Všetci hovoria o kariérnej ceste nahor. Povýšenie, boardy, zodpovednosť, úlohy. Ale čo v opačnom prípade? Dá sa ustáť aj cesta smerom nadol a zachovať si pri nej svoju tvár? Keď zostúpite o priečku nižšie, môžete byť v práci šťastnejší a nájsť v nej väčší zmysel.
Hoci je ambícia neustále napredovať prirodzená a vďaka nej už vyšli z módy parné vlaky aj rovnoramenné váhy, sú situácie, ktoré nás prinútia prehodnotiť to. Zažila to aj Brazílčanka Adriana Scheschowitsch Horbatiuk, ktorá po desiatich rokoch úspechov odišla z pozície korporátnej riaditeľky ľudských zdrojov do inej firmy. Na nižšiu pozíciu.
Jej kariéra sa však začala úplne inak. Popri štúdiu psychológie nastúpila na detskú kliniku a odtiaľ sa cez detskú jednotku intenzívnej starostlivosti dostala až na detskú kliniku pre liečbu drogových závislostí.
„Moji pacienti trávili väčšinu času v posteli, na hranici života a smrti. Veľmi sa trápili, mali depresie. Pre väčšinu ľudí to nie je každodenný pohľad, pre mňa šesť mesiacov bol,“ hovorí Brazílčanka s nemeckými koreňmi.
Screenshot
Foto: archív Adriany Scheschowitsch Horbatiuk
Keď jej potom spolužiačka navrhla, či by po nej nechcela prevziať platené miesto na HR vo veľkej telekomunikačnej firme, Adriana zacítila dobrú príležitosť na zmenu. Po roku stážovania zostala vo firme pracovať aj na plný úväzok.
Hoci sa už nevenovala deťom, ako vždy chcela, práca s členmi tímu a ich lídrami je podľa nej v mnohom podobná. „Vždy je to o hľadaní riešení, diskusiách, spätnej väzbe a komunikácii,“ hovorí Scheschowitsch Horbatiuk.
„Po všetkých tých skúsenostiach z medicínskeho prostredia som však zrazu necítila taký tlak. Neliečila som nikoho so schizofréniou, rakovinou ani nikoho po komplikovanej operácii. Bol to ‚len‘ personálny problém, ktorého riešenie existovalo a my sme ho potrebovali ‚iba‘ nájsť. Všetko sa mi tam zdalo milé a jednoduché. Keďže som si prácu užívala, pracovala som prakticky neustále,“ dodáva.
Postupne sa vypracovala až na riaditeľku ľudských zdrojov pre deväť krajín a pomáhala previezť firmu cez náročný proces transformácie. Vstúpila do toho však pandémia a z riaditeľky ľudských zdrojov sa razom stala krízová manažérka.
Otázky na telo
S povýšením prichádza viac práce aj zodpovednosti, no zvyšuje sa aj šanca, že to človeka dobehne. Prirodzene, lebo na iných veciach vám záleží, keď ste „obyčajný“ člen tímu, na iných, keď ste jeho manažér.
„Ja som perfekcionistka. Chcela som robiť všetko správne a nezlyhávať, avšak v líderskej pozícii nemôžete všetko robiť perfektne, ani keby ste sa akokoľvek snažili a venovali práci všetku svoju energiu. Mala som pocit, že sa ako tím musíme zlepšiť vo všetkom. Vyvíjala som na seba zbytočne veľký tlak. Oveľa väčší, než odo mňa očakávali ostatní,“ priznáva Scheschowitsch Horbatiuk.
Keď sa jej podarilo situáciu ako-tak stabilizovať, uvedomila si, že v tom zhone prestala vidieť vo svojej práci hlbší zmysel. Prvý raz tak pripustila, že možno by mohla robiť niečo menej komplexné a vrátiť sa naspäť k sebe. Napriek úspešnej desaťročnej kariére v HR sa totiž nedokázala zbaviť pocitu, že nie je tam, kde by mala byť.
„Kládla som si otázky: Prečo to vlastne robím? Čo ma naozaj baví? Práca ma prerástla a uvedomila som si, že som sa od seba akoby odpojila a stratila sa v tom,“ hovorí Adriana.
Dostala sa na hranicu vyhorenia a za jediné východisko považovala veľkú zmenu. Kým ostatní v podobnej situácii volia útek a úplnú zmenu profesie, jej stačilo prejsť do inej firmy a zostať v HR na menej dôležitej funkcii. Správnosť riešenia bola síce otázna, ale mama dvoch dospievajúcich detí si povedala, že by neskôr ľutovala, keby to aspoň neskúsila.
Zmena ako príležitosť
Keď už sa niekto dostane na hranicu vyhorenia a rieši, čo ďalej, často vyhľadá kouča alebo odíde na sabatikal. Len málokto uvažuje o tom, že by mohol urobiť „krok späť“.
„Mne bolo vtedy jedno, že klesnem na pomyselnom kariérnom rebríčku,“ zdôrazňuje Scheschowitsch Horbatiuk. „Chcela som prácu, ktorá pre mňa bude zmysluplná a z ktorej budem mať radosť; aby som vedela, prečo ju robím, a mohla sa otestovať v inom pracovnom prostredí. Hoci moja firma za desať rokov prešla mnohými zmenami, cítila som, že potrebujem skúsiť niečo nové,“ dodáva.
Pri otázke, ako na rozhodnutie reagovalo jej okolie, Adriana ako prvého spomenie manžela.
„Sme spolu už viac ako dvadsať rokov, máme dve dcéry a pre moju kariéru sme sa často sťahovali. Bez jeho podpory by som to určite nezvládla. Vždy mi hovoril: keď chceš ísť, vieš, že všade pôjdem s tebou,“ približuje. „Povedal mi to aj pri rozhodovaní sa o zmene pozície. Ak mám pocit, že je to správna vec, jeho podporu mám,“ teší sa bývalá riaditeľka ľudských zdrojov.
Myslím si, že mať jasné zameranie, delenie úloh a vedieť, čo presne je moja zodpovednosť, je jedna z kľúčových vecí, ktorá človeku pomáha vidieť vo svojej práci zmysel.
S ľahkosťou to zobrali aj kamaráti, u ktorých je vraj Adriana známa svojou dobrodružnou povahou. O niečo horšie to niesli kolegovia. „Niektorí mi pri odchode povedali, že obdivujú moju odvahu, iní spochybňovali, či je to správne. Mnohí ani nepochopili, prečo som sa tak rozhodla. Stále sa ma pýtali, či sa stalo niečo vážne, čo ma prinútilo odísť. Nedokázala som im celkom vysvetliť, že to nie je chyba nikoho a že len potrebujem novú príležitosť. Boli to úplne iné reakcie, ako keď som niekomu povedala, že ma povýšili a musím sa presťahovať,“ spomína Scheschowitsch Horbatiuk.
Ešte opatrnejšie sa na to pozerali jej rodičia, ktorých správa o kariérnej zmene skôr vydesila. „Môj starý otec mi vždy hovoril, aby som si našla prácu a udržala si ju. Bol z generácie, ktorá bola rada, že prácu vôbec má, a zamestnanec mal byť v prvom rade lojálny. Odchod vždy znamenal problém,“ opisuje a dodáva, že napriek tomu ju v tomto rozhodnutí rodičia napokon podporili.
Jasné zameranie
Zbierať nové skúsenosti nakoniec Adriana vydržala iba šesť mesiacov. V novej firme sa jej páčilo, s kolegami vychádzala dobre a vďaka práci lepšie spoznala aj švédsku, taliansku a japonskú pracovnú kultúru, ale…
„Všetci pracovali úplne iným spôsobom. S odstupom som pochopila, prečo som predtým mala pocit, že to, kde som, nie je správne. Dokázala som oddeliť, čo boli naozaj problémy firmy a ktoré úskalia som do toho prinášala ja sama. Bola to pre mňa hlboká sebapoznávacia cesta,“ priznáva Adriana.
Do pôvodnej firmy sa vrátila až po tom, čo prešla procesom transformácie. Jej podmienkou totiž bolo, že bude mať presne zadefinované funkciu a úlohy. Jej nová pozícia je síce na kariérnom rebríčku nižšie ako pôvodná, ale stále je na globálnej úrovni. „Myslím si, že mať jasné zameranie, delenie úloh a vedieť, čo presne je moja zodpovednosť, je jedna z kľúčových vecí, ktorá človeku pomáha vidieť vo svojej práci zmysel. Nikto nechce hasiť všetky problémy,“ zdôrazňuje.
Pozície a povýšenie v mojej kariére už pre mňa nie sú také dôležité. Oveľa dôležitejšie je, čo v práci robím.
Hoci sa po zostúpení kariérnym rebríčkom smerom nadol podľa nej nezmenilo, že by pracovala výrazne menej, ale k manažovaniu svojho času už pristupuje oveľa disciplinovanejšie. „Vďaka polročnému odstupu sa mi podarilo vybudovať si novú rutinu a môj život je oveľa vyváženejší. Či by sa mi to podarilo aj bez toho, aby som odišla? Možno, ale vtedy som sa na svoju prácu nedokázala pozrieť tak, ako sa na ňu pozerám teraz,“ porovnáva Scheschowitsch Horbatiuk.
Pri otázke, či je kariérne povýšenie ešte stále jedným z jej cieľov, Adriana zaváha: „Na to často hľadám odpoveď sama v sebe. Pozície a povýšenie v mojej kariére už pre mňa nie sú také dôležité. Oveľa dôležitejšie je, čo v práci robím. Ak by som dostala ponuku na vyššiu pozíciu, ktorej náplň by mi dávala zmysel, jasné, že by som ju prijala. Ak by som sa však vďaka povýšeniu dostala do pozície, s ktorou nesúzniem, veľmi pravdepodobne by som ju odmietla. Keď je človek mladý a kariéru si ešte iba buduje, ambície preňho hrajú inú rolu. Dnes je mojou ambíciou venovať sa niečomu, čomu úprimne verím.“
