Ako úplná začiatočníčka sa presadila v jednej z top gastro destinácií. Päť rokov vlastnila bistro v Paríži, malo názov Thank you, my deer a počas obedov či víkendov sa na jedlo čakalo v radoch. Jana Mainguet Bukovinová teraz o svojom francúzskom podnikaní napísala knihu.
Dodnes si živo vybavuje, ako v bistre naposledy obsluhovala. Na sociálnej sieti predtým zverejnila oznam, že prevádzku predala a čaká ju rozlúčkový deň.
„Od rána prichádzali stáli zákazníci, priam sa sypali a ja som slzila celé dopoludnie,“ spomína rodáčka z Popradu.
Jana Mainguet Bukovinová. Foto: archív Thank you, my deerJej celkom posledným hosťom bola Emma z Nového Zélandu, ktorá si narýchlo odskočila z práce, len aby jej priniesla fľašu šampanského. Jana potom zamkla dvere a presunula sa o 50 metrov ďalej, do kaviarne svojho bývalého zamestnanca, Neapolčana Valeria.
Sadla si tam k nemu za stôl plná emócií a snažila sa svoje pocity zaznamenať na papier. Vypísať sa z nich. Vtedy ani netušila, že sa tak zrodili aj prvé riadky budúcej knihy o jej parížskom príbehu.
„Celé sa to vo mne bilo. Podniku sa darilo, ale ja som bola vyčerpaná, už som nechcela pokračovať,“ približuje ďalej. „Vedela som, ako mi bude chýbať, keď neuvidím svojich hostí. Zároveň som však cítila úľavu, že sa tá drina končí. Môžem si ráno pospať, cez víkendy nemusím do práce.“
Jej bistro sa nachádzalo v hustejšie obývanom 11. parížskom obvode a ponúkala v ňom bezlepkové menu postavené na polievke, sendvičoch z vlastného chleba, šaláte a koláčoch.
Podarilo sa jej vytvoriť okolo podniku silnú komunitu, mnoho stálych zákazníkov poznala po mene a z viacerých sa stali aj kamaráti. Na tamojšej ulici sa tiež nachádzalo mnoho barov, s ktorými si navzájom pomáhali.
Boj s myšami
Potom listujeme v jej spomienkach, ktoré zaznamenala aj v knihe.
Napríklad, ako často bojovala s myšami, čo je podľa jej slov v parížskych prevádzkach bežná vec. Stálo ju veľa energie, aby všetko upchala, aby nemali žiadnu trhlinu, kadiaľ by sa prešmykli dovnútra. Beztak sa im to niekedy darilo a nechávali „pozdravy“ na vyleštenom dreze.
Interiér parížskeho podniku. Foto: archív Thank you, my deer
Interiér parížskeho podniku. Foto: archív Thank you, my deer
Tiež si vybavuje, ako sa jej vyčerpaním podlomili kolená. Pripravovala banánový chlieb, zároveň chcela niečo odfotiť na sociálne siete a v tom okamihu vidí, že sa jej chystané jedlo pripálilo. Popisuje, že akoby sa tým odrazu prepálil aj nejaký káblik v jej vnútri a usedavo sa vtedy rozplakala.
Zvlášť ťažký bol posledný rok, keď sa bistro snažila predať. Už-už sa k tomu schyľovalo, ale potenciálnym kupcom nevyšiel úver v banke a musela odznova hľadať nových. Pousmeje sa, že to asi tak malo byť, lebo podnik napokon prevzali dvaja mladí a veľmi šikovní Francúzi. Vo svojom koncepte sa tiež zamerali na sendviče, darí sa im a s Janou sú dodnes v kontakte.
Uvažuje aj o preklade do francúzštiny
Keď sa rozhodla, že knižku skúsi napísať, požiadala aj o grantový program Umenie Nadácie Tatra banky. Vybrali ju a zároveň aj získala mentorku, scenáristku a spisovateľku Evu Borušovičovú. Tá ju viedla celým procesom a Jana vraví, že šlo o pomoc na nezaplatenie. Nevie totiž, či by bez nej našla v sebe toľko disciplíny a „drajvu“ na dokončenie všetkých textov.
Knihu s názvom Jeleň v Paríži vydáva Slovart, už je na pultoch kníhkupectiev a oficiálny krst sa uskutoční v sobotu 12. novembra v rámci Bibliotéky v bratislavskej Inchebe. Jana uvažuje aj o preklade do francúzštiny, ale najskôr si počká na ohlasy na Slovensku.
Sumarizuje, že cieľom knihy bolo ukázať, že aj zdanlivo nemožné sny je možné si naplniť. Veľmi konkrétne v kapitolách popisuje, ako pri podnikaní v Paríži postupovala aj čo koľko presne stálo.
„Budem rada, keď tým niekoho dokážem motivovať, že sa rozhodne spraviť to, po čom vždy túžil,“ dopĺňa.
Jana pred otvorením bistra nemala žiadne skúsenosti z gastro biznisu a ani celkovo z podnikania. Všetko sa učila za pochodu. Študovala na Ekonomickej univerzite v Bratislave a v Paríži si dokončila magisterské štúdium. Potom odišla na stáž pri OSN do New Yorku, pracovala aj v Ženeve a napokon sa vrátila do Paríža.
Ako vraví, kariéru nemala rozbehnutú v žiadnom odbore a raz, keď na jeseň 2012 sedela v parížskej kaviarni a išla poslať ďalší životopis, jej napadlo: otvorím si vlastný podnik. Do života ho uviedla už v apríli ďalšieho roku.
Nový domov: Grenoble pod Alpami
Po predaji bistra v roku 2018 si dožičila oddych a s manželom, rodeným Francúzom, veľa cestovali. V Paríži nechceli zostať, lebo na život potrebujú viac prírody.
Napokon sa usadili pod Alpami na juhovýchode Francúzska v meste Grenoble. Manžel tam získal prácu v IT a ona sa zamestnala v kaviarni, aby zistila rozdiely oproti Parížu. Uvažovala totiž, že si zo zarobených peňazí otvorí nový vlastný podnik.
„Napokon som však otehotnela, narodila sa nám dcérka a dnes žiadny podnikateľský plán nemám. Už by som zrejme ani nevydržala robiť sedem dní v týždni,“ dopĺňa.
Obal knihy. Foto: archív SlovartPred materskou pracovala aj pre francúzsky festival horských filmov Mountains on Stage, kde vymyslela a zastrešovala jeho rozšírenie do Poľska, Česka a na Slovensko. V súčasnosti je zamestnaná v pražiarni kávy, ktorá ju tiež vždy zaujímala a baví ju zdokonaľovať sa v tejto oblasti.
Vykresľuje, že hoci teraz neplánuje pokračovať v podnikaní, považuje ho za mimoriadne obohacujúcu skúsenosť a v žiadnej práci sa toľko nenaučila. Napokon to zhrnie do jediného slova: pokora. Treba byť zdravo sebavedomý, ale nikdy nie arogantný, lebo raz je človek hore a o chvíľu dole, ani nevie ako.
Vzápätí sa pousmeje nad filmovými „success stories“, keď niekto ihneď uspeje a do pol roka zarába veľké peniaze. „Ak chcete niečo hodnotné vytvoriť, tak treba počítať s tým, že v reálnom živote to stojí čas aj námahu. Nie je to okamžité,“ uzatvára.
