Hostia nás prosili, aby sme zdraželi, vravia majitelia prvého rodinného penziónu na Slovensku

Keď sa ich sen zrazu mohol stať skutočnosťou, obetovali mu celý život. Taký je príbeh manželov Hríbikovcov, ktorí v Telgárte otvorili prvý rodinný penzión na Slovensku. Penzión u Hanky funguje od roku 1990. Do jeho vedenia sa už dnes zapája aj najmladšia z piatich detí Dorota.

Keď si manželia Ľubomír a Anna Hríbikovci v roku 1987 kupovali veľký rozostavaný dom v Telgárte, vedeli, že časť jeho kapacity budú prenajímať cez cestovnú kanceláriu. A snívali o vlastnom rodinnom penzióne, aké videli v Belgicku, Nemecku a vo Švajčiarsku.

Nečakané prekážky

„Kým sme náš dom dokončili, prišla revolúcia. Zrazu sme mohli podnikať. A náš sen o vlastnom penzióne bol zrazu reálny,“ hovorí Ľubomír Hríbik a dodáva, že zaužívané obmedzenia z čias socializmu však v ľuďoch zostávali aj po ňom.

„Išli sme otvoriť podnik a potrebovali sme dvadsať príborov. Taký veľký počet sa vtedy naraz kúpiť nedal. Nikde nemali,“ vysvetľuje a hovorí, že podobné to bolo napríklad aj s paplónmi

Preto keď sa dozvedeli, že do Dobšinej doviezli nový tovar, ihneď vyrazili a pýtali si 20 paplónov na faktúru.

„Pani za pokladňou sa ma pýta: Vy ste sa zbláznili? Prečo by sme vám mali dať 20 paplónov na faktúru, keď vonku čakajú ľudia s hotovými peniazmi… Pre začínajúcich podnikateľov to boli veľmi ťažké časy. Teraz je to úplne iné. Človek môže podnikať takmer v čomkoľvek, čo si vymyslí,“ spomína Hríbik.

Ako doma

V začiatkoch ponúkali štyri izby pre hostí so spoločnou kúpeľňou. A prví ubytovaní neboli Slováci, ale Belgičania. „Keďže sme podnik pri ceste, nemuseli sme sa príliš snažiť o to, aby si nás ľudia všimli. Belgičania boli jedni z prvých západoeurópskych turistov, ktorí išli objavovať pre nich nové krajiny na východe.“

Mnohí sa po ceste zastavili iba na obed alebo na kávu, no aj vďaka individuálnemu a srdečnému prístupu si rodinný penzión rýchlo obľúbili slovenskí aj zahraniční hostia. Podľa Hríbikovcov im práve to pomohlo najviac.

Varili tak ako pre seba a keďže už vtedy ovládali angličtinu a nemčinu, s cudzincami sa mohli bez problémov porozprávať. Hostia si to mimoriadne vážili.

„Naši prví hostia z Belgicka nás po večeri poprosili, či by si mohli zatelefonovať,“ spomínajú manželia. „Kamarátom domov volali so slovami: Príďte sem, je tu fantasticky. Prekrásne miesto, príroda… A fľaša minerálky stojí v reštaurácii 70 belgických centov. Bolo tu pre nich enormne lacno. Až tak, že ich to šokovalo. Chodili k nám najbližších päť rokov.“

Našli dieru na trhu

Podľa Anny Hríbikovej sa im v začiatkoch stávalo, že keď k nim na obed prišli hostia z okolitých hotelov a videli, ako penzión funguje, presťahovali sa k nim. Koncept rodinného penziónu bol totiž vtedy u nás ešte neznámy.

Hoci podiel zahraničných turistov vplyvom pandémie klesol, z ročného objemu sa k nim viac ako polovica zákazníkov dodnes pravidelne vracia.

A kým kedysi tvorili dve tretiny tržieb počas letných mesiacov, teraz k nim hostia chodia celý rok a hlavná sezóna im začína už okolo Veľkej noci. „Kedysi boli mesiace, napríklad november, keď k nám neprišiel vôbec nikto. No teraz ľudia využijú na cestovanie aj Dušičky. Je to oveľa lepšie,“ hovorí.

Pomáha im tiež, že sú na trase Cesty hrdinov SNP, ktorá je v posledných rokoch veľmi obľúbená. „Už na jar sa preto u nás zastaví veľa turistov. Niektorí si len chvíľu oddýchnu, najedia sa a nechajú si oprať veci. Iní ostanú aj na noc.“

Platiť viac, čakať dlhšie

Rodinná atmosféra a priateľské vzťahy, ktoré sa Hríbikovcom podarilo zachovať dodnes, im však veľmi pomohli aj v začiatkoch. Najmä zahraniční hostia im totiž často dávali rady, ako penzión vylepšiť a prilákať viac ľudí aj zo zahraničia. „Boli sme vtedy hlúpučkí, naivní,“ priznáva Ľubomír a manželka Hanka ho dopĺňa:

„Ako prvé nám poradili, aby sme zvýšili ceny. Hovorili, že keď si v Belgicku prečítajú, koľko stojí noc u nás, zdá sa im to až podozrivo lacné. No my sme museli držať ceny tak nízko, aby sme boli dostupní aj pre hostí z Československa. S cenotvorbou sme museli narábať veľmi citlivo,“ vysvetľuje.

„Potom nám povedali: Prosím vás, nesmiete nám nosiť tie jedlá tak rýchlo za sebou. Naše životné tempo bolo a je iné. Aj dnes, keď príde slovenský hosť, najradšej by všetko jedlo dostal naraz, rýchlo ho zjedol a utekal ďalej. Ale Belgičania majú skôr francúzske stolovanie.“

Stále v práci

Na popud hostí tiež penzión prerobili tak, aby mala každá izba vlastnú kúpeľňu. Hoci v ňom dodnes sami bývajú a ako rodičia piatich detí mali obmedzené možnosti rozširovania, zo štyroch izieb sa im podarilo narásť na deväť.

„Všetky peniaze, ktoré sme v živote zarobili, sme vrátili do penziónu. Veľmi málo sme spotrebovali my. Na letnej dovolenke sme boli hádam iba päťkrát za celý život,“ hovoria a dodávajú, že poslednú rekonštrukciu robili iba vlani.

Na to, že sú stále v práci, si podľa ich slov zvykli a dokázali v tom nájsť aj výhody. Ušetrili napríklad za recepciu, keďže hostí mohli kedykoľvek ubytovať sami. Kritickejšie sa na to pozerali deti Hríbikovcov.

„Cez každé letné prázdniny sme pomáhali rodičom. Dostávali sme za to aj zaplatené, no keď moji spolužiaci boli na festivaloch, dovolenkách a výletoch, ja som musela byť doma,“ hovorí najmladšia dcéra Dorota, ktorá sa po skúsenostiach z Dánska vrátila na Slovensko, aby rodičom s riadením penziónu pomohla.

„Vtedy som si povedala, že nechcem žiť ako moji rodičia. Videla som, ako sú stále pripravení slúžiť hosťom. Či prišiel jeden alebo tridsať. A bez ohľadu na to, či sa im to oplatilo.“ Čo ju teda napokon presvedčilo vrátiť sa?

Z Dánska do Telgártu

„Hlásila som sa na divadelnú réžiu na Vysokú školu múzických umení. A keď ma neprijali, povedala som si, že keď už nemôžem ísť študovať to, čo chcem, pôjdem aspoň do zahraničia,“ vysvetľuje Dorota Hríbiková svoj odchod do Dánska.

„Po dvoch semestroch v Dánsku sme mali absolvovať povinnú trojmesačnú prax. Mne sa podarilo dostať do Nomy v Kodani. V tej chvíli som však ani celkom nevedela, kam sa to hlásim. A bolo to moje šťastie. Absolvovala som dve skúšobné šichty a potom sa rozhodli, že ma zoberú.“

V donedávna najlepšej reštaurácii na svete zostala dcéra majiteľov Penziónu u Hanky po neplatenej stáži ešte ďalšieho pol roka. Na ďalší rok si vďaka tomu vyskúšala aj život v Austrálii, kam sa Noma na pár mesiacov presťahovala.

Rozvinúť potenciál

„Tam som si uvedomila, že to, čo robia rodičia, robia dobre a že náš rodinný penzión má veľký potenciál,“ priznáva Dorota. „Nemala som chuť tam zostať. Dánsko je stále moja najobľúbenejšia krajina na svete, no zdalo sa mi to tam príliš perfektné.“

Podľa jej slov je v Dánsku o všetkých ľudí veľmi dobre postarané. „No mala som pocit, že nikomu nepomôžem, ak tam zostanem. Že moja pomoc tam už potrebná nie je. No vedela som, že keď sa vrátim domov, budeme môcť s rodičmi náš penzión zasa o niečo posunúť,“ vysvetľuje Dorota.

Anna Hríbiková zdôrazňuje, že v tom čase boli na pokraji síl a hoci nemali zdravotné problémy, bez pomoci by už riadenie penziónu pravdepodobne nezvládli. Aj preto dnes zamestnávajú čašníka a dve chyžné, ktoré príležitostne pomáhajú aj v kuchyni. O všetko ostatné sa však starajú sami.

„Ja, ako podnikateľ, sa môžem aj zodrať, keď sa tak rozhodnem. Ale môjho zamestnanca zodrať nemôžem. Nemám na to právne ani morálne právo. On musí mať nárok na prestávku a voľno, ako mu to určuje zákon,“ zdôrazňuje Ľubomír.

Hosť na prvom mieste

Jeho dcéra však dopĺňa, že keď zamestnanci vidia majiteľov umývať riad či toalety, ochotne pomôžu aj mimo práce, na ktorú sú zamestnaní.

Do veľkých zmien v zaužívanom koncepte sa Dorota pustila „po hlave“ a jej rodičia priznávajú, že im trvalo asi dva roky, kým vo všetkom našli konsenzus. „Niektoré zmeny sa nám zdali kruté,“ vysvetľuje zakladateľka.

„Nie voči nám. Nám prácu často zjednodušili, ale voči hosťom. Boli zvyknutí na niečo, čo sa im veľmi páčilo a prečo sa k nám vracali a zrazu sme to mali zmeniť. Bolo mi to ľúto. No keď sme videli, že ani našich stálych hostí nové pomery neodrádzajú, ľahšie sme ich prijali,“ dodáva.

Nie to, čo majú všade

Zmeny sa okrem interiéru dotkli aj reštaurácie. Kým donedávna si hostia mohli každý deň vybrať z 20 hlavných jedál a siedmich príloh, dnes sú v ponuke denne tri alternatívy. Keď sa chce v Penzióne u Hanky najesť neubytovaný hosť, potrebuje navyše rezerváciu.

Hoci Anna Hríbiková hovorí, že vždy varila a varí tak, ako ju to naučili jej stará mama a mama, do istej miery sa zmenila aj skladba jedál. „Snažíme sa variť sezónne, z aktuálne dostupných surovín. Okrem plodov našej záhrady preto využívame aj huby, bylinky a lesné plody z okolia,“ spresňuje Dorota.

Dodáva tiež, že v ponuke nenájdete klasiky ako halušky ani vyprážaný syr, pretože ich majú všade. „Vždy, keď si ich u nás niekto pýta, poviem mu, že si ich môže objednať v každom ďalšom podniku na Horehroní.“

Mať dosť

Penzión u Hanky hostia v recenziách opisujú ako miesto gastronomického zážitku. Majitelia však upozorňujú, že sa nesnažia o fine dining. „Je to obyčajné čerstvé jedlo z kvalitných a domácich surovín,“ vravia.

Používajú nielen vlastnú domácu zeleninu, ale aj domáce vajcia a mäso. Približne 40 sliepok totiž chovajú priamo vedľa penziónu a hovädzie mäso majú z domáceho chovu. O dobytok sa starajú obaja synovia Hríbikovcov.

Od roku 2000 tiež hosťom pečú chlieb. Keď manželia videli, že je to pre turistov lákadlo, ponuku pečiva postupne rozširovali. Vylepšené receptúry do penziónu priniesla aj Dorota. Vlastná pekáreň je najaktuálnejšou víziou Hríbikovcov.

„Náš podnikateľský príbeh je trochu netradičný. Nepotrebujeme stále viac. Sme spokojní s tým, čo tvoríme a máme,“ zdôrazňuje dcéra majiteľov.

„V našom regióne je napríklad veľmi málo mladých ľudí, a preto nás nesmierne teší, že máme naozaj dobrých hostí. S každým z nich sa dokážeme porozprávať. To je v dnešnej polarizovanej spoločnosti vzácne a obohacujúce,“ uzatvára Dorota Hríbiková.

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

1/2025 – Kapitalista