Každá česká firma by mala mať ambíciu ovládnuť Európu – to hlása z New Yorku Richard Valtr, zakladateľ tretieho českého jednorožca s názvom Mews, firmy, ktorá vidí v každej budove kopu možných služieb. A verí, že to tak čoskoro budú vidieť všetci.
Soho House, Brooklyn. Odtiaľto, zo známeho privátneho klubu, respektíve z jeho coworkingovej časti, Richard Valtr s notebookom v rukách buduje Mews. „Zvykol som si chodiť sem, tu sa dobre pracuje a bývam neďaleko,“ poznamenáva 41-ročný Valtr a ukazuje naľavo od Brooklynského mosta.
Rozprávka s výhľadom na Manhattan sa začína zasekávať, keď má dôjsť na fotenie. Manažérka Soho House s asertívnym výrazom a otázkou, čo sa to chystáme robiť sa od Valtra dočká informácie, že sa niekoľkokrát pokúšal dovolať, ale nikto nedvíhal. Písal aj niekoľko e-mailov, na ktoré nik neodpovedal. Medzi riadkami dodáva, že od optimálneho „experience“ privátneho klubu to má ďaleko.
„Presne toto chcem zmeniť. V real estate všetkým naokolo utekajú peniaze. Existujú tisícky mikroslužieb, ktoré nikto neponúka alebo sú závislé od ľudského elementu, ale veľmi ľahko by si našli zákazníkov,“ hovorí Valtr.
Valtr je síce rodák z Brna, ale študoval v Anglicku a päť rokov žije v New Yorku. Mews vytvára softvér na spravovanie hotelov a ubytovacích zariadení (property management system), a vlani prvýkrát v tržbách prekročila sto miliónov dolárov. V marci sa po investícii 110 miliónov dolárov stala jednorožcom, firmou v súkromnom vlastníctve s hodnotou vyše miliardy dolárov. Mews sa tak zaradil k Productboardu a Rohlíku, dvom doterajším českým jednorožcom.
Investíciu viedla švédska spoločnosť Kinnevik, nasledovaná doterajšími investormi Revaia, Goldman Sachs Alternatives a Notion Capital. Novým investorom je newyorský venture fond LGVP. Zatiaľ investori celkovo dali do Mews skoro 300 miliónov dolárov.
„Nepotľapkávam sa po ramenách a nehovorím si, že som frajer,“ vraví Valtr. „Chcem byť známy ako ten, ktorý investorom dokázal vrátiť desaťnásobok,“ vraví rezolútne.
Ako veľmi ti prekáža, keď získaš takúto zlú skúsenosť?
Väčšinou pramení z toho, že človek si niečo nemôže objednať alebo nakonfigurovať sám; a čaká na povolenie. Tie pravidlá už niekde existujú, povolenie by mal dávať systém a nie že ja budem niekam volať, písať a nikto sa neozve. V optimálnom svete do rozhrania poviem, že niečo chcem. Je to možné – áno, nie? Ak áno, kedy si to môžem objednať, koľko to stojí a aké ďalšie služby sú k dispozícii?
Ako by to malo optimálne prebehnúť v Soho House?
Pointou je, že to, ako to prebehlo, je pre nich veľká škoda. Keby mi povedali, môžeš ísť sem a sem, toto je najfotogenickejšie miesto, prenajmeme ti ho za päťsto dolárov na pol hodiny a môžeme zabezpečiť občerstvenie za takúto cenu, to by bol super biznis. Pre všetkých by to bolo oveľa komfortnejšie. Ponúkať mikroslužby a zarábať na nich je extrémne jednoduché.
My tu v dvoch pobočkách Soho House fungujeme, respektíve v Londýne je to celá budova, 180 Strand. Nachádza sa v nej Soho House, veľké multifunkčné priestory, krátkodobé i dlhodobé kancelárie aj hotel. Je to také malé mestečko, ktoré celé funguje na Mews.
Vznikol niekedy biznis z toho, že si niekam prišiel a mal zlú skúsenosť?
Relatívne často. Stále niekam cestujem a nie je výnimkou, že tam rovno „pitchnem“ Mews. Stačí, aby som bol na check-ine v hoteli dlhšie než minútu.
Minútu?
Priemerne minútu trvá check-in, keď hotel používa Mews. Keď používa iný systém, je to okolo piatich-šiestich minút. Načo to je? Akú to má pridanú hodnotu, keď sa recepčný – človek – venuje check-inu o päť minút dlhšie? Čas, ktorý ušetrí, môže venovať hosťom, spýtať sa, čo urobiť, aby mali lepší zážitok. Základné úkony urobí systém automaticky a ľudská práca je na to, aby sa skúsenosť dramaticky zlepšovala.
S notebookom v Soho Works: je to skutočný obraz, ako sa buduje český jednorožec?
Je to tak, všetci takto fungujeme. Náš CEO Matt (Holanďan Matthijs Welle, spoluzakladateľ a CEO Mews, pozn. red.) sedí primárne v Amsterdame, kým najväčší počet ľudí máme v Prahe, viac než štyristo. Vo všeobecnosti väčšina pracuje z domu, do kancelárie chodia jeden až dvakrát týždenne.
Funguje to dobre?
Vynikajúco. Máme perfektnú produktivitu.
Čím si to vysvetľuješ?
Veľa investujeme do firemnej kultúry. Môžeš byť maximálne flexibilný, ale očakávame tvrdú prácu. Nekompromisne očakávame výkon a na výmenu ponúkame slobodu. Zároveň sa vždy raz za rok všetci zídeme na jednom mieste a utužíme vzťahy.
Tak to bolo vždy?
Určite nie. Nedokážem si predstaviť, že by som s firmou takto začal. Kultúra sa formuje v priebehu prvých pár rokov a tých prvých pár ľudí ju môže odovzdávať. Dnes už ja alebo Matt nemusíme novému človeku vysvetľovať, ako fungujeme. Už máme dostatok ambasádorov.
Akým míľnikom bolo posledné investičné kolo?
Je to istá externá validácia a sme na to pyšní. Zároveň je to len čiastočný míľnik, máme ambíciu stať sa jednou z najväčších firiem na svete. To, o čo sa snažíme, je ešte ďaleko.
Na koľkých percentách zo sto si s firmou?
Tak na piatich. Aj za tých päť som veľmi vďačný, ale naozaj je to len päť.
Ale pre Česko je to stále obrovská vec, v novodobej histórii máme tých jednorožcov len troch…
A ja celkom nerozumiem tomu, prečo ich nemáme viac.
Ako to?
Roky 2020 a 2021 boli špecifické, valuácie nezmyselne vystrelili, všeobecne však typická SaaS firma (softvér ako služba, pozn. red.) so 70- až 80-percentnou maržou si pokojne môže siahnuť na status „unicorna“, ak má okolo sto miliónov dolárov tržieb. Často sa používa násobok tržieb a mnohokrát to je desaťnásobok. Vo Francúzsku je možné vybudovať firmu so stomiliónovými tržbami. S miliardou už takmer nie, ale so sto miliónmi sa to dá.
V Čechách je veľmi ťažké vybudovať softvérovú firmu, ktorá má tržby sto miliónov dolárov a viac. Všetky české firmy by mali byť od začiatku svetové, ale často si všímam, že idú po lokálnom trhu. A tu v Amerike? Tu sa nik nechváli, že je najväčšou firmou v Texase. Tu je len Amerika. A keď nie Amerika, tak svet.
Takže si sa nikdy nepozeral na Česko?
Pre mňa bola od začiatku domáci trh Európa – a potom svet. Vytvoriť českú firmu nie je podstatou toho, ako vybudovať veľkú tech firmu. Ambíciou každej českej firmy by malo byť ovládnuť celú Európu.
Odkiaľ toto vychádza?
Vždy mi veľmi prekážalo, či už v Anglicku počas štúdií, alebo inde, že na nás hľadia s ľahkou nadradenosťou – to sú tí Česi z tej malej krajiny. Štvalo ma to, preto som od začiatku rozmýšľal v euro-americkom rozmere. To sa musí začať od teba. Nesmieš čakať na potvrdenie od okolia. V prvom rade sa sám musíš vnímať svetovo, potom ťa tak začnú brať ostatní. To by som čakal od každého českého zakladateľa.
Sníval si odmalička o veľkom biznise?
Človek odmalička môže cítiť, že má na veľké veci, a chce to ostatným dokázať. Že je niečím zvláštny, výnimočný. Je súhrou mnohých faktorov, či to dokáže, ale aspoň to skúsi. Nechcem, aby to znelo namyslene, ale toto som v sebe vždy cítil.
Nerobil si však kroky, aby si sa dostal do biznisu. Študovať si išiel filozofiu…
Mať systematický plán na dosiahnutie niečoho veľkého, na nejakú „greatness“, je veľmi ťažké. Musíš mať hlavne vášeň. Vášeň pre výnimočnosť. To nedokážeš len nejakým nápadom alebo plánom. Nápadov sú milióny, sám ich mám nekonečne veľa. Keď však človek neverí, že vec, na ktorej pracuje, dokáže pohnúť svetom, nedokáže to predať. A veľkú firmu nevytvorí. Nie je to o tom vidieť dieru na trhu a urobiť plán, ale nájsť vec, ktorú chceš naozaj a úprimne zmeniť. Toto ťa biznisová škola nenaučí.
Akú veľkú príležitosť vidíš s Mews?
Firmu máme celkom dobre nastavenú a môžeme rásť rovnako rýchlo ako doposiaľ. Relatívne rýchlo sa môžeme dostať na miliardu dolárov tržieb, povedzme, že do troch rokov. Všetky budovy by mohli byť súčasťou väčšieho ekosystému. Hovoríme tomu mixed-use real estate. Ešte vyššie je ponúkaný lifestyle – že sa o teba niekto stará, život ti pokrýva službami. Ten niekto je brand, ktorý už dávno nemusí byť hotel. To je ten trh, o ktorom premýšľame. Systém, ktorý vytvárame, nie je len na tie tri dni, kým si v hoteli. Výhľadovo je koncipovaný tak, že sa o teba bude niekto starať 365 dní v kuse.
Ako by si to vysvetlil babičke?
Neviem, či to dokážem po česky. (smiech) Rovnako ako softvér požiera svet, real estate je požieraný od hospitality. Všetky priestory potrebujú hotelové služby. My na to robíme softvér.
Prečo potrebujú hotelové služby?
Aby dokázali zarábať, ostali relevantné. Krásnym príkladom sú kancelárie. Nie je to tak dávno, čo si firmy stavali gigantické sídla. Čo je dnes s nimi? Zívajú prázdnotou. A nemuseli by.
Takže?
Náš trh je celý real estate. Zákaznícke aplikácie sa často začínali v hoteli. Ako začínal Uber? V podstate v hoteli. Čo DoorDash? Niekto šiel a urobil ti room service – priniesol jedlo. Množstvo služieb sa začalo v hotelierstve. Dorábame prácu, ktorú hotelieri započali pred sto rokmi.
Toto ste položili na stôl pri poslednom investičnom kole?
To je skôr dlhodobá vízia. Aktuálnych 110 miliónov dolárov nám dali na to, aby sme mohli byť obrovskou firmou v Európe a Amerike. Pre aktuálny trh, primárne menšie hotely a väčšie reťazce.
Akým veľkým hráčom ste zatiaľ na trhu?
V Holandsku je 25 percent hotelových izieb na Mews, v Škandinávii skoro 30 percent, vo Francúzsku každá desiata izba. V Amerike ovládame 0,4 percenta hotelových izieb, čo však tvorí 15 percent všetkých našich tržieb.
Preto si sa sem presťahoval?
Vždy sme vedeli, že to raz príde. Šesť z desiatich najväčších hotelových reťazcov je amerických. Ak verím, že mám najlepšiu architektúru, aby hotelieri boli úspešní, tak tu musím byť.
Akých bolo tých päť rokov?
Super. Posledný rok nám Amerika narástla organicky o 150 percent. Do toho sme urobili dve dobré akvizície. Na ceste za miliardou tržieb bude Amerika hrať v dohľadnom čase kľúčovú úlohu.
V čom ste špeciálni?
My sa na hotel pozeráme ako na „homepage“. Základná služba je tých osem hodín – nocľah, ale hotel môže ponúkať oveľa viac.
Napríklad?
Máš jednohviezdičkový hotel, ktorý slúži naozaj len na prespatie, ale potom máš päťhviezdičkový a to je celý ekosystém s reštauráciami, wellness, posilňovňou, zasadačkami a tak ďalej. Celé sa to musí efektívne riadiť, v správnej chvíli ponúkať správnym klientom… Zároveň prebieha množstvo mikrotransakcií. Na to všetko je Mews. Ideme však oveľa ďalej, my ponúkame i ďalšie revenue streams (tok príjmov, pozn. red.), ďalšie tržby.
Konkrétnejšie?
Predstav si hotelové parkovisko. Tiež potrebuje systém, má špičky a hluché obdobia a treba vedieť, kedy a komu miesto ponúknuť. Všetko to robíme my, ponúkame to ľuďom zvonku a zvyšujeme príjmy hotelierom. To isté platí o zasadacích miestnostiach. Na každý meter v budove sa pozeráme ako na možnú službu.
Takto ste uvažovali od začiatku?
Do istej miery. Zlomilo sa to počas pandémie; povedali sme si, že už žiadny hotel nebude chcieť znova zažiť to, čo zažil; že vám len preto, lebo v krajine nie sú zahraniční turisti, krváca celý biznis. Tu v Amerike je normálne, že popri hotelových izbách prevádzkuje hotel servisované apartmány, aj byty na predaj. Všetci, ktorí sa v budove nachádzajú, využívajú rovnaké služby.
Nevidíš hotel, ale množstvo malých služieb?
Presne tak. A pozerám sa oveľa ďalej za tú jednu budovu. Povedzme, že som členom vernostného programu Hilton Honors, idem do New Yorku a chcem bývať pri Madison Square Garden. Hilton nemá hotel hneď vedľa, ale prečo by som si nemohol objednať apartmán dvadsať metrov od štadióna v rovnakej kvalite, ako by mi dal izbu Hilton? Apartmán „powered by Hilton“, niečo ako Airbnb, ale servisované Hiltonom na patričnej úrovni. To je budúcnosť hotelierstva.
A za ideš hranicu hotelierstva?
Brutálne. Kancelárie budú to isté. Už vieme, že človek dávno nepotrebuje jedno miesto na prácu. Môžeš pracovať v kaviarni, v coworkingu, v hoteli, „kočírovať“ firmu zo Soho House s notebookom ako ja… Môžeš byť kdekoľvek, kde budeš efektívny.
Ako sa udržiavaš vo forme, aby si Mews udržal konkurenčnú výhodu?
Odmalička som miloval tento štýl života. Dve noci tu, jednu noc tam. Je mi blízky život nomáda, verím, že cestovanie ťa mentálne udržiava. A vidím, že komfort pri tomto štýle života by mohol byť oveľa vyšší. Nielen pre tých, ktorí majú veľa peňazí, ale všeobecne. A na to je tu Mews.
Vráťme sa do roku 2012, keď sa začal Valtr podieľať na stavbe pražského hotela Emblem patriaceho jeho rodine, ktorá sa hotelierstvu venuje od roku 1990. Pred dvanástimi rokmi bol projektovým manažérom, mal dozerať na hladký priebeh stavby. Od začiatku veci robil po svojom. Neuspokojil sa s pozíciou posledného článku reťazca, po materiál si zašiel osobne, po mramor do Talianska. „Je normálne, že oslovíte firmu, oni vám ukážu dodávateľov a vy si vyberiete. Mal som dosť špecifické predstavy, tak som zašiel priamo za človekom, ktorý vlastní daný lom,“ spomína.
Presne tak už ako absolvent filozofie na londýnskej UCL (London’s Global University) pristupoval aj k softvéru. S jasnou predstavou obišiel všetkých dodávateľov hotelových systémov, aby počul rovnakú reakciu – jeho vízia sa zhmotniť nedá.
Zaklopal aj na dvere Micros Systems, firmy, ktorú v roku 2014 za viac než päť miliárd dolárov kúpil Oracle a ktorá je so systémom Micros Fidelio jednotkou. Povedal im, že chce navrhnúť riešenie, v ktorom ľudia na recepcii nemali počítače ani server a všetko riešili cez tablet alebo telefón. V podstate chcel celý systém dostať do cloudu, čo najviac funkcií automatizovať a zložité rozhranie previesť do intuitívnej podoby.
Ďalšou z jeho požiadaviek bolo nahranie vlastnej platobnej karty, vďaka ktorej by hostia mohli „platiť ako na AppStore“, teda moment platenia vôbec neriešiť. Nik mu nevyšiel v ústrety. Oslovil digitálne agentúry, tam si však nebol istý, že pochopili jeho koncept. „Ľudia sa to snažili prirovnať k niečomu, čo už v minulosti vyvíjali. Lenže ja som nechcel, aby ako návod slúžila už existujúca vec,“ rekapituluje. Nakoniec sa rozhodol vyvinúť systém podľa vlastných predstáv.
A dodnes ho rozvíja. Mews začínal v rodinnom podniku a dnes na ňom funguje viac než 350-tisíc priestorov na celom svete, najmä hotelov. Objem platieb, ktoré cez systémy Mews prejdú, presahuje osem miliárd dolárov.
Ako dosiahnuť ešte viac? Odhryznúť si z koláča Oraclu: technologický gigant Larryho Ellisona je jednotkou v property manažmente. Valtr verí, že Mews ho pridanou hodnotou (nielen) pre hotely prekonáva.
Ako si zarobil prvé peniaze?
Keď som prvýkrát prišiel do Anglicka, predával som lentilky po jednej, potom kúpeľné oblátky, tuším za desať pencí. Približne ako pätnásťročný som to isté robil s… No, to je asi jedno. (smiech) Výhodne som kúpil balík niečoho, čo som v Anglicku predával po kúskoch so ziskom.
Ako zarábaš dnes?
Čo mi veľmi pomohlo, je, že u nás doma sme sa odjakživa rozprávali o biznise. Stále sa niečo dialo, mali sme reštauráciu, hotel… Napríklad to, že sa teraz v Mews púšťame do bankových služieb, je niečo, čo sme doma vždy riešili. Išli sme do banky, chceli sme pôžičku a v banke sa pýtali, prečo sa nám v januári a vo februári prepadajú tržby. A my že to je normálne, v hotelierstve je sezónnosť. Potom sa pýtali, prečo si budú na Bookingu ľudia vyberať nás a nie reťazec. A my že úspech v hotelierstve sa nezačína tým, že si kúpime – v úvodzovkách – ceduľu Marriot.
Potom som nastúpil do práce u producenta v Anglicku. On bol tiež svojím pánom, a tak som ho ja, dvadsaťdvaročný asistent, pozoroval, ako zháňa peniaze na film, tvorivých ľudí, komunikuje s ľuďmi v zahraničí… Všetko to bolo veľmi dobrou školou.
Takže film ťa naučil o biznise?
Veľa. Filmy a startupy sú si veľmi podobné. Ja vidím svoju prácu ako niečo medzi režisérom a producentom. My startupisti robíme niečo, čo filmový priemysel vynašiel už v 30. rokoch minulého storočia: spojenie rôznych tvorivých ľudí. A je tam niekto, kto to celé „zorchestruje“ a aj zoženie peniaze.
„Chcem byť známy tým, že keď do Richarda Valtra niekto investuje, dostane z toho desaťkrát toľko. Minimálne.“
Akú rolu zohrávali peniaze pri štarte Mews?
Na začiatku som dal do Mews všetky našetrené peniaze. A ešte som sa dohodol s mamou, že si vytvorím Mews tak, že od hotela budem mať kontrakt na webové stránky a hotelový systém. Zobral som čísla, koľko by sme do toho dali, vtedy asi 50-tisíc eur, a to bola objednávka. Mojich nasporených bolo asi štyridsaťtisíc. To všetko som vložil.
A úloha peňazí dnes?
Prachy sú super, nemusíš potom riešiť základné veci. Zo života dokážeš odsunúť veci, ktoré nepridávajú hodnotu. Zároveň sú nástrojom, ako posúvať Mews. Príklad: potrebujem vedieť čoraz viac o umelej inteligencii, a tak si môžem zájsť do Santa Fe Institute a inšpirovať sa. Na to sú mi peniaze – aby som investoval do seba.
O niečom materiálnom nesnívaš?
Možno keď sa budem nudiť, respektíve už nebudem v Mews. Teraz si to vôbec nedokážem predstaviť, ale možno príde čas, keď budem mať pocit, že už firme nemám čo dať. V tom momente sa veľmi rýchlo zbalím a pôjdem povedať investorom, že im nedokážem vytvoriť väčšiu firmu.
Ja totiž chcem, aby každý investor, ktorý príde do Mews, zarobil desaťnásobok. Minimálne. To je mojím hnacím motorom. A toto českí zakladatelia v sebe veľmi nemajú.
Ako to myslíš?
Často sa na to pozerajú: máme nápad a niečo okolo toho a investor im to ide vziať. Môže to byť dané českými investormi, ktorí občas majú pocit, že peniaze, ktoré vložia, sú viac než to, čo vytvára zakladateľ. To je totálna „kravina“. Mňa sa kedysi investori pýtali, kde majú garanciu, že nevezmem ich peniaze a nekúpim si Ferrari. Čo je to za otázku? Prečo by som mal chcieť získať 150-tisíc eur, aby som mal len niečo, čo bude stáť 150-tisíc eur? To mi rozum neberie. Keď mi niekto dá milión, mojou i jeho ambíciou je vyrobiť desať miliónov.
Násobok, alebo nič?
Samozrejme! V Európe často vidím, že investori sa boja, že dajú peniaze a tie im zmiznú, pritom podstatou venture kapitálu je vysoký risk – vysoký výnos. Nejde mi do hlavy, keď sa startup v ranej fáze chváli, že je break-even (nie je stratový). Kde je plán, že firmu stridsaťnásobia? Idea, že vytvoríš skvelý produkt a zákazník si ťa nájde, je úplne falošná.
Nie vždy sa ale mladým firmám darí. Ako znášaš také chvíle?
O tom, že pôvodne som chcel byť spisovateľom, sa už napísalo dosť, ale zoberme si to ako príklad. Keby som napísal knižku a všetci by hovorili, že je „na figu“, logicky by som bol nešťastný a šiel by som napísať inú. Tu stále pracujem na jednej a tej istej knihe. Dúfam, že bude lepšia a lepšia, stále viac ľudí si ju bude chcieť kúpiť..
Ktorá kapitola bola zatiaľ najťažšia?
Ľudia väčšinou hovoria, že covid, ale pre mňa to tak nebolo. Covid bol extrémne jednoznačný. Zrazu sme nemali trh, všetky hotely len prežívali. Je to veľmi ľahký stav, medzi jednotkou a nulou je to úplne jasné. Ten najhorší stav bol pre mňa zhruba pred desiatimi rokmi, keď som musel chlapcom povedať, že nemám na nasledujúcu výplatu. Nevedel som, či investor pošle peniaze. Moment, keď som sa musel kolegom pozerať do očí a toto im vravieť, bol úplne „brutálny“.
Pomáha ti niečo v takých chvíľach?
Perfektný je šport. Dosť som hrával futbal, teraz tu v Brooklyne chodím trikrát týždenne trénovať box. Veľa čítam, najmä biografie, zisťujem, ako sa v rôznych situáciách správali veľkí podnikatelia. Ťažkých momentov bolo v každom prípade niekoľko. V roku 2015 sa mi narodila prvá dcéra a Mews nefungoval zle, ale nebol to úžasný rast. Snažili sme sa získavať peniaze, nik nám ich však nechcel dať. Zároveň nás chcela kúpiť jedna čínska firma, tak sme tam odleteli a oni nám ponúkli dvojcifernú miliónovú sumu. Mal som malú dcéru, platil som si asi tisíc eur mesačne a všetko bolo neisté. V tom čase to pre nás bola obrovská suma, ale my sme to odmietli a vrátili sme sa domov bez peňazí.
Prečo?
Veril som, že budujem niečo, čo raz bude multimiliardové. V tom čase to bola „kravina“, ale ja som tomu veril. Suma sa mi nezdala adekvátna v kontexte toho, čo som si myslel, že dokážeme.
Ktorá kapitola je najveselšia?
To je ťažké. Keď sme nedávno všetko podpísali a na účte pristáli peniaze z posledného kola, na chvíľku to bolo super. Lenže to nie sú tvoje peniaze, to sú peniaze, ktoré máš znásobiť. Je fajn vidieť validáciu, ale ja si skôr vydýchnem a poviem si, že musím pracovať.
A iná veselá kapitola?
Asi na to nie som správna osoba. Stále vidím, čo by sme ešte mali dokázať. Nestáva sa mi, že by som sa zastavil a povedal si, že som frajer. Ale mám radosť, keď získame klienta. Tým skôr tu, na domácej pôde Oracle, najväčšieho konkurenta a giganta. Zároveň si vravím: Prečo ich nie je viac? Vieme, že sme lepší, tak prečo to toľko trvalo? Prečo to nešlo ľahšie?
Pritom vyzeráš veľmi spokojne…
Takého ma asi pozná aj väčšina ľudí. Som taký pohodový človek, ktorý sa stále smeje. Vnútri však chcem viac. New York v tom tiež dosť zohráva úlohu. Tu nikdy nemáš pocit, že si majster. Tu na teba stále hľadí Manhattan, vidíš, čo všetko je možné. V Amerike je 99,6 percenta hotelových izieb, ktoré nefungujú na Mews. A veľmi mi vadí, že sme takí malí.
Vadí ti niečo na súčasnej Amerike?
Extrémne mi vadí jedna vec, netýka sa ale len Ameriky, v Európe je to rovnaké – ide o nárokovateľnosť. Pocit, že sa niekto – firma alebo štát – o mňa má postarať. Ani náhodou! Je to na mne a ja si to musím odtrhnúť. A tí silnejší či tí, ktorí majú možnosť, by sa mali starať o iných. Štát by mal len vytvárať prostredie, v ktorom to funguje. Česko, hoci naň zvykneme nadávať, je pritom skvelou krajinou, v ktorej sú skvelí ľudia.
Čítaš veľa biografií. Je niekto v biznise, kým sa inšpiruješ?
Asi najviac milujem politických lídrov. Tu v Amerike otcov zakladateľov ako Alexandra Hamiltona, Georgea Washingtona, ktorí vytvorili ústavu. Je to niečo neuveriteľné a je obrovská škoda, že sa o tom v Európe viac neučíme. Nedávno som čítal biografie Rockefellera alebo Morgana a príbeh Goldman Sachs. Ľudia, ktorí si povedali: poďme niečo vybudovať.
A prečo sa Mews volá Mews?
Poznáš Microsoft Windows?
Áno.
Mojou víziou bolo, že zostrojíme operačný systém pre celý obrovský dom. Pre všetky časti, pre veľký komplex. A v Anglicku sa malé radové domčeky, ktoré tvoria väčší celok, volajú mews.
A kedy budeš s Mews spokojný?
Keď odhryzneme Oraclu poriadny kus a budeme mať v USA aspoň 50 percent. Takže nám ostáva ešte 49,6 percenta… No nič, ideme „makať“.
