Diela Salmana Rushdieho sa vrátili na popredné priečky zoznamov bestsellerov v Spojených štátoch, Kanade, Austrálii a Spojenom kráľovstve. Stalo sa to krátko po útoku na spisovateľa, ktorému Irán hrozí smrťou.
Na Rushdieho hlavu vypísal iránsky ajatolláh Chomejní v roku 1989 odmenu tri milióny dolárov, spisovateľ odvtedy žije v úkryte.
Britský spisovateľ mal v piatok 12. augusta v New Yorku prednášať o tom, že sa USA stali útočiskom mnohých prenasledovaných spisovateľov. Práve tam na neho zaútočil 24-ročný Hadi Matar, syn libanonských prisťahovalcov. Mladík skončil vo väzbe a je obvinený z pokusu o vraždu a ublíženia na zdraví, informovalo newyorské policajné oddelenie.
Rushdie utrpel vážne zranenia, ktoré mu podľa jeho syna Zafara zmenili život, no slávny autor je vraj na dobrej ceste k zotaveniu.
Nie je to ľahké čítanie
Rushdieho knihy nie sú celkom jednoduché čítanie, zaručujú však kráľovskú odmenu – priam fyzickú rozkoš z čítania, závrat, ktorý vedie k čitateľskej slasti.
Ktoré si však je dobré si prečítať? Všetky! Nie že by autor nemal „slabšie kúsky“, ale stále je to Rushdie. Ponúkame subjektívny výber jeho piatich najvydarenejších románov.
Deti polnoci
Foto: archív KnihcentrumTak trochu „povinná jazda“, je to najslávnejší Rushdieho román. Najslávnejší z literárneho hľadiska, keďže Satanské verše autora „preslávili“ spôsobom, ktorý nezamýšľal a rozhodne si ho neprial.
Za Deti polnoci dostal prestížnu Bookerovu cenu a román bol neskôr zvolený ako najlepšia ocenená kniha za 40 ročníkov „Bookera“. A nie je to čitateľská povinná jazda: ak by všetky „povinné knihy“ boli takéto, každý by ich čítal s maximálnou poctivosťou.
V Deťoch polnoci je všetko, čo Rushdie vie zo všetkého najviac. Úvod čitateľa zaskočí smršťou originálnych metafor a omamujúcou energiou. V duchu autora napomína, aby spomalil, toto tempo nemôže na toľkých stránkach vydržať.
Neskôr mu dôjde, že je konfrontovaný géniom, ktorý pokojne šprintom zdolá „literárny maratón“, suverénnym rozprávačom, ktorého štýl naopak berie dych čitateľom.
V indickom Bombaji narodený spisovateľ je najpodmanivejší v dielach, kde rozkročený medzi Východom a Západom a nazerá do oboch svetov akosi zhora, ironickým až nactiutŕhačským spôsobom.
Majstrovsky mieša realitu s imagináciou, politické dejiny s fantastickým príbehom. Deti polnoci toto spĺňajú dokonale. Rozprávač a hlavný hrdina Salím Sináí je jedným z 1001 detí zrodených v prvej hodine indickej nezávislosti, je obdarený zázračnými schopnosťami a sága troch generácií Salímovej rodiny zároveň zaznamená šesť desiatok rokov modernej indickej histórie.
Dôstojný obraz veľkých dejín Rushdie zámerne „špatí“ fabuláciou a osobnými príbehmi. India mu na to poskytuje skvostné pódium. Je výstižné, že zatiaľ čo na Západe je román zaškatuľkovaný do kategórie magického realizmu, Indovia na ňom nič magického vidieť nemusia.
„Vašu knihu som pokojne mohol napísať ja,“ povedal Rushdiemu jeden indický čitateľ. „Všetko, o čom v nej píšete, dobre poznám.“
Klaun Šalimar
Foto: archív MartinusOproti Deťom polnoci menej preslávená kniha, ale ohňostroj alegórií aj strhujúci príbeh nechýba. Aj v tomto románe sa prejavuje Rushdieho typický aspekt: nielenže stále predbieha čitateľov, svojím spôsobom predbieha aj dobu.
Napokon ju predbieha aj životom. Vo februári 1989 bola hlavnou svetovou udalosťou agónia komunizmu a koniec studenej vojny, Rushdie už ale pre fatvu, ktorú na neho uvalili, prežíval budúcu éru ľudstva.
Dlho pred 11. septembrom 2001 spoznal na vlastnej koži nekompromisnosť islamských fundamentalistov, leitmotív budúceho globálneho konfliktu.
Prostredníctvom krutej love story moslimského povrazolezca a klauna Šalimara, ktorý je prísahou spojený s krásnou hindskou tanečnicou Búnyiou, demonštruje Rushdie, aké „neznesiteľne ľahké“ je stať sa teroristom.
Je to temné proroctvo a čítanie plné tragédií. A napriek tomu – to je ďalší znak prakticky všetkých Rushdieho próz – je to veľkolepá zábava.
Nie všadeprítomný, ale častý sarkazmus vzbudzuje v čudnom paradoxe takmer veselosť. Veľmi horké, napriek tomu veselé. Ak je pravda, že spisovateľ ihneď potom, ako sa prebral z nedávneho útoku, žartoval, vystihol tým svoj literárny štýl.
Hanba
Foto: archív MartinusAk sú povinným čítaním všetkých „rushdiemilov“ Deti polnoci, Hanba odohrávajúca sa v Pakistane by mala byť povinným čítaním vojakov pred misiami v týchto krajinách.
Román je potvrdením autorových vešteckých schopností: hoci vyšiel už v roku 1983, pútavejšie ako politologické príručky „analyzuje“, prečo je trvalý úspech v regióne prakticky nemožný.
V trpkej fantázii inšpirovanej históriou Pakistanu, na príbehu „syna troch zhanobených sestier Omara Chajjama Šakíla“, prýšti všetko Rushdieho umenie, avšak v akejsi stráviteľnejšej a priezračnejšej forme.
Joseph Anton
Foto: archív AmazonVyhlásenie fatvy Rushdiemu oznámila reportérka stanice BBC a súčasne sa ho spýtala: „Aký je pocit vedieť, že vás ajatolláh Chomejní práve odsúdil na smrť?“ On odpovedal: „Nie je to dobrý pocit.“ A pomyslel si: Som mŕtvy.
Takto – v tretej osobe – vykreslil v románe Joseph Anton svoje bezprostredné pocity po nariadení, ktoré mu ukradlo dovtedajší život. Ten nový „život“ sa skladal z únavného a stresujúceho ukrývania a v úzkostlivej anonymite – spisovateľovo krycie meno bolo práve Joseph Anton.
Rushdie po tom netúžil, ale stal sa sám románovým hrdinom. Hrdinom bizarného románu. Ide o autobiografiu, ale okolnosti a situácie, ktorým čelí (a potom ich sám osobitne opisuje), viac-menej stierajú hranice medzi skutočnosťou a fikciou.
Havel, Rushdie a Klaus
Z českého pohľadu je zaujímavé, že v memoároch je zaznamenaná aj spomienka (nielen) na Václava Havla. V roku 1990 prišiel vtedajší československý prezident na oficiálnu návštevu Británie a chcel sa so spisovateľom stretnúť.
Nikde sa však nenašlo bezpečné miesto, preto sa rozhodli spojiť aspoň telefonicky.
„Musíte, prosím, chvíľu čakať,“ povedali spisovateľovi, keď zavolal, „prezident je na toalete.“ K tomu Rushdie dodal: „Na takého prezidenta stálo za to počkať, kým sa vráti zo záchoda.“
V roku 1993 priletel umelec v kliatbe za Havlom inkognito do Prahy, čo rozbesnilo vtedajšieho premiéra Václava Klausa. Od schôdzky sa dištancoval a vyhlásil, že dúfa v nepoškodenie českých vzťahov s Iránom.
Rushdie – vyznávač záludnosti, ktorá mu priam pozerá z očí, k tomu s ťažko skrývaným potešením dodal, že si pre neho česká polícia vypožičala jedno z Klausových áut. Pomyselná posledná kapitola románu bola v podstate „napísaná“ pred pár dňami.
Našťastie ani tá nepokazila happy end, ktorý síce nie je explicitne napísaný v knihe, ale Salman Rushdie ho raz vyslovil:
„Chomejní to neprežil – ja áno.“
Satanské verše
Foto: archív MartinusDielo, bez ktorého by skutočný Joseph Anton nevznikol. Dielo, ktoré stojí za terajším šialeným útokom. A nielen za ním: v 90. rokoch bol zavraždený jeho japonský prekladateľ, taliansky kolega a nórsky vydavateľ boli zranení.
V Turecku podpálil dav fanatikov hotel, v ktorom býval tamojší prekladateľ, pri tragédii zomrelo tridsaťsedem ľudí. Aj český preklad nesie pre istotu fiktívne a príznačné meno Ján O. Tichý.
Okrem toho, že je úplne neprijateľné vraždiť za literárnu fikciu, sa v tomto prípade navyše ťažko hľadá, čím mohla fikcia islamských fundamentalistov uraziť. Kniha je vlastne jednou veľkou a pomerne zložitou metaforou o súboji dobra a zla.
Tieto sily majú nejednoznačné zastúpenie v dvoch indických hercoch, ktorí sa po teroristickom útoku na lietadlo zrútia v čudnej metamorfóze na anglické pobrežie.
Mnohovrstevný román rozzúril radikálnych náboženských vodcov – a bolo by zaujímavé vedieť, kto z tých pobúrených ho skutočne čítal – a urobil z nich pomstychtivých satanov.
Napriek ich zlobe môže ten, ktorého sa im nepodarilo umlčať, ďalej písať verše. Vďakabohu.
Autor článku je redaktor českého Forbesu Filip Saiver. Doplnené o informácie z článku redaktora amerického Forbesu Roberta Harta.
