Narodil sa predčasne, už v siedmom mesiaci. Písal sa rok 1991 a bábätko okamžite putovalo do inkubátora. Lenže ten sa jeho zraku a sluchu stal osudným. Ošetrujúci personál malému Ondrovi doprial príliš veľa kyslíka. Spálil mu, a ďalším bábätkám s podobne smutným osudom, zrakové a sluchové nervy.
O dve dekády neskôr zobral Ondřej Zmeškal svoj osud pevne do rúk. Odvtedy absolvuje extrémne preteky, prepisuje históriu a popri tom zbiera peniaze aj pre ďalších športovcov, napríklad pre paralympijského plavca Davida Kratochvíla. A teraz sa chystá na obrovské preteky Cape Epic.
Do kaviarne vchádza športovo odetý, štíhly dlháň s priateľkou. Sadá si a pozerá sa mi očí. Ja mu pohľad opätujem. Bežná situácia s respondentom. Akurát, že nie tak úplne.
Ondřej Zmeškal drží po ceste k mäkkým kresielkam v pravej ruke bielu palicu a ľavú má jemne položenú na Petrinom ramene.
70 percent straty sluchu
Moje oči, ani čokoľvek iné, nevidí. Ja do tých jeho nasledujúce dve hodiny pozerať neprestanem. Postupne v nich čítam jeho život, ktorý mi s nebývalou ľahkosťou popisuje. Čítam v nich bolesť, ale aj usilovnosť extrémneho športovca, veľké srdce a dobromyseľnosť.
So stratou zraku žije prakticky od narodenia. Do inkubátora mu pridali viac kyslíka, z čoho mu popraskali cievky v očiach a v ušiach. „Potom to začali mraziť, a tak mi zachránili časť zraku na pravom oku, na ľavé som nevidel vôbec. Čiastočne som mal chytený sluch,“ opisuje svoj príbeh.
Ondřej ma počuje dobre, ale keď obsluha zapne kávovar a začne šľahať mlieko, musím si k nemu sadnúť bližšie a hovoriť hlasnejšie. Stratu sluchu má na 70 percent a nosí načúvací prístroj. „V priestore je to horšie, doma som si vychytal miesta, kde sa zvuk dobre odráža od stien,“ dopĺňa mladý muž.
„Preto si si našiel dievča, čo má výrazný hlas,“ vstúpi do našej konverzácie z druhej strany priestranného kresla jeho priateľka Petra. Neskôr mi prezrádza, že sa pred štyrmi rokmi zoznámili vďaka Tinderu a že „to bolo okamžite jasné“.
Stratu sluchu v detstve malý Ondra veľmi neriešil. „Intuitívne som sa naučil odčítať z pier. A až s kompletnou stratou zraku mi došlo, že vlastne zle počujem. Veľa vecí si človek uvedomí, až keď o ne príde,“ konštatuje.
Ondřej Zmeškal s priateľkou Petrou | Foto: Rostislav Málek
Pýtam sa, kedy k tomu došlo. Kedy stratil zrak úplne? Čo sa stalo?
Vyjsť von s bielou palicou
Na strednej záhradníckej škole sťahoval nábytok, a keď zabral silou, na zdravšom oku mu popraskala sietnica. Ani napriek početným operáciám sa zrak už nepodarilo zachrániť. Rodina a kamaráti ho podržali a pomohli mu v začiatkoch.
„Spoznal som, kto sú ľudia, o ktorých sa môžem oprieť. Niekedy v roku 2011 som sa jednoducho musel naučiť orientovať v priestore, získať nové návyky. Zo začiatku pre mňa bolo náročné a nemysliteľné vôbec vyjsť s bielou palicou von,“ hovorí.
Slamkou krúži kockami ľadu vo vysokom pohári, potom ohmatá jeho koniec a napije sa. Na stolíku sú dva mobily. Ondřej si ľavou rukou zvedavo nahmatá stolík a odkladá zázvorovú limonádu. Technike sa umne vyhýba a pokračuje v rozprávaní.
Aj napriek strate zraku zvládol doštudovať a nechal sa zamestnať v odbore. „Išlo to, hmatom tiež rozoznáš korienky od listov,“ zľahčuje situáciu dobromyseľný muž. Životnú dráhu mu mal čoskoro nasmerovať jeho známy.
Nevidiaci bežec ako inšpirácia
Ondřejov kamarát Lukáš totiž bežal polmaratón v Brne a videl tam nevidiaceho bežca. „Prišiel potom za mnou a povedal, že by sme mohli začať behať,“ popisuje. „Tak to celé začalo,“ dodáva Ondřej a postupne sa v rozhovore dostávame k dôvodu, prečo sme sa stretli.
„Ťukal som si na čelo, mal som pocit, že to pre mňa nebude. Skúšal som športy pre nevidiacich. Väčšinou sú to športy, pri ktorých je potrebný sluch, a nesadlo mi to,“ spomína.
Behať však začal. S vodiacim psom alebo s bývalým priateľom svojej sestry – s kamarátom Lukášom. „No, vtedy sa tomu úplne nedalo hovoriť beh. Začal som rýchlejšie chodiť, potom to bol indiánsky beh. Býval som na samote pri lese, tak som začal behať dva a pol kilometra na vlak,“ hovorí.
Lenže chuť a ambícia behať rástla. Závod na päť, desať, dvadsať kilometrov. A zrazu z toho bol maratón na Čínskom múre, to však teraz trochu predbiehame.
Ondřej Zmeškal (vľavo) pri bežeckom tréningu | Foto: Jakub Mertl
„Stretol som sa s jednou ženou a tá mi povedala, že má pre mňa ponuku, ktorá sa neodmieta. Takto to ku mne prichádzalo a bolo iba na mne, či ju prijmem,“ opisuje preteky na Čínskom múre.
Ondřej ju prijal. Základ však bol mať „traséra“, teda človeka, s ktorým nevidiaci preteká. Nasledovala konverzácia s kamarátom Lukášom, v tom čase už jeho občasným trasérom, ku ktorému aj Ondřej prišiel s ponukou, ktorá sa neodmieta.
Medaila pre chorého chlapca
Teraz Ondřejove rozprávanie preruším. Chcem vedieť, či je „yes man“, či na všetko hovorí áno. „Je fajn hovoriť áno, ale je potrebné prejsť aj do fázy, kedy začneš hovoriť nie. Buď robíš pár vecí a poriadne, alebo robíš všetko a potom to podľa toho vyzerá,“ odpovedá.
„Uvedomil som si na tom všetkom dôležitú vec, že mojím pretekaním sa môžem pomôcť aj niekomu ďalšiemu,“ nadväzuje. A teraz nie je reč „len“ o šírení osvety. Vtedy totiž úspešne vydražil medailu, ktorú v Číne získal, a zárobok aj z prednáškového turné, ktoré nasledovalo, venoval chlapcovi trpiacemu svalovou dystrofiou.
„Došlo mi, koľko ľudí mi pomohlo a pomáha na ceste tmou, a vedel som, že aj ja chcem pomáhať,“ hovorí. Každý jeho projekt je tak spojený s dobročinnými zbierkami a pre Ondřeja je to tiež silný motivačný faktor. „Vždy chcem preteky dokončiť aj pre nich a viem, že to nesmiem vzdať,“ priznáva.
Jedným projektom – behom cez celú Českú republiku – takto vybral štvrť milióna korún (10-tisíc eur) pre nevidiace deti. Okrem iného aj pre trénera vtedy 9-ročného plavca Davida Kratochvíla (získal zlatú, striebornú a bronzovú medailu na tohtoročných paralympijských hrách v Paríži, pozn. red.).
„Úžasný chlapec, musel si to oddrieť, odmakať. Ale je skvelé, že som mu mohol aspoň nejakou mierou pomôcť. Rád sledujem jeho cestu,“ komentuje Ondřej.
Ondřej na pretekoch Zalaris Norseman Extreme Triathlon | Foto: Zalaris Norseman Extreme Triathlon
Odvtedy má za sebou neuveriteľné množstvo bežeckých, triatlonových a cyklistických pretekov a výkonov. V Číne štartoval dvakrát, v nemeckom Regensburgu bežal Ironmana. Pretekal vo Švajčiarsku, v Španielsku, v Nórsku, vo Fínsku, na Slovensku…
Paralympiádu zrušil covid
Pokúsil sa dostať aj na paralympijské hry. „Nevyšlo to pre covid. Tak sme vymysleli Tour de France v tme,“ opisuje. Tú ako jediný nevidiaci človek na svete zajazdil na tandemovom bicykli a verejnou zbierkou bol schopný financovať kočík pre chorého chlapca.
„Projekty už ani neberiem ako preteky. Je to o prekonaní limitov a prekonaní sám seba. A tiež o tom, že človek dokáže urobiť niečo veľké aj s hendikepom,“ rozpráva.
Tiež je to podľa neho o ľuďoch, ktorí sú okolo neho. Jeho oči znovu smerujú tam, kde tušia priateľku Petru. „Niektorí mi pomôžu pri športe, niektorí mi pomôžu s technickou časťou. O Peťu sa môžem oprieť z hľadiska sociálnych sietí, je moja súkromná vodička a vôbec všetko,“ hovorí.
Petra už štyri mesiace po zoznámení išla s Ondřejom na Tour de France. „Zrazu som bola projekťák, kuchárka aj masérka. Tam sme si povedali, že to spolu asi zvládneme a že spolu máme byť,“ smeje sa srdečná Petra a rozhovorí sa o spolužití.
„Ešte som neprišla na vec, pri ktorej by mi prekážalo, že nevidí. Neriešim to. Otvoril oči mne, mojej rodine, mojim kamarátom v tom, čo je dôležité a čo nie. Prídeme k nám domov a všetkým sa rozžiaria oči, keď vidia Ondru medzi dverami. Jeho úprimnosť a otvorenosť nás spojila. Nerieši, čo si kto o ňom myslí a šušká. To je to, čo ma zasiahlo už od prvej správy, čo sme si spolu napísali,“ podotýka.
Kde berie tú morálku
Vytvorili si spôsob života, ktorý im vyhovuje. Dopĺňajú sa vzťahovo aj pracovne. „Vysnívala som si, že budem mať niekoho, ako je Ondra,“ dopĺňa. V mnohých pretekoch môže Ondřeja sledovať podľa GPS. Mnohokrát je Ondřej súčasťou pretekov, ktorý trebárs trvá jedenásť hodín. „Tam je potom priestor vytiahnuť knižku alebo sa prejsť po meste,“ opisuje Petra.
Nie je to však také ľahké, ako sa zdá. Práve na nej je vždy zohnať celé tímy ľudí, ktorí sú súčasťou projektu. Ondřej medzitým každý deň sadne na bicykel alebo behá na páse. „Vždy, keď niekam ideme, musíme premýšľať – kde a kedy si odtrénuje. Nechápem, kde berie tú silu a tú morálku,“ hovorí Petra obdivne.
Prispôsobila si prácu tak, aby sa mu mohla venovať a jazdiť s ním kamkoľvek. Je profesiou „markeťáčka“ a robí aj ilustrácie a kaligrafiu. „Vo väčšine prípadov mi stačí iPad alebo notebook a môžem robiť odkiaľkoľvek,“ poznamenáva.
Ondřej sa navzdory svojmu hendikepu nebojí prakticky žiadneho športu. | Foto: Jakub Mertl
Vráťme sa však k Ondřejovi. Chcem vedieť, aké ďalšie zahraničné preteky odvtedy absolvoval. „Koľko máš času?“ odpovie Ondřej otázkou, pozrú sa na seba s Petrou a znovu sa zasmejú.
Epické preteky v marci
V marci ho v Juhoafrickej republike čaká jeden epický – Cape Epic. Etapové preteky horských bicyklov s prevýšením 16-tisíc metrov a dĺžkou 608 kilometrov.
Reč nemôže neprísť na financie. Pre Ondřeja je samozrejme kľúčové zháňať prostriedky na extrémne výzvy. Postupne sa učil komunikáciu s partnermi, spoluprácu s firmami alebo spúšťanie crowdfundingu.
„Urobil som samozrejme veľa chýb a dúfam, že som sa z nich poučil. S hendikepom je to v niektorých fázach komplikované, ale už mám za sebou úspechy a mám sa o čo oprieť. Verím, že partnerom mám čo ponúknuť. Je to však vždy o tom, kto koho pozná a s kým sa stretneš,“ opisuje.
Zaujíma ma, ako sa mu športuje s priezviskom Zmeškal. „No, napríklad cyklistu Ježka sponzoruje pivovar Ježek. Tak sme si hovorili, že nás by mohli sponzorovať České železnice,“ smeje sa Petra. Okrem Cape Epic má ešte plánované majstrovstvá a veľa triatlonových pretekov. Počas sezóny ich máva desať až trinásť.
Mobil ako oči
Viem, že Ondřej často používa umelú inteligenciu, vlastne na čokoľvek – neodolám a spýtam sa ho. Neodpovie. Vytiahne telefón, chvíľu chodí prstom po zatemnenej obrazovke, zatiaľ čo mobil „hovorí“ nahlas rôzne možnosti. Potom telefón bez varovania zdvihne, namieri ho na mňa a odfotí ma.
„Na fotografii je mladá žena s kučeravými vlasmi, ktorá sedí na čiernom koženom kresle a usmieva sa. Má na sebe kockované šaty a na kolenách má otvorený notebook. Žena sedí v kaviarni, kde sú na stene zavesené čiernobiele fotografie. Nad ňou visí niekoľko žiaroviek na dlhých kábloch, v pozadí je vidieť chladničku s nápojmi a ďalšie stoly a stoličky. Celková atmosféra pôsobí príjemne a uvoľnene,“ ozve sa ženský, ľahko strojový hlas z telefónu.
„Tak asi takto,“ smeje sa Ondřej a vloží telefón do postranného vrecka na športových nohaviciach. „Dnes majú mobily čítačky, takže mi to číta nahlas, kadiaľ idem prstom. Funguje to na báze rôznych gest. Je to vždy o dostupnosti aplikácií. Buď si s nimi vývojár dal prácu a popísal ich, alebo je to zložitejšie,“ vysvetľuje.
„No, treba povedať, že umelá inteligencia išla za posledného trištvrte roka veľmi dopredu. Keď sme sa spoznali, tak to dokázalo povedať, že žena sedí v kresle,“ dopĺňa ho Petra.
S telefónom skoro všetko
Na mobile robí Ondřej všetko, ako ktokoľvek iný, len to niekedy dlhšie trvá. „Na 70 percent mi fakt pomáha telefón a vyriešim s ním skoro všetko. Raz sa mi stalo, že sa mi telefón rozbil, a to teda bolo celkom zaujímavé,“ usmieva sa.
Ďalej používa hodinky Apple ako záložné zariadenie aj na šport. „Všetky technológie používam v podstate od toho času, čo som prestal vidieť, len ich potrebujem mať ozvučené,“ hovorí. Najskôr to bol tlačidlový telefón Nokia, ktorý tiež hovoril. Ďalej používa notebook, kde je server, ktorý mu pomáha so skratkami a gestami. Myš napríklad nepoužíva vôbec.
V závere sa odvážim opýtať, či je nejaká nádej, že bude ešte niekedy vidieť. „Nádej asi stále je, ale ja som sa na ňu prestal upínať,“ tvrdí. Na plány do budúcnosti odpovedá, že sa predsa hovorí, že muž má postaviť dom, zasadiť strom a splodiť syna. „No, strom som už zasadil. Tak teraz už len dom a syna alebo dcéru,“ dopĺňa.
A športové ciele? „Páči sa mi koncept siedmich maratónov v siedmich dňoch na siedmich kontinentoch,“ hovorí. „Tak možno niekedy,“ usmerňuje ho Petra. „Niekedy si treba nechať tie sny, aby bolo o čom snívať,“ má posledné slovo Ondřej.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Julie Mahlerová.
