Nákaza vypukla v dvoch ošetrovateľských centrách v Humennom nečakane. No zasiahla ich plnou silou – novým koronavírusom sa nakazila vyše polovica klientov, medzi nimi aj ťažko chorí seniori. Dokopy išlo o takmer 90 ľudí. Prvé scenáre vyzerali veľmi zle, ale vďaka šikovnému manažmentu Zuzany Fabianovej a jej kolegýň a obetavej opatere zamestnancov sa centrám podarilo zastaviť šírenie pandémie a dokonca aj vyliečiť prvých pacientov. A dnes ukazujú ďalším zariadeniam, ako bojovať s pandémiou.
Nákaza najprv vypukla v ošetrovateľskom centre na Lipovej ulici, ktorého kapacita je z tretiny naplnená bezvládnymi pacientami v posledných štádiách života, a neskôr aj v Slnečnom dome, oceňovanom zariadení sociálnych služieb na druhom konci Humenného.
Zo dňa na deň sa tak v podstate zmenili na infektologické kliniky intenzívnej ošetrovateľskej starostlivosti. „Neustále sme boli s lekármi na telefóne a sústavne nám išli kyslíky či infúzie,“ spomína na toto obdobie spred vyše mesiaca Zuzana Fabianová, ktorá je nielen generálnou manažérkou komplexu zariadení pre dlhodobú starostlivosť v Humennom, ale aj predsedníčkou odbornej pracovnej skupiny Ministerstva zdravotníctva SR pre ošetrovateľstvo.
Po jej boku sú ďalšie dve dámy, jej spoločníčky Gabriela Hrisenková a Alena Mochnáčová. Našťastie, dnes majú obe pracoviská nákazu už vyše mesiaca pod kontrolou a ich chod sa pomaly vracia do normálu. No na to, aby sa dostali do tohto štádia, museli uraziť dlhú cestu.
Prvá vlna ich ušetrila, druhá udrela naplno
Začnime tým, čo sa u vás dialo ešte na jar. Pripravovali ste sa nejako na príchod prvej vlny pandémie?
Bola som veľká optimistka, ale nič som nenechala na náhodu. Brali sme to všetci veľmi vážne – zadefinovali sme si krízové plány, všetkých sme zaškolili, vytvorili sme zásoby liekov a ochranných pomôcok, ak by náhodou pandémia u nás prepukla. No aj tak sme dúfali, že keď sa budeme správať zodpovedne, naša krajina bude uchránená a vírus k nám v plnej sile neprenikne. Navyše čísla boli veľmi optimistické, počty nakazených sa na jar pohybovali len v desiatkach.
Čiže ste počas prvej vlny pandémie nemali v centrách žiadneho pozitívne testovaného pacienta alebo kolegu?
Nie, žiadneho. Vyzeralo to tak, že vírus je a ostane iba za hranicami. No keď sme v lete a začiatkom jesene videli, ako ľudia svadbujú ako o dušu, najmä u nás na východe, vedeli sme, že bude zle. Do toho sa na internete začali šíriť rôzne dezinformácie, ľudia hrozbu vírusu i opatrenia zľahčovali. Bola som nešťastná, prečo štát neprijíma prísnejšie opatrenia. Bolo to ako ticho pred búrkou, všetci sme vedeli, že sa to už blíži.
Ako si spomínate na toto obdobie?
Mali sme všetci veľký strach. Naši lekári nás varovali, že skladba pacientov je u nás taká riziková, že ak by čo i len jeden ochorel na Covid-19, môžu vo veľmi krátkom čase vážne ochorieť a umrieť takmer všetci.
Zuzana Fabianová musela manažérsky zvládnuť nákazu Covidom-19 v dvoch zariadeniach dlhodobej starostlivosti v Humennom. Foto: Zuzana Fabianová (archív)
Pandémia vás mala zasiahnuť celkom nečakane. Ako ste zistili, že máte problém?
Bol to víkend, v sobotu ráno sme zistili, že máme jednu pozitívnu pacientku, ktorej sme zabezpečovali PCR testovanie v súvislosti s preložením do iného zariadenia sociálnych služieb. Okamžite sme kontaktovali riaditeľku regionálneho úradu a tá hneď nariadila pretestovanie všetkých zamestnancov a klientov. Spomínam si na pondelňajší večer, ktorý mi pripomínal najhoršiu nočnú moru. Čísla boli neuveriteľne vysoké, každú chvíľu pribúdali správy o ďalších pozitívne testovaných klientoch i zamestnancoch. Priznám sa, že som tomu najskôr neverila. Myslela som si, že ide o omyl.
Potom ste zrejme zistili, že je to pravda.
Spojili sme sa s národným intervenčným tímom a ten nám avizoval, že pacient sa môže na začiatku javiť ako negatívny, ale prejde niekoľko dní a začne prejavovať známky ochorenia. Najviac kritické je obdobie od siedmeho do desiateho dňa od nákazy. Presne tak sa to vyvíjalo u nás – ľudia, ktorí spočiatku nemali žiadne symptómy, mali zrazu horúčku, kašeľ, niektorí prestali jesť. No to sme už veľmi profesionálne postupovali na základe odborných usmernení.
Predpokladám, že to bolo náročné nielen nielen fyzicky, ale aj psychicky. Bolo obdobie, kedy bolo toho na vás už priveľa?
Najťažšia bola situácia na začiatku, pretože sme netušili, že to bude až taká silná rana, toľko nakazených pacientov naraz, toľko personálu. Až na takúto zlú situáciu sme nemali ani len pripravený plán. Keď sme zistili v Slnečnom dome, že dosť veľká časť personálu nám vypadla a hrozí, že nebude kto mať poskytovať kvalitnú zdravotnú starostlivosť, tak som sa rozplakala. Jednoducho to všetko na mňa doľahlo.
Rovnako ťažké bolo, keď sme zistili, že nám nikto nepomôže. Vyvolávali sme kade-tade a naraz sme zistili, že nám nikto nevie poskytnúť ani karanténne priestory, kde by sa personál mohol dočasne ubytovať, ani nám nikto neposkytne personál aspoň na výpomoc. V podstate sme si prvé dni vo veľmi ťažkej situácii museli poradiť úplne sami, ale zvládli sme to. A po tej fáze hrôzy, ktorú som si nepredstavovala ani v najhorších snoch, prišla iná fáza.
Aká?
Taká, že sme zistili, že s ochorením vieme pracovať a stav pacientov sa môže ďalej nezhoršovať. Že to môžeme zastaviť, že priebeh ochorenia môže byť aj ľahší. Potom prišiel príjemný adrenalín – dali sme to, dokázali sme to. A najmä, uchránili sme ľudí pred zbytočným prekladaním do nemocnice. To bol veľmi radostný a uspokojujúci pocit.
Seniorov kŕmili aj sociálni pracovníci
Povedali ste, že sa nakazila nielen polovica klientov, ale aj zamestnancov. Ako ste zvládli výpadok personálu?
Dokonca nám ochoreli vedúce sestry oboch prevádzok, kľúčové dámy, ktoré majú za normálnych okolností všetky procesy pod palcom! Obe zostali zo dňa na deň doma, zvalcované vírusom. Museli sme si vyhrnúť rukávy a zredukovať procesy na nutné minimum, prerozdeliť prácu. Napríklad nám sociálni pracovníci začali pomáhať s podávaním stravy, kŕmením nevládnych pacientov. Našťastie, časť zamestnancov ukázala obrovskú odvahu a silu a od svojich klientov nezdupkala. Naopak, ponúkla maximum zo svojho „ja“ v tejto mimoriadnej životnej skúške.
Ako ste teda postupovali v boji proti pandémii?
Naším veľkým šťastím bolo to, že veľa z pozitívnych zamestnancov bolo bezpríznakových a aj počas karantény sa cítili dobre a súhlasili s tým, že budú pracovať. Nesmeli však chodiť domov, museli zostať v karanténe. Nemali sme v centre podmienky na to, aby zamestnanci spali na chodbách. Na takéto prípady mal byť pripravený internát strednej zdravotníckej školy, ale nikto nepočítal, že škola bude v tom čase ďalej fungovať a internát bude obsadený. Teda zlyhal aj plán B. Našťastie, jedna naša zamestnankyňa obetavo poskytla kolegom svoj domček v blízkosti ošetrovateľského centra a dievčatá a aj jeden kolega chodili spávať k nej.
Takže sa zamestnanci, ktorí boli nakazení, ale cítili sa dobre, starali o pozitívnych pacientov?
Presne tak. A tí, ktorí boli negatívni, sa starali o negatívnych pacientov. Vznikla taká zvláštna, priam bojová nálada, kde všetci podali maximálny pracovný výkon a snažili sa pracovať aj dlhšie, ako bolo treba. Niektorí aj prespávali v spoločenskej miestnosti, aby boli k dispozícii aj v noci, keby sa niečo dialo. Títo ľudia dostali zo seba maximum, zachovali sa statočne a som im za to nesmierne vďačná. Bola to skúška odvahy, lojality a charakteru.
Ako sa dá psychicky posilniť tím v takomto krízovom momente? Ako ste to ustáli vy ako manažérka?
Popravde, trocha som si poplakala. Mám ale skvelé spoločníčky, Gabiku a Alenku, o ktoré sa môžem oprieť. My sme také ženy, že sa nevzdáme. Predýchali sme to a postavili sme sa pred zamestnancov. Nezabudnem na ich vydesené tváre. No my sme im celkom vážne, i keď s jemným úsmevom, oznámili, že je to tu.
Povedali sme im: „Nemusíme byť prekvapení, vedeli sme, že to raz príde. Veď sa z toho nezbláznime, máme dostatok pomôcok, všetkého, čo potrebujeme. Nastavíme si procesy tak, aby sme všetko zvládli. V prvom rade si musíme uvedomiť, že tu máme ťažko chorých ľudí, ktorí majú vysoký vek, ktorí nám veria, že sa o nich postaráme a že ich neopustíme. A to isté od nás očakávajú aj ich rodinní príslušníci. Tak ich, hádam, v tejto fáze nesklameme. Nie sme predsa nejaké padavky!“
Pomohla hudba a zákusky
Zafungovalo to?
Ale áno, aj keď sme sa navzájom povzbudzovali po celý čas, čo bola v našich centrách pandémia. Dokonca som poprosila pár kolegov, aby sa stali akýmisi „roztlieskavačmi“, robili dobrú náladu a nedovolili, aby niekto klesal na duchu. Púšťali z rádia hudbu, ktorá hrala na chodbách, a na veľkom plátne premietali obľúbené videoklipy. Ponúkali sme špeciálne pohostenie, zákusky. Pripadalo mi to trocha ako v tom úsloví: „Kapela hrá, aj keď sa loď potápa.“ Ale bolo to veľmi potrebné a ľudia naozaj prišli na iné myšlienky.
Zuzana Fabianová založila zariadenia na východe Slovenska po vzore špičkových centier v zahraničí. Foto: Zuzana Fabianová (archív)
Na čo si ešte z toho obdobia spomínate?
Spomínam si na jedno nedeľné ráno, keď sme mali telekonferenciu s národným intervenčným tímom. Prechádzali sme si s nimi, ktoré lieky môžu zmierniť priebeh ochorenia, ako a čo merať, čo zlepšiť v prístupoch, ktoré vitamíny navyše môžeme pacientom naordinovať, no tiež to, ako čo najviac zmierniť utrpenie tým, ktorých, žiaľ, vyliečiť nedokážeme. S primármi infektologických kliník sme naďalej v kontakte a ich usmernenia boli a sú pre nás veľmi cenné.
Aké ste mali nastavenie v centrách, akú „politiku“?
Povedali sme si, že aj keď by to bolo pre nás jednoduchšie, ak to nebude prianím klienta, nikoho nepreložíme. Uvedomovali sme si, že v nemocnici ho pravdepodobne, vzhľadom na krízovú situáciu, nič dobré nečaká. Všetky svoje schopnosti a sily sme sústredili na vytvorenie takých podmienok a starostlivosti, ktorá uchráni čo najviac ľudských životov, bez prekladov do nemocnice. Nesmierne nám totiž záleží na dôstojnej starostlivosti v známom prostredí, a to až do posledného výdychu pacienta.
Aký bol priebeh ochorenia u vašich pacientov?
Bolo to dramatické, ako u našich pacientov, tak aj u niektorých kolegov, o ktorých sme sa neskôr aj báli. V podstate sme sa zmenili na infektologické kliniky intenzívnej ošetrovateľskej starostlivosti, neustále sme boli s lekármi na telefóne a sústavne nám išli kyslíky či infúzie. Prvé príznaky – aj keď u niektorých jediné – boli strata chuti do jedla, odmietanie jedla, tekutín, zvýšená únava. Častá bola zvýšená teplota až horúčka, menej častý kašeľ. Našťastie sa nám po pár týždňoch začalo ukazovať, že s ochorením dokážeme pracovať. Napríklad v ošetrovateľskom centre na Lipovej ulici sme mali v tom čase len jedno – dve úmrtia týždenne, čo je u nás bežné po celý rok vzhľadom na štruktúru pacientov.
Bolo to podobne aj v druhom zariadení, ktoré manažujete?
V Slnečnom dome sa šírenie infekcie po niekoľkých týždňoch podarilo úplne zastaviť s bilanciou jediného úmrtia, ktoré ma veľmi mrzelo. Táto milá babička bola ešte týždeň predtým veľmi čulá, chodila po oddelení a ak by neochorela na covid, mohla žiť ešte niekoľko rokov. Túžila žiť a dúfala, že ochorenie zvládne. Bolo neuveriteľne ťažké nepodľahnúť emóciám, keď sme sa o ňu starali a videli, ako jej fialoveli pery a prsty pri extrémne nízkej saturácii kyslíka v krvi, a predsa pri vedomí a jasne komunikovala svoje želanie neprekladať ju do nemocnice.
Covid na ústupe
Aká je teraz situácia vo vašich centrách?
V Slnečnom dome sú už niekoľko týždňov negatívni klienti i personál, pričom testovanie realizujeme každý týždeň. Ošetrovateľské centrum prijíma teraz aj pacientov, ktorí sú pozitívne testovaní, samozrejme pri prísnych opatreniach. V tomto centre je v súčasnosti štruktúra pacientov najnáročnejšia z hľadiska nárokov na starostlivosť.
Ešte nikdy to nemal náš personál také ťažké. Máme napríklad až deväť pacientov s tracheostómiou, ktorých je potrebné pravidelne odsávať. Novoprijatí pacienti majú sériu vážnych ťažkostí a v spolupráci s lekármi riešime hlboké dekubity, zápaly, zlú výživu či zlý psychický stav. Napriek tomu sú nám príbuzní veľmi vďační za veľkú pomoc a výborné výsledky starostlivosti.
Je niečo, čo vám dnes chýba na to, aby ste udržiavali pandémiu vo vašich zariadeniach pod kontrolou?
V týchto dňoch sme tisíckrát múdrejší ako na začiatku. Všetkého máme dostatok, pomôcok, liekov, personálu. Používame ochranné pomôcky s najvyšším stupňom ochrany, dezinfekciu, antigénové testy, pulzné oxymetre, CRP prístroje na identifikáciu bakteriálnej infekcie, kyslíkové koncentrátory… To všetko je pre nás nenahraditeľné pre zvládnutie nebezpečnej infekcie. Všetci pracujeme v respirátoroch a rúškach, na izby so suspektnými alebo potvrdenými pacientami vstupuje vyčlenený personál tiež v overaloch, štítoch, návlekoch a rukaviciach. Priestory sú žiarené germicídnym žiaričom a často vetrané.
Naďalej si priebežne testujete ľudí v centrách?
Áno, pravidelne testujeme pacientov i zamestnancov antigénovými testami, aby sme si vedeli oddeliť nakazených pacientov do izolačiek a zbežne vylúčili pozitivitu bezpríznakových zamestnancov. Antigénové testy nám veľmi pomáhajú. Po tom, čo pozitívnych pretestujeme PCR testami, sa falošná pozitivita antigénových testov pohybuje len okolo deviatich percent.
Ako pri spätnom pohľade hodnotíte to, ako ste zvládli nákazu vo vašich centrách?
Popravde, ani som nedúfala, že sa nám podarí úplne zastaviť šírenie infekcie, hoci sme dodržiavali všetky hygienické opatrenia. Mala som takú predstavu, že keď raz vírus dorazí do zariadenia, tak sa bude plížiť z izby na izbu a nedokážeme úplne eliminovať jeho šírenie. Ale som veľmi šťastná, posledné týždne sme už nezaznamenali nové prípady covidu ani u klientov, ani u zamestnancov. Zároveň to prijímame s pokorou, že sa to dá, že je to reálne a túto skúsenosť zdieľame s inými pracoviskami, ktoré sú teraz zaskočené nárastom pozitívnych, podobne ako my pred niekoľkými týždňami.
Centrá v Humennom zabezpečujú dlhodobú starostlivosť pre starých a ťažko chorých pacientov. Ilustračné foto: Unsplash
Prijali desiatky seniorov, ktorých inde odmietli
Spomenuli ste už, že ste postupne začali prijímať aj covidových pacientov, ktorých iné zariadenia odmietali. Prečo?
Ponúkli sme ministerstvu, že naše ošetrovateľské centrum na Lipovej ulici transformujeme na pracovisko, ktoré bude prijímať aj takýchto pacientov. Dobre si uvedomujeme, že situácia v nemocniciach je zlá a potrebujú sa sústrediť na akútnu starostlivosť. Preto nie je dobré, aby na lôžkach ležali niekedy aj celé týždne či mesiace bezvládni seniori, ktorí už prekonali akútnu fázu ochorenia, ale naďalej zostávajú pozitívne testovaní. Týchto pacientov sa mnohí obávajú, ale my nie. My ich chceme prijať a postarať sa o nich.
Koľko ste prijali takýchto pacientov?
Ide už o desiatky pacientov. Nie vždy dokážeme pomôcť zachrániť život. Situácia sa u nás mení každým dňom, je to veľmi dynamické.
Čo vás táto skúsenosť naučila?
To, že človek si dokáže zvyknúť na všetko – a tak to bolo aj u nás. Postupne sa ľudia vyrovnali s tým, že máme covidových pacientov, prestalo im to pripadať zvláštne. Bola to veľká skúsenosť aj do budúcna. Netreba sa báť a na všetko si ľudia zvyknú. Odvážnemu šťastie praje.
Pôsobíte veľmi pozitívne. Ako sa dá zachovať si optimizmus aj v takejto náročnej situácii?
Na to existuje len jediný návod: zamerať sa na to. Pred troma rokmi som vyhorela, bola som psychicky vyčerpaná, úzkostlivá, takmer všetko som videla negatívne a mala som už aj fyzické problémy. Od toho času sa snažím zameriavať sa v prvom rade na vlastné potreby a vediem k tomu aj svojich kolegov. Pýtam sa: „Čo by som sama sebe naordinovala, ak by som bola pacientka, o ktorú sa treba starať?“ To, čo nám prináša radosť, by malo byť každodennou súčasťou nášho života. No je tiež pravdou, že si to pravidelne musím pripomínať.
Ako nevyhorieť v prvej línii
Ako sa dá ešte zabezpečiť, aby v takejto ťažkej situácii zamestnanci nevyhoreli? Predsa len sú zdravotníci jednou z najviac ohrozených skupín, a to aj bez vplyvu pandémie.
Bez ohľadu na to, či máme alebo nemáme covid, nesmú byť naši zamestnanci frustrovaní, nespokojní či vyhorení. Predsa kvalita starostlivosti stojí a padá na nich, na tom, či sú v pohode. Podľa mňa je pravdou, že základom je komunikácia – keď vidím, že je nejaký zamestnanec smutný či nahnevaný, okamžite sa snažím odhaliť jadro problému. Zvlášť teraz, v čase pandémie, sa každý týždeň snažíme im nejako spríjemniť prácu, oslovujeme podporovateľov centier a tí nám nosia koláče, zákusky, ovocné koše, vitamíny a iné malé pozornosti, ktoré potešia.
Ale zamestnávateľ si to musí definovať ako jednu zo svojich priorít a musí si všímať potreby svojich zamestnancov. Potom nevyhoria. Vyhorenie zdravotníkov je ale celospoločenský problém, na ktorý dlhodobo poukazujeme a vytvorili sme aj rozsiahly návrh stabilizácie sestier. Som presvedčená, že si lekári a zdravotné sestry zaslúžia zriadenie inštitútu, ktorý sa bude zaoberať iba tým, ako zabrániť tomu, aby nám ďalej klesal počet ľudí, ktorí sú ochotní vykonávať toto povolanie. Veľmi naliehavo je potrebné tomu venovať oveľa viac pozornosti, lebo inak sa nebude mať o našich starých a chorých kto starať.
Čo vám ešte príchod nákazy do zariadení ukázal?
Na vlastnej koži sme si vyskúšali, čo sa stane, keď do zariadení, ktoré sú plné starých a chorých ľudí, príde život ohrozujúci vírus. Nemáme ich kam prekladať, nemocnice kolabujú, sú plné a v zariadeniach sociálnych služieb nie je povinná ošetrovateľská starostlivosť, lebo takúto koncepciu na Slovensku jednoducho nemáme. Táto oblasť sa u nás dlhé roky podceňovala. My sa v našich centrách dlhodobo snažíme o prepájanie zdravotnej a sociálnej starostlivosti a počas covidu sa to ukazuje ako úplne kľúčové.
Inšpiráciou boli zariadenia vo Veľkej Británii
Boli ste vôbec prvé sestry na Slovensku, ktoré si zriadili vlastné ošetrovateľské centrum. Čo vás k tomu viedlo?
Starostlivosť o bezvládnych a umierajúcich by mala vyzerať inak. Snívala som o tom už dlhé roky, ešte keď som počas štúdia na Karlovej univerzite praxovala na špičkových pracoviskách, a súčasne som ako sestra pracovala v Thomayerovej nemocnici a v popáleninovom centre v Prahe. A aj neskôr, keď som videla, ako fungujú špičkové pracoviská vo Veľkej Británii. Už vtedy som si hovorila: „Takto to musí byť aj u nás doma, na Slovensku!“
Boli a sme veľmi nadšené sestry, ktoré chceli priniesť zo zahraničia tú najlepšiu starostlivosť a zároveň samostatne vyvíjať tú najlepšiu prax, aká je na Slovensku možná. Od roku 2000 sme pracovali ešte ako terénne sestry v Agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti a ja som v tom čase ešte učila na strednej zdravotníckej škole.
Prvé ošetrovateľské centrum na Lipovej ulici sme založili s mojou dlhoročnou „súpútničkou“ Gabrielou Hrisenkovou ešte v roku 2005 a bolo priekopnícke v tom, ako funguje. Po niekoľkých rokoch našu dvojicu posilnila ďalšia úžasná dáma Alenka Mochnáčová a aj vďaka jej obrovskému úsiliu sme našu prax rozšírili o nové zariadenie.
Máte na mysli Slnečný dom, však?
Áno. Slnečný dom sme vybudovali v roku 2011 a ním sme si splnili sen – krásne, moderné, bezbariérové, priestranné zariadenie s veľkou záhradou a vynikajúcou zdravotnou a sociálnou starostlivosťou. Presne tak, ako som si kedysi veľmi dávno, ešte ako žiačka strednej zdravotníckej školy, priala. Pravidelne pozývame na návštevu aj poskytovateľov zo zahraničia, aby nás ohodnotili, dali nám spätnú väzbu, aby sme sa neustále zlepšovali, a potom túto skúsenosť zdieľame ďalej. Slnečný dom získal v roku 2014 národnú cenu kvality, čo nás ďalej povzbudilo a aj posudzovatelia kvality nás nabádali, aby sme začali šíriť dobrú prax ďalej.
Bolo to náročné založiť si vlastné ošetrovateľské centrum?
Nebolo to jednoduché. Spomínam si, ako mi vtedy jedna kolegyňa povedala, že v Humennom si môžete otvoriť akurát tak okno, nič iné (smiech). Nemôžeme celý život nadávať na systém a hovoriť, ako sa veci nedajú. Zúročili sme všetko, čo sme vedeli, a pokúsili sme sa vybudovať centrum, ktoré bude kvalitou starostlivosti zodpovedať špičkovým zdravotníckym pracoviskám v zahraničí.
Keď sa obzriem späť, tak vidím, že sme sa rozhodli dobre (úsmev). Hoci neprestávam snívať ešte o lepších podmienkach pre poskytovanie tohto druhu starostlivosti. Tak, aby sme mohli byť ešte lepší. Aj preto sa posledné roky usilujem maximálne sa angažovať pri tvorbe národných štandardov kvality a tiež politík dlhodobej starostlivosti na Slovensku. Je najvyšší čas veci meniť k lepšiemu.
Popri manažovaní centier sa venujete aj ďalším projektom. Čo nám o nich poviete?
Určite musím spomenúť Senior boxy, ktoré spolu so spoločníčkou Alenkou, s podporou desiatok organizácií a dobrovoľníkov, pripravujeme a distribuujeme do slovenských nemocníc už šiesty rok. Senior box je užitočný balíček, ktorý pomáha ľuďom zvládnuť ťažkú životnú situáciu, keď sa starajú o svojich blízkych, ktorí sú dlhodobo a vážne chorí. Nájdu tam napríklad aj praktický checklist, kde si môžu skontrolovať, či poskytujú svojim blízkym všetko, čo potrebujú, našu publikáciu vytvorenú na základe dlhoročných praktických skúseností z centier, a aj mnoho ďalších užitočných rád a darčekov.
Rodiny, ktorým tento balíček darujeme, to veľmi teší, pretože málokto, kto sa ocitne v bezvýchodiskovej situácii, očakáva, že dnes dostane niečo zadarmo. Za ostatné roky sa nám podarilo pripraviť už 12 500 balíčkov v hodnote viac ako 290-tisíc eur a distribuovať ich rodinám vážne chorých ľudí v okamihu, keď túto pomoc najviac potrebovali. Tento rok rozdávame ďalších tritisíc balíčkov.
Potom je to aj portál Malina, prvý národný portál, ktorý pomáha pri hľadaní najvhodnejšej služby v situáciách bezvládnosti. Vytvorili sme ho pred dvoma rokmi v spolupráci s programátormi ako úplnú inováciu v oblasti starostlivosti o vážne a dlhodobo chorých. Našou skvelou ambasádorkou je herečka Kristína Svarinská.
Čo vás na vašej práci teší najviac?
Mám radosť, že napriek tomu, že moje vízie boli zdanlivo „uletené“ a nereálne, im bolo predsa len možné vdýchnuť život. A to aj napriek tomu, že roky prekonávame pribúdajúce prekážky a pohybujeme sa v prostredí, ktoré je všeobecne skeptické. No mám pocit, že profesionálny život, aký žijem, má veľký zmysel, cítim, že je to naozaj veľmi dôležitá práca.
Najmä keď poskytneme človeku bezpečnú náruč v jeho najťažšej životnej situácii, vyhovieme umierajúcemu, ktorý sa dožaduje dodýchať práve u nás, zahojíme rany, postavíme na nohy beznádejne nemohúceho, dosiahneme úsmev na tvári predtým uplakanej babičky… To všetko sú prekrásne okamihy, pre ktoré sa oplatí bojovať. Tieto zázraky sa u nás dejú bežne a som šťastná, že som ich súčasťou.
