Je dobré, keď predstavy o tom, čo znamená byť dobrý líder, niekto občas naruší, hovorí Martina Kolesárová, výkonná riaditeľka Nadácie Pontis, ktorá zatiaľ ako jediná Slovenka absolvovala program Obama Foundation Leaders.
Inšpirovať, posilňovať a spájať nových lídrov z Európy, Afriky, Ázie a USA. Také sú ciele programu Obama Leaders, ktorý založila Nadácia Michelle a Baracka Obamovcov. V ostatnom ročníku šesťmesačný program absolvovalo 105 Európanov a Európaniek.
Medzi nimi bola aj Martina Kolesárová, výkonná riaditeľka Nadácie Pontis. Čo sa vďaka nemu naučila, prečo ženy láka tretí sektor a čo sa musí stať, aby ženy vo vrcholových pozíciách neboli skôr „jednorožcami“?
Na pódiu s Obamom
Program Obama Leaders vyvrcholil týždennou konferenciou v Aténach, na ktorej ste sa ako zástupkyňa nielen Slovenska, ale celej Európy, stretli aj s bývalým americkým prezidentom Barackom Obamom. Ako si na toto stretnutie spomínate?
Bol to veľmi silný zážitok. Na jednej strane som si značne uvedomovala, čo sa deje a pracovala som sama so sebou. Zároveň mám ale tieto spomienky trochu „zahmlené“ silou toho okamihu.
Nemám problém hovoriť na pódiu, no predsa je to trochu iný pocit, keď je človek na pódiu s bývalým prezidentom USA.
A navyše pred publikom, ktorého súčasťou sú viaceré významné osobnosti – členovia britského parlamentu, holandská princezná, prezidentskí poradcovia. Z konferencie bol okrem toho aj prenos do niekoľkých televízií. Cítila som preto veľkú zodpovednosť.
Na druhej strane, celá konferencia mala veľmi neformálnu atmosféru. Aj prezident Obama je vtipný a uvoľnený človek, ktorý si uvedomuje, že v jeho prítomnosti sa ľudia môžu cítiť neisto. My sme dokonca dopredu vedeli, že nás na pódiu objíme. Všetci sa snažili, aby sme boli čo najmenej v strese.
Martina Kolesárová (v strede) v diskusii s Barackom Obamom. Foto: Obama Foundation
Spolu so zástupcami iných svetadielov ste boli súčasťou hodinovej panelovej diskusie. O čom ste hovorili?
Neboli to témy, ktoré by sa priamo týkali toho, aké programy robíme v rámci organizácií, skôr o našom spôsobe vedenia. Jedna z veľkých tém bola, ako podporujeme komunity, v ktorých sme.
Nielen tie okolo našich organizácií, ale širšie. Veľa sme hovorili aj o tom, akým spôsobom ako lídri preberáme zodpovednosť.
Človek síce môže mať formálnu moc, no mal by ju využívať primárne na to, aby nejakým spôsobom pomáhal. A ak sa aj pomýli, tak aby to vedel prijať. Prevziať zodpovednosť za svoje kroky a vízie.
Pri tejto téme som ja hovorila najmä o tom, že sa veľmi snažím zachovať si odbornosť v témach, na ktoré sa v Pontise zameriavame.
Napriek tomu, že vecí, ktoré ako organizácia riešime, je veľmi veľa, a v každej z nich nemôžem ísť do hĺbky, sa snažím nezaspať na vavrínoch a nebyť iba formálnou šéfkou a manažérkou, ale aktívnou nositeľkou tém, ktoré organizáciu posúvajú ďalej.
Druhá oblasť, ktorú som v diskusii pomenovala, je to, že sa v organizácii snažím byť čo najviac fyzicky prítomná a byť k dispozícii ľuďom, ktorí v nej pracujú. Je pre mňa dôležité, aby som pre nich bola dosiahnuteľná, aby sa so mnou mohli kedykoľvek porozprávať aj na osobné témy.
Už sme spomenuli, že ste v paneli reprezentovali celú Európu, no čo ste si z tejto diskusie odniesli konkrétne vy?
Nad tým, úprimne, často rozmýšľam, keď sa k tomuto stretnutiu vraciam. V prvom rade som si uvedomila, že dokážem pracovať so svojím strachom.
S trémou?
Trému som trošku mala, ale mám teraz skôr na mysli ten vnútorný hlas, ktorý je proti mne. Ten som tam nezažívala. Mala som rešpekt, keďže to bola obrovská zodpovednosť, no vôbec som sa nebála vyjsť na pódium.
Uvedomila som si, že často dokážeme byť rovnocennými partnermi aj s ľuďmi, o ktorých sme si mysleli, že do ich výšin nikdy nedosiahneme. Stačí sa toho nebáť.
A aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že vďaka tomuto stretnutiu by som mala mať vyššie ego, je to skôr naopak. Tento program mi dopomohol uvedomiť si silu, ktorú ako organizácia máme.
Je pravda, že ja som vo výberovom procese bola hodnotená ako jednotlivec, no nevybrali ma len vďaka mne, ale aj vďaka všetkým zmysluplným aktivitám, ktoré spolu v Pontise robíme.
Aj vďaka tomu som si uvedomila, aké je dôležité, aby zamestnanci a ich manažéri blízko obsahovo spolupracovali.
Ťažké rozhodnutia
Obama Leaders je šesťmesačný program, ktorého cieľom je budovať sieť lídrov a líderiek z celého sveta. Záverečnej konferencii predchádzala séria online webinárov. Čo bol ten najsilnejší „aha“ moment, ktorý si z nich odnášate?
Bolo ich viac. Celý program bol najmä o hodnotovom líderstve. Prechádzal od vedenia seba k vedeniu ostatných. Pretože platí, že ak človek nedokáže dostatočne viesť seba, nebude vedieť pozitívne vplývať ani na ostatných.
Najsilnejšie boli pre mňa práve tie stretnutia, na ktorých sme sa rozprávali o moci a autorite – aký je rozdiel medzi formálnou a neformálnou autoritou, ako s tým môžeme pracovať a aké dôležité je veľmi vedome posudzovať, akým spôsobom organizáciu vedieme my.
Bolo zaujímavé, že v rámci prípravy na hodiny o moci a autorite sme si mali prečítať kapitolu z knihy Baracka Obamu Zasľúbená zem, v ktorej hovorí veľmi osobne práve o svojich dilemách v tejto téme.
O čom je?
Opisoval v nej svoje rozhodnutie kandidovať na prezidenta USA. A aj to, ako s tým jeho manželka Michelle nesúhlasila. Už predtým bol totiž senátorom za štát Illinois, takže presne vedela, aký to má vplyv na ich rodinu.
Zároveň si obaja veľmi dobre uvedomovali, aký pozitívny vplyv to bude mať na ich komunitu, no aj to, akému odporu budú musieť čeliť.
Barack Obama napriek všetkému chcel ísť do toho. Sám seba sa však pýtal, či je jeho chcenie úprimná túžba dosiahnuť svoje celoživotné ciele a hodnoty, alebo je to skôr o egu a snahe dokazovať si, že dosiahne veľké veci.
To je veľmi inšpiratívne. Aj my by sme mali vstupovať sami do seba a pýtať sa, z akej motivácie vyplývajú naše rozhodnutia a ako s tým môžeme pracovať.
Martina Kolesárová z Pontisu hovorí aj o tom, ako sa má líder rozhodovať. Foto: Marek Mucha pre Nadáciu Pontis
Zmeniť očakávania
Niekedy sa hovorí, že ženy majú dobré predpoklady na to, byť líderkami, práve vďaka vyššej empatii a citlivosti. Čo si o tom myslíte?
Myslím si, že je to individuálne. No určite by nebolo na škodu mať viac žien vo vedení organizácií a firiem. Naše životné skúsenosti sú iné a dokážu priniesť nové uhly pohľadu. Veľmi sa mi páči napríklad prínos žien do politiky.
Líderky ako Jacinda Ardern, Sanna Marin, Kaja Kallas a koniec-koncov aj naša pani prezidentka sú úplne novými typom politikov, než na akých sme boli doteraz zvyknutí.
V čom?
Napríklad Jacinda Ardern na našom stretnutí v programe priznala, že keď získala príležitosť byť premiérkou Nového Zélandu, ona sama si nesedela do pozície, akú ľudia štandardne očakávajú od politikov.
Práve preto, že na takýchto pozíciách sú väčšinou muži, často s podobnými vlastnosťami a spôsobom presadzovania sa, sa s takými očakávaniami nedokázala stotožniť.
Situácia bola pre ňu o to komplikovanejšia, že nastupovala do úradu po tom, čo jej predchodca rezignoval po siedmich týždňoch vlády. Vďaka tomu vtipne poznamenala, že sa nestihla naučiť, aký má byť politik. A od začiatku bola veľmi autentická.
Okrem toho povedala, že empatia je tiež formou líderstva. Je dobré, keď predstavy o tom, čo znamená byť dobrý líder, niekto občas naruší.
Prečo?
Najmä mladé ženy si často samé seba nedokážu predstaviť v roly líderky, pretože im chýba vzor – žena, ktorá sa na podobnú pozíciu vypracovala pred nimi.
Pekný príklad hodnotového líderstva sme videli aj pri rozhodovaní Zuzany Čaputovej o tom, či bude druhý raz kandidovať na post prezidentky.
V príhovore celému národu, v ktorom odôvodňovala, prečo sa rozhodla nekandidovať, bolo v niekoľkých vetách krásne vidieť jej hodnoty – čo je pre ňu v živote dôležité. Povedala, že nemá silu na to, aby plnila svoje poslanie na sto percent.
To je jasné „priznanie sa“ k hodnote poctivosti a tvrdej práce. A s tým súvisí aj uvedomenie, že ak pozícia má slúžiť iba tomu, kto v nej je a nie primárne občanom, tak to je proti týmto hodnotám.
Je to dôležitý odkaz pre nás všetkých, najmä pre ostatných lídrov a líderky. No obávam sa, že mnohí si z toho zobrali práve to nesprávne a interpretujú to skôr tak, že žena to nezvládla, vzdala to…
Prevaha žien?
Práve tretí sektor, ktorý reprezentujete aj vy, je v pomere zastúpenia žien oveľa ďalej pred ostatnými oblasťami. Prečo?
Tretí sektor ženy naozaj láka. Až 65 percent zamestnancov na plný úväzok tu tvoria ženy. Myslím si však, že je to aj preto, že pokiaľ ide o platy, stále nie sme konkurencieschopní napríklad voči biznisu.
Ako spoločnosť stále podliehame tomu stereotypu, že muž má byť živiteľom rodiny a žena sa môže realizovať viac-menej v čom chce, aj keď to nebude také výnosné. To je tiež jedna z vecí, ktorú sa v Nadácii Pontis snažíme zmeniť.
Keďže aj v treťom sektore chceme prinášať kvalitné riešenia, potrebujeme kvalitných ľudí a tým pádom ich musíme zaplatiť.
Na to, aby sme vedeli povedať, koľko žien má v treťom sektore líderskú pozíciu, nám chýbajú relevantné dáta. No istý obraz nám dáva napríklad Mapa sociálnych inovátorov, ktorú sme v Pontise pripravovali minulý rok.
Identifikovali sme viac ako 400 lídrov a líderiek, ktorí menia Slovensko k lepšiemu a bola medzi nimi jemná prevaha žien. Významné ženy pôsobia aj vo vplyvných neziskových organizáciách, o ktorých je nielen v poslednom čase veľa počuť.
Napríklad Via Juris, Mareena, Človek v ohrození, Vagus, Karpatská nadácia aj Nadácia Dedo.
Aký odkaz je to pre iné sféry?
Určite to môže byť inšpirácia pre biznis aj štátnu sféru. Stále hovorím, že vo svojej podstate sa neziskový sektor a biznis až tak nelíšia. Organizačná štruktúra je veľmi podobná, rovnako ako každodenné problémy a výzvy, ktorým čelíme.
Musíme zostať udržateľní, dokázať odprezentovať a „predať“ riešenia, ktoré pripravujeme, dobre spolupracovať s inými organizáciami aj sami medzi sebou vo vnútri.
Podobne ako v biznise, aj my riešime, ako pritiahnuť mladé talenty, máme odmeňovací systém, sme pravidelne auditovaní… Tých podobností je veľmi veľa.
Martina Kolesárová. Foto: Obama Foundation
Ako teda podľa vás prilákať viac žien aj do biznisu?
To je dobrá otázka. Myslím si, že jedna z vecí, o ktorú sa snažím aj ja, je ísť príkladom. Byť tým vzorom ženy – líderky, ktorý často chýba. A zároveň podporovať iné ženy.
Keď už sa nejakej žene podarí prepracovať sa do vedúcej pozície a vie o bariérach, ktoré iným ženám bránia napríklad v postupe na kariérnom rebríčku, mala by im pomôcť ich prekonávať.
A nemusí ísť len o štrukturálne bariéry, ale aj o tie vnútorné, osobné.
Ondřej Pýcha
Rozhovor je pôvodne súčasťou prvého slovenského špeciálu Forbes Woman. Objednať si ho môžete tu.
