Rád ľudí provokuje a dostáva ich do nepohodlia. Vraj im chce tak pomôcť, aj keď sa často urazia. Jeho techniky už pomohli mnohým manažérom i profesionálnym športovcom. Mentálny kouč Marian Jelínek učí klientov pracovať s myšlienkami.
Nedokáže pomôcť každému, ale každý si podľa neho dokáže pomôcť sám. Dlhoročný osobný kouč Jaromíra Jágra Marian Jelínek vedie klientov k tomu, aby si zostavili vlastný návod „na seba”.
„Po určitom tréningu to dokáže každý. Po šiestich mesiacoch až roku a pol s tým vedia klienti pracovať,“ tvrdí vyhľadávaný kouč. Forbes Slovensko sa s ním rozprával na Biznis konferencii Slovenskej sporiteľne.
Určite hrá pre mňa nejakú rolu, ale že by som mu dával kľúčovú úlohu, to nemôžem povedať.
Prvý dojem je dôležitý. Cítite, či tam je iskra alebo nie je. Ale už som sa párkrát nechal zaviesť prvým dojmom niekam, kde to nakoniec nebola pravda. Takže vnímam ho, ale mám zdvihnutý prst a snažím sa mať odstup.
Podľa prvého dojmu úplne nie, pretože podľa mňa to súvisí skôr s introvertnosťou a extrovertnosťou. Sú ľudia, ktorým sa nemôžete dostať dovnútra, aj keď je prvý dojem dobrý. S niektorými je zas možné dostať sa omnoho ďalej, pretože nemajú taký silný pancier.
Veľmi dôležitá je skúsenosť. Záleží, pre aké médium píše. Určite by ma zaujímali jeho články. Keby som vedel, že už má meno a dôveru, tak prečo by som sa mu neotvoril? Keď však viem, že píše pre bulvár a v článkoch je spravodlivý na 30 percent, tak takým ľuďom sa otvárať nebudem.
Vždy si dáme kávu a uvidíme.
To áno, ale vždy sa ospravedlním, keď zistím, že tá osoba je hodnotovo úplne inde a má ciele, s ktorými sa ja nestotožňujem. Vždy však odporučím niekoho iného.
Čudovali by ste sa. Niekto tie moje myšlienky pochopí nesprávne, ale môže ma osloviť aj niekto fajn a neviem mu pomôcť, lebo mi nesedí jeho téma.
Je to veľmi individuálne. Keď niekoho poznáte desiatky rokov ako Jaromíra Jágra, tak príprava nie je veľká. Musím však povedať, že mne síce hovoria mentálny kouč, ale ja pracujem so subjektívnym svetom človeka. Definícia koučingu je trochu iná.
Vrátil by som sa o krok dozadu a pozrel sa na pojem negatívne myšlienky. Pretože niekedy sú aj príliš pozitívne myšlienky negatívne…
Môžu pôsobiť negatívne.
Výborne! Takže už mi nejde o negatívne a pozitívne. Ide mi o nechcené myšlienky, pretože či už sú také alebo onaké, ja ich nechcem.
Chápem. Negatívne myšlienky nás motivujú k činom, lebo chceme niečo zmeniť.
Presne tak! Takže už začíname rozumieť, že pojem negatívne myšlienky nie je správny, preto používam verziu nechcené myšlienky. Nechcená myšlienka je tá, keď mám nejaký cieľ a viem, ako na to, ale ona mi to kazí.
Predstavte si napríklad koniec hokejového zápasu. Sú dve minúty do konca, hráči sa pozrú na tabuľu a uvedomia si, že vyhrávajú 3:1. Zrazu prídu myšlienky, že super, už to máme vyhraté a máme ďalšie tri body do tabuľky. Ale to sa nemôže stať. Zrazu cvak, cvak, cvak, je to 3:3 a v predĺžení prehráte. Uspí vás pomyselná istota, že máte tri body. Treba si preto uvedomiť, že príliš veľké istoty sú demotivujúce.
Upravím moju otázku. Ako zastaviť nechcené myšlienky?
Na nechcené myšlienky mám techniky, ktorými ich môžem zablokovať, spracovať alebo transformovať. O tom, čo z toho použijem, je otázka času. Ak mám desať sekúnd do štartu pretekov, mám jedinú šancu zablokovať ich. Ak mám niekoľko hodín, môžem ich spracovať a ak niekoľko dní alebo mesiacov, tak transformovať. Blokácia je najčastejšia vec. Idete napríklad na pódium a roztrasie sa vám hlas, tak potrebujete zablokovať negatívne myšlienky…
Nechcené...
Nechcené, ale v tomto prípade aj negatívne, lebo sa bojíte, že sa strápnite a podobne. Zablokovanie myšlienok vychádza z toho, že náš mozog nemôže v jednom okamihu myslieť na dve veci naraz. Ak teda začnem myslieť na niečo iné, nechcené myšlienky sa mi do hlavy nezmestia.
Všimnete si, čo robíme pri malých deťoch. Keď plačú alebo sa boja strašidiel, sadneme si k nim a začneme im čítať rozprávku. Vtiahneme ich tak do iného deja, vďaka čomu sa myšlienky na strašidlo do hlavy nezmestia a zaspia. Takže už vieme, že existujú nechcené myšlienky a teraz si povedzme, aké sú na ne techniky.
Poďme na to.
Základné techniky, ktoré používam na zablokovanie, spracovanie aj transformovanie, sú riadený vnútorný dialóg, posturológia, dychové cvičenie a vizualizácia. Klientom vysvetľujem a inšpirujem ich, aby si sami na podklade myšlienok, ktoré im dám, zostavili vlastný návod na seba. Poviem im, ako to robí tenista, atlét, manažér a na ďalšom stretnutí ich nechám opísať, čo im najviac vyhovovalo.
Dokáže to každý?
Po určitom tréningu áno. Aj keď idete do posilňovne, tak je jasné, že hneď nezdvihnete 100 kíl. Po šiestich mesiacoch však môže túto váhu zdvihnúť každý mladý chlap, keď trénuje s rozumom. Rovnako je to v mojom prípade. Je mi jasné, že po piatich sedeniach je to ako s činkou, ale po šiestich mesiacoch až roku a pol s tým vedia klienti pracovať.
Marian Jelínek na Biznis konferencii Slovenskej sporiteľne v Bratislave. Zdroj: Slovenská sporiteľňa
Tréma pred ľuďmi
Pracujete inak s manažérmi a inak so športovcami?
Inak určite, ale cesta je rovnaká. Nechcené myšlienky majú aj manažéri, jedine ten vnútorný dialóg je trochu iný. Z hľadiska obsahu sú myšlienky odlišné, ale z hľadiska strachu o ego sú rovnaké. Napríklad na Slovensku som mal prípad, že za mnou prišla manažérka, ktorá sa síce cíti dobre na mítingu pre 30 osôb, ale má veľký stres, keď má vystúpiť na konferencii pred 300 ľuďmi. Dokonca sa jej stávalo, že sa jej na koži urobili fľaky a stratila hlas, keď vyšla na pódium.
Nemali by sme mať všetci strach z vystupovania pred davmi? Človek vyrástol z rozprávania sa v komunite medzi svojimi a nemá prečo zvládať masy.
Ale čoho sa máme báť?
Nie čoho, ale či vôbec máme prirodzenú schopnosť a dôvod zvládať to.
Prečo by som sa toho mal báť? Ja sa musím báť vecí, pri ktorých mi ide o život, kde ide o deštrukciu môjho tela. K tomu máme mať archetypálny strach, ale my sme z neho urobili strach o ego. Chápete? Strach o život je správny a je v poriadku sa báť. Keď dieťa vylezie na šesťmetrovú čerešňu a začne plakať, tak je to správne, lebo ho to brzdí v tom, aby nedošlo ku katastrofe. Keď sa však pocikáva z toho, že má na druhý deň diktát, tak to mi nehovorte, že je správny strach.
Keď má športovec strach z toho, či „neuleje“ štart z blokov a manažér preto, lebo urobil strategické rozhodnutie, tak to môžu byť dve rozdielne veľkosti strachu. Jeden sa bojí o seba a možno o sponzorov, druhý môže mať strach o dvetisíc zamestnancov a ich rodiny. Dá sa to porovnávať?
V tomto prípade nejde o strach, ale zodpovednosť. Ak máte zodpovednosť za dvetisíc rodín, tak strach môže byť väčší. Keď ste však na olympiáde a urobíte radosť piatim miliónom Slovákov, tak to je taktiež zodpovednosť. Ja by som preto mieru neporovnával a nie je na to návod.
Marian Jelínek na Biznis konferencii Slovenskej sporiteľne v Bratislave. Zdroj: Slovenská sporiteľňa
Provokovanie a obezita
Viackrát som si o vás prečítal, že rád provokujete ľudí, ale nikde som sa nedočítal, ako a prečo. Tak teda ako a prečo?
Náš život je príliš založený na racionalite a stále sa zásobujeme zdrojmi, informáciami a vedomosťami. Ale čo je tým najväčším problémom dnešnej doby? Nie zdroje. Za dve a pol minúty dokážete byť v univerzitnej knižnici na Harvarde a dokážete si nájsť prácu, o čom chcete. Problémom je energia. Na čo budem obézneho neustále školiť, ako by mal schudnúť, keď to nakoniec neurobí? Provokujem ľudí, lebo ich tým triafam do emócií.
Ako to prebieha?
S ľuďmi pracujem v dvoch základných líniách. Ak chcete, aby človek niečo pochopil, hovorte do jeho hlavy. Ak chcete, aby to aj robil, hovorte do jeho srdca.
Ako sa hovorí do srdca?
Jednou z vecí je trochu si rypnúť a vyprovokovať ho. V súčasnej dobe sa to veľmi nenosí, lebo to bolí a ľudia sa urážajú. Keď niekomu poviem, že je tlstý, tak odvrkne, že mu to nemusím hovoriť. Ale ja mu chcem pomôcť. Veď z čoho máme bulímie, anorexie a ďalšie psychické problémy? Len z toho, že žijeme v zaslepenosti niečoho, čo nie je pravda. My deťom často klameme.
V Česku najnovšie nesmieme komentovať nadváhu malého dieťaťa na telesnej výchove. Index obezity v Českej republike veľmi stúpol a aktuálne máme u nás 16,2 percenta detí obéznych. Nie s nadváhou, ale obéznych.
Nedávno som počul, že by sa nemalo používať ani slovo terapeut, ale lektor. Už nie sú terapie, sú lekcie.
Mne je to úplne jedno. Takéto diskusie mi pripadajú úplne scestné, akoby sme nemali čo robiť. Keď dáte čokoľvek do slov, tak tomu trochu ublížite. Taoizmus má krásnu vetu, že vyslovené tao už nie je tao.
Jeden slovenský atlét začal v ostatnej dobe veľmi často verejne hovoriť, ako ho vytrvalostný beh naučil pokore. Mne príde najpokornejší ten, kto si to ani neuvedomuje.
Áno, trafená hus zagága. Taktiež poznám ľudí, ktorí hovoria, že sú etickí. Keď to neustále niekam podsúvajú, tak si uvedomíte, že sa tým bránia, pretože vedia, že sú neetickí. Preto dopredu hovoria, že sú etickí. Je to taký štít, ich obrana.
Marian Jelínek (1963)
Bol osobným trénerom Jaromíra Jágra a dodnes spolupracuje s vrcholovými športovcami a špičkovými manažérmi. Vie, ako motivovať ostatných, aby dosahovali lepšie výsledky a nevzdávali sa, keď sa im nedarí. Je autorom knihy Vnútorný svet víťazov (Čím sa najlepší líšia od priemerných) a spoluautorom ďalších psychologických publikácií.
Výhry vs. prehry
Posuňme sa ďalej, aby to nebolo len teoretizovanie. Je pre vašich klientov náročnejšie zvládať výhry alebo prehry?
Náročnejšie je zvládať výhry, ale ľudia si to často neuvedomujú. Myslia si, že omnoho náročnejšie je zvládnuť prehru, ale vy ako mentor alebo rodič by ste mali ľudí viesť skôr k tomu, aby vedeli zvládať výhry. Inak podľahnú nechceným pozitívnym myšlienkam, čo vedie k arogancii, nepokore a príliš veľkým istotám.
Bola tým charakteristická kariéra Adreho Agessi, ktorý hneď ako uveril svojej výhre, viackrát to viedlo k následnému pádu.
Výhra aj prehra sa z niečoho skladajú. Má to kvantifikovateľné hľadisko 6:4, 6:2, ale aj kvalitatívne hľadisko. Ak si verím, že budem hrať perfektný forehand a budem skvelo podávať, tak to je správna viera. Keď však verím, že vyhrám 6:2, 6:2, to je nesprávne. Koncentrácia na výsledok v podobe kvantifikovateľných parametrov ovplyvňuje náš výkon negatívne, koncentrácia na kvalitatívne prevedenie, naopak, pozitívne. Dokážem mať pod kontrolou svoje nasadenie, backhandy, koncentráciu i húževnatosť, ale nedokážem mať pod kontrolou výsledok.
Na jednej z prednášok ste uviedli príklad, že dievčatko prehralo tenisový zápas, hodilo raketu o zem a keď si sadlo na lavičku, začalo hystericky plakať. Prišla za ňou mama a povedala jej, aby neplakala, že hrala štyri hry dobre a že nabudúce určite vyhrá. Potom mama dodala, aby sa išla rýchlo osprchovať, že ju zoberie do McDonaldu. Ilustrovali ste na tom podmienený reflex, že niekto nehrá dobre, správa sa zle, začne plakať, mamina ho pochváli a dostane odmenu. Čo v nás môže takýto prístup vychovať?
Robíme to hlavne pri deťoch, keď sú nejaké preteky a dáme medaily všetkým, lebo niektoré by plakali, keby medailu nedostali. My im tým však vlastne klameme. Dávame im nesprávnu spätnú väzbu. V živote to tak predsa nie je. Som zástanca toho, aby sme deťom dopriali trochu utrpenia. Keď dieťa plače po prehre, nechajme ho desať minút vyplakať, aby si ten pocit prežilo. Neutešujme ho hneď a nedávajme mu odmenu, aby neplakalo.
Lebo čo ho tým učíme? Nepodám dobrý výkon a ešte sa aj správam zle, tak ma maminka pochváli a dostanem odmenu. Čo je to za vzorec do života? Sme potom psychicky menej odolní. Nehovorím, že máte dieťa priviazať k radiátoru a zbiť ho. Vôbec nie. Pokojne ho zoberte do náručia a stískajte, ale nehovorte vôbec nič.
