Ako jedna z mála slovenských firiem podpísala zmluvu s Facebookom. Ponuky od potenciálnych klientov jej chodia denne a čoraz viac sa sústredí na budovanie vlastnej značky. SORRYWECAN je art-tech multimediálne štúdio Rolanda Vraníka, ktorý verí, že nič nie je nemožné.
Prvý videoklip pre Rytmusa natočil ako štrnásťročný a rok pred maturitou odišiel žiť z Prešova do Miami. Keď sa mu znepáčilo, ako fungovali procesy v americkej marketingovej agentúre, v ktorej pracoval, zaumienil si, že už nikdy nebude zamestnaný. Roland Vraník má 30, no už 16 rokov sa pohybuje v kreatívnom biznise. Umelej inteligencii sa venuje viac ako 10 rokov. Roky žil v Prahe a vyhlasoval, že sa do Bratislavy nikdy nepresťahuje. Dnes jeho art-tech multimediálne štúdio sídli v Petržalke.
Všetko sa dá
Sorrywecan funguje od roku 2016. Zamestnáva contemporary umelcov, odborníkov na umelú inteligenciu a technológie, architektov, vedcov, vývojárov hier aj kreatívcov. Spolu sa venujú reklamným kampaniam, koncertom aj projektom pod vlastnou značkou. V portfóliu majú globálne spolupráce so Samsungom, Sennheiserom, Audi či Metou. Ako druhá firma na svete vytvorili koncert v metaverze v spolupráci s raperom Glebom a pre Tatrabanku navrhli Bejby Blue, prvú virtuálnu influencerku na svete. Stoja aj za výpravným koncertom Dary Rolins v pražskej O2 aréne a videoklipmi pre Ega, Rytmusa či českého rapera Redzed.
Ako hovorí Roland Vraník, má dar za pár desiatok minút namotivovať svoj tím tak, aby uveril, že zvládne zrealizovať aj tie „najstrelenejšie“ nápady. Sám má skúsenosti so strihom, kamerou aj produkciou. Keď v Sorrywecan otvárali 3D divíziu, prvý rok v nej strávil každý deň. „Nechcel som byť 3D-čkar, chcel som iba pochopiť ich prácu. Keď teraz niekto z môjho tímu príde za mnou a povie mi, že sa niečo nedá, ja mu pekne vysvetlím, ako sa to dá,“ hovorí pre Forbes.
Foto: archív SORRYWECAN
„Keď sa niekto iný chystá niečo tvoriť, väčšinou si povie, čo by v tom najideálnejšom prípade chcel a potom zhodnotí, čo z toho sa nedá. Ja som mal šťastie, že som túto bariéru nikdy nemal. Neustále si stanovujem ciele, ktoré by pre väčšinu ľudí boli absolútne nedosiahnuteľné. Pre mňa sú otázkou času a prostriedkov.“
Na jednom projekte dnes v Sorrywecan pracujú väčšinou dlhšie ako tri mesiace, odmietajú 9 z 10 ponúk na spolupráce, nelákajú ich ani investorské ponuky od svetových investorov. Okrem toho vyvíjajú vlastné nástroje umelej inteligencie, expandujú do Saudskej Arábie a budujú koncept well-being entertainment.
Limitom je rozpočet
V Sorrywecan väčšinou robíte projekty, ktoré sú revolučné, no z biznisového pohľadu do veľkej miery riskantné. Aký je model financovania projektov, pri ktorých nikto dopredu nevie zaručiť, či budú úspešné?
Cenotvorba je pre nás vždy trochu výzva. Keby som to mal porovnať, do bežnej agentúry klient príde a objedná si limonádu s nejakou novou príchuťou. K nám príde a povie, že chce, aby jeho limonáda levitovala. A ja sa teraz pýtam, mám to naceniť ako limonádu alebo ako levitáciu?
Každý náš projekt začína masívnym rešeršovaním, výskumom, vzdelávaním sa, potom sa púšťame do reálnej produkcie. Každý jeden projekt je risk. Milujeme výzvy a ideme aj do vecí, ktoré nikto iný nerobí. Často sme preto dopredu nevedeli povedať, koľko to bude stáť a koľko času na to potrebujeme. Aj vďaka predchádzajúcim skúsenostiam sme už však oveľa presnejší a pomýlime sa maximálne o päť percent. To je v tomto odvetví naozaj malé číslo.
Foto: archív SORRYWECAN
Urobili sme napríklad obrovskú celosvetovú kampaň, pri ktorej sme napokon boli v mínuse, ale nie preto, že by klient na ňu nemal peniaze. Pôvodný plán bol, že pôjdeme točiť do Grand Canyonu, ale nakoniec sme točili v pražských štúdiách na Barrandove a časť Grand Canyonu sme tam nasimulovali. Využili sme LED steny a otestovali aj mnohé nové technológie. Skrátka, bavili sme sa so simulovanou realitou. Ja som to vnímal ako príležitosť, na ktorej síce pôjdeme do mínusu, ale na konci dňa si vďaka tomu otvoríme dvere k mnohým ďalším možnostiam.
Vo svojich prezentáciách sa často pohrávate s myšlienkou, že možnosti sú neobmedzené a limity neexistujú. Čo vás v tvorbe obmedzuje?
Najväčším limitom je nepochybne rozpočet klienta. (smiech). Ten je často nárazníkovou stenou pre naše nápady, no keďže ako značka rastieme, darí sa nám aj tieto limity posúvať. Urobili sme druhý koncert na svete v metaverse aj prvú virtuálnu influencerku v Európe. To sú veci, o ktorých si dovtedy veľa ľudí myslelo, že sú nemožné. Aj vďaka takýmto úspechom nám klienti stále viac veria a na naše projekty tak uvoľňujú viac peňazí.
S akými rozpočtami väčšinou pracujete?
Najmenšie projekty stoja okolo 100-tisíc eur, veľká časť produkcie sa hýbe okolo 700-tisíc eur a horná hranica je niekde okolo jedného milióna eur.
Za pár sekúnd
Mnohé limity vo vašej tvorbe nepochybne prelomil aj rozmach umelej inteligencie, ktorej sa v Sorrywecan venujete aj výskumne. To minimálne v našich podmienkach nie je štandard. Ako pracujete?
Naše štúdio Sorrywecan má dve divízie. Jedna je komerčná, druhá výskumná – Sorrywecan Research Lab. Aj tá komerčná mala od začiatku záujem o nové technológie, ale popri komerčných projektoch sme nemali veľa času na testovanie a vývoj. Postupne sme si však uvedomili, že práve to musí byť náš hlavný biznis – najmä preto, že nároky klientov sú stále vyššie a aj oni očakávajú, že limity našej tvorby budeme posúvať.
Technológií je dnes veľmi veľa. Keď ich chceme efektívne využívať, potrebujeme v prvom rade tím. Ten testuje, ktoré technológie reálne fungujú a ako by sa nám mohli hodiť. Druhá rovina je v tom, že je veľa AI nástrojov, ktoré sú otvorené a človek sa s nimi môže hrať, modifikovať ich.
Ako teda AI zefektívňuje vašu prácu?
Pamätám si na jednu kampaň, ktorú sme nerobili my, ale ktorej súčasťou bola simulácia morských vĺn. Keď som sa vtedy rozprával s naším 3D oddelením, povedali mi, že na podobnú modeláciu by sme s najmodernejšími technológiami potrebovali asi tri týždne. Aby to vyzeralo realisticky, musí sa to presne vypočítať, musia sa zohľadniť všetky fyzikálne zákony… AI to zvládne za tri sekundy.
Foto: archív SORRYWECAN
Ešte pred tromi rokmi sme na jednej digitálnej fotke pracovali v tradičných modelovacích programoch asi dva dni. Vďaka AI dnes dokážeme urobiť tisíc takýchto fotiek za sekundu. Keď sme robili virtuálnu influencerku Bejby blue, naliali sme do AI viac ako 120-tisíc fotiek. Vďaka tomu dnes už vie, aký máme štýl tvorby a naša práca s ňou je oveľa efektívnejšia.
Pri práci ale nepracujeme s voľne dostupnými AI nástrojmi, odkupujeme iba základ ich softvéru a modifikujeme si vlastné. Pracujeme najmä s veľkými, korporátnymi klientami a máme prístup k ich dátam. Nemôžeme si dovoliť naliať ich do hocijakej retailovej appky. To si ani veľa našich klientov na začiatku neuvedomuje.
V deji
Mnohí umelci majú obavy, že ďalší rozmach AI umenie devalvuje. Ako je to v prípade reklamy?
Stojíme na prahu obrovskej zmeny, ktorú si teraz vôbec nedokážeme predstaviť. Dnes sme nastavení tak, že čo nie je vedecky podložené, neexistuje. Potom však nevieme odpovedať napríklad na to, čo je ľudské vedomie a čo ako ľudstvo na tejto Zemi vlastne robíme. Práve AI nám môže dať veľa odpovedí aj na filozofické otázky.
Po čase nebudeme vedieť rozoznať, či je niekto človek alebo robot. Roboty budú poznať naše emócie a budú schopné sa s nami úplne plnohodnotne rozprávať. Budeme mať pocit, že nám rozumejú, lebo už po pár slovách odhadnú pravdepodobnosť našich ďalších odpovedí. A práve vtedy sa budeme musieť pýtať, kto vlastne sme. Nenachádzame sa na prahu novej technológie ako pri objave elektriny alebo priemyselnej revolúcii, je to fundamentálna zmena ľudstva. To, čo v súvislosti s AI riešime dnes, je z môjho pohľadu iba taká „baby fáza“.
Foto: archív SORRYWECAN
Keď však hovoríme o umení, v budúcnosti budeme podľa mňa priamo súčasťou deja filmu či reklamy. Zariadenia ako mobily sa zmenia na maličké čipy, ktoré budeme nosiť na okuliaroch, v šošovkách alebo budú priamo zabudované v mozgoch. Táto budúcnosť je podľa mňa otázka piatich či šiestich rokov. Mnohé z toho by sa dalo urobiť už dnes, ale ako spoločnosť na to ešte nie sme pripravení.
Ako sa aj pod vplyvom umelej inteligencie zmení význam reklamy pre firmy?
Vidím veľkú transformáciu v reklamných agentúrach aj v celom kreatívnom odvetví. Myslím si, že v budúcnosti si firmy budú marketing oveľa viac riešiť interne a bude to pre nich prístupnejšie. Zároveň to, čo kedysi trvalo týždne a stálo státisíce, bude trvať dni a stáť desiatky eur. Na vzostupe je okrem toho vývoj nových technológii ako hologram. Reklamu tak budeme vedieť oveľa lepšie zacieliť a bude mať tak oveľa lepšie výsledky. Aj to má však svoje dôsledky.
S rozmachom AI príde veľmi veľa ľudí o prácu. Prečo by niekto v právnickej agentúre zamestnával 30 právnikov a koncipientov, keď AI dokáže urobiť ich prácu bez toho, aby potrebovala jesť, spať a je oveľa efektívnejšia? Potom iba príde špičkový právnik, skontroluje jej výstupy, podpíše a ide ďalej. Namiesto 30 právnikov budú stačiť možno piati. Otázkou potom je, čo tí ľudia budú robiť. Sformujú sa nám úplne nové povolania.
Foto: archív SORRYWECAN
Keď však ľudia nebudú mať prácu, budú toľko kupovať a konzumovať? A bude vôbec toľko reklamy? Myslím si, že na trh, aký tu máme dnes, sa budeme o desať rokov pozerať ako na niečo smiešne. Úplne sa zmenia naše hodnoty.
Aj v Sorrywecan sa preto snažíme profilovať nielen na reklamu. Tú robíme strategicky – je v nej dosť peňazí a baví nás ju robiť, lebo vďaka nej prekonávame prekážky a limity. Dáva nám moc budovať tím supertalentovaných ľudí. V budúcnosti by sme však chceli naše talenty oveľa viac využívať na to, aby sme mohli pomáhať ľuďom. Procesne budeme robiť v podstate to isté, ale výsledok bude úplne iný.
Terapia zábavou
V inom rozhovore ste povedali, že reklama je vlastne obraz, ktorý s využitím umenia a psychológie motivuje dav, aby si kúpil niečo, čo ani nepotrebuje. Takáto moc sa dá ľahko zneužiť, no podľa vás môže raz aj pomáhať. Ako?
Všetky kampane robíme preto, aby sme ich, povedzme, v roku 2028, premostili a spojili na jednom výnimočnom koncerte. Vyvíjame hudobný nástroj, ktorý bude mať asi 300 metrov štvorcových. Namiesto toho, aby ľudia na koncerte stáli, budú na ňom ležať. Ako demo by sme chceli využiť hudbu Hansa Zimmera. Bude to špecifický druh psychoterapie. S vedcami, najmä s fyzikmi, hľadáme špecifické frekvencie, ktoré ľuďom pomáhajú cítiť sa uvoľnenejšie a lepšie. Tieto vibrácie fungujú najmä vďaka tomu, že až 70 percent nášho tela tvorí voda. Je to vedecky podložené. Na podobnom princípe už dnes funguje zvuková terapia.
Tento prvý koncert by sme chceli urobiť v Saudskej Arábii na púšti. Už sme tam k tomu boli točiť teaser, máme vybrané magické miesto AlUla. Na začiatku to bude exkluzívna privátna akcia. Tí ľudia nám to na jednej strane otestujú, ale aj speňažia a zaplatia ďalší vývoj. Dnes diskutujeme o tom, či to bude 300 alebo 30 ľudí a či jeden lístok bude stáť 100-tisíc eur alebo milión eur.
Je reálne, že niekto zaplatí milión eur za jeden lístok na koncert, hoci revolučný?
V Saudskej Arábii žije viac ako 58-tisíc milionárov. Je to veľmi zaujímavý trh. Ľudia tam nemôžu piť alkohol, takže vyhľadávajú úplne iné možnosti zábavy ako my.
Foto: archív SORRYWECAN
Chceme budovať well-being entertainment. Pre mnohých ľudí dnes zábava znamená alkohol, z ktorého sme ale v konečnom dôsledku vyčerpaní a cítime sa horšie. Zamýšľam sa nad tým, čo by sa stalo, ak by sme to otočili tak, že zo zábavy by nám bolo lepšie. Lebo to sa dá.
Dnes sa profilujete ako prémiová značka, ktorá si klientov vyberá. Na jednom projekte pracujete aj tri mesiace. Aké sú vaše kritériá pri rozhodovaní, s kým spolupracovať?
Na Slovensku nám nová ponuka chodí každý deň a niekedy je to ťažké vyhodnotiť. Dnes už 9 z 10 klientov odmietneme. Na začiatku sa toho moji kolegovia báli a hovorili, že nám uteká biznis. Ja som v tom bol tvrdohlavý a vysvetľoval som im, že to tak musíme robiť, lebo inak budeme nešťastní z toho, že robíme niečo, čo nás nebaví. Aj pri odmietnutiach si ale dávame veľmi záležať na komunikácii a utvrdzujeme tak svoju pozíciu na trhu.
Máme presne zadefinované kritériá, ktoré voláme „vnútorný kompas“. Zjednodušene si to môžeme zarámcovať tým starým známymi filmárskym – travel, money, portfolio.
Tatrabanka je pre nás klient, ktorý miluje inovácie, umenie, sú ochotní do toho investovať a super sa s nimi spolupracuje. Naposledy sme s nimi vyvíjali detskú aplikáciu Tabi. To je niečo, z čoho máme radosť a sme na to hrdí.
Mali sme napríklad aj spoluprácu s Metou, ale nebol to projekt, ktorý je podľa mňa portfóliový. Ak mám byť úprimný, až tak ma nebavil, ale sme možno aj jediná slovenská firma, ktorá mala priamo zmluvu s Facebookom. To nám otvára mnohé ďalšie dvere.
Foto: archív SORRYWECAN
Pri Samsungu sme mali krásnu ideu, ktorá sa zhodovala s našimi hodnotami, mali na to super rozpočet a vďaka tejto spolupráci sme sa dostali na nový trh. Neváhali sme.
Dostávame aj ponuky od iných veľkých firiem, ktoré sú možno super, ale my vieme, že ten art-future štýl, ktorý v Sorrywecan máme, sa k nim veľmi nehodí. Nechceme robiť pre klientov, ale kolaborovať s nimi. To sa nám čoraz viac darí.
V rodinnej atmosfére
Sorrywecan je z časti aj produkčná firma pre koncerty. Aké kritériá máte pri nich?
Väčšina interpretov, ktorým robím šou, sú ľudia, s ktorými som začínal robiť klipy. Sú to v podstate moji kamaráti. Poznáme sa roky, navštevujeme sa a som rád, že s nimi môžem spolupracovať.
Kľúčové kritérium je ale pre mňa hudba. Ten žáner mi musí sedieť. Sú to najmä pop a hip hop, ktoré sú mi blízke ešte z detstva, keď som tancoval. Neviem si napríklad predstaviť robiť rockový koncert. Nepočúvam rock, hoci mi nevadí, ale nemyslím si, že som ten človek, ktorý by dokázal vytvoriť najlepšiu rockovú šou.
Áno, skúšal som robiť aj produkcie iba pre peniaze, ale aj vďaka tomu som pochopil, že to nie som ja, nie je to Sorrywecan. Keďže už sa radíme k stredne veľkým firmám, nemôžeme si dovoliť tri mesiace pracovať na koncerte, na ktorý príde 10-tisíc ľudí. Potrebujeme projekty v O2 Aréne, na ktoré príde aspoň 30-tisíc ľudí, aby nám to aj biznisovo dávalo zmysel.
Ako firma stále rastiete. Platí aj tu, že limity neexistujú?
Minulý rok sme prekonali náš prvý milión, tento rok obrat odhadujeme na dva milióny. Máme 20 interných zamestnancov a ďalších 20 externých. Aj tých ale dávam rád do kategórie našich. Väčšina z nich počas roka urobí jeden svoj projekt a ďalších 10 spolu s nami.
Foto: archív SORRYWECAN
Víziou Sorrywecan je najbližšie tri roky naďalej budovať globálnu značku a čoraz viac sa prepájať so svetovými firmami. Trh na Slovensku je, žiaľ, veľmi malý. Ako servisná firma patríme k najdrahším, najmä pre naše investície do technológií. Chceme robiť menej a poriadne. Všetky zarobené peniaze vraciam späť do firmy, zisk ma až tak nezaujíma, dôležitejší je cash flow.
Máme aj veľa ponúk na akvizície, aj ponuky od investorov chodia stále. Zatiaľ všetky odmietam. Nehovorím, že by sme pomoc investora nedokázali využiť, ale nie v tejto fáze.
Aj reklama je zodpovednosť
Máte teda konkrétny cieľ, ako by ste chceli narásť?
Vždy som si hovoril, že nechcem mať veľkú firmu, aby som neprišiel o rodinnú atmosféru, ktorú máme. Veľmi ma baví, že sa s každým osobne poznám a mám s ním vybudovaný istý druh vzťahu. Keď sa však pozrieme na to, čo sa u nás deje, je málo pravdepodobné, že zostaneme malou firmou.
Rozvíjame spoluprácu so Slovenskou technickou univerzitou v Bratislave, s ktorou ideme vyvíjať vlastný projekt. Vďaka tomu k nám začiatkom budúceho roka príde asi 20 nových ľudí. Rozbiehame aj pobočku v Saudskej Arábii, pre ktorú sa budeme musieť rozšíriť.
Určite narastieme aj finančne. Podľa môjho odhadu budeme mať do roku 2030 valuáciu okolo 100 miliónov eur. Bude to exponenciálna krivka. Najmä vďaka tomu, že rastieme nielen ako servisná firma, ale aj ako produkt. Pútame čoraz viac pozornosti, ale veľa ľudí si neuvedomuje, že to nie je z večera do rána. A ja nechcem byť zajtra milionár. Firmy, ktoré príliš rýchlo vystrelia, sa väčšinou rozpadnú ako domino.
Začínali ste ako kameraman s páskovou kamerou od deda. Na Miami ste sa presťahovali v čase, keď ešte pojem „influencer“ neexistoval a ľudia na Slovensku postupne prechádzali z Pokecu na Facebook. Je dnes pre mladých ľudí ťažšie presadiť sa v kreatívnom biznise?
Keď som začínal ja, nemal som sa odkiaľ učiť a nemal som okolo seba ľudí, z ktorých by som si mohol brať príklad. Jediné, čo mi ostávalo, bol môj entuziazmus a prakticky všetko som sa musel naučiť metódou pokus-omyl. Požičovne mi nechceli požičať techniku, lebo ma nepoznali a nedôverovali mi. Dnes majú mladí ľudia prestretý stôl, stačí si zaň len sadnúť – technika je oveľa dostupnejšia, vzdelávanie je prakticky zadarmo a prístup k softvérom je voľný. Keď sa človek rozhodne, že chce robiť čokoľvek na svete, o rok, o dva v tom môže byť špičkový odborník.
Foto: archív SORRYWECAN
Na druhej strane je trh presaturovaný, veľa ľudí to vníma ako tlak a nevedia, kde vôbec majú začať. Kedysi bolo oveľa ľahšie sa zorientovať.
