Už o piatej ráno vás spoľahlivo preberie rev opičieho samca vrešťana, ktorý by vyľakal hádam aj leva. Ak ste na pobreží, na nohy vás postaví hrozivý hukot (vraj Tichého) oceánu, a vysoko v hmlových pralesoch tiež vyskočíte zavčas rána, lebo je tam zima ako v psinci. Vitajte v trópoch.
Večer neponocujete, lebo v divokých džungliach nočné bary nefungujú, včasné vstávanie preto ani nevnímate ako extra nepríjemnosť. A vrešťanovi, ktorý takto oznamuje zvyšku sveta, že v jeho teritóriu nechce vidieť žiadneho súpera, jeho ranný rev ani veľmi nezazlievate – hoci si o ňom pomyslíte svoje, keď potom vidíte dámy z jeho háremu cez deň dospávať na konároch vysoko v korunách stromov.
Dračia zátoka a Národný park Corcovado
Do kempu v Dračej zátoke sa dá dostať len na člne, z ktorého vyskočíte po pás do vody Tichého oceánu a na breh sa prebrodíte. Nie je tu prístav ani mólo, a to je dobre. Vďaka tomu je tu málo ľudí.
„Zajtra nás zoberú na loďke do Corcovada, spravíme si túru po džungli,“ oznamuje Michaela, ktorá vie po španielsky hádam lepšie ako hociktorý Španiel. Preto je v Kostarike ako doma a práve teraz sa už stihla dohodnúť s „mamou“, šéfkou ekokempu, a jej mužským ansámblom. „Pivo sa chladí, chalani z kempu nejaké doviezli špeciálne kvôli nám.“
Zamrnčíme spokojnosťou, zjeme večeru (obligátnu ryžu s fazuľou a mäsom), vytiahneme pollitrovku miestneho rumu, zalejeme pivom a zalezieme do stanov.
Ráno nás nejaký miestny pretekár nalodí na rýchločln a odvezie do inej zátoky – cestou z nás skokmi po vlnách takmer dušu vytrasie a ja si narazím kostrč. Nič vážne, ale „ocením“ to neskôr pri nekonečnom lete domov. Sprievodca sa berie na prechádzku po džungli. Zlatým klincom je pre mňa nosálica s dvoma malými, ktoré chcú pred nami ujsť na strom, hoci to ešte nevedia.
Sprievodca nám ukáže v mobile fotku jaguára a dvoch púm, ktoré nedávno zachytil priamo tu. My na ne šťastie nemáme. Na pobrežných skaliskách vysedávajú a tesne nad hladinou plachtia pelikány hnedé. Jašterice a leguány sú všadeprítomné.
archív Mikuláša Sliackeho (7 fotografie)
Popoludní idem s miestnym chlapcom do lesa pozrieť vtáky a opice. Natrafíme na hniezdo myšiaka vodného, ktorý práve schmatol kraba a lúska ho ako vlašský orech. „Pozri, tam je pavón grande,“ ukazuje mi a ja na okamih zbadám veľkého operenca s akousi korunou na hlave, ktorý sa schováva za kmeň stromu. Kým ho stihnem odfotiť, už ma chalan štuchá: „Pozri dozadu!“
Za pätami sa nám krížom cez chodník plazí dvojmetrový had a o dve sekundy zmizne v húštine. „Aha, kolibrík,“ zamieri vzápätí prst na malú lesklú nádheru, ale tá v momente ufrngne. Ešte zbadáme zopár opíc, malpy kapucínske nám šantia rovno nad hlavami… A tak to ide jedno za druhým. Frflem, že nestíham fotiť.
„… ale toto už iste stihneš,“ dobehne za mnou ten dobrák, keď už relaxujem pred obydlím. A naozaj. Veľhad kráľovský, visiac zo stromu, chytil jaštera baziliška, omotal sa okolo neho a chystá sa ho skonzumovať. Baziliškovi tentoraz nepomohla schopnosť behať po vode, pre ktorú ho tu volajú „jašteričí Ježiš Kristus“.
Veľhad chytil jaštera baziliška. | Foto: archív M. SliackehoStihol som, veľhad sa neponáhľal.
Vodopád bez vody, čarovné pláže a záhadné gule
Kostaričania už dávno zrušili armádu. Stavili na vzdelanie, zdravotníctvo a ekologický cestovný ruch. Vychádza im to, sú jednou z najbohatších krajín Latinskej Ameriky.
Z tridsiatich národných parkov v krajine sme prešli deväť. Boli úžasné. Najmenší je Manuel Antonio, ale ten sa mi páčil najmenej. Zaujali ma iba nasledovné veci: strážnik pri bráne so šiltovkou s nápisom Štefánik, ktorý vedel, že to bol slovenský generál, a pochválil sa aj myjavskou slivovicou (neprezradil, odkiaľ tieto slovenské „suveníry“ má), a nádherná bola pláž Espadilla Sur.
Sklamal ma však dlhokánsky stupák k vodopádu, ktorý ma v dusne takmer zničil, a napokon bol bez vody. A tiež davy návštevníkov zhrčených okolo hocijakej žaby, na ktorú ich upozornili sprievodcovia. Mne stačilo zájsť ráno po nočnom lejaku k hotelovému bazénu, kde zriadenec so sieťou lapal desiatky žiab rozličných druhov, čo sa tam cez noc usídlili. Páčilo sa mi, ako ich opatrne vypúšťal na trávnik. Po ďalšom lejaku sa určite do bazéna vrátia.
Pravdaže, o pár dní neskôr sme v horách našli poriadny vodopád. Volá sa Nauyaca a poniže je lagúna, kde sa dá aj okúpať. Cestou nazad do doliny sme objavili leňocha. Obvykle žije vysoko v korunách pralesných stromov a len raz za týždeň zíde dolu – napiť sa vody a vykonať toaletu. (Oznam pre prípadných ďalších záujemcov o stretnutie s ním: bola streda.)
archív Mikuláša Sliackeho (4 fotografie)
Neďaleko vodopádov je však ešte niečo: mystické miesto pôvodných Kostaričanov z kmeňa Boruka, ktoré tvoria kamenné gule rozličných veľkostí. „Týchto tristo gulí s priemerom od pár centimetrov do 2,5 metra zabezpečuje môjmu kmeňu spojenie s vesmírom,“ oznámil nám mladý Boručan, ktorý nás pri odchode poprosil, aby sme ho od múzea, v areáli ktorého sú gule, odviezli do neďalekého mesta. Tvrdil, že pôvod gulí je stále neznámy. Neodvážili sme sa mu povedať, že ide o geologický jav a aj u nás na Kysuciach je takých zopár.
Plavba po džungľovej rieke a motýle
Fantázia. Iným slovom sa nedá popísať plavba po džungľových riekach Kostariky, na pobreží Karibiku je to napríklad rieka Tortuguero. Brehy porastené bujnou vegetáciou oplývajú jaštermi a vodným vtáctvom, na plytčinách vylihujú päťmetrové krokodíly aj malé kajmany a leguány. Nad nimi sa vznášajú viaceré poddruhy rybárikov, ružové lyžičiare, modrosivé či zelené volavky, ale aj dravé jastraby, myšiaky a čierne supy. Pre mnohé druhy operencov, ako sú anhinga, montezuma, motmot, nemáme ani slovenský názov.
papagáj ara | Foto: archív M. SliackehoAk máte šťastie, natrafíte aj na veľké pestrofarebné papagáje ara. Zo stromov nad vodou nás sledujú skupiny opíc – vrešťany, chápany aj malpy kapucínske. Občas preletí tukan s veľkým zobákom, nad brakickými vodami pri ústiach do mora sa vznášajú kŕdle fregát. A motýle. Veľa motýľov.
Kostarika je ich rajom. Najlepšie si to človek uvedomí pri návšteve motýlej zoo. Vo veľkej polguľovitej sklenej hale poletujú stovky druhov z celkových 1 500, ktoré v krajine žijú. Od populárnych modrých morphov cez sťahovavých monarchov či sovích motýľov až po druhy s priehľadnými, akoby sklenými krídlami. V hale, ktorá je zároveň aj farmou na liahnutie, sa motýlie osadenstvo stále obmieňa.
Foto: archív M. Sliackeho„Môžete tu byť, ako dlho chcete,“ usmieva sa zriadenec, ktorý nás sprevádza. „Potom vyjdite týmito dvojitými dverami.“
Človek by v tej mihotavej lietajúcej spoločnosti vedel naozaj stráviť aj niekoľko dní. Ďalšie krásy Kostariky však čakajú.
Neviditeľná sopka Arenal a neviditeľný vták kvesal
Ak stúpate na lávové polia sopky Arenal, ktorá naposledy vybuchla v roku 1968 a lietajúcimi žeravými balvanmi zničila dve dediny, musíte sa zmieriť s tým, že jej kužeľ je takmer stále v oblakoch a vidno ho len pár dní do roka. Navyše na úpätí je dažďový prales a je takmer isté, že zmoknete.
My sme onú vzácnu chvíľu vystihli. Síce sme pri zostupe zmokli, ale sopka sa na chvíľku ukázala takmer celá. Okolo nej krúžili kondory a v pralese sme stretli nádherného vtáka druhu motmot.
stratovulkán Arenal | Foto: archív M. SliackehoŽe aj neviditeľné možno pri troche šťastia uvidieť sa ukázalo aj v kordillerskom národnom parku Quetzal, kde sme chceli zočiť unikátneho vtáka kvesala žiarivého. Je to národný vták neďalekej Guatemaly, majú ho tam v štátnom znaku. V Kostarike má však vďaka chránenej divočine lepšie podmienky na život.
Kedysi jeho dlhé chvostové perá slúžili ako platidlo pri obchodovaní s civilizáciou Mayov. Vyskytuje sa výlučne v neprístupných húštinách, na strmých svahoch hmlových džunglí nad 2 000 metrov nadmorskej výšky. Zelená aj červená farba samcovho peria sa mení v závislosti od dopadajúceho svetla, podobne ako u motýľa modrého morpha, preto je v džungli prakticky neviditeľný, a v skutočnosti je hnedý. Tak ako samica.
západ slnka nad Tichým oceánom | Foto: archív M. Sliackeho
Západ slnka nad Tichým oceánom. | Foto: archív M. Sliackeho
Jediná šanca uvidieť kvesala žiarivého je v období rozmnožovania (február až jún), keď dozrievajú plody avokáda. Treba nájsť dieru v strome, cez ktorú chodí kŕmiť mladé. Strom musí byť odumretý a stojaci. Kvesal prilieta zavčasu ráno a zdrží sa len pár sekúnd. Navyše je mimoriadne plachý, k hniezdu sa nemožno priblížiť. Podmienky ako remeň.
Vďaka našim sprievodcom Michaele a Tonimu sa nám podarilo skontaktovať s miestnym sprievodcom. Vstali sme do treskúcej rannej zimy, miestny nám ukázal v diaľke dutinu v strome a čakalo sa. Po polhodine sa v šere objavilo farebné čudo s chocholom na hlave a dlhokánskymi chvostovými perami, strčilo hlavu do diery v kmeni a vzápätí zase odletelo do nenávratnej hmly.
Ani som nevedel, či som stlačil spúšť alebo nie. Neskôr vysvitlo, že áno, a aká-taká dokumentačná snímka sa podarila. Možno sa nehodí do katalógu, ale to nie je vôbec podstatné. Videli sme „neviditeľného“ kvesala žiarivého! To si nemôže povedať hocikto.
archív Mikuláša Sliackeho (5 fotografie)
A videli sme aj Kostariku. Stála za to. Nie sú tam síce takmer žiadne historické pamiatky a preto zabudnite na prechádzky po zámkoch a katedrálach. No i tak – treba sa vrátiť a navštíviť aj zvyšných dvadsaťjeden národných parkov v tejto prívetivej civilizovanej krajine.
Hor sa do divočiny.
Autorom článku je cestovateľ, publicista a karikaturista Mikuláš Sliacky.
