Dokumentarista Max Joseph vo filme 15 minút hanby priblížil skutočné príbehy ľudí, ktorí sa na internete stali obeťami verejného poníženia globálnych rozmerov. Kým sociálne siete neprevezmú zodpovednosť za svojich užívateľov, prípady kyberšikany budú podľa neho pribúdať.
„Pri politikoch alebo známych ľuďoch, ktorí často verejne vystupujú, vieme, aké majú názory a za čím stoja. Ak ide o neznámeho človeka, o ktorého názoroch takmer nikto nič nevie, je veľmi jednoduché si okolo neho vyskladať obraz, aký chceme, potom ho zaň šikanovať, ponižovať a nadávať mu,“ hovorí pre Forbes o kyberšikane americký dokumentarista Max Joseph.
Naša schopnosť empatie vo všeobecnosti klesá. V online priestore dokážeme napísať veci, ktoré by sme ľuďom do očí v reálnom živote nikdy nepovedali. Túžime vidieť trpieť (údajných) vinníkov a zároveň sa ľahko necháme strhnúť davom.
To sú len niektoré z mnohých faktorov, ktoré presvedčili amerického dokumentaristu Maxa Josepha ponoriť sa do sveta sociálnych sietí.
Cez skutočné príbehy ľudí, ktorí dodnes bojujú s následkami kyberšikany, vo svojom dokumente 15 Minutes of Shame ukazuje to najtemnejšie. Obeťou globálnej nenávisti online sa totiž môže stať naozaj ktokoľvek a omnoho jednoduchšie, ako si myslí.
Znásobila sa miera verejného ponižovania s príchodom internetu?
Verejné ponižovanie v reálnom živote má korene až v stredoveku. Takého hanenie bolo spoločenskou udalosťou, najčastejšie sa odohrávalo na námestiach a bolo bežné až do konca 19. storočia. Štáty sa ho potom rozhodli zrušiť a zakázať. Mali na to niekoľko relevantných dôvodov.
Aké?
V prvom rade sa to často vymykalo kontrole. Spôsob trestania bol veľmi nerovnomerný, odsúdený stál pred rozbúreným davom a nikto nedokázal kontrolovať, kam až dav v ponižovaní zájde.
Niekedy bol preto odsúdený obeťou neprimeraného násilia a počas svojej cesty, napríklad do klietky alebo k stĺpu hanby, aj zomrel. Dialo sa to aj v prípade, že niečo ukradol a nezaslúžil si trest smrti.
Na druhej strane voči vrahovi mohol byť dav oveľa zhovievavejší. Niekedy sa to zas otočilo proti výkonnej moci a dav sa rozhneval na štátnych predstaviteľov, že práve tohto človeka odsúdili. Verejnosť sa do toho veľmi emocionálne vkladala.
Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Do vákua, ktoré vzniklo zrušením, prišli bulvárne denníky – printové noviny, ktoré začali verejné ponižovanie speňažovať. Vyhľadávali senzácie o vrahoch a kriminálnikoch, ale aj aféry celebrít a aristokratov.
Ľudia zrazu boli ochotní za tieto príbehy platiť a užívali si emócie, ktoré v nich vyvolávali. Medzi klietkami, stĺpmi hanby a bulvárom bol však rozdiel približne sto rokov. Podobne to bolo aj s príchodom internetu a kyberšikanou.
Jednou z hlavných myšlienok vášho filmu 15 Minutes of Shame (z ang. 15 minút hanby, pozn. red.) je, že pre nás ľudí je prirodzená túžba vidieť nespravodlivosť potrestanú. Tento jav je totiž zdrojom dopamínu – hormónu šťastia. Pri trestaní však máme tendenciu veriť, že robíme správnu vec bez toho, aby sme si to overili. Ako sa tomu v online priestore vyhnúť, aby sme sa v túžbe po dopamíne sami nestali agresormi?
Existuje niekoľko spôsobov, ktorými môžeme dostať naše reakcie na správy pod kontrolu. Najjednoduchšie je počkať si na detaily príbehu a až potom niekoho z aktérov posudzovať.
Je normálne, že keď na povrch vypláva nejaká prelomová informácia, poznáme iba zlomok faktov, ktoré s ňou súvisia. Navyše, prvotné informácie môžu byť často skreslené. Mali by sme čakať aj niekoľko dní. Vyhneme sa zbytočnému posudzovaniu, odsudzovaniu a ubližovaniu.
Okrem toho je dobré overiť si, že správy, ktoré čítame, sú z dôveryhodných zdrojov. Taktiež by sme sa mali uistiť, že o nich informujú aj ďalšie relevantné médiá. Vďaka tomu budeme mať istotu, že sa nerozčuľujeme nad dezinformáciami.
Dehumanizácia
Mnohí veria, že kyberšikana a verejné ponižovanie online sú veľmi späté s rozvojom sociálnych sietí. Je to naozaj tak?
Prvý verejne známy prípad zažila pravdepodobne Monika Lewinsky po tom, čo sa prevalil jej vzťah s bývalým (americkým, pozd. red.) prezidentom Billom Clintonom. Stal sa z toho celosvetový škandál a priniesol úplne nový spôsob verejného poníženia, ktorého sme svedkami aj v ostatných desiatich rokoch.
Max Joseph
Je scenárista a režisér filmov aj dokumentov. Viac ako sedem rokov bol spolumoderátorom a výkonným producentom seriálu Catfish na MTV. Jeho zatiaľ posledným projektom je práve oceňovaný dokument na HBO Max s názvom 15 Minutes of Shame, ktorého výkonnou producentkou bola práve Monica Lewinsky.
Okrem toho napísal a režíroval kultový film We Are Your Friends so Zacom Efronom a Jonom Bernthalom. Maxove krátke filmy už presiahli hranicu 800 miliónov zhliadnutí na YouTube a premietali ich okrem iných na festivaloch Sundance, Telluride a SXSW. Jeho Follow the Frog, ktorý natočil pre Rainforest Alliance, ocenili aj na festivale Cannes Lion, kde bol tiež súčasťou panelu Saatchi & Saatchi New Directors Showcase.
Škandál sa stal ešte v roku 1999, ale ako ste spomínali, práve s rozvojom sociálnych sietí sa stalo verejné ponižovanie úplne bežnou súčasťou našich životov. Každý jeden deň sú desiatky, možno stovky ľudí, takto verejne ponižované a šikanované z najrôznejších dôvodov.
Pri tvorbe dokumentárneho filmu ste sa stretli a rozprávali s mnohými ľuďmi, ktorí sa stali obeťami kyberšikany. Mali niečo spoločné?
Často sa stáva, že títo ľudia naozaj urobia chybu alebo povedia niečo, čo po vytrhnutí z kontextu vyznie veľmi zle, no nie je to samozrejmé. Niekedy aj neurobia vôbec nič a čelia útokom pre ich identitu alebo sú známi a niekomu sa to skrátka nepáči.
Vo všetkých týchto prípadoch ich identitu kritizujúci a ponižujúci dav zredukuje na dvojdimenzionálnu, akoby reprezentovali a stelesňovali iba tú jednu vec. Sú to skratky – tento reprezentuje politické pokrytectvo, tento sebectvo, ďalší rasizmus, akoby v nich už nebolo nič viac. Jednu vlastnosť potom totiž ľahko pretransformujú do vtipu alebo príkladu niečo nesprávneho.
Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Je veľmi komplikované sa z tohto nastavenia dostať. Ak ide o politika alebo niekoho známeho, kto často verejne vystupuje, vieme, aké má názory a za čím stojí, pretože o nich hovorí. Ak je to však niekto neznámy, o koho názoroch takmer nikto nič nevie, je veľmi jednoduché si okolo neho vyskladať obraz, aký chceme. A potom ho zaň šikanovať, ponižovať a nadávať mu.
Je v poriadku upozorniť na to, že niekto robí niečo zlé, keď napríklad porušuje zákon, či už je to politik, celebrita alebo inštitúcia. Veľmi ľahko sa to však môže zvrhnúť a prerásť do kyberšikany. Tá hranica je veľmi tenká.
Bez moderovania to nejde
Aké sú teda rozdiely?
Kyberšikana je osobná, plná vyhrážok a násilia, dotýka sa nielen toho jednotlivca, ale aj jeho rodiny a je veľmi ťažké sa s ňou vysporiadať. Podobne to bolo v časoch verejného ponižovania na námestiach, o ktorom sme hovorili na začiatku.
Niektorí sú z toxického prostredia sociálnych sietí natoľko unavení a znechutení, že z nich úplne odchádzajú. Je to dobrý spôsob, ako sa vyhnúť verejnému ponižovaniu?
Limitovať si čas, ktorý strávime na sociálnych sieťach, je veľmi dôležité pre naše duševné zdravie. Vo všeobecnosti totiž nevytvárajú veľmi dobrý obraz o svete, o našich vzťahoch ani o nás samých.
Mentálne sú skrátka vyčerpávajúce, no zároveň sú ľahko návykové, takže obmedziť si čas na nich je výzvou. Každý z nás sa už pristihol, ako bezcieľne „scrolluje“ a stráca pojem o čase. Je logické, že mnohí vidia jediné východisko práve v tom, že si skrátka zrušia všetky úcty.
Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Už ste naznačili, akú rolu zohral bulvár vo vývoji verejného ponižovania. V Európe aj na Slovensku je však stále viac prípadov, v ktorých sú práve novinári, a väčšinou nie tí bulvárni, obeťami kyberšikany a dokonca aj fyzických útokov. Prečo sú práve oni v očiach agresorov taký ľahký cieľ?
Rastúca miera hnevu a frustrácie voči novinárom je obrovský a vážny problém. Najohrozenejší sú práve novinári z menšín a novinárky. Na internete sú zraniteľnejší, ľudia ohrozujú ich bezpečnosť, útočia na ich identitu a využívajú práve sociálne siete ako zbraň proti nim.
Trollovia z radov fašistov, nacionalistov a populistov dokážu ľahko zmobilizovať aj stovky skutočných ľudí, ktorí potom, často úprimne presvedčení o svojej pravde, útočia na novinárov a snažia sa ich umlčať. Je to problém pre slobodu tlače aj demokraciu ako takú. Potrebujeme nájsť spôsob, ako ich ochrániť, aby si naďalej mohli robiť svoju prácu.
Čo by podľa vás mohlo pomôcť?
Existuje niekoľko spôsobov, ktoré by pomohli ochrániť novinárov aj používateľov sociálnych sietí vo všeobecnosti. Kľúčové podľa mňa je, že sociálne siete a ich platformy konečne pripíšu väčší význam moderovaniu svojho obsahu. Toto je však celosvetovo veľmi kontroverzná téma.
V USA sa táto téma dostala až ku kongresmanom, ktorí teraz riešia, akú mieru zodpovednosti by mali sociálne siete za svoj obsah mať a kto by mal obsah moderovať. Existujú názory, že by to mala byť samostatná nezávislá organizácia, vláda alebo by sa sociálne siete o svoj obsah mali starať samé.
Pomoc a ochrana
Čo si myslíte vy?
Podľa mňa je to zodpovednosť sociálnych sietí a mali by si to vyriešiť interne, no mali by byť zároveň prístupné aj pre tretiu stranu. A to je to komplikované. Mali by sa zodpovedať vláde alebo nezávislej organizácii?
Pravda je taká, že Európska únia nás (Američanov, pozn. red.) v tomto trochu predbehla. U vás totiž 17. februára vstúpil do platnosti Digital Services Act (Akt o digitálnych službách, pozn. red.), ktorého teoretickým cieľom je práve ochrana užívateľov v online priestore.
Ide o prvú reguláciu svojho druhu na svete a je to obrovský krok smerom k regulácii online platforiem. Zatiaľ sú voči nemu všetci veľmi optimistickí a prax ukáže, ako dobre bude táto právna úprava fungovať. Myslím si, že to bude v každej krajine trochu iné.
Akt o digitálnych službách
Zameriava sa na vytvorenie bezpečnejšieho online prostredia pre digitálnych používateľov i spoločnosti a na ochranu základných práv v digitálnom priestore. Digitálne platformy musia zaviesť súbor opatrení na lepšiu ochranu používateľov a zvýšenie transparentnosti. Patria sem:
- boj proti predaju nezákonných produktov a služieb
- v súlade so slobodou prejavu: boj a rýchla reakcia proti nezákonnému obsahu (falošné správy, propaganda, nenávistné prejavy, obťažovanie a zneužívanie detí) a možnosť používateľov označiť takýto obsah
- používanie nástrojov na moderovanie obsahu, ktoré zahŕňajú možnosť napadnúť rozhodnutia, ak bol obsah používateľa odstránený alebo obmedzený
- zvýšenie transparentnosti pre používateľov, pokiaľ ide o podmienky a spôsob, akým algoritmy odporúčajú obsah
- zákaz reklamy pre deti a používania citlivých osobných údajov na zacielenie reklamy (rod, sexuálna orientácia, rasa, náboženstvo alebo politické presvedčenie)
- zákaz „temných vzorcov“, teda zavádzajúcich rozhraní zámerne určených na to, aby používateľov nasmerovali napríklad k predplateniu si služieb bez toho, aby si to všimli
Zároveň si myslím, že samé sociálne siete by mali mať záujem na tom, aby svojich používateľov chránili. Zarábajú vďaka nim oveľa viac, než ktorákoľvek iná firma v histórii dokázala „vyťažiť“ zo svojich používateľov. Je preto v prvom rade na nich, aby týmto ľuďom ponúkli pomoc a podporu.
Keď už hovoríme o právach, často sa stáva, že si ľudia verejné ponižovanie zamieňajú práve so svojím názorom a majú pocit, že majú právo sa na adresu niekoho vyjadriť. Ako teda odlíšiť názor a ponižovanie?
To je jeden z hlavných dôvodov, prečo je dnes napríklad pre umelú inteligenciu veľmi ťažké moderovať online diskusie. Modely AI, ktoré dnes fungujú, sa pri moderovaní rozhodujú na základe konkrétnych slov, o ktorých sme im povedali, že sa spájajú s toxicitou. Sú aj situácie, keď ich užívatelia nepoužijú v toxickom kontexte. AI zatiaľ kontexu nerozumie.
Zároveň však potrebujeme pomoc AI, lebo na sociálnych sieťach po celom svete vznikne v každej minúte toľko obsahu, že neexistuje šanca, aby ho ľudskí moderátori naraz skontrolovali. Ich úlohou je preto iba kontrolovať, či AI chybne nevyhodnotí kontext a neodfiltruje aj názory a iné komentáre, v ktorých v skutočnosti nie je nenávisť.
Najzraniteľnejší
Už ste spomenuli, že ženy a ľudia z minority sú častejšie obeťami kyberšikany. Prečo je to tak?
Tak to bolo vždy. Nie je to len odraz našej histórie a kultúry, ale aj ich amplifikácia. Okrem toho platí, že v online priestore sú ľudia akoby odosobnení a dehumanizujú si ostatných. To im dovoľuje povedať, respektíve napísať aj veci, ktoré by v skutočnom živote nepovedali.
Úprimne, neviem, prečo sú v našich spoločnostiach také rozšírené spolky a skupiny, ktoré majú pocit, že sú nadradené iným. Ľudia si tak vybíjajú hnev na tých zraniteľnejších. Je to pre nich skrátka jednoduchšie.
To sú práve tí ľudia, ktorí sú často presvedčení, že sloboda slova znamená, že môžu povedať absolútne čokoľvek, čo chcú. Kvôli nim potrebujeme brániť práva žien a menšín.
Musíme pochopiť, že na internete nie sme všetci chránení rovnako a niektoré skupiny nechránime vôbec. Navyše, keď ľudia môžu povedať čo chcú, často povedia negatívne veci práve voči tým najzraniteľnejším. V takom prípade sú totiž práve menšiny a ženy neproporcionálne zastúpené a ich hlas je tichší.
Ako by sme mali postupovať, keď sa staneme obeťou kyberšikany. Má zmysel snažiť sa obhájiť?
Vďaka Aktu o digitálnych službách by to teraz v Európe malo byť oveľa jednoduchšie. Na Slovensku sa môžete obrátiť na Radu pre mediálne služby. Tá by mala potom osloviť konkrétnu platformu a pomôcť vám proti kyberšikane bojovať.
Veľmi dobre však ochrana spotrebiteľov cez samostatnú inštitúciu už funguje napríklad v Austrálii. Postupne vznikajú aj v Spojenom kráľovstve a v Írsku. Je to revolučný krok smerom k ochrane používateľov, aký nám v USA zatiaľ chýba.
