Nosil síce čisté košele so starostlivo naškrobenými goliermi, aj tak sa však Hjalmar Schacht poriadne ušpinil. Dodnes spomienku na neho pokrýva ohavná škvrna nacistickej ideológie. Ťažko súdiť, do akej miery si za to mohol sám. Isté je, že jeho osud je jednou z mnohých variácií na známy príbeh neznesiteľnej ľahkosti bytia talentov v totalitných režimoch.
Schacht, potomok nemeckého otca a dánskej barónky, mal talent na ekonómiu a po prvej svetovej vojne reštartoval zbedačené hospodárstvo porazenej veľkonemeckej ríše. Jeho kroky v pozícii ríšskeho komisára pre menu pomohli skrotiť hyperinfláciu a muž s pedantským výrazom stredoškolského profesora získal povesť finančného génia.
Hjalmar Schacht. Foto: Library of Congress / voľné dielo
Schacht bojoval proti vojnovým reparáciám, ktoré víťazné mocnosti Nemecku uložili v astronomickej výške 33 miliárd dolárov, čím urobili z dlžníka poníženého a besného žobráka a podkúrili pre ďalšiu vojnu. Túžba vidieť Nemecko znova medzi silnými hráčmi, ktorí hýbu medzinárodnou scénou, ale hnala bankára stále viac a viac do náručia nacistickej strany (NSDAP), hoci sám do nej nikdy nevstúpil.
Prostredníctvom nacistov, o ktorých schopnostiach vládnuť otvorene pochyboval, hodlal Schacht uplatňovať vlastné ekonomické vízie. Z dnešného pohľadu sa podobal chlapcovi s príliš veľkým sebavedomím, ktorý sa nazdáva, že má pod kontrolou hru so zápalkami, ale nakoniec sa škaredo popáli.
K popáleniu muselo prísť tým skôr, že Schacht zahorel nadšením pre Adolfa Hitlera. „Je v ňom strhujúci elán a silná vôľa. Nezdržuje sa teoretickými úvahami, ale svoje myšlienky hodlá realizovať praktickými činmi,“ vychvaľoval finančník budúceho führera, ktorý sa práve dral do čela NSDAP.
Hitler v tej dobe zase vychvaľoval finančníka. A keď sa v roku 1933 chopil moci, urobil z neho prezidenta Ríšskej banky a zároveň ministra hospodárstva.
BMW, L’Oréal či Bosch: Členovia týchto
bohatých európskych rodín profitovali z nacistickej éry
Vďačnejšia by však vtedy bola asi aj funkcia ministra pre vzkriesenie Pompejí. Ekonomická situácia Nemecka bola zúfalá. Zásoby surovín boli vyčerpané, továrne a sklady zívali prázdnotou a 6,5 milióna nezamestnaných (25 percent pracovnej sily) nemalo čo jesť. Krajina bola navyše ďalej drvená dlhom a jej devízové rezervy sa blížili k nule.
Kúzelník Schacht
Schacht vedel, že k nakopnutiu ekonomiky potrebuje peniaze, tie však neboli. Preto prišiel s nekonvenčným riešením; bol kúzelníkom, ktorému došli v klobúku králiky, a tak z neho začal ťahať škrečky. Štátni dodávatelia dostávali za realizované zákazky zmenky zvané MEFO, pričom každá zmenka bola prísne viazaná na presné množstvo vyrobeného produktu.
Sladký život rodiny Marsovcov. Čokoládovým
miliardárom pomohol veľký konkurent aj armáda
Vtedajšia národná banka Reichsbank sa zároveň zaviazala, že zmenky bude bez ohľadu na ich výšku a počet vymieňať za peniaze. MEFO pritom mali charakter úročených peňazí a banky, sporiteľne aj firmy ich mohli držať a disponovať nimi úplne rovnako, akoby to peniaze boli.
Štátne nákupy prispeli k rastúcemu dopytu po pracovnej sile, firmy spustili prostredníctvom účtu MEFO investície, ktoré generovali ďalšie a ďalšie pracovné príležitosti. V dôsledku toho sa zvýšili príjmy a úspory obyvateľstva, ľuďom sa začalo dariť lepšie.
Zlepšenie životnej úrovne bolo také výrazné, že to vážne vyzeralo ako kúzlo: šesťapolmiliónová armáda nezamestnaných z roku 1933 do piatich rokov celkom zmizla a vďaka ambicióznym štátnym projektom sa na nohy postavila celá krajina – pretkali ju napríklad vtedy pozoruhodné autobahnen, teda diaľnice.
Zbožný Gino, cyklista, ktorý zachránil stovky životov.
Cez vojnu v ráme bicykla skrýval doklady pre Židov
Ríšsky vodca bol čarovaním svojho ministra nadšený. „Hitler nemal o ekonomike poňatia, preto ma nechal konať a nikdy do mojich krokov otvorene nezasahoval,“ spomínal Schacht. K spomienkam však musel pripojiť dodatok: „Keď však Hitler zistil, že umiernenosť mojej fiškálnej politiky prekáža jeho zbrklým plánom, začal proti mne a za mojím chrbtom intrigovať.“
Z kúzelníka smiešna figúrka
Hra s ohňom, o ktorej sa naivne domnieval, že ju zvládne, sa Schachtovi vymkla z rúk. Zákonite, pretože aj keď nebol v NSDAP, visel nad každým jeho krokom hákový kríž. Symbol režimu, v ktorom sa všetko vrátane ekonomiky muselo podriadiť ideológii. Symbol režimu, ktorý svet čím ďalej, tým viac posúval k najničivejšej vojne všetkých dôb.
Schacht vystúpil proti „nezákonným činnostiam voči židovskej nemeckej menšine“ a naliehal na Hitlera, aby znížil vojenské výdaje. Lenže z ohníka, s ktorým sa sebavedomo hral a ktorého svit veselo ožaroval Nemecko, sa stali plamene pekla. V ich odlesku bol bankér stále smiešnejšou figúrkou, karikatúrou samého seba, ktorý iba bezmocne pozoruje konanie vrchného Lucifera.
Schachtovi a jemu nakloneným priemyselníkom sa zdali požiadavky na stále väčšie financie pre wehrmacht nezmyselné najmä preto, že neverili (aspoň v dohľadnej dobe nie) v jeho využitie pre vojenské účely. Presne k tomu však Hitler smeroval. Muž, ktorý uzdravil ekonomiku, mu teraz brzdil plány a bol stále viac na obtiaž.
Schacht v spojeneckom internačnom tábore v roku 1945. Foto: Bundesarchiv, v licencii CC BY-SA 3.0 DE
Ministrove kompetencie preto nacisti sčasti previedli na Hermanna Göringa, ktorý si s Hitlerem naopak rozumel tak, že takmer nebolo možné rozpoznať, ktorý hlas je čí. Göringove prehlásenie na tajnom zasadnutí vlády v septembri 1936 je toho verným príkladom: „Všetky hospodárske opatrenia musia vychádzať z predpokladu, že vojna môže vypuknúť každým okamihom!“
Schacht sa zriekol kresla ministra hospodárstva, v roku 1939 bol zosadený z čela Ríšskej banky. Ďalej však bol vo vláde ministrom bez zaradenia s rovnakým platom, ako keď velil ekonomike. Hitler a jeho generáli zatiaľ velili vojsku v snahe ovládnuť svet; Schacht bol pomocníkom režimu až do roku 1943.
Proti nacistickému režimu Schacht aktívne žiadnu činnosť nevyvíjal, pravdou však tiež je, že sa dobre poznal s ľuďmi z hnutia odporu. Theodorovi Strünckovi napríklad umožnil bývať vo vlastnej vile, pričom Strünck bol jedným z organizátorov nepodareného atentátu na Hitlera z júla 1944; tri dni po atentáte preto finančníka zatkli a zvyšok vojny strávil v koncentračnom tábore.
Založil vlastnú banku
Že bol Schacht v očiach Hitlera podozrivý zo zločinov? V tom sa jeho pozícia nezmenila ani v očiach víťazných spojencov: tí ho po vojne zaradili pod Norimberský proces, v ktorom sa svet snažil vyrovnať s najväčšími nacistickými zločincami.
V Norimbergu názory na Schachta oscilovali v krajných polohách. Od mienky, že v podstate cynicky sledoval zverstvá, až po názory, že „žiadny civilista nemohol urobiť viac“. Nakoniec súd rozhodol o jeho nevine a Schacht v ďalších rokoch založil v Nemecku vlastnú banku, pôsobil tiež ako poradca v rozvojových štátoch.
Škvrna z jeho mena už však nikdy nezmizla. Ak platí porekadlo, že cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami, potom Schachta môžeme označiť za jedného z najväčších dláždičov. Tretieho júna uplynulo od jeho smrti presne 50 rokov.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbesu a jeho autorom je Filip Saiver.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
