Jeho rodina patrila v Československu k najbohatším. Vďaka jeho predkom stojí v Brne stavba, ktorú i po sto rokoch obdivuje celý svet. Nebyť minulých režimov bol by Daniel Löw-Beer pravdepodobne európskym magnátom. Dejiny však z neho urobili muža, ktorý musí z ruiny opäť vytvoriť kvitnúcu záhradu.
„Prežiť a budovať. To máme v sebe geneticky zakódované,“ pokrčí plecami muž, o ktorom si všímavý pozorovateľ hneď urobí predstavu. Kto to môže byť, keď sa opovažuje vojsť do jednej z najoceňovanejších pamiatok Česka bez povinných návlekov na nohách? Dokonca si sadnúť do ikonického kresla? Správa sa, akoby mu to tu patrilo!
„Ale nepatrí, a to aj napriek tomu, že som súčasťou rodiny Tugendhat,“ zasmeje sa Daniel Löw-Beer. Muž menšieho vzrastu v neformálnom obleku pôsobí ako turista, ktorý do Brna zavítal len na výlet. On sa tu však cíti čoraz viac doma.
Ak vám meno Tugendhat ani Löw-Beer nič nehovorí, musíte podstúpiť krátky výlet do histórie, aby ste pochopili, prečo boli tieto priezviská počas prvej republiky synonymom moci, peňazí a vkusu. Grete, majiteľka ikonickej vily Tugendhat, jedinej pamiatky modernej architektúry v Českej republike, zapísanej do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, sa totiž narodila s priezviskom Löw-Beer.
Jej otec Alfréd bol židovským priemyselníkom z mestečka Boskovice, ktorého rod vybudoval na Morave celý priemyselný koncern na vlnené látky. Práve vďaka Löw-Beerovcom malo Brno prezývku „moravský Manchester“.
„Löw-Beer sa správal ako Baťa ešte predtým, než svet mohol o nejakom baťovskom prístupe vôbec vedieť. Zabezpečil veľa dôležitých pracovných miest, staral sa o zamestnancov. Na Vianoce, ktoré môj predok ako žid logicky neoslavoval, však rodina vždy prišla, aby robotníkom priniesla pečivo a darčeky. V komplexe továrne boli domčeky pre zamestnancov fabriky a úradníkov, materská škola. Prekvitalo to tu,“ povzdychne si Daniel Löw-Beer.
Dcére Grete venoval Alfréd Löw-Beer k svadbe s priemyselníkom z Berlína Fritzom Tugendhatom pozemok na kopci v Čiernych Poliach. Pod ním stála rodinná vila otca, ktorý chcel mať ratolesť na dohľad. Bolo to jej druhé manželstvo a rodina nemala záujem o škandály. Deti Tugendhatovcov budú neskôr v exile spomínať na to, ako sa zo záhrady vily v zime sánkovali dole z kopca do rezidencie dedka a babičky.
Do sídla rodiny so vstupenkou
„Kniha a neskôr film Sklenená izba, ktoré majú voľne zobrazovať príbeh našej rodiny na pozadí vily Tugendhat, našich príbuzných naštvali. V lepšom prípade sme na ne reagovali so zdvihnutým obočím. Aféry, excesy, to vôbec nebolo súčasťou rodinných hodnôt. Najväčším výstrelkom sa zdá byť táto vila,“ kývne Daniel Löw-Beer do priestoru.
Na jeho tvári sa odrazí lúč popoludňajšieho slnka, skĺzne sa po ónyxovej stene a plazí sa k obrovskému posuvnému oknu. Skvelý okamih na fotenie potomka klanu elitných priemyselníkov, ktorému z niekdajšieho lesku a bohatstva predkov ostali najmä rodinné spomienky a pocit zodpovednosti.
Daniel Löw-Beer. Foto: Forbes Česko
Keby sa tu dnes nefotil, obliekol by si chrániče obuvi a rovnako ako ktorýkoľvek iný návštevník by si kúpil lístok. Aj v spodnej vile Löw-Beer by musel prejsť turniketom – čo na tom, že má objekt rovnaké meno ako on.
„Podávate to tak, akoby som sa sťažoval, ale to ani trochu nie je pravda,“ hreší ma, keď naznačujem pohoršenie nad situáciou, že do niekdajšieho sídla rodiny potrebuje vstupenku. „Máme fantastický vzťah s riaditeľom vily Tugendhat Zbyňkom Šolcom aj s tímom, ktorý sa stará o vilu Löw-Beer. A zastupitelia Brna zohrali v našom príbehu významnú rolu, bez nich by sme tu vôbec nestáli,“ vyhlasuje.
Schindlerova fabrika
Vráťme sa o sedem rokov. Na oficiálne pozvanie brnianskej radnice sem prichádzajú deti a vnuci tých, čo museli koncom 30. rokov minulého storočia opustiť mesto, ktorého dejiny tak zásadne ovplyvnili. O tom, že spomienka na Tugendhatovcov a Löw-Beerovcov je silná, svedčia aj stovky ľudí, ktorí prišli, aby sa s nimi stretli.
„Pre mňa to bol zlomový okamih. Mesto chcelo, aby sme sa sem vrátili. Pochopil som, že o nás stoja, a vtedy som si uvedomil, že aj ja tu chcem niečo začať budovať,“ rekapituluje Daniel Löw-Beer. Jeho život doma v Ženeve sa výrazne líši od toho, ako fungovali jeho predkovia.
Löw-Beer je lekárom pri Svetovej zdravotníckej organizácii. Skromný, ale zároveň schopný pracovať s neuveriteľným nasadením. A to sa mu práve teraz zíde. Už o pol roka chce totiž asi osemdesiat kilometrov od vily Tugendhat otvoriť múzeum – na mieste, kde momentálne existujú len ruiny a jeho entuziazmus.
„Stále sa pýtam, ako je to vôbec možné. Chodia sem turisti z celého sveta, postávajú pred bránou, fotia si to tu… A ani miestni z obce Brněnec netušia, že tu stojí továreň, vďaka ktorej dostal Steven Spielberg Oscara,“ hovorí s nadsadením Milan Šudoma. Spoločne s Danielom Löw-Beerom pripravuje na mieste bývalej továrne jeho rodiny múzeum.
V spolupráci s tkáčstvom Kubák pomohol Daniel Löw-Beer vytvoriť kópie textilu do vily Tugendhat. Foto: archív Daniela Löw-Beera
„Vilu Tugendhat opravilo mesto, rovnako ako vilu Löw-Beer. Na mne je dať do poriadku továreň. Ale nie sú to len ruiny bývalej továrne, ktoré tu zachraňujem. Je to pamiatka na holokaust. Dodnes nechápem, že Schindlerova fabrika, kde zachránil tisíc ľudí pred splynovaním, nemá ani plaketu,“ dáva Daniel Löw-Beer najavo rozčarovanie.
Zabudnutý koncentračný tábor
Lúče slnka aj rozhovory o architektúre, „hrejivom funkcionalizme“, ako Löw-Beer vilu Tugendhat opisuje, sme nechali v Brne. O hodinu sa ocitáme v Brněnci, malej obci v okrese Svitavy. Pred bránami komplexu kedysi jednej z najznámejších fabrík Československa stojí celá delegácia.
Okrem Daniela Löw-Beera je tu jeho brat Jakob, ktorý prišiel prvýkrát. Má síce meno po moravskom predkovi, jeho domovom sú však Bermudy, kde pôsobí ako očný lekár.
Orientovať sa v tunajších reáliách rodiny Löw-Beerovcov pomáha okrem Milana Šudomu aj právnik Tomáš Kraus, riaditeľ Inštitútu Terezínskej iniciatívy, ktorý roky spolupracuje aj s Ronaldom Lauderom. Podnikateľ z USA, ktorého majetok sa podľa amerického Forbesu odhaduje na 4,7 miliardy dolárov, je známy filantropickými aktivitami v strednej i východnej Európe.
Zatiaľ nie je jasné, či vstúpi do ambiciózneho a spoločensky dôležitého projektu v Brněnci. „Na otázku, koľko bolo v Československu koncentračných táborov, väčšina ľudí odpovie, že jeden. Terezín. Ale nie je to pravda. Pobočka tábora Gross-Rosen bola práve tu v Brněnci. Prichádzajú sa sem pozrieť turisti pokojne až z Japonska, ale Česi o tom nemajú skoro žiadne povedomie,“ hovorí Tomáš Kraus.
Emócie hustnú, keď prechádzame areálom, ktorý stavom dokazuje, že príroda vždy zvíťazí nad ľudskou silou. V objektoch, kde boli svojho času najmodernejšie stroje na tkanie vlny u nás; na miestach, kde vznikali látky, ktoré dokážu prežiť desaťročia (ak máte šťastie, v niektorom z bazárov či vintage obchodov ešte narazíte na saká či kabáty utkané v Brnenci), pučia stromy, rastie mach aj divé kroviny.
Jakob Löw-Beer prechádza dedičstvom predkov a podľa svojich slov sa musí nútiť, aby si dokázal predstaviť, ako to tu fungovalo za čias najväčšieho rozkvetu. Oproti nadšenému bratovi je skeptický, nedokáže si predstaviť, čo by sa muselo stať a koľko prostriedkov by bolo potrebných investovať, aby to v Brněnci opäť žilo.
Útek do Británie
Löw-Beerovci vlastnili továreň od polovice 19. storočia, neskôr ju prestavali a rozšírili. Sesterské firmy fungovali v Zürichu, Paríži, Amsterdame. Rast a prosperita, akú dokáže vytvoriť len rodinná firma. Ale len do roku 1938, keď bol Brněnec pripojený k nacistickému Nemecku a prezieraví Löw-Beerovci ušli do zahraničia.
„Otec unikol vďaka sfalšovanému pasu svojej sestry, v ktorom bol zapísaný ako jej syn. Mal osem rokov a ona osemnásť, musela by ho porodiť ako desaťročná. Do Anglicka ju však našťastie pustili. Prvý rok v Anglicku strávil v dievčenskej internátnej škole, kde bol jediným chlapcom,“ prezrádza Daniel Löw-Beer.
Otec Daniela Löw-Beera sa zachránil tak, že bol zapísaný v pase svojej sestry ako jej syn. Foto: archív Daniela Löw-Beera
O tom, že sú pôvodne z prominentnej rodiny z Československa, sa bratia dozvedeli až v priebehu dospievania. „Náš otec chcel v Británii najmä zapadnúť. Nemohol sa trápiť spomienkami, boli až príliš bolestné. Raz sa mu však dostala do ruky kniha Schindlerov zoznam od Thomasa Keneallyho. Celú noc nespal. Podľa opisu továrne pochopil, že išlo o tú, ktorá patrila otcovej rodine v Československu,“ prezrádza Jakob Löw-Beer.
Otec vtedy chlapcom porozprával celú ságu o veľkom biznise, skvostných vilách aj úteku, ktorý im zachránil život. Nie všetci členovia rozvetveného klanu však mali také šťastie, že emigrovali.
Alfréd Löw-Beer, hlavný hýbateľ impéria, bol zatknutý ešte pred príchodom nacistov. Neskôr bol síce prepustený, ale o pár mesiacov neskôr bol dodnes neznámym páchateľom zavraždený a jeho mŕtvola bola pohodená pri železničnej trati vedľa mesta Stříbro. Neskôr ho uložili do rodinnej hrobky v Brne-Žideniciach, ktorá monumentálnosťou dokazuje, o akého významného muža išlo.
„Myslím si, že keby videl, ako továreň dopadla, hneval by sa. Aj ja v sebe musím potláčať hnev,“ priznáva Daniel Löw-Beer, keď opatrne našľapujeme na trávou prerastenú dlažbu v areáli fabriky.
Skaza totiž neprišla v okamihu, keď nacisti zobrali židovským majiteľom podnikanie. Ani príchod Oskara Schindlera, ktorý pochádzal zo Svitav a ktorý si spomenul na fabriku Löw-Beerovcov, keď musel ku koncu druhej svetovej vojny presunúť väzňov z koncentračných táborov zo svojej továrne na muníciu v Krakove, nepriniesol úpadok.
Ba aj s nástupom komunistov to ešte fungovalo. Z továrne na vlnený tovar sa stala znárodnená textilka a robotníci naďalej používali stroje, ktoré sem nechal ako výdobytok najmodernejších technológií doviezť Alfred Löw-Beer. Po roku 1989 tu vznikla akciová spoločnosť Vitka, ktorá šla v roku 2004 do konkurzu.
Danielova archa
Od roku 2014 sa rieši, čo bude s chátrajúcim areálom ďalej. Plány mali mnohí. Miesto by mohlo slúžiť ako pripomienka Archy Oskara Schindlera, ako sa hovorilo jeho projektu na záchranu väzňov z koncentračného tábora, i ako pripomienka spolužitia troch kultúr. Židovskej, nemeckej a českej.
Plány sa však nevyhli kontroverziám. Starosta Brněnca Blahoslav Kašpar podľa svojich vyjadrení pre iDnes.cz odmietal, aby pamätník pripomínal práve Oskara Schindlera, ktorého vnímal ako „lúpežníka“, ktorý si to nezaslúži. Politik Tomio Okamura zasa v roku 2018 v článku pre Právo tvrdil, že sa snaží, aby sa z továrne v Brněnci urobilo „pietne miesto“. Nič dôležité sa však nedialo.
Kým sa ostatní sporili, Daniel Löw-Beer konal. Po návšteve Brna s rodinou pochopili, že chcú nadviazať na tradíciu a v roku 2019 objekt odkúpil. „Sme v stave, keď nevyhnutne potrebujeme sedemstotisíc až milión eur na to, aby sme mohli začať s ďalšou fázou budovania múzea preživších, ako projekt voláme,“ vypočítava Daniel Löw-Beer.
Schindlerova fabrika na snímke z roku 2004. Foto: Wikimedia Commons/Miaow Miaow, voľné dielo
Prvú fázu projektu, keď sa vlani objekt nakrátko sprístupnil v rámci festivalu Meeting Brno, už majú za sebou. Vtedy vďaka osobným zdrojom Daniela Löw-Beera, ktorý dal kvôli pôžičke v banke do zálohy aj vlastný dom, areál upratali a steny zachránili pred kolapsom.
Daniel založil nadáciu Archa rodiny Löw-Beerovcov a Oskara Schindlera. Na 11. a 12. mája 2025 je naplánovaný festival, ktorý areál fabriky v Brněnci opäť otvorí návštevníkom. Stane sa tak presne osemdesiat rokov od konca druhej svetovej vojny.
V stopách predkov
Medzitým sa lekár a filantrop opäť pustil do podnikania predkov. Najprv spoločne s tkáčovňou Kubák vytvorili repliku koberca vo vile Tugendhat. „Je to obrovský jutový koberec, na ktorom sa hrali deti, tancovali a robili kotrmelce,“ interpretuje spomienky Daniel Löw-Beer.
Tým sa to však nekončí. Daniel Löw-Beer založil značku LB Touch, kde si môžete zohnať merino šály, svetre, šaty alebo dokonca stoličku s poťahom. Všetko je navrhnuté a vyrobené v Brne, žiadny dizajn nie je náhodný.
Motív závitnice DNA pripomína zakladateľa genetiky Gregora Johana Mendela. Červená farba zasa rúž dizajnérky Lilly Reichovej, ktorá spolu s architektom Miesom van der Rohom navrhla do vily Tugendhat legendárny nábytok.
„Chcem v tomto ohľade vrátiť Brnu jeho slávu. Aspoň čiastočne. Keď si kúpite náš merino šál alebo sveter, nechcete už nosiť nič z ropy vyrobené v Ázii,“ domnieva sa Daniel Löw-Beer. Je to idealista. Bez viery v zázrak však človek nepostaví nič. A už vôbec nie v situácii, keď sa snaží vybudovať rozsiahle múzeum a zároveň firmu vlastnými silami.
„Rodina musela veriť, že dokáže nemožné, inak by z Brna nebol moravský Manchester a neskôr by sme neprežili besnenie nacistov. Zvládneme to aj teraz. Nebude to však prechádzka ružovou záhradou.“
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes a jeho autorkou je Anna Nosková.
