„Žijeme sami, spíme vo dvojici,“ rapovala pred mnohými rokmi brnianska hiphoperka Lara 303. Odvtedy prešla dekáda, a ak by Lara na svoju generačnú výpoveď nadviazala dnes, musela by konštatovať, že sami žijeme stále – ale teraz už pre istotu sami aj spíme.
Magazín New Yorker sa aktuálne pustil do témy súhrnne označovanej ako „epidémia samoty“ a oprel sa predovšetkým o prekvapivé výsledky štúdie publikovanej v odbornej publikácii The Journal of Sexual Medicine. Tá odhalila, že koronavírusová pandémia premenila sexuálnu rutinu Američanov na pravý opak toho, v čo ich podľa všetkých očakávaní premeniť mala.
Zatiaľ čo v skorších dobách spôsobovali lockdowny prudký nárast vo frekvencii pohlavného styku, pretože čo sa dá iné robiť, keď vám všetko zatvoria. No epidémia Covid-19 mala opačný efekt.
Žiadna intimita
Nie je to však blesk z čistého neba: vzájomná intimita celonárodnej vzorky populácie na severoamerickom kontinente kríva na obe nohy už niekoľko rokov. Už v roku 2018 vyšlo najavo, že za celých dvanásť mesiacov pred výskumom nemala pohlavný styk takmer štvrtina Američanov – pričom raz alebo viackrát za týždeň sa veselo pomilovalo iba 39 percent populácie, čo je 12-percentný pokles od roku 1996.
Hýbateľom tejto rastúcej nehybnosti však nie je starnúca populácia, ale správanie nastupujúcich generácií mladých.
Čo je zvláštne. Nie sú snáď nové generácie tými najprepojenejšími ľudskými bytosťami v histórii homo sapiens? Existuje pádny dôvod domnievať sa, že práve v tejto námietke sa skrýva aj odpoveď na to, prečo sú tí najprepojenejší ľudia súčasne aj tými najosamelejšími.
Osamelosť a depresie
Problematikou „epidémie samoty“ sa zaoberá napríklad britský autor Johann Hari, autor kníh Strata spojenia (tá vyšla aj v slovenčine) a tohtoročnej novinky Stolen Focus. Hari sa chytil toho, že každý rok počas jeho života stúpa v Spojených štátoch, rovnako ako Spojenom kráľovstve a naprieč západnou európskou spoločnosťou, výskyt depresie a úzkostí.
Odtiaľ sa dostal k zisteniu, že sme skutočne tou najosamelejšou spoločnosťou, aká kedy chodila po planéte Zem. A práve z toho máme solídne depresie.
Existujú relevantné štúdie, podľa ktorých majú ľudia v euroamerickej populácii z roka na rok menej blízkych priateľov. Ešte pred pár rokmi to bolo päť – dnes je najčastejšia odpoveď, že nemajú ani jedného. Obdobný nárast zaznamenáva aj otázka, koľko ľudí respondenta naozaj pozná – polovica Američanov odpovedá: „Nikto.“
Iba digitálne
Ale moment, namietne technomaniak s účtami na všetkých dostupných sociálnych sieťach, ktorý má starostlivo pozapínané všetky notifikácie na svojom smartfóne a vďaka nepoľavujúcim komunikačným tokom v nespočetných permanentne spustených aplikáciách nie je nikdy sám. Nie sme snáď tou najprepojenejšou generáciou, ktorá má na Facebooku nie jedného či dvoch, ale tisíce priateľov?
Johann Hari v rozhovore s dokumentaristom Mattom D’Avellom pripomína, že sme sa ako ľudia nevyvinuli na to, aby sme spolu komunikovali prostredníctvom obrazovky počítača alebo telefónu. Evolúcia si vytvarovala tak, že potrebujeme reálne stretnutia, reálne kmene, reálne budovanie statusu. Ak je online komunikácia len prostriedok na to, aby sme sa stretli v skutočnom svete, potom je to v poriadku.
Problém nastáva vo chvíli, keď stretnutie nepremení na reálne.
Objímanie stromov je síce fajn, ale nikdy nám to nenahradí blízkosť iného človeka. Foto: Unsplash/Trent Haaland
Imitácia skutočného života
Podľa Hariho ide o rovnaký paradox ako pri počítačových hrách, pornografii alebo sociálnych sieťach. Pokiaľ nám hry plne nahradia potrebu budovania nášho spoločenského statusu, pornografia nahradí vyhľadávanie skutočného sexu a sociálne siete skutočných priateľov v pôvodnom význame tohto slova, sme naozaj vo veľkých problémoch.
Namiesto priateľov máme „friends“, namiesto budovania spoločenského statusu „status update“. V skutočnosti sme celý čas sami, len so svojím odrazom na obchytanom displeji telefónu.
Zrátané a podčiarknuté, vôbec nie sme takí prepojení, ako si myslíme. Máme len nástroje, ktoré sú digitálnou náhradou skutočných mechanizmov medziľudského spojenia. Peknú, ale nedostačujúcu.
Kam vedie nedostatok lásky?
Čo nás sem dostalo? Nablýskané technohračky za to celé, samozrejme, nemôžu. Britská ekonómka Noreena Hertz v knihe The Lonely Century rozoberá mix faktorov, ktoré nás vyslali na cestu do patologickej sociálnej izolácie dávno pred epidémiou choroby Covid-19.
Nechýbajú medzi nimi smartfóny, „gig economy“, dostupnosť pornografie a rozvoj veľkých miest, vzostup jednočlenných domácností a supermarketových reťazcov, to všetko v nadväznosti na rozvoj neoliberálnej ekonomiky voľného trhu, naštartovanej v reaganovských a thatcherovských 80. rokoch.
Hertz uvádza argument, že táto epidémia nie je len problémom fyzického a psychického charakteru, ale ohrozuje aj chod demokratických spoločností. Tvrdí, že samota je osobný, spoločenský, ale aj ekonomický a politický stav. A že k pocitom nedostatku lásky, spoločnosti a intimity hrnie bagrom tiež vnem toho, že človeka nepodporujú a nezaujímajú sa oň jeho spoluobčania, zamestnávatelia, komunita ani vláda.
Návrat k pravekým predkom
Profesor Univerzity v Chicagu John T. Cacioppo, ktorý publikoval knihu Loneliness, k tomu všetkému dodáva jednu vec: odpoveď na otázku, prečo sme vlastne nažive. Čo spôsobilo, že ja tu môžem existovať a písať tento článok a vy môžete existovať a ten článok čítať.
Deje sa to vďaka tomu, že naši dávni predkovia, pobehujúci niekde po savanách Afriky, boli oproti všetkým ostatným bytostiam na Zemi naozaj dobrí v jednej veci – vedeli sa družiť a združovať. Fungovali v rámci kmeňov a vďaka tomu sa udržali nažive. Ten, kto nebol súčasťou kmeňa, mal celkom pochopiteľne nárok na úzkosť a depresiu, pretože ho skôr alebo neskôr niečo zožralo.
Táto praveká časť mozgu v nás podľa Caccioppa zostáva. A keď vidí a cíti, že sme osamotení, dekóduje si to podľa svojej odvekej skúsenosti – niečo nás zožerie. Preto sa spustia úzkostné a depresívne mechanizmy.
Prečo sme teda tá najosamelejšia a najdepresívnejšia generácia, aj keď sme tak „prepojení“ a každú dennú hodinu máme vo vrecku stopäťdesiat „priateľov“? To pretože lajky na Instagrame a instantná komunikácia prostredníctvom emotikonov absolútne neoslovujú náš pračlovečí mozog.
A neoslovujú ho preto, že v skutočnosti nemajú s budovaním ľudskej pospolitosti spoločného vôbec nič. Áno, sme prepojení. Vo svojej samote.
Článok vyšiel na webe Forbes.cz, jeho autorom je Darek Šmíd.
