohol urobiť z YouTube stroj na peniaze, Netflix zmeniť z posielania DVD na online videotéku a teraz pripravuje na budúcnosť hudobné vydavateľstvo Warner Music Group.
Kiežby ešte žili moji rodičia… …boli by pyšní.
Takto reagoval Robert Kyncl na e-mail s ponukou titulného rozhovoru Forbesu. Ešte v roku 2023 sa mu do toho priam nechcelo.
Bol čerstvo na novej pozícii a sprostredkovane odkázal, že má toho veľa. V tom čase bol asi šesť mesiacov v úlohe CEO Warner Music Group, jedného z naj väčších hudobných vydavateľstiev na svete, pýšiaceho sa menami ako Ed Sheeran, Dua Lipa, Madonna alebo Coldplay. Warner Music Group, v skratke známa ako WMG, zamestnáva asi šesťtisíc ľudí na celom svete. Tržby za rok 2023 presiahli šesť miliárd dolárov, akcie sa obchodujú na americkej burze Nasdaq.
„Je to jazda, máme pred sebou veľmi veľa práce,“ priznáva v sídle WMG na Broadwayi v New York City päťdesiatštyriročný Kyncl. Za oceánom, kam sa vydal v roku 1992, najprv vyštudoval bakalára na State University of New York, potom magisterský program na Pepperdine University v Kalifornii.
Jeho prvou prácou bolo zošívanie životopisov a fotiek v talentovej agentúre. Potom sa cez pozíciu analytika vo firme, ktorá zabezpečovala financovanie pre štúdiá Paramount a Universal, dostal do HBO, odkiaľ si na tri a pol roka odskočil do startupového sveta, aby v roku 2003 naskočil do rozbiehajúceho sa Netflixu.
V čase, keď Netflix fungoval ako služba posielajúca DVD do schránok zhruba päťstotisíc Američanov, sa dobrovoľne prihlásil ako líder projektu, ktorý mal firmu priviesť do digitálu. Keď v roku 2010 odchádzal, „digitál“ mal desiatky miliónov predplatiteľov. Dnes ich má viac ako 280 miliónov a so zakladateľom Ree om Hastingsom zostáva Kyncl stále v osobnom kontakte.
Veď bol súčasťou najužšieho vedenia, kde vrátane Hastingsa figurovali len štyria ľudia. „Keď napríklad potrebujem advice… Ako sa to povie? No, skrátka, zavolám jemu,“ usmieva sa Kyncl. Opustiť Netflix ho zlákal YouTube: vtedy existoval už päť rokov, monetizácia však bola dosť obmedzená. „Na mne a pár kolegoch bolo celé to vymyslieť,“ rekapituluje Kyncl, ktorý dvanásť rokov pôsobil ako chief bu ňsiness officer práve v YouTube a po mohol z neho urobiť stroj, ktorý zarába miliardy dolárov.
Od začiatku roka 2023 má na vizitke CEO of Warner Music Group. „Byť po rokoch konečne CEO je logický vývoj, z ktoré ho mám radosť,“ priznáva.
Čo by dnes na vás povedali rodičia?
To je dobrá otázka. Narodili sa v roku 1944, respektíve 1947. Celý život žili v komunizme, kapitalizmus zažili až posledných dvadsať rokov. Bolo pre nich mimoriadne ťažké pochopiť, kde vlastne pracujem. Keď som im napríklad vysvetľoval Netflix, veľmi to nechápali. Pre nich to bolo akoby som robil hocijakú inú prácu. Keď som išiel v roku 2010 do Googla (materská firma YouTube, pozn. red.), jediné, čo o ňom vedeli, boli medializované kontroverzie ohľadom služby Street View. Pýtali sa ma: Tam chceš ísť? Do takej firmy? (smiech) Začal som im objasňovať YouTube, čomu už trochu rozumeli, pretože sa mohli pozrieť na videá, ale stále veľmi ne chápali, čo tam vlastne robím ja. Keď prišli za nami do Ameriky a videli, že sa nám darí dobre, uznali, že na tých firmách, kde pracujem, musí asi nie čo byť. Že to musí nejako fungovať. (smiech)
Zmenili ste sa v ich očiach?
Podľa mňa vôbec. Jednoducho som odišiel do Ameriky, vyštudoval, pracoval, potom sa mi začalo dariť, založil som si rodinu a ďalej pracoval.
Dnes riadite firmu so svetovými hviezdami a tržbami šesťsto miliárd dolárov.
Boli by pyšní, ale stále by to vníma li tak, že som išiel na druhú stranu sveta a uspel. Samozrejme, pre nich to bolo ťažké. Bola to ich obeta, nie moja. Odišiel som z Česka ako dvadsaťjedenročný chlapec, ktorého zrazu takmer nevideli. Mám dve dcéry, jedna má tiež dvadsaťjeden, druhá dvadsaťštyri a nechcel by som, aby odišli. Som rád, že sú tu v New Yorku a neviem, či by som bol schopný takej obety, akú priniesli moji rodičia.
Vzali ste si od rodičov niečo, čo sa snažíte odovzdať dcéram?
Nik vám nikdy nemôže vziať to, čo máte v hlave. To bolo v našej rodine vždy veľkou témou. Aby sme so sestrou študovali, učili sa hrať na hudobné nástroje, získali tituly a stále pracovali na tom, aby sme boli bystrejší. Druhou vecou, ktorú mi vštepovala mamička, bolo, aby som sa vždy obliekal ako muž, akým chcem byť, nie akým som teraz. A tretia vec, s ktorou zas často prišiel otec, zne la, že nikto si nepamätá tvoje výhovorky. Každý si napokon pamätá len výsledky.
Vtipné je, že mi to nedávno pripomenula práve moja staršia dcéra, keď som sa sťažoval, aké to máme v práci náročné. Po chvíli sa na mňa pozrela a hovorí: „Koho to zaujíma. Doslova nikoho.“ (smiech) Tá rada, akokoľvek banálne môže na prvýkrát znieť, je kľúčová. Keď ste imigrantom, nemôžete si dovoliť výhovorky vôbec. Skrátka makáte, makáte a makáte, kým si vás niekto nevšimne a nezačnite stúpať nahor. Alebo s tou hlavou. Ak sa chcete do stať na vrchol, proces učenia sa nikdy nekončí. Stále musíte absorbovať nové informácie a skúšať ich v reálnom svete. Všetko to teda smeruje späť k rodičom.
Priali by ste si pre svoje dcéry podobný kariérny úspech, aký máte vy?
Staršia dcéra Izabela je viac zameraná na biznis a pracuje v konzultačnej firme. Mladšia Adriana je kreatívna, od pätnástich rokov vie, že chce písať scenáre. S týmto úmyslom aj absolvovala všetky stáže. V tomto sú obe úplne iné. A s tým úspechom, úprimne povedané, neviem. Podľa mňa je podstatné mať impakt, nejaký vplyv. O tom to je. A pracovať v malej úspešnej firme je tiež fajn.
Ako si vysvetľujete, že ste uspeli v takom extrémne kompetitívnom prostredí?
Sám som v srdci kompetitívny. Vždy chcem vyhrať. A je to aj tá mentalita imigranta. Vždy som pracoval viac než miestni, pretože som mal pocit, že musím. Že by som inak nedostal šancu. A vlastne to robím doteraz. No a poslednou vecou, ktorú ľudia podľa mňa veľmi podceňujú, je šťastie.
Myslíte v zmysle náhody?
Práveže nie. Najprv sa musíte dostať do pozície, aby ste to šťastie mali. (Kyncl po anglicky hovorí „put your self in a position to be lucky“, pozn. red.). Byť v správnej chvíli na správ nom mieste a hlavne so správnymi ľuďmi je síce aj vecou šťastia, ale predovšetkým je to o tvrdej práci. Kus toho šťastia môže na vás napršať a vy skončíte oveľa vyššie, než ste si kedy mysleli. Keď ľudia niečo veľmi pokazia, majú tendenciu obviňovať sami seba. Keď sa im niečo veľmi podarí, zasa majú tendenciu chváliť sami seba. Lenže v oboch prípadoch to nie je len o nich. Čo by som však chcel, aby vyznelo najhlasnejšie, je naozaj to, že keď pracujete viac než ostatní a ste mentálne nastavení na mód konštantného učenia sa dostanete vpred.
Je vaša cesta replikovateľná? Môže si niekto podľa nej narysovať plán?
Ja som nič neplánoval, to nebol plán, respektíve nestali sa všetky veci, ktoré som plánoval. Keď sa ma mladí pýtajú na radu, presne to im hovorím, že sa to nedá naplánovať a že väčšina vecí nevyjde. Cesta nahor nie je priamočiara, ale cikcaková, kľukatá. Musíte sa preto pozrieť na základy. Kto ste, čo vám ide, v čom môžete byť pri časovej investícii excelentný a lepší než ostatní. Potom sa cesta pred vami ukáže. Mám priateľov, ktorí chcú byť spisovateľmi alebo hercami, ale napokon sú v týchto oblastiach top manažérmi. Neplánovali to. Bol to príklad zlyhania v jednej oblasti, ktoré viedlo k úspechu v inej. Môj známy Brian Robbins, ktorý vedie Paramount Pictures, začínal ako herec. Bob Iger, ktorý vedie Disney, zasa začínal ako moderátor predpovede počasia.
Ako ste sa dostali do najužšieho vedenia Netflixu? Tých ľudí sa nahor derú stovky, ak nie tisícky.
Jedna vec je ten „mindset“ imigranta a druhá podľa mňa to, že veci doťahu em do konca. Množstvo ľudí dokáže vzletne rozprávať, ale chýba im akcia. Ja som napríklad navrhol ambiciózny dvanásťmesačný plán a o dvanásť mesiacov bol splnený. Vtedy si to Reed Hastings všimol: on vie veci dotiahnuť. Tým skôr, že nejde o jednoduché veci, ale o neprebádané oblasti.
Reed vtedy povedal: „Okej, tak mu dáme viac peňazí, aby nakúpil viac obsahu.“ A ja som mal opäť „delivery“ (výsledky, pozn. red.). Vo všeobecnosti by som povedal, že ide o to správať sa vo veľkej firme, ako keby ste boli podnikateľom. Raz som kráčal v sídle Netflixu po chodbe a na zemi bol obal od nejakej sladkosti. Prirodzene som ho zdvihol a odniesol do koša. Náhodou ma pozorovala šéfka HR, potom prišla a hovorí: „Vieme, prečo sme na teba stavili. Správaš sa ako majiteľ, ako by ti to tu patrilo. O tvojom mindsete to veľa hovorí.“
Čo vy na to?
No, že super. (smiech) V každom prípade je to ten prístup, ktorý elitné firmy chcú: aby sa ľudia správali ako majitelia. Potom máte to delivery a aj stúpate kariérne nahor.
Mali ste túžbu dostať sa do najužšieho vedenia Netflixu?
Boli sme takí zaneprázdnení, že som absolútne nepremýšľal o kariérnom postupe. Každý hovoril, že Netflix to zabalí. Počúval som to všade. Akcie boli dole, sentiment nebol na našej strane. My sme však vedeli, že v určitom momente uspejeme. Jednoducho sme to vedeli. Bolo úplne bežné, že každý robil prácu, ktorú v inej firme robia traja-štyria. Vďaka tomu sme boli silnejší a napokon schopnejší. Vtedy asi prišlo to, že som sa začal správať ako majiteľ.
Čo vás poháňalo? Že vás to baví?
Stopercentne, presne tak. Inak by to bolo priveľa práce. Keby som necítil, že ma to úprimne baví, nešlo by to. Nikdy by som tomu toľko nedokázal dať.
Bolo zlomom v kariére byť C-level v takej firme? Je to vstupenka „do klubu“?
Pozor, ľuďom sa často stáva, že potom klesnú, takže by som to takto nepovedal. Necítim to ani teraz. Ak si totiž začnete myslieť, že už nemôžete klesnúť, stanete sa samoľúbymi a kupujete si tak lístok na cestu dole. Pád.
Keď sa dnes pozeráte na Netflix, napĺňa vás hrdosťou?
Mimoriadne. Navyše doteraz komunikujem s Reedom Hastingsom. Keď napríklad potrebujem advice… Ako sa to povie? No, skrátka zavolám jemu.
Odišli ste do YouTube aj preto, že ste narazili na strop?
Urobil som si kalkuláciu, že Ted Sarandos (dnešný CEO, pozn. red.), de facto predurčený na vedenie po Reedovi, neodíde – čo sa ukázalo ako správne, o štrnásť rokov tam stále je. Toto tvorilo v mojom rozhodovaní sa tak dvadsať percent. O osemdesiat percent sa postaral vtedajší CEO YouTubu Salar Kamangar. Náš prvý míting trval štyri hodiny. Okamžite tam niečo kliklo. Tri mesiace sme sa stretávali, veľmi sa zblížili a nakoniec ma tá výzva zlákala. V HBO som robil na predplatnom, v Netflixe na predplatnom, ale toto bol v podstate reklamný biznis. Pre mňa kompletne nový svet. Navyše už vtedy bol You Tube globálny a to ma lákalo tiež.
Zohralo úlohu aj to, že reklamný model YouTubu v tom čase prakticky neexistoval?
Presne to ma baví. Kedysi si ľudia chodili požičiavať filmy do kamenných pobočiek; existoval DVD biznis, symbolom ktorého bola firma Blockbuster. Netflix tento biznis inovoval na model predplatného a doručenia DVD až domov. A neskôr na digitálne doručenie. Nebolo to ako povedzme Google search, úplne nová vec, ktorá neexistovala. Hoci dávno existovalo televízne vysielanie, s YouTubom bol zrazu každý tvorcom. Neexistovali hranice. Bolo extrémne vzrušujú ce pracovať na niečom, čo sa vlastne nedá skopírovať. Na niečom, čo síce v jadre nejako existuje, avšak tá inovácia je neprebádaná a nedá sa skopírovať. Preto ma tak baví hudobný priemysel. Je tam obrovský priestor na inovácie.
Keď porovnáte skúsenosť z Netflixu s tou z YouTubu, respektíve z Googlu, ako by ste ich popísali?
Už z Netflixu do Googlu je ako ísť z Ameriky do Číny. Musíte sa naučiť nový jazyk. Všetko sa robí na diametrálne odlišnej škále. Google bol násobne väčší než Netflix, procesy boli úplne iné. Bol to kultúrny šok. Firmy fungujú celkom odlišne a obe sú extrémne úspešné.
A z hľadiska štýlu riadenia?
Dobrým príkladom je princíp slobody a zodpovednosti, ktorý funguje v Netflixe. Napríklad už dávno nemáme limity na dovolenky. Zober si, koľko potrebuješ, nie je to kam napísať, nie je to kde „trekovať“, kým schvaľovať. V Googli bola realita, samo zrejme, iná. Tam to bolo sledované, schvaľované. Úplne iný svet. V Netflixe si ľudia nakoniec pritom brali menej voľna. Alebo sme nemali limity na firemné útraty. Neexistovali. Opäť sloboda a zodpovednosť. Kedykoľvek niekto urobil šialenú útratu, okamžite to bolo vidno. V čom sa však firmy stretávali, bolo zameranie sa na výsledok. V tom boli takmer identické.
Čo je bližšie vám osobne?
Každá firma si musí sama zistiť, čo jej sedí. Podľa mňa sa nedá povedať, že to urobíte buď ako Netflix, alebo ako Google a celé to skopírovať. To nebu de fungovať. Musíte si vziať z každé ho niečo a poskladať si vlastný štýl. Netflix vznikol na zelenej lúke. Každého, kto v ňom pracoval, vybral šéf. A aj keď sa rozrastal, bola tam starostlivo kontrolovaná skupina lídrov, ktorí tam boli od začiatku a všetci boli na jednej lodi. Google vyrástol extrémne rýchlo, bola to raketa. Keď sa odlepila od zeme, naberala ľudí po tisíckach. Vtedy si už nemôžete vyberať ako v Netflixe a zároveň musíte byť štruktúrovaní, inak sa vám to rozpadne. Google nemal možnosť vydať sa cestou Netflixu, tú raketu by pochovali. Naozaj je zložité prikloniť sa na jednu či na druhú stranu.
Trochu odbočím. Pozeráte Netflix?
Jasné, relatívne často.
Aký je váš najobľúbenejší program?
Emily in Paris. (smiech)
Vážne?
Žartujem, ale aj to občas sledujem. Naposledy ma asi najviac zaujal The Gentleman od Guya Ritchieho, ale do rozhovoru pokojne napíšte Emily in Paris, to mám tiež rád. (smiech)
Ako často pozeráte streamovacie služby?
Napríklad vždy, keď som v lietadle. To pokojne zvládnem aj celú sériu niečoho, trebárs keď letím z Los Angeles do Londýna. Alebo cez víkendy. Bez preháňania sa dá povedať, že obsah sledujem často. Je to pre mňa spôsob, ako vypnúť. Spolu so športom. Aktuálne sa navyše chcem naučiť byť DJ-om a skladať hudbu.
A čo YouTube?
Cez YouTube si asi najčastejšie púšťam podcasty. Mojím obľúbencom je profesor Galloway. Počúvam jeho podcasty a čítam jeho piatkové newsletters. Pravidelne počúvam aj All in podcast. To mám ako náboženstvo.
Čítate?
Čítanie je moja najväčšia slabina. Čítam málo. Práve som dočítal knihu s názvom Essentialism: The Disciplined Pursuit of Less. Skvelá vec, ale, bohužiaľ je to tento rok len moja druhá kniha. V každom prípade je mojím cieľom prečítať knihu každý mesiac. Mám ich rozčítaných veľa, ale ťažko ich dočítam. Veľmi ťažko sa na ne sústredím, pritom denne venujem zhruba pol hodiny Wall Street Journalu, Financial Times a biznisovým newsletterom, ale s knihami som pozadu.
Aký je režim človeka, ktorý to dotiahol tak vysoko? Ako často chodíte s priateľmi von?
Everything somehow (Všetko akosi) súvisí s prácou. (smiech) Napríklad minulý týždeň som bol každý večer niekde a každý večer pracovne. Vlastne si nevybavím poslednú príležitosť, kedy som išiel na večeru alebo na pohárik a nesúviselo to s prácou. Väčšina mojich priateľov je viacmenej spojených s biznisom.
Sociálne siete?
Večer pred spaním pätnásť minút na Instagrame. To dám tiež.
Zvykne si človek rýchlo, že má v telefónnom zozname svetových umelcov, hviezdy šoubiznisu, svetových obchodných lídrov?
To sa nabaľuje ako snehová guľa, ani si to nevšimnete. Hlavne sú to všetko normálni ľudia. Samozrejme, je dobré, že keď sa pohybujete v tých to kruhoch, všetko ide rýchlejšie a máte na veci väčší dosah.
Čo si človek všimne, je, že toto je Amerika. Vlastne nie Amerika, New York. Na letisku vás vyzdvihuje čierny Cadillac Escalade, viceprezident marketingu s vami chce s silou-mocou ísť na večeru do jednej z najtrendovejších reštaurácií, tam vás len tak mimochodom pozve na galavečer cien Grammy, niekoľko hodín pred interview vám milá kolegyňa z Warneru píše, čo vám má objednať na obed, že po rozhovore určite príde vhod. Jednoducho, šoubiznis. Šou a biznis. Róbert Kyncl sa v tom všetkom, na adrese 1633 Broadway, doko ale pohybuje. Z jeho odevu vyžaruje ležérnosť, ale nie je príliš neformálny. Pred rokmi bol tento rodák z Liberca jednou z tvárí kampane Brioni. Na ansámbel ľudí, ktorí sú súčasťou fotenia titulnej strany aj fotografií, sa zoširoka usmieva, vtipkuje.
Akonáhle však fotograf požiada o to či ono, okamžite prepína do profesionálne ho módu. Tak ako dohováranie roz hovoru trvalo niekoľko mesiacov, od prvej otázky niekoľko rokov, aj on si váži čas ostatných. Fotí Jimmy Fon taine, dvorný fotograf Warner Music Group: fotil ľudí ako Iggy Pop, Brad Pitt alebo Daniel Radcliffe. Napriek neformálnosti, je všetkým jasné, pre čo sme tu. Na otázku, čo má v kancelárii naj radšej, bez mihnutia oka ukazuje na fotografiu ženy a dcér. Nasleduje tlačidlo Play pri príležitosti veľkého míľnika v YouTube, zarámovaná vinylová platňa dnes už neexistujúcej kapely Offs, ktorej obal vytvoril Je an-Michel Basquiat.
Takže je to dobrý pocit byť CEO Warner Music Group?
No jasné! Zvonka sa mi zdá, že ste na to čakali, konečne ste tým CEO… Je to akýsi logický vývoj, z ktorého mám radosť. Inými slovami, do urči tej miery máte pravdu, ale minca má, samozrejme, dve strany. V angličtine sa hovorí „the dollar stops with you“. Keď ste súčasťou úzkeho kruhu vedenia, stále je to kruh. Tu ste sám. Je to iný pocit, iná zodpovednosť. Pochybujete o sebe oveľa viac než to bolo predtým.
Cítite sa v tej pozícii komfortne? Ste pod „dohľadom“ akcionárov Nasdaqu.
Mám rád výzvy. Sú veci jednoduch ie, keď nie ste verejne obchodovaní? Samozrejme. Na druhej strane na všetko spojené s burzou máme infraštruktúru, veľa šikovných ľudí, ktorí urobia veľkú časť ťažkej práce. I just deliver. (Ja to len odovzdám, pozn. red..)
Netflix bol misiou s úzkym kruhom, Google mašinériou. Ako vyzerá Warner Music Group?
To bude dlhšia odpoveď, ale poskytne úplný kontext. Hudba sa dlhé roky predávala na fyzických nosičoch, kazetách, vinyloch, CD. Boli vo fyzických obchodoch, ktoré mali limitované miesto v regáloch, reklama sa robila v rádiu. Ak ste boli umelcom, potrebovali ste firmy ako WMG, aby vás zastupovali a vy ste mali prístup do rádií a obchodov. Potom prišiel internet, Apple, You Tube, Spotify a tak ďalej. Každý si môže distribúciu zariadiť sám. Na hrá obsah na tie platformy a je to. Čo je problémom toho všetkého? Keď je toho toľko, je ťažké byť počuteľný a viditeľný. A bude to čoraz náročnejšie.
My musíme byť najlepší v tom, že umelcom pomáhame preraziť cez ten hluk. Jeden hit, jeden virál môžete pokojne urobiť sami, ale ak chcete mať úspech dlhodobo, ne môžete sa spoliehať na virálnosť. Tá znamená, že je to náhodné. A keď chcete konzistenciu, potrebujete silný marketing s globálnym dopadom a zrazu zistíte, že je to mimoriadne drahé a takmer nik to neutiahne sám. Pridám jedno prirovnanie. Keď Google v roku 2000 predstavil AdWords (dnes Google Ads, pozn. red.), všetci hovorili, že reklamné agentúry zomreli. Každý sa mohol zrazu dostať priamo ku Googlu a kúpiť si priestor. O dvadsať rokov patria agentúry medzi najväčších zákazníkov Googlu, dramaticky sa zvýšila komplexnosť reklamy a značky potrebujú pomoc viac než predtým. Domnievam sa, že hudobné vydavateľstvá sú v úlohe tých agentúr. Skladby z veľkých vydavateľstiev aktuálne tvoria viac než 80 percent rebríčka Spotify Global 200 a viac než 90 percent Billboard Hot 100. Vydavateľstvá budú podľa mňa potrebné viac než predtým. Chcete byť Ed Sheeran alebo iná superstar? Musíte hluk na otvorenej platforme prekonať, iná cesta neexistuje. Nie je to raketová veda, ale vyžaduje si to veľa práce.
Čo je vaša časť tej práce?
Mojou úlohou je transformovať Warner, aby umelcom a autorom skladieb pomáhal meniť ich sny na hviezdne kariéry. Tento rok (2024) má WMG zatiaľ viac debutujúcich nových umelcov Spotify Global top 10 než akákoľvek iná hudobná spoločnosť. Väčšinu z nich sme pod písali v útlom veku, vyrástli u nás. Hovorím o talentoch ako Benson Boone alebo Teddy Swims.
Veľa úspechov máme aj na textárskom poli, napríklad Amy Allen, spoluautorka hitov ako Please, Please, Plea se či Espresso od Sabriny Carpenter. Dlhé desaťročia bol zdrojom úspechu WMG vývin umelcov, budova nie kariér od základov a vytváranie ikonického a nezameniteľného katalógu. Máme legendárne nahrávky od mien ako Aretha Franklin, Fleetwo od Mac, Bruno Mars, Dua Lipa… A každá z nich je originál. Aby sme si to však udržali, robíme fundamentálne zmeny. Stávame sa oveľa globálnejšími. Boom zažíva lokálna hudba, navyšujeme investície v Indii či Nigérii. Zaviedli sme plochejšiu organizačnú štruktúru, vytvára lepšie podmienky na lokálnu expertízu a globálne príležitosti. Veľa investujeme do technológií, toto odvetvie bolo historicky podinvestované.
Kam by ste kultúru firmy ako Warner zasadili v kontexte Netflixu a Googlu?
Warner má blízko ku Googlu Máme pobočky takmer na tých istých miestach na svete ako Google, globálny biznis, mnoho zamestnancov v teréne. Najväčším rozdielom je, že kým YouTube je otvorená platforma, Warner je kultúrny kurátor. Musíme robiť premyslené kroky, investovať veľa času, peňazí a expertízy do relatívne úzkej skupinky veľmi talentovaných umelcov. Navyše sa nestaráme len o jednu jedinú platformu, máme vzťah s každou. To vlastne nemá žiadne iné odvetvie. Musíme sa vyznať v tom, ako sa správajú užívatelia, ako sú zvyknutí za obsah platiť a podobne.
Jediným rozdielom sú podmienky, v ktorých sa ľudia ocitajú a na ktoré sa potom adaptujú. Keď zoberiete niekoho z Warneru a dáte ho do Googlu, o rok sa bude správať ako Googler. A keď zoberiete niekoho z komunistickej krajiny a dáte ho do Ameriky, o rok bude Američanom. Toto je najpodstatnejšia časť môjho mindsetu. Keby ste tomu ne verili, len ťažko môžete riadiť globálnu organizáciu. To, čo chcete, je totiž štandardizácia vecí. Vedomie, že sa ľudia dokážu adaptovať bez toho, aby stratili sami seba a svoju osobitosť. Občas totiž musíte niekde zmeniť podmienky bez toho, aby ste ľuďom menili lokáciu. Tým skôr vo firme, ktorá má pobočky na celom svete.
Keď sa pozriete na dosť vzorcov, vybudujete si intuíciu. Nie je to teda tak, že vám niekto povie, že má ´good feeling´ a vy budete mať tendenciu ho počúvnuť. Intuícii predchádza veľa práce. Toho sa držím.
Vraveli ste, že kariéra, to je „cik-cak“. Je nejaký konkrétny neúspech, ktorý môžete spomenúť?
Nemám konkrétny, ale treba povedať, že pre mňa je to hore až od Netflixu. To bol bod zlomu. Pred tým to bol veľký boj. Každá práca, každá rola. Promoval som v roku 1995, v roku 2003 som šiel do Netflixu. Skoro dekádu to boli zle platené, ťažké práce, kde som mal pocit, že sa neposúvam. Mohli by ste povedať, že som mal pomalý štart. Mnohým ľuďom vystrelila kariéra oveľa rýchlejšie.
Mali ste niekedy chuť sa na to vykašľať?
Veľa ľudí z Česka prišlo približne v rovnakom čase ako ja. Skoro všetci sa vrátili, skoro všetci to vzdali. Amerika je ťažká. Zdravotníctvo je veľmi drahé, nehnuteľnosti sú veľmi drahé. Školy nie sú dobré, respektíve keď chcete dobré, opäť to stojí šialené peniaze. Televízie a autá sú lacné, ale tie super dôležité veci v živote sú skrátka superdrahé. Takže keď ste mladý, prípadne máte dieťa, rodičov v inej krajine a žiadny záchranný systém, je pochopiteľné, že väčšina to vzdá. Takmer každý okolo mňa. Kam ste sa vtedy snažili dostať? Snažil som sa byť filmovým producentom, čo bola evidentne slepá ulička.
Keby sa k tomu nakoniec do stala moja dcéra Adriana, bol by som nadšený. Na rozdiel odo mňa sa na učila remeslu písania, je v tom dobrá. Má určitý talent, ktorý ju môže posunúť, čo som ja nemal. Akonáhle som pochopil, že zo mňa producent nebude a posunul som sa viac k biznisu, veci sa začali pomaly hýbať. Mzda mi vzrástla o sto percent, začal som byť užitočnejší, začal som mať delivery. To sa trochu dialo už v čase HBO. Akonáhle sa v niečom stávate dobrým, zrazu je to aj väčšia zábava. Nakoniec ma to priviedlo do Netflixu. Ten mal, mimochodom, v tom čase päťstotisíc predplatiteľov. YouTube vtedy neexistoval. Rovnako ako môj plán. (smiech)
A nakoniec prišlo šťastie?
Prišlo, ale ako som hovoril, nepríde len tak. Príde, len keď budete šikovní, zvedaví, extrémne pracovití. Keď toto všetko splníte, možno sa ocitnite na správnom mieste. Ani neviete ako. Delivery buď máte, alebo nemáte. Zbytok sú „kecy“.
Predstavte si január 2005, v Netflixe chceme vyhrať súťaž o streaming. Ja som sa prihlásil, že projekt budem viesť. Nemali sme najmenšiu predstavu. Reed sa ma spýtal, koľko potrebujem peňazí. Absolútne som netušil. Asi mesiac som strávil tým, že som hľadal číslo. Dospel som k dvadsiatim miliónom dolárov na dvanásť mesiacov, za čo som sľúbil taký a taký podiel, výsledné čísla. Na všetko som mal perfektné podklady, analytiku. Buchol do stola, vyčlenil peniaze a povedal: Go!
O dvanásť mesiacov boli všetky peniaze za obsah minuté a priniesol som presne to, čo som tvrdil pôvod ne. Ďalší rok som si vypýtal dvojnásobok a zasa som sľúbil čísla. A zasa som ich dodal. Keď ste CEO a niekto vám toto sľúbi a hlavne dodá navzdory faktu, že vás v tom čase všetci považujú za nepriateľa a nik vás nechce licencovať, máte tendenciu čoraz viac takému človeku veriť. Delivery matters. (Na výsledkoch záleží.)
Počúvate v biznise intuíciu?
Viem, aká by mala byť odpoveď, čiže áno, ale poviem vám pravdu, ako to funguje. Len Leonard Blavatnik (podnikateľ s majetkom viac než 30 miliárd dolárov, pozn. red.), náš naj väčší akcionár, počúva intuíciu, ale až po veľkom množstve výskumov a sledovaní vzorcov. Keď sa pozriete na dostatočne veľké množstvo vzorcov, vybudujete si intuíciu, ktorá má tendenciu triafať správne. A toho sa držím aj ja. Nie je to teda tak, že vám niekto povie, že má dobrý pocit („good feeling“) a vy budete mať tendenciu ho počúvnuť. Intuícii predchádza veľa práce.
Dá sa to vyjadriť aj percentuálne?
Osobne sa držím nepísaného pravidla, že keď mám na niečo aspoň zo sedemdesiatich percent nepriestrelné podklady a opieram sa o pevné piliere, pokojne tú zvyšnú tretinu dám intuícii. Ale pozor, je to informovaná intuícia, sformovaná na základe tých vzorcov. Nestrieľam odboku.
Napadá mi posledná otázka. Vrátite sa niekedy do Česka?
Akože žiť?
Áno.
To určite nie. Moja žena pochádza z Dominikánskej republiky, bolo by to pre ňu ťažké. Už len preto by som to neurobil. Moje dcéry to majú v Česku rady. Keď ešte žili moji rodičia, chodili sme tam asi trikrát ročne. Občas sme tam dievčatá aj nechali a sami so ženou išli napríklad do Talianska. Dcéry sú celkom spojené s Českom i s Dominikánskou republikou, za čo sú, myslím si, aj vďačné. Ale na život to už pre nás nie je.
Je niečo, za čo ste Česku vďačný?
Za rodičov. Perfektne ma pripravili na život, aký si sami ani v najdivokejších snoch nedokázali predstaviť. Bez toho, aby vedeli, že to robia.