Ladislav Kossár je absolventom Harvardu a niekoľko rokov pôsobil ako investičný bankár v Londýne a Frankfurte. Po návrate na Slovensko a milej náhode sa však začal venovať filantropii a založil organizáciu PROVIDA s jej vlajkovým projektom Buddy. Ten spája deti z detských domovov s vyškolenými dobrovoľníkmi, ktorí im ponúkajú to najcennejšie – svoj čas.
V novej epizóde podcastu Nevyhorení sme sa s Ladislavom rozprávali o jeho životnej ceste, odbočkách, ktoré na nej urobil, o hľadaní vyššieho zmyslu, ktorým sa pre neho stal práve projekt Buddy, aj o skúsenosti zo sveta investičného bankovníctva, ktorú prirovnáva k filmu Vlk z Wall Street.
„Bolo to len o peniazoch. Peniaze, peniaze, peniaze, sprava, zľava, zhora, ešte viac, stále peniaze. Bolelo to. A cítil som, že pár chýb alebo nezarobenie znamená dovi, dopo,“ spomína.
„Kto získa čas, ten získa život.“
Minulý rok ste v eseji v newsletteri Jakuba Ptačina citovali výrok, ktorý často používala vaša mama a mne to utkvelo v pamäti. „Kto získa čas, ten získa život.“ Uvažujete dnes, po vašich skúsenostiach s programom Buddy, nad časom inak ako kedysi?
Jednoznačne. Čas je podľa mňa to najcennejšie, čo máme. Včerajšok už nie je a o zajtrajšku nevieme, či vôbec bude. Každá múdrosť oslavuje terajšok, súčasnosť, dnešok…
Ja som sa už v mladosti snažil využívať čas čo najmúdrejšie. Počúval som nejaký svoj „vnútorný hlas“ a keď som cítil, že to, čo práve robím, nie je blízke môjmu srdcu alebo mojej hlave, tak som šiel ďalej.
No dnes ešte viac oslavujem každú sekundu, ktorú mám. Terajší západ slnka, piatok, rozhovor s priateľmi, nedeľný obed s mamou a otcom, môcť tvoriť, žiť…
Keď hovoríte, že ste vždy počúvali svoje vnútro, ako ste sa potom ocitli vo svete investičného bankovníctva? Často o tom totiž hovoríte ako o nejakom zablúdení…
Na pracovnej stáži v Tokiu mi odporučili, či by som išiel predávať naše produkty do Londýna. Vtedy som mal som 29 rokov a končil som svoje prvé tri roky práce vo frankfurtskej banke, ocitol som sa na rázcestí. V tejto práci nebolo kam ísť, nado mnou bol už iba CEO.
Alternatívou ešte bolo ísť na MBA na Harvard, kde som kedysi ukončil právo. No hneď po škole som vedel, že nechcem byť právnikom. Vtedy som počúval svoj vnútorný hlas.
Chcelo to viac kreativity
Prečo nebolo právo to pravé?
Pozrel som sa na svojich piatich kolegov, s ktorými sme právo dokončil a uvedomil som si, že to nie je nič pre mňa. Oni boli celý deň ponorení v správach a analýzach a hoci aj mňa to intelektuálne bavilo, ak by som mal problém s nejakou zmluvou a hľadal právnika, radšej by som sa obrátil na nich.
Právo na Harvarde mi však dalo fantastické vzdelanie. Pochopiť spoločnosť bolo krásne a vo filozofickej rovine ma napĺňalo. Ja ho považujem za umenie dobra a spravodlivosti. A to sa mi na tom páčilo.
No cítil som, že je vo mne príliš veľa kreativity a umeleckosti, ktoré by som tam nevedel uplatniť.
Potom prišla spomínaná pozícia vo Frankfurte, kde som vedel pomôcť kombináciou práva, biznisu, financií, bolo v tom aj trošku kreativity a vedel som využiť aj jazyky, ktoré som sa naučil. Tak som sa stal bankárom.
Na prvý pohľad mi to neznie ako kreatívny smer. Opravte ma, ak sa mýlim, ale mne tento svet pripadá chladnejší a možno trochu dravý. Aké to bolo v skutočnosti?
Pri tomto veľmi odlišujem moju skúsenosť z bankovníctva vo Franfurte a neskôr z investičného bankovníctva v Londýne. Na začiatku som hľadal prácu, pri ktorej som cítil, že nebude vyzerať dobre len zvonku, na životopise, ale v ktorej sa niečo naučím.
Vo Frankfurte som mal veľmi múdreho šéfa, CFO, ktorý mi trpezlivo vedel vysvetliť základy financií, vďaka čomu som sa neskôr dostal k podnikaniu v oblasti správy peňazí, akvizíciám, k správe aktív v zahraničí a tak ďalej. Bolo to veľmi cenné pre chalana, ktorý mal 26 rokov.
Pripadalo mi to tvorivé a zaujímavé, ale pamätám si, ako som si vtedy do denníka napísal: „Máš síce pekný džob, dobrú plácu, ale buď k sebe úprimný, Laci, robíš v banke. Jedného dňa by bolo super tvoriť niečo pre spoločnosť.“ Nebol som teda úplne uspokojený, ale v tom čase ma to bavilo.
V dravom svete
„Agresivita prostredia a orientácia len na zarábanie bola ubíjajúca. Fungovalo to v štýle ‚eat or get eaten‘.“
A čo to investičné bankovníctvo?
Netušil som, aký dravý svet to môže byť. Bolo to ako vo filme Vlk z Wall Street. Množstvo radov a v každom osem ľudí vedľa seba pri pracovných stoloch… Každý z nich mal pred sebou dve-tri obrazovky a niekoľko telefónov.
A všetko bolo len o peniazoch. Peniaze, peniaze, peniaze, sprava, zľava, zhora, ešte viac, stále peniaze. Bolelo to. A cítil som, že pár chýb alebo nezarobenie znamená dovi, dopo.
Na začiatku som bol úplným nováčikom vo svete veľkých financií, takže som sa musel naučiť za tri mesiace všetko. Bolo to peklo (smiech)
Ako vás to ovplyvnilo?
Bolo to rôzne, od plaču na záchode, po pocity, že ja to dám. Utrel som si slzy a išiel som za „traderom“, či mi po pracovnej dobe vysvetlí veci, ktorým som nerozumel. Postupne som sa to naučil.
No agresivita prostredia a orientácia len na zarábanie bola ubíjajúca. Naozaj to fungovalo v štýle „Eat or get eaten“ (Jedz alebo budeš zjedený, pozn. red). Tí najvyšší tam zarábali 30 – 60 miliónov eur v čistom ročne.
Odtrhnutie od reality
„Každá práca sa dá vykonávať so cťou. No stále by mala byť cieľom služba a nie peniaze.“
Neodtrhne sa potom človek ľahko od reality, keď rieši stámiliónové zmluvy niekde na najvyššom poschodí?
Ja osobne som nemal čas odtrhnúť sa, pretože ma vyhodili. Na začiatku som mal dvoch šéfov, jeden bol veľmi milý a dobrosrdečný, a ten ma aj najímal, ten druhý bol agresívnejší. No a práve ten vyhral akýsi mocenský súboj vo firme, a keďže sme sa nezhodli, dal mi padáka.
Dnes si vravím, že mi to možno zachránilo život a mal by som mu písať ďakovné správy (úsmev). Lebo mnohí moji kolegovia sú v tomto kolotoči stále zaseknutí a nevedia z neho vyjsť.
A k tomu odtrhnutiu od reality – určite nepomáha pokore, ak váš šéf zarába milióny dolárov. No oveľa nezdravšie je to, keď sa všetko točí okolo peňazí a často sa to potom odtrhuje od tej služby pre zákazníka.
Lebo samo o sebe pomôcť mestu Krakov znížiť úrokové zaťaženie pri jeho refinancovaní je podľa mňa veľmi dobrá služba. Podstatné je, za akú cenu a ako agresívne. Aby to nebolo v konečnom dôsledku len o zisku bankára.
Každá práca sa dá vykonávať so cťou. No stále by mala byť cieľom služba a nie peniaze.
Občas treba zísť z cesty
Vy ste raz na prednáške TEDx hovorili o tom, že je občas dôležité zísť z ciest, o ktorých si myslíme, že máme nalinajkované. Bola výpoveď tou situáciou, keď ste zišli zo svojej cesty, alebo ste sa na ňu, naopak, vrátili?
Bola to možno taká korekcia vesmíru. „Kde to blúdiš, bráško?“ Bral som to ako reštart, v rámci ktorého som bol už bohatší o skúsenosti zo sveta financií, mal som nejaké zručnosti, právne vzdelanie.
Otvorili sa mi oči a premýšľal som, ako to všetko zúročiť. Bol to možno taký reštart a návrat k sebe. Rozhodol som sa, že to skúsim na Slovensku.
Venoval som sa podnikaniu, kúpil som si dom, auto… Trošku som precitol a začal sa znova zamýšľať nad tým, čo ďalej. Pýtal som sa: „O tomto bude môj život? Odfinancujem alebo postavím ďalších niekoľko budov? To je všetko?“
No a v tomto mojom rozjímaní som stretol v nákupnom centre deti, ktoré predávali korálky. Nakúpil som si ich asi za tisíc korún. Vtedy som ešte netušil, že to bude popri rodine a vzdelaní moja najlepšia investícia života.
Životný projekt
To bol váš prvý kontakt s deťmi z detských domov, pre ktoré ste začali neskôr organizovať tábory…
Áno. Nešli sme tam so žiadnou premyslenou agendou, len sme chceli nejako pomôcť. Ale ako postupne rástlo naše vedomie o tom, čím si tie deti prešli, začali sme sa obklopovať odborníkmi.
Skúšali sme prichádzať s riešeniami, ale stále s veľkou pokorou, keďže sme pracovali s citlivou témou. V roku 2014 sme však ako organizácia prešli veľkou zmenou.
Dovtedy sme boli my tými dobrovoľníkmi, ktorí robili s deťmi. No po ôsmich rokoch sme prišli na to, že ony potrebujú najmä jednu konkrétnu osobu, ktorej dôverujú a na ktorú sa vedia pravidelne a nezištne obracať. Potrebujú kvalitný čas.
Dnes takého človeka stelesňuje ich buddy. Ide o dobrovoľníka, ktorý dieťaťu prináša priateľa, dôverný vzťah a rozvoj jeho potenciálu.
Sme teda organizácia, ktorá sa zameriava na hľadanie dobrovoľníkov. Máme už okolo 160 detí, ktoré majú svojho „buddyho“.
Ako nájsť rovnováhu, keď vás zasypú emócie
„Keď chcete niekomu pomôcť, tak musíte mať vypnutý záchranársky syndróm.“
V neziskovom sektore je dôležité, aby sa vás dotkla téma, ktorej sa venujete, ale asi nie natoľko, aby ste sa tým nechali strhnúť a pohltiť. Pretože najmä v pomáhajúcich profesiách je občas problém, že ľudia chcú tak pomáhať, že zabúdajú na seba. Ako pracujete s touto témou?
Najlepšie to podľa mňa vystihuje slovo rovnováha. Keď chcete niekomu pomôcť, tak musíte mať vypnutý záchranársky syndróm. To, čo hľadáme v ľuďoch pracujúcich pre organizáciu, platí aj pre dobrovoľníkov. Pretože oni musia mať dobre postavené hranice a vedieť povedať nie.
Je to dôležité pre posilňovanie každého z nás, aby sme boli dobrí či už ako lekári, sociálni pracovníci alebo ako manažéri. A v práci, ktorú vykonávame my, je to takmer otázka prežitia.
Stalo sa vám niekedy, že ste sa príliš emočne angažovali v práci?
No, komu sa to nestalo (úsmev)? Samozrejme. Mám aj dvoch chlapcov, ktorým pomáham ako Buddy. Sú síce už starší, ale tiež riadne naložili mojim emóciám. Veľa mi aj dali, ale bola to „makačka“. No a, samozrejme, aj v tej práci som sa musel naučiť, ako ma má určitá emócia štartovať, ako môže byť zdrojom dobrej energie.
Keď som sa aj nadchol nesprávnym spôsobom, snažím sa veľmi rýchlo „skalibrovať“ a naučiť sa hovoriť „ďakujem“ a „prepáč“. Každý z nás robí chyby, no vždy máme šancu na obnovu a poučenie. Vedieť si priznať, ak som to emočne prepálil, zle zareagoval a podobne.
Byť tu a teraz
„Často chceme náš život prehlušiť nejakou aktivitou a neuvedomujeme si, že už len tak spolu byť a pozerať sa na slnko je proste zázrak.“
Spomínali ste spasiteľský syndróm. Je aj ten dôvodom, prečo je proces vyberania dobrovoľníkov, ktorí sa stanú „buddym“, taký prísny? Aby ste možno odhalili aj nesprávne motivácie ľudí vstúpiť do programu? A možno si ich ani sami neuvedomujú…
Áno. My sme minulý rok pomohli nájsť buddyho pre 22 detí. Čo môže vyzerať ako strašne málo. No keď zmeníte optiku a zoberiete si, že priemerná rodina sa stará o dve deti a každý rodič vie, aká je to „makačka“ dobre ich vychovať. V tomto zmysle je to veľká vec.
Buddy ma naučil pokore a aj to, akú vysokú hodnotu má každý jeden človek. To musíme hľadať aj v našich dobrovoľníkoch.
Oni potrebujú byť najmä v pohode sami so sebou. Aby neprepadli do toho, že chcú pomôcť až príliš. A pritom tu „stačí“ pre ne len tak byť a udržať hranicu, pretože často platí pravidlo „menej je viac“.
Buddy je totiž o dvoch veľkých veciach – o bytí s deťmi, teda o úplnom žití súčasnosti „tu a teraz“ a zároveň o maličkom a jemnom posúvaní. Naučiť ich zručnosti pre život, úrady, práca a bývanie…
Ale najprv tam musí byť vzťah. A vzťah bude len vtedy, keď je iba obyčajné bytie, pretože vtedy vznikne dôvera. Pretože to dieťa sa necíti ohrozované či poučované.
Je veľmi pekné, ako uvažujete o tom bytí tu a teraz. Moje pozorovanie je totiž také, že na to občas my ľudia zabúdame. Že toho robíme toľko a máme toľko zoznamov úloh, že nevieme len tak byť…
A byť spolu. To je neuveriteľné. Ja mám jedného chalana, ktorému som buddy a presne to spolu praktizujeme. Niektorí dobrovoľníci chodia s deťmi do prírody, iní hrajú futbal. No my často len tak jazdíme v aute a počúvame hudbu, alebo si sadneme do kaviarne a pozeráme na svet okolo.
Ja to volám také flákanie sa, ale my naozaj „len tak sme“. Často chceme náš život prehlušiť nejakou aktivitou a neuvedomujeme si, že už len tak spolu byť a pozerať sa na slnko je proste zázrak.
Každodenné zázraky
„Buddy mi je veľkým učiteľom v láske v tej najčistejšej forme. Nielen k okoliu, ale aj k sebe.“
Mám z vás taký pocit, že byť „buddym“ dáva veľa aj vám osobne, nielen tomu dieťaťu. Ako nad tým uvažujete?
Je to najviac. Ktokoľvek, kto je buddy a toto počuje, tak tomu rozumie. Pre mňa je to naozaj zázrak, pretože vy do toho aj idete s tým, že si myslíte, že pomôžete dieťaťu. Ale uvedomíte si, že vy rastiete viac.
Mám pocit, že vďaka tomu mám zapnutú svoju pokoru, štedrosť a všetky svoje potenciálne najlepšie ľudské vlastnosti, ktoré všetci máme. A zapínajú to v nás tieto deti.
Ony vlastne oslavujú, že je s nimi niekto bez akejkoľvek agendy, je to dotyk s tým najlepším v živote. Vy pre nich znamenáte veľmi veľa, pritom ich nezaujíma, či ste študovali na Harvarde alebo na Nitrianskej univerzite, či ste redaktorka vo Forbese alebo investičný bankár. Či máte modré auto alebo červené. Je to len čistá človečina.
Tie deti sa vám odmenia. Sú naozaj úžasné a silné. Ja osobne sa od nich veľa učím. Často si prešli extrémne náročnými situáciami a majú až neuveriteľné príbehy. A napriek tomu dokážu vidieť oblohu. Je to krásne.
Čo ste sa ešte naučili vďaka programu Buddy?
Mimo tej trpezlivosti to bolo aj „dofackanie“ k úplnej pokore. Ešte viac som si uvedomil, že všetci sme len ľudia a sme si rovní. Všetci máme svoje ťažké dni, aj tie pekné. A je to o láske a citlivosti. Buddy mi je veľkým učiteľom v láske v tej najčistejšej forme. Nielen k okoliu, ale aj k sebe.
Celý rozhovor s Ladislavom Kossárom si môžete vypočuť v novej epizóde podcastovej série Nevyhorení na
Spotify, v
Google podcastoch či v
Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Ďakujeme partnerovi podcastu TITANS freelancers.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na [email protected]
