Simona Kijonková založila spoločnosť Packeta, v ktorej zamestnávala okolo dvetisíc ľudí. Uvedomila si, že pri ich motivovaní funguje omnoho lepšie cukor ako bič. Sladký prístup uplatňuje aj pri výchove vlastných detí, teda až do chvíle, kým niekto niečo nesplní.
Je jednou z najvplyvnejších žien českého biznisu. Spoluinvestuje v rámci európskych a svetových fondov, medzi ktorými sú aj firmy Elona Muska a skupiny Rothschildovcov.
V roku 2023 sa predajom skupiny Packeta Group postarala o jeden z najväčších biznisových príbehov v histórii Českej republiky. Hodnota transakcie nebola zverejnená, ale podľa informácií českého magazínu Forbes sa pohybovala medzi štyrmi a piatimi miliardami korún (158 až 198 miliónov eur).
Simona Kijonková dnes stojí v čele rodinnej investičnej kancelárie. V spolupráci s vlastným tímom právnikov, daňových poradcov a investičných manažérov sa zameriava primárne na firmy do 400 miliónov korún ročných tržieb (16 miliónov eur). Pri niektorých typoch investícií jej stačí, keď je dve percentá nad infláciou, inde môže dosahovať zhodnotenie aj cez tisíc percent. K správnemu narábaniu s peniazmi vedú spolu s manželom aj svoje tri deti.
„Pre mňa je najdôležitejšie, aby naše deti rozumeli tomu, ako zhodnocovať majetok. Nech si v živote robia, čo chcú, ale investície sú oblasť, ktorú budú musieť ovládať,“ hovorí Kijonková.
Na konferenciu Forbes Money Summit ste prileteli z Paríža a zo Slovenska budete pokračovať do Španielska. Cestujete veľa?
Pomerne áno. Pre mňa bola vždy ihriskom celá Európa a nikdy sme sa nesústredili len na Česko.
Ako to vychádza časovo? Trávite v Česku veľkú časť roka?
V Česku sme kvôli deťom, lebo máme troch tínedžerov a chodia do školy. Základňu máme v Prahe, ale máme aj ranč s koňmi a trávime veľa času aj tam v prírode. Deti sa však postupne začínajú osamostatňovať a do pár rokov nás zrejme čaká syndróm prázdneho hniezda.
V minulosti ste spomínali, že deti plánujú študovať v zahraničí.
Človek mieni a Pán Boh mení. Majú jedenásť, trinásť a šestnásť rokov a zatiaľ je priskoro hovoriť, kde budú a čím budú.
Na aké smery to zatiaľ vyzerá?
Od začiatku sme im dali absolútnu voľnosť. Máme riadenú nevýchovu, takže si samy hľadajú cestu. Dali sme im len mantinely, v ktorých musia fungovať. Napríklad dostanú určité vreckové na mesiac a musia si s tým vystačiť. Keď sa im to nepodarí, nedostanú od nás nič ďalšie. Už sa však vynašli a požičiavajú si medzi sebou.
Vážne?
Áno, dokonca si dávajú úroky. Keď si to niekto nesprávne spočíta a neodhadne náklady, musí počkať do ďalšieho príjmu alebo si požičať a vráti viac. Nekomentujeme, čo si za to kúpia. Keď si kúpia nejakú somarinu, je to ich zodpovednosť. Nabudúce budú vedieť, že už si hlúposť kupovať nemajú. Musia na to prísť samy.
Neskúšajú sa s vami dohadovať?
Skúšali to, ale tak to nefunguje. My ich napríklad bodujeme za to, ako ráno fungujú, ako si robia úlohy, aké majú výsledky v škole a podobne. Keď majú málo bodov, dostanú nižšie vreckové. Nemusíme na nich ani kričať alebo ich upozorňovať, riešime to spôsobom, že keď nepracuješ, nemáš. Bodovací systém je verejný a každý sa môže pozrieť, ako je na tom ten druhý. Mladší sa potom rozčuľujú, že najstarší má najviac peňazí, lebo funguje najlepšie.
Vyvinuli ste si ten systém sami?
Áno. Keďže pracujeme s množstvom ľudí, vieme, že motivácia je dôležitá. V živote som sa naučila používať viac cukru ako biču.
Vediete ich aj ku vzdelaniu?
Samozrejme, vzdelanie považujem za veľmi dôležité. V hodnotovom rebríčku ho mám hneď za zdravím. S manželom sa snažíme deti vychovávať tak, aby z nich vyrástli dostatočne silní jedinci, ktorí budú prospešní pre spoločnosť. Chceme, aby si deti vedeli samy nájsť v živote cestu, neľutovali sa a boli samostatné. Mrzí ma, keď dnes vidím, ako rodičia vodia deti neustále za ruku. Hoci sa o ne bojím, keď im dávam voľnosť, no v slobode sa vždy narodili tie najväčšie veci.
Vyzeralo podobne aj vaše detstvo, že ste dostali voľnosť a hľadali ste si priestor sama?
Moje a manželovo detstvo boli úplne odlišné. Ja som vyrastala v sociálne slabej rodine matky samoživiteľky a manžel v úplnej kresťanskej rodine, kde bolo na prvom mieste vzdelanie. Ja som skôr dieťa ulice. Pracujem od trinástich rokov a vždy mi boli inšpiráciou ľudia, pre ktorých som robila. Pracovala som počas celej strednej a vysokej školy, vždy až do večera, aj počas víkendov. Naučila som sa od podnikateľov to dobré aj zlé, čo sa mi na nich páčilo a čo nie.
Učíte sa veľa na chybách iných?
Nepovedala by som. Vždy som sa učila predovšetkým na vlastných chybách, ktorých som v živote urobila veľa. Odmalička som pozorovala rôzne podnikateľské situácie, ktorých som sa neskôr vyvarovala. Naučila som sa vďaka tomu veľa vecí a do podnikania som išla pomerne pripravená. Nevedomky som sledovala podnikateľov a bola im nablízku, čo bol pre mňa nekonečný proces učenia. Myslím si, že úspech tkvie v tom, že človek potlačí svoje ego a prizná si, v ktorých veciach nie je dobrý. Treba sa učiť od skúsenejších a pokorne na sebe pracovať.
Máte nejakého kouča, alebo si dokážete analyzovať svoje slabé a silné stránky sama?
Nikdy som nemala konzultanta, ale mám rada kritickú spätnú väzbu. Kedysi dávno mi jeden človek z investorského sveta povedal, že síce som veľmi pracovitá a šikovná, ale mala by som sa naučiť počúvať ľudí. Vtedy som si uvedomila, že to je moja negatívna vlastnosť a že sa rada počúvam. Zobrala som si to k srdcu a od tej doby viac načúvam ľuďom.
Keď sa na to pozriete spätne, na koľko percent je váš úspech o práci na sebe a na koľko o práci s číslami?
Je to kombinácia všetkého. V každej etape podnikania je to inak vyvážené. V začiatkoch podnikania je veľmi dôležité „makať“ na sebe, vzdelávať sa a sústrediť sa na projekt. Nie je to osemhodinová „šichta“. Keď už ste vo fáze, že to nie je váš prvý projekt alebo budujete investičnú spoločnosť ako ja, je dôležité obklopiť sa skvelými a skúsenými ľuďmi.
Oblasť private equity je môj denný chlieb, ale niektoré oblasti sú príliš matematické a treba im rozumieť do detailov. V takom prípade sa opieram o investičných manažérov, ktorí to vyštudovali, prežili si reálnu skúsenosť a pracujú v tej oblasti roky. Aj keď sú to v mnohých prípadoch mladší ľudia ako ja, sú skúsenejší. Treba to vyvažovať, pretože nikto nie je expert na všetko. Ja som vždy bola slabšia vo financiách a vždy som sa v prvom rade oprela o niekoho, kto vie počítať. Pre mňa je omnoho prínosnejšie robiť networking a vytvárať stratégie, ako keby som mala byť tri hodiny ponorená v Exceli.
Čo sú vaše silné stránky a s čím potrebujete pomôcť?
Myslím si, že som veľmi pracovitá a som perfekcionistka. Treba s tým vedieť pracovať, lebo niektorí vorkoholici sa v tom dokážu utopiť. Kedysi som bola schopná pracovať dvanásť hodín vkuse, vypiť aj osem káv a venovať sa tomu až dovtedy, kým to nebolo nádherné. Moja slabšia stránka sú čísla. Niežeby som im nerozumela, ale nebavia ma. Zvládnem si prečítať akékoľvek výkazy, ale viac ma baví intuícia.
Intuícia?
Áno, v každom podnikaní som dávala viac na svoju intuíciu. Nech som robila čokoľvek, vždy to bolo niečo, čo nie je úplne bežné.
Spomínate si na prvé investície, keď čísla hovorili niečo iné a vy ste dali na svoj pocit?
Moje prvé podnikanie boli ručne vyrábané šperky od Indiánov. Narodila som sa v Karlových Varoch a intuitívne som si pripravila cenníky pre každý typ zákazníka. Keď prišla rodina s deťmi, urobila som im cenu na mieru, lebo som vedela, že nemajú veľa peňazí. Keď prišlo dieťa samo, bola som schopná dať mu šperk zadarmo, lebo som vedela, že si to na marži zoberiem niekde inde. Keď prišla Ruska v kožuchu, cenu som jej upravila úplne inak. Hovorila som mnohými jazykmi a v sedemnástich rokoch som dokázala vyrokovať cenu.
Ako to vyzeralo s intuíciou v praxi? Bolo náročné presvedčiť o nej okolie?
Často ma rodina aj kolegovia od nejakej veci odrádzali. Napríklad v prípade Packety mi hovorili, že to nebude nikdy fungovať, aby si ľudia chodili po zásielky niekam do kvetinárstva. Povedala som si, že za skúšku nič nedám a keď bude treba, tak to upravím. Vždy som bola taký chameleón a bola som zvyknutá prispôsobovať sa. Nakoniec som sa do toho pustila a ľudia okolo mňa len krútili hlavami. Nechápali, čo sa deje. Bez peňazí, bez podpory a bez viery ostatných som to dokázala. Z firmy som odchádzala, keď mala obrat cez osem miliárd korún a dvetisíc zamestnancov.
Bolo teda náročné presvedčiť o vašom nápade okolie?
Pamätám si na moment, keď som priniesla myšlienku boxov. Hovorila, že výdajné miesta by sme mali začať automatizovať, na čo sa zdvihla veľká vzbura. Všetci mi neustále nosili dôvody, prečo to nerobiť. Najskôr som musela presvedčiť manažment a najbližších spolupracovníkov o tom, že idea je skvelá. Keď sa mi to podarilo, musela som presvedčiť ľudí pod nimi. Až potom som išla s prototypom za akcionármi. Bolo to jeden a pol roka presviedčania. Keď sa mi to podarilo, čakalo ma to najhoršie: presvedčiť zákazníkov a celý svet, že je to skvelé. A to je presne ono! Keď mám v niečom intuíciu a som presvedčená, že to bude skvelé, idem ako buldog a už ma neodkloníte. Musím si nabiť nos a sama uznať, že je to nesprávna cesta.
Keď niekto nedokáže odstrihnúť ego od svojej intuície, môže byť jeho nápad riskantný až nebezpečný. Vďaka čomu dokázali vaši kolegovia v Packete uveriť, že len nehazardujete?
Kolegovia musia vašej vízii veriť a musia vedieť, za čím idete. V dnešnej dobe je to o to silnejšie, že kvalitní ľudia chodia za myšlienkami, ktoré dokážu mať vplyv, dokážu zmeniť trh alebo zlepšiť nejakú situáciu. Keď ľudí presvedčíte, že vaša myšlienka je úžasná a idete ňou pomáhať ostatným, tak za tým idú aj sami. Síce tam musí byť aj finančná motivácia, ale tých najlepších ľudí na trhu dokážete presvedčiť len vtedy, keď ich zoberiete za niečím veľkým. Aktuálne sa ku mne pridávajú najlepší ľudia na trhu preto, lebo vedia, že nejdem len zarábať peniaze.
Už si to môžete dovoliť, lebo vám vyšlo viacero projektov. Predstavíte neznámu myšlienku a ľudia za vami pôjdu.
Máte pravdu. Značka Packeta je na našich trhoch už pomerne silná, ale ak idete naozaj meniť svet a pomáhať, netreba ľudí presviedčať. Prísť s prevratnou myšlienkou je motivačné samo o sebe. Vidím to u kolegov z IT, pre ktorých je síce veľmi dôležité, aby sme pracovali na nových technológiách, ale zároveň sa pozerajú na to, čo robím v oblasti ESG, charity a pomoci druhým. Nedávno sme mali benefičnú aktivitu pre rodiny zasiahnuté povodňami a aj keď ich nemohli podporiť vysokou čiastkou, objímali ma a boli hrdí na to, že to robí naša firma.
Je náročné nestratiť časom presvedčenie o vlastnom nápade, keď sa stretávate s negatívnymi reakciami a ľudia s vami na začiatku nesúhlasia?
Odmalička som zvyknutá na negácie. Vyrastala som v prostredí, v ktorom sme boli neustále obklopení predsudkami a ľudia nás presviedčali o tom, že niečo nemôžeme. Od detstva počúvam, že niečo nesmiem alebo by som mala, alebo na to dokonca nemám. To sú veľmi nepríjemné situácie a som nimi pomerne preškolená. Existuje na to jediná rada – nepripúšťať si to. Je dobré vypočuť si niekoho názor, ale ste zodpovedný sami za seba a vždy by ste sa mali rozhodnúť vy sami.
Keď chcete niečo rozbehnúť, musíte mať určité charakterové vlastnosti, napríklad sklony k riziku, pracovitosť, vizionárstvo a konzistentnosť. Ak začnete naháňať viacero zajacov naraz, šanca na úspech sa výrazne zníži.
Bola intuícia aj v počiatkoch predaja Packety?
Určite. Bola to doteraz zrejme moja najväčšia intuícia v živote. Milovala som tú firmu a navždy budem jej zakladateľkou. Rozhodnúť sa pre exit nebolo jednoduché. Mentálne som vedela, že sa raz odstrihnem, ale trvalo mi dva roky pripraviť sa na to. Na začiatku som si hovorila, že nemám majoritu, deti sú v tínedžerskom veku a firmu aj tak neprevezmú celú. Nakoniec som si povedala, že rozhodnutie predať Packetu bude dobré pre všetkých, pre mňa aj pre firmu. Intuícia ma previedla veľmi náročným exitovým procesom. Keby som to presvedčenie nemala, to by sa snáď ani nedalo prežiť. Intuícia mi však hovorila, že robím skvelú vec a robím to pre rodinu aj pre seba.
Je náročnejšie s niečím začať alebo skončiť?
Každé má „to svoje“ a oboje je veľmi náročné.
V čom sa cítite byť silnejšia?
Keď chcete niečo rozbehnúť, musíte mať určité charakterové vlastnosti, napríklad sklony k riziku, obrovskú pracovitosť, vizionárstvo a musíte byť veľmi konzistentní. Keď začnete naháňať viacero zajacov naraz alebo skáčete s biznisovým modelom, výrazne sa znižuje šanca na úspech. Na začiatku si to musíte všetko „odmakať“, lebo nikto to za vás neurobí. Smejem sa na zakladateľoch, ktorí prídu s nápadom a žiadajú o pre-seed investíciu. Vždy im hovorím, že najskôr musia mať niečo odpracované a musia mať tím aj jasný minimum viable product (produkt so základnou funkcionalitou, ktorý je plne použiteľný a umožňuje získať spätnú väzbu od zákazníkov pre ďalší vývoj, pozn. red.). Hovorím im, že si musia odpracovať tak jeden a pol roka a vložiť do projektu vlastnú energiu a svoje peniaze, až potom budú pre-seed.
Množstvo startupov dnes buduje projekt len preto, aby ho neskôr predali. Ako sa na to pozeráte?
Nie je to principiálne zle. Buď budujete firmu na mlieko, alebo na mäso. Na mlieko sú firmy, ktoré dávajú prácu celej rodine a živia ju, druhou stratégiou je vybudovať firmu na predaj. Rozhodne by som taký prístup nehanila. Ako investorka som schopná investovať do oboch typov firiem, pričom väčšinou je to kombinácia. Pre mňa je veľmi dôležité, aby dal do toho zakladateľ vlastný čas, energiu a peniaze. Keď má za sebou to najnáročnejšie obdobie, ktorým sú prvé dva roky, tak ma to začne zaujímať, lebo viem, že si to už odžil. Podnikateľ žije na začiatku z ruky do úst a oblečenie nakupuje vo fast fashion, pretože všetko dáva do podnikania. Keď si však z prvých peňazí kúpite auto a ešte na dlh, prípadne máte na všetkých účtoch kontokorenty a nebodaj nebankové financovanie, tak je to veľmi zlý prístup. Keď prinesiete do podnikania na začiatku pokoru, máte väčšiu šancu na úspech.
Investujete viac do ľudí alebo do projektov?
Viac do zakladateľov, ale závisí to od situácie. Máme veľmi široké portfólio a diverzifikujeme ho. Pozeráme sa na mladé firmy aj na scaleupy. Stále viac využívame spoločné investovanie so svetovými fondmi a známymi rodinami, pretože nie sme takí veľkí, aby sme robili vlastné investície na globálnych trhoch. Je lepšie spojiť sa s niekým, kto to robí dlho a skvelo. Teraz som napríklad priletela z Paríža zo stretnutia s Rothschildovcami.
Pri investovaní do startupov je vždy 99-percentné riziko a len jednopercentná šanca na úspech. Čím je riziko vyššie, tým je ďaleko väčšia miera výnosnosti. Pri pre-seede a seede to môže byť zhodnotenie aj cez tisíc percent, pri venture capital ste štandardne na 30 percentách. Máme aj typ investícií, kde sme dve percentá nad infláciou a som s tým spokojná. Dôležitá je diverzifikácia celého portfólia.
Čo vnímate v tejto dobe ako najmenej rizikové investície?
Určite štátne dlhopisy s ratingom AAA. My spoluinvestujeme v rámci európskych a svetových fondov a máme tam veľmi zaujímavé dlhopisové portfóliá, ktoré máme ešte aj diverzifikované medzi Amerikou a Európou.
Investovanie a podnikanie sú dva úplne samostatné svety. Zatiaľ čo pri podnikaní je veľmi dôležitá rýchlosť a neustále musíte inovovať, investovanie je pomalšie.
Investujete viac doma alebo v zahraničí?
Aktuálne pomerne veľa v zahraničí. Dosť v Európe a niečo v Amerike. Rizikové investície si nechávame na lokálne trhy, pretože naším cieľom je pomôcť podnikateľom z nášho regiónu, ktorým sú Česko a Slovensko. Ja sama už podnikať nebudem, pretože ma veľmi zamestnáva správa majetku a do budúcna budeme budovať otvorené fondy. Veľmi dúfam, že budem na začiatku ďalších Packet a úspešných česko-slovenských príbehov, ktoré budeme vyvážať do zahraničia. Keďže s tým mám vlastnú skúsenosť, viem do toho dať okrem financií aj svoje know-how. Dnes už máme niekoľko operation tímov, každý sa zameriava na nejakú oblasť a dokáže vás previesť nejakou fázou. Keď napríklad nejaký scaleup krátkodobo negeneruje čistý zisk, tak to nie je principiálne zlé. Je dôležité pozerať sa nielen na EBITDA, ale aj na prevádzkový zisk, hrubú maržu, rast tržieb alebo rast podielu na trhu, čo sú zdravé kritériá pre túto fázu.
Pred pár rokmi bol okolo startupov veľký boom a ich valuácie sa nadhodnocovali, pričom dnes už sa hovorí, že kritériá sú omnoho prísnejšie. Cítite to aj vy ako investorka?
Je to ekonomický cyklus. Vždy sa všetko odvíja od makroekonomických ukazovateľov. Keď sú peniaze drahé, čo dnes sú, tak každý investor násobne zvažuje každý projekt. Keď boli peniaze lacné, bolo omnoho lepšie ísť do väčšej miery rizika, pretože inak by inflácia požierala peniaze. Keby ste to nechali na money markete, tak by peniaze znehodnocovala inflácia. Dnes už je situácia iná – aj keď ich tam necháte, niečo vám prinesú. Keď sa úroková miera zníži, tak sa investičný trh zase prebudí a každý sa bude pozerať, čo by mohol kúpiť. Takže nestalo sa nič, je to vývojom ekonomiky.
Ako dlho sa už naplno venujete len investovaniu?
Ako rodina sme vždy investovali, ale je to skôr o tom, čomu práve dávame viac energie. Investičný holding máme od roku 2017 a dnes sa tomu venujem v absolútnej miere. Predtým som na deväťdesiat percent riadila vlastnú firmu a na desať percent som robila ostatné veci ako investície, prednášky, pomoc komunite, charitu a dobrovoľníctvo. Od marca tohto roka sme sprofesionalizovali všetky investície a dali sme tomu stratégiu, tím, štruktúru, procesy a systémy.
Existuje pri investovaní nejaký strop, koľko sa toho dá procesne zvládnuť?
Predovšetkým si musíte povedať, aký typ investícií robíte a aký nie. Keby som napríklad mala investovať veľkú časť môjho majetku do veľmi malého podielu, tak by to bolo mimo moju stratégiu. Keď však pôsobíte v oblasti, v ktorej ste doma, nemyslím si, že by to bolo limitované nejakým počtom obchodov. Je to priamo úmerne tomu, s akým objemom peňazí pracujete a koľko ľudí máte v tíme. Vychádza to zhruba na tri obchody na jedného investičného manažéra.
Nepotrebujete v tom mať aspoň základný prehľad? Stačí, že to má naštudované manažér?
Musím mať základný prehľad. Osobne rokujem s každým zakladateľom alebo majiteľom prípadnej investície. Investičný manažér by mal mať naštudované detaily, pretože on je zodpovedný za celú investíciu. Sám si ho vyhľadá, odpracuje a dotiahne až do exitu.
Čo je v tom prípade vašou úlohou?
Držať stratégiu a strážiť, aby mi nikto neutekal do oblastí, kam nechceme ísť. Aj v investovaní používam svoju povestnú intuíciu.
Platí pri investovaní to, čo pri podnikaní, že nemôžete naháňať viac zajacov naraz?
Investovanie a podnikanie sú dva úplne samostatné svety. Zatiaľ čo pri podnikaní je veľmi dôležitá rýchlosť a neustále musíte inovovať, investovanie je pomalšie. Keď ste v ňom príliš rýchli, je to kontraproduktívne, pretože môžete urobiť zlé investície. Je lepšie dopriať si viac času a dobre to spočítať. Pri podnikaní je najdôležitejšia vízia a jej exekúcia, pri investovaní zas investičná stratégia. Ja mám napríklad veľmi diverzifikovanú stratégiu. Chvíľu som v Paríži a riešim investície tam, potom idem do Ameriky, lebo investujeme do firiem Elona Muska. Máme drobnú investíciu v Space X, čo je zábavné a určite aj výnosné, ale nie natoľko, ako keď niekam investujete priamo.
Musk a Rothschildovci sú nové prírastky?
Áno, je to len od tohto roka. Budeme mať drobučké podiely cez fondy vo veľkých globálnych private equity, ale naďalej budeme robiť aj priame lokálne investície s vyšším podielom a našou podporou. Je to medzi sebou pekne prepojené, pretože spolupracujeme s najväčšími investorskými domami a cez svoje kontakty a skúsenosti vieme pomôcť aj malým podnikateľom.
Keď pracujete s ľuďmi ako Musk alebo Rothschildovci, čo ste sa od nich naučili?
Trochu to vrátim na zem, pretože osobne som Elona Muska nestretla. V prípade skupiny Rothschildovcov je to skutočne proces učenia sa a sme s nimi veľmi krátko. Včera som s nimi sedela poldňa. Je to rodina, ktorá je tu už tristo rokov, ale s private equity začala len v roku 2016. Nie je to tak dlho, ale za tú dobu dokázali vybudovať tím, v ktorom je len na private equity stoštyridsať ľudí. Páči sa mi, že si vyberajú oblasti, ktoré sú vysoko impaktné a investujú do vecí, do ktorých by investovala aj naša rodina. Možno aj Kijonka family bude o sto rokov podobne veľká. Pre mňa je najdôležitejšie, aby naše deti rozumeli tomu, ako zhodnocovať majetok. Nech si v živote robia, čo chcú, ale investície sú oblasť, ktorú budú musieť ovládať.