Jej knihy sú hodnotené ako najkrajšie knihy Slovenska, kreslí pre Curaprox či Slovenské národné divadlo. Po rokoch, keď pracovala aj 12 hodín denne a ochutnala, ako chutí vyhorenie, sa učí byť na seba menej prísna.
„Aj v lietadle máme najskôr nasadiť kyslíkovú masku sebe, až potom tomu druhému. Od toho sa odvíja všetko. Dať na prvé miesto seba. Nie sebecky, ale v zmysle nesnažiť sa tešiť iných a vyhovieť im. Skôr sa sústrediť na to, čo chceme dosiahnuť. Nechcieť robiť všetko hneď naraz. Určiť si, čo je primárne a rozkúskovať si to na menšie ciele,“ týmito slovami otvára mladá ilustrátorka tému vlastného sebavedomia, porovnávania sa s inými, ale aj pracovného vyhorenia.
Hedviga Mihálik Gutierrez je trojnásobnou držiteľkou ocenenia za Najkrajšiu knihu Slovenska. „Hlavne počas vysokoškolských štúdií mi to veľmi pomohlo pri rozvoji sebavedomia. Aktuálne sa však snažím ísť trochu iným smerom, viac sa uvoľniť. Nesústrediť sa len na vonkajšiu spätnú väzbu. Osmelila som sa vystúpiť z komfortnej zóny, a to od práce, cez zmýšľanie a oslobodenie sa od toho, čo povie okolie,“ vysvetľuje.
Hravosť a kreativitu u 30-ročnej Levičanky pri rozhovore cítiť z každej bunky. Nečudo. Umenie bolo odmalička prirodzenou súčasťou jej života. Ak práve netrávila čas obdivovaním šperkov v zlatníckom ateliéri svojej mamy, vozila sa so starým otcom na žeriave.
Vo svete fantázie a hrejivého detstva ostáva aj roky po tom, ako prestala veriť na škriatkov v babkinej záhrade. Z činorodého sveta, v ktorom vyrastala, sa presunula do kreatívneho biznisu. Živí sa ilustráciou, prevažne detskou, pomedzi ktorú si pravidelne odskočí prednášať na bratislavskú školu dizajnu. Ilustruje pre vydavateľstvá, tvorí vlastné autorské knižky a organizuje k nim tvorivé workshopy. Jej kresby sa pravidelne objavujú na titulkách mienkotvorných periodík.
Hedviga Gutierrez: „Sloboda freelencera je to najkrajšie a aj najťažšie. Naučiť sa sám efektívne hospodáriť s časom. A mať veľmi silnú disciplínu.“ Foto: Jakub Arpáš
Keď si stanoví cieľ, všetko ostatné prestáva existovať
Už pri prvých kontaktoch s knižnou ilustráciou na strednej umeleckej škole si uvedomila, že to je to, čím by sa chcela živiť. Za svojím cieľom – dostať sa na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave – išla tak usilovne, že popri všetkých prípravách, štúdiu a doučovaniach takmer prepadla z telesnej výchovy.
„Trávili sme šesť hodín v ateliéri a potom dve hodiny telesnej, no a ja som si povedala, že budem celých osem hodín v ateliéri. Potom som takmer v maturitných šatách robila kotrmelce na žinenke,“ opisuje s úsmevom.
Sústredenie sa na dosahovanie cieľov v spojení s talentom a vytrvalou prácou prinieslo výsledky relatívne skoro. Hedvigina študentská bakalárska práca, kniha Baba Jaga, vyhrala cenu Najkrajšia kniha Slovenska. „Vtedy sa to celé začalo. Na materiál som potrebovala financie, a tak som si musela začať trochu privyrábať. Zhodou okolností sa moje práce zapáčili vydavateľstvu Ikar a začali sme spolupracovať,“ vysvetľuje, že nasledovalo vydanie ďalšej knihy Vtáčie dobrodružstvá a následne prišli aj skúsenosti so zahraničným trhom.
Živnostníčkou za 20 minút
Spolu s diplomom z VŠVU si odnášala už aj viacero spoluprác s vydavateľstvami. Rozhodla sa preto na voľnej nohe živiť sa tým, čo ju napĺňa. „Živnosť som si založila u svokrovcov v podkroví za asi 20 minút. Postupne som sa učila, ako si plánovať čas, nevyhorieť, nastaviť si hranice a zvládať objem práce,“ tvrdí a dodáva, že na prezentáciu jej prác jej veľmi poslúžili práve sociálne siete, ale aj workshopy a výstavy.
Obrovská záľuba v práci a prakticky neobmedzený pracovaný čas s množstvom zákaziek už u mladej ilustrátorky vyústili do prepracovania, respektíve stavu blízkeho vyhoreniu. „Už viem, že sa tam určite nechcem dostať opäť. Snažím sa, aby som si svoju prácu uvedomovala tak z nadhľadu. Kalendár si plním nielen prácou, ale aj voľnočasovými aktivitami. Mnohokrát som totiž dokončila prácu na knihe a hneď som začala pripravovať druhú, len aby som sama sebe dokázala, že na to mám. To už som si dokázala a teraz je akoby čas sa trochu upokojiť a nezblázniť sa z toho,“ otvorene konštatuje čerstvá tridsiatnička z Levíc.
Pomáhajú jej v tom pohodové rána, vypiť si v pokoji kávu, spísať si plán dňa a postupne si ho v priebehu dňa odškrtávať. „Vždy sa však snažím vymedziť si jednu hodinu z dňa na niečo iné, ako to, na čom práve pracujem. Každý druhý deň chodím cvičiť, trávim čas v záhrade a spolu s manželom si varíme spoločne jedlo. Stále sa učím triezvo si plánovať svoj kalendár,“ rekapituluje.
Hedviga Gutierrez o sebe hovorí, že vždy bola nočná sova. Najlepšie sa jej pracuje a tvorí v noci. Foto: Jakub Arpáš
Život na voľnej nohe vie byť nebezpečný. Na psychiku
Sloboda freelencera má podľa nej svoje nástrahy. „Hoci ste pánom svojho času, zároveň si ho treba dobre strážiť. Ešte stále sa trochu učím v tom celom sa uvoľniť. Akoby si musím uvedomovať, že nemám povinnosť pracovať od – do. Keď tam je disciplína, tak to funguje,“ konkretizuje.
Dnes mladá ilustrátorka pracuje asi 8 hodín denne, no nebolo to tak vždy. „Boli časy, keď som sa pristihla, že pracujem 10 – 12 hodín denne. Áno, urobila som toho veľa a teším sa z toho, ale teraz vidím, že musím viac dbať aj na svoje zdravie a mentálnu hygienu,“ hovorí, že už sa nebojí robiť veci aj pre vlastné potešenie, „predtým som si myslela, že si nemôžem dovoliť robiť nič zadarmo. Ale je to práve naopak. Tak vznikla napríklad hravá séria grafík, ktorou som si chcela vyzdobiť domáci kaviarenský kútik a zrazu sa mi začali ozývať ľudia, že by si ich chceli odo mňa kúpiť, pretože z nich cítiť radosť. O to ide.“
Dnes sa netají tým, že sa zvykla porovnávať s inými ilustrátormi, o ktorých bolo známe, že pracujú aj 14 hodín denne. „Som a vždy som bola na seba veľmi prísna. Myslím, že je čas s tým prestať. Aj keď som sa vybrala napríklad behať alebo do posilňovne, niekde vzadu v hlave mi taký tichý hlások hovoril, že teraz som mohla pracovať. Učím sa počúvať sa, byť k sebe láskavejšia a netlačiť na seba,“ argumentuje, že skôr či neskôr sa nadmerný pracovný výkon odrazí na zdraví, či už na fyzickom alebo psychickom.
Hedviga Mihálik Gutierrez: „Umenie bolo odmalička súčasťou môjho života. Je to rodinné dedičstvo, tradícia. Naučila som sa cezeň vyjadrovať.“ Foto: Jakub Arpáš
Zoskúpenie obrázkov
4
fotografie
