Sofiina voľba, ktorú je potrebné vykonať v priebehu niekoľkých sekúnd. Aj tak je možné opísať extrémne situácie, ktoré počas nasadenia zažívajú vojenskí záchranári poskytujúci neodkladnú zdravotnú starostlivosť priamo v boji.
Rozhodovanie, koho je potrebné na bojisku ošetriť najskôr, môže v budúcnosti výrazne zefektívniť automatizovaný systém, na ktorom pracujú českí výskumníci. Jeho základom je unikátne zariadenie, ktoré monitoruje životné funkcie vojakov.
„Na prvú verziu sme použili overený senzorový systém FlexiGuard od kolegov z fakulty biomedicínskeho inžinierstva. Sú to dve škatuľky s miniatúrnymi senzormi, ktoré sledujú vitálne funkcie. Okolo neho sme vybudovali systém, ktorý podľa závažnosti zranení a pravdepodobnosti prežitia zaradí vojakov do rôznych kategórií,“ opisuje Miroslav Bureš z laboratória inteligentného testovania systémov na Elektrotechnickej fakulte Českého vysokého učení technického v Prahe (ČVUT).
Testovanie DTA | Foto: Univerzita obrany ČR
Testovanie DTA | Foto: Univerzita obrany ČR
Odolný pomocník
Senzory sú v porovnaní s obyčajnými smart hodinkami výrazne presnejšie a berú do úvahy oveľa viac parametrov – napríklad srdcovú aktivitu, dychovú frekvenciu alebo vlhkosť pod odevom. Umiestnené sú v ochrannom puzdre, ktoré odolá vysokým teplotám a zvládne aj dekontamináciu.
Zariadenie dokáže prenášať dáta pomocou vysielačky až niekoľko desiatok kilometrov. V prípade potreby je možné aktivovať „stealth mode“ a spojenie prerušiť. Údaje o životných funkciách sa ukladajú do prístroja a zdravotník si ich môže načítať dodatočne.
Hlavným cieľom projektu Digital Triage Assistant (DTA) je vytvoriť systém, ktorý rýchlo informuje záchranárov v chaose bojiska, ktorí členovia jednotky potrebujú najväčšiu pomoc a kde sa práve nachádzajú.
Testovanie DTA | Foto: Univerzita obrany ČR
Testovanie DTA | Foto: Univerzita obrany ČR
„Keď potrebuje vytiahnuť človeka zo zóny, ktorá je pod paľbou, tak nemá veľa času. Jeden z vojakov, s ktorými sme systém konzultovali, to mierne drasticky prirovnal k situácii, keď vám horí rodinný dom a rozhodujete sa, ktoré dieťa vytiahnete ako prvé,“ hovorí Bureš.
Testovala ich už aj česká armáda
Vedci a vedkyne z ČVUT testujú prototyp systému od roku 2021 spoločne s tímom plukovníka Hynka Schvacha z Fakulty vojenského zdravotníctva na Univerzite obrany. Praktické skúšky s českou armádou, počas ktorých sa simulovali postupy záchrany zraneného a overovalo sa meranie senzorov pri fyzickej záťaži, boli zatiaľ tri.
Ďalšia plánovaná skúška má podľa Bureša ukázať, ako dobre systém funguje, ak je prijímač umiestnený vo vzduchu – napríklad vo vrtuľníku. Samotný zber dát je už po technickej stránke vyriešený, avšak pri ich strojovom spracovaní je potrebný ďalší vývoj.
„Máme základný algoritmus, no je tam množstvo výziev. Dáta nie sú zo skutočného boja, navyše určiť pravdepodobnosť prežitia je zložité. Každé telo sa so zraneniami vyrovnáva inak. A zdravotník potrebuje presnú informáciu v kontexte danej situácie, napríklad či je miesto, kde leží zranený vojak, ľahko prístupné,“ vysvetľuje Bureš.
Nasadenie na Ukrajine?
Práca na vylepšenom „fitbite“ pre vojakov sa začala na internáte americkej Univerzity Johnsa Hopkinsa. „Tamojší študenti dostali zadanie od výskumníkov z NATO. V rámci semestrálneho projektu mali navrhnúť, ako by mohli moderné technológie pomôcť vojenským medikom priamo na bojisku,“ vysvetľuje Kristina Soukupová, šéfka neziskovej organizácie DefSec Innovation Hub. Práve vďaka nej sa projekt dostal do rúk výskumníkov a výskumníčok z Prahy.
Testovanie DTA | Foto: Univerzita obrany ČR
Testovanie DTA | Foto: Univerzita obrany ČR
„S konzultáciou, či je nápad technicky riešiteľný, som oslovila ČVUT a tím docenta Bureša sa do toho s nadšením vrhol,“ pochvaľuje si. Podľa Bureša relevancia projektu výrazne vzrástla po začiatku vojny na Ukrajine.
„Je veľká škoda, že systém je stále vo fáze prototypu, ktorý potrebuje ďalšie testy. Riešili sme jeho potenciálne nasadenie aj s kolegami na Ukrajine, ale aktuálna situácia tam, bohužiaľ, prináša iné priority ako technologický vývoj. Našu pomoc Ukrajine sme teda riešili inými prostriedkami,“ uzatvára vedec.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Marek Tomanka.