Takmer 5-tisíc kilometrov na bicykli za 200 hodín. V štyroch časových pásmach a naprieč jedným kontinentom. Cieľom nebolo vyhrať, ale dôjsť – a vyzbierať peniaze na paliatívnu starostlivosť doma v Česku.
Bývalý manažér Martin Souček s kamarátom Tomášom Navrátilom zvládli ako prvá česká dvojica jeden z najťažších pretekov planéty: Race Across America. Za osem dní a osem hodín sa museli dostať zo západného pobrežia USA neďaleko San Diega až na východ do Marylandu, kde v Atlantic City trasa končí.
Založili preto tomu zbierku Domestici.cz, ktorú podporili aj manželia Katarína a Ondřej Vlčkovci – zaviazali sa zdvojnásobiť každú čiastku, ktorú darcovia poslali alebo ešte pošlú. Obaja dlhodobo podporujú paliatívnu starostlivosť a už pár rokov budujú centrum Cibulka, ktoré ponúkne pacientom aj detský hospic.
Zbierka na dôstojnú smrť
„Rozhodli sme sa v zbierke podporiť tri neziskové organizácie: Fórum mobilných hospicov, Hospic svätého Lazara a Centrum paliatívnej starostlivosti,“ vymenúva Martin Souček. „Život má byť dôstojný do poslednej sekundy, preto sme sa postavili do stredu tímu domestikov, ktorí majú spoločnú métu dostať pretekára do cieľa v čo najlepšej fyzickej i psychickej kondícii,“ vysvetľuje úlohu svojím spôsobom podobnú tomu, akú majú príbuzní ťažko chorých a umierajúcich – sprevádzať svojich blízkych do cieľa.
Z cieľovej sumy 10 miliónov korún je momentálne na konte zbierky vyše tri a pol milióna. Preteky obaja cyklisti dokončili pred mesiacom, no kvalifikovať sa na ne nebolo vôbec ľahké. Pôvodne mal navyše ísť Martin Souček sám, len by na to mal namiesto 8 dní 12.
Foto: archív Martina Součka
Foto: archív Martina Součka
„Na sólovú kategóriu sa človek musí kvalifikovať pretekmi, ktoré musíte odjazdiť rok predtým. Potom dostanete povolenku na dva roky, počas ktorých môžete preteky absolvovať,“ približuje.
Problém bol, že vlani v lete si tri týždne pred kvalifikáciou zlomil rameno. Dohodol sa teda s americkými organizátormi, že pôjde iné preteky, v ktorom nasimuluje podmienky toho kvalifikačného, a vytýčil si trasu z Česka do Chorvátska a späť.
„Lenže som až príliš urýchlil rekonvalescenciu, preteky som jazdili dva mesiace po zranení a nezvládol som ich v stanovenom limite. Bolo jasné, že iné preteky už na kvalifikáciu do Ameriky nestihnem, tak som premýšľal nad ďalšími možnosťami,“ rozpráva. Svoju účasť v pretekoch totiž s projektom Domestici spájal od začiatku. Mohol ju síce o rok odložiť, ale tým by sa myšlienka celej akcie zborila.
Náročný plán
Na rad tak prišiel záchranný plán: postaviť tím, ktorý sa nemusí kvalifikačne preukazovať a ísť na preteky v stanovenom termíne. „Požiadal som Tomáša Navrátila, ktorý tie preteky už pred šiestimi rokmi odjazdil, či by do toho šiel so mnou, a vytvorili by sme prvú českú dvojicu. Tomáš po istom premýšľaní prikývol.“
Na štart sa postavili 15. júna. Ešte predtým sa museli dohodnúť, ako si preteky rovnomerne rozdelia. Zvolená taktika bola nakoniec denné striedanie po každých pätnástich minútach. To v ich prípade znamenalo asi sedem kilometrov – zatiaľ čo jeden šliapal na bicykli, druhý ho predbehol autom a potom vystriedal.
V noci sa interval predĺžil na štyri a pol hodiny. „Každý z nás mal tri hodiny na spánok a hodinu a pol na toaletu, sprchu, jedlo. Bolo to síce náročné, ale nastavené sme to mali dobre. Počas tých 15 minút sa nestihnete toľko unaviť,“ rekapituluje Souček.
„Horšie to bolo, samozrejme, v noci, ale aj to sa dalo zvládnuť. Mali sme okolo seba podporný tím 11 ľudí, ktorý sa o nás staral. Našou úlohou tak bolo len jazdiť na bicykli, jesť a spať,“ hovorí s úsmevom.
Na preteky trénoval dva roky. Týždenný nájazd si stanovil na 400 kilometrov a prvý rok najazdil asi 20-tisíc. Tento rok od januára do júna napočítal 13-tisíc. Išli na cestných bicykloch, vybrali si pražskú firmu Repete, ktorá pre nich vyrobila oceľový rám.
Foto: archív Martina Součka
Foto: archív Martina Součka
Vysoké náklady
Trasa naprieč Amerikou obsahuje všetko, čo si možno predstaviť. Všetky druhy počasia a profily terénu, prudké, dlhé stúpanie, pri ktorom sa cyklista dostane až do nadmorskej výšky 3-tisíc metrov alebo strávi 20 hodín v 2-tisíc metroch, kde sa musí vyrovnať s nedostatkom kyslíka…
Dvojica tiež absolvovala 600 kilometrov v púšti s teplotami okolo 50 stupňov v tieni. Západ a stred Ameriky je, čo sa týka prírody, drsný, strach z nej však českí cyklisti nemali.
„Žiadne zvieratá vás cestou neohrozujú. Jediné, čo je nepríjemné, sú medvedíky čistotné. Tých tam stretnete veľa, bohužiaľ, prejdených. Idete napríklad tisíc kilometrov a kľučkujete medzi ich mŕtvymi telami,“ spomína Souček. Ako nočné zviera pred autom takmer nemá šancu – keď ho osvieti, stuhne a nehýbe sa. Taktika, ktorú používa v prírode na záchranu života, je na ceste jeho slabinou.
Naopak pozitívnym zážitkom boli počas pretekov ľudia. Miestni fanúšikovia pretekárov sami vyhľadávajú, povzbudzujú, zaujímajú sa o nich.
Náklady na projekt boli v miliónoch korún – len samotné americké preteky stáli 2,5 milióna korún (99-tisíc eur). „Musíte si požičať autá, platiť tím, dopraviť ho do Ameriky a zase späť. Je v tom zahrnuté aj natáčanie časozberného dokumentu, ktorým chceme na projekt aj tému paliatívnej starostlivosti upozorniť. To bolo ďalších päť ľudí,“ vypočítava Souček.
Sám hradil zhruba 60 percent všetkých nákladov, zvyšných 40 pokryli sponzori. Šťastím bolo, že preteky prebiehali hladko a nemuseli riešiť žiadne zranenia ani väčšie opravy. Drobné defekty mal len tímový parťák Tomáš a tie sa vyriešili rýchlo.
Česi platia nárazovo
Martinovi Součkovi pomohli tiež skúsenosti z jeho projektu Kolo pro Adama, ktorý rozbehol pred piatimi rokmi. Jeho účastníci v priebehu deviatich dní počas letných prázdnin športujú a každý kilometer potom premenia partneri na peniaze, za ktoré nezisková organizácia Černí koně vyrobí špeciálne kolesá pre handicapované deti. Hlavnou myšlienkou oboch zbierok je naučiť spoločnosť, aby bolo darcovstvo súčasťou bežného života.
Foto: archív Martina Součka
Foto: archív Martina Součka.
„My Česi sme darcovsky veľmi aktívni, ale nárazovo. Väčšina národov si naopak vyberá konkrétnu organizáciu, ktorú podporuje dlhodobo. Zvolia si nejakú tému, ktorej veria, a potom pravidelne posielajú peniaze. Nemusí to byť veľa. Stačí stovka mesačne – jednoducho si odpustím jednu kávu alebo krabičku cigariet,“ nabáda Souček.
Darcovský fond Domestici.cz založil verejnú zbierku spoločne s Nadáciou Via, prevádzkujúcou portál Darujme.cz. Cez neho môžu darcovia posielať peniaze – cieľová čiastka je stanovená na 10 miliónov korún (396-tisíc eur). Niektorí z prispievateľov si na ňom založili aj vlastnú výzvu v prospech zbierky a sami odjazdili preteky.
Práve to robí Martinovi Součkovi radosť, rovnako ako spomínaná podpora manželov Vlčkovcov. „Ondřej to urobil až skoro lišiacky. Ja som ho oslovil prvýkrát niekedy vo februári, pretože bol vtedy šéfom americkej spoločnosti GEN, ktorej sídlo bolo asi 50 míľ od trasy pretekov. Myslel som, že by nás mohla podporiť práve jeho firma,“ spomína Souček.
Skúška od Vlčeka
„Na správy však nereagoval, aj keď som sa mu pripomínal. Nakoniec som to pustil z hlavy, a keď sme preteky odjazdili, hneď na druhý deň mi gratuloval a prišiel s ponukou zdvojnásobenia darov. Asi chcel vidieť, či to myslíme vážne a nie sme len nejakí podvodníci,“ usmieva sa muž, ktorý si momentálne užíva pokoj a naberá sily.
Už na jeseň chce rozbehnúť kampaň, pomocou ktorej priláka ďalších darcov, aby sa podarilo tých 10 miliónov vybrať. Žiadne veľké preteky to už však nebudú – skôr premýšľajú, ako s platformou pracovať dlhodobo, či už formou prednášok alebo rôznych akcií. A v pláne je tiež návrat do pracovného procesu, z ktorého pred rokmi odišiel, aby sa mohol venovať dobročinným a športovým aktivitám.
„Zatiaľ si skladám mozaiku pracovných aktivít a rád by som si jeden deň z pracovného týždňa nechal ďalej na dobročinnosť,“ načrtáva. Téma paliatívnej starostlivosti sa ho našťastie nedotýka osobne, ale v spoločnosti podľa neho stojí stále na okraji záujmu a je tabuizovaná. Rád by to aspoň trochu zmenil.
„Všetci sa snažíme zdravo žiť a je pre nás dôležitý aktívny úsek života, lenže stále zostáva zabudnutý jeho koniec. Z nejakého dôvodu je tam pre nás klapka, že tam to nejako dopadne. To je však obrovský omyl. Ako pre nás, tak aj pre našich pozostalých a príbuzných je dôležité, ako sa práve ten koniec zvládne,“ uzatvára Martin Souček.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Jana Pšeničková.
