Pred sedemdesiatimi rokmi stáli pred bránou do mestečka Samagaon nahnevaní domáci vyzbrojení palicami, odhodlaní ubrániť posvätnú horu Manaslu pred cudzincami. Mňa na vyhriatej lúke vo výške 3 500 metrov nad morom víta drevená tabuľa, na ktorej je kriedou napísané: V60, moka, aeropress a chemex.
Na nepálskom treku síce kráčam v stopách veľkých himalájskych dobrodruhov, avšak sklonený nad šálkou arabicy si musím priznať, že je to úplne „iné kafé“.
Vstup do mestečka Samagaon dnes. Foto: Milan Čupka
Vstup do mestečka Samagaon dnes. Foto: Milan Čupka
Mám poslednú šancu dobre sa vyspať v hoteli. Náš 12. apríl je však i posledným dňom roka v nepálskom kalendári. Ten tvrdí, že sa končí rok 2080, a tak turistickú štvrť hlavného mesta Káthmandu ešte aj o štvrtej ráno ovláda kakofónia rockových i tradičných kapiel a „silvestrovské“ karaoke. Falošný prednes refrénu piesne Zombie od Cranberries mi hrá v hlave aj pri raňajkách, práve keď sledujem nevyspaté osadenstvo našej jedenásťčlennej partie, ktorá sa chystá vyraziť na trek okolo ôsmej najvyššej hory sveta – Manaslu.
Pre ľudí, ktorí milujú hory, je himalájsky trek čosi ako púť do Mekky. Tá moja sa mala začať v roku spustenia miestnej turistickej kampane Visit Nepal. Kedysi uzavretá krajina prekonala roky nestability a chcela prilákať rekordný počet turistov. Vybrala si však nešťastné obdobie, akciu spustila v roku 2020. Namiesto plánovaných dvoch miliónov hostila v prvý pandemický rok len 230-tisíc cudzincov. Na trek okolo Manaslu sa v roku 2020 dostalo iba 374 turistov a ja som medzi nimi nebol.
Trek nemá pevný začiatok a koniec, náš sprievodca Stano „Sancho“ Tomka zvolil trasu z Machhakholy do Dharapani. Foto: Milan Čupka
Trek nemá pevný začiatok a koniec, náš sprievodca Stano „Sancho“ Tomka zvolil trasu z Machhakholy do Dharapani. Foto: Milan Čupka
Až v apríli 2024 konečne sedím v džípe na 140 kilometrov dlhej rozbitej ceste z Káthmandu do himalájskej Machhakholy, ktorej prekonanie zaberie celý deň.
Trek okolo Manaslu je menej známy ako návšteva Everest Base Campu alebo okruh okolo Annapurny, sľubuje však rovnakú kultúrnu aj prírodnú pestrosť a menej preplnené cesty. Po pandémii sa totiž turistický kolotoč v Himalájach znova rýchlo roztočil. Priveľa ľudí, príliš zbytočného komfortu – vravia tí, ktorí treky absolvovali pred dvadsiatimi rokmi. Uvidíme.
Zabudnúť na čínske bagre
Kto sa tešil na pohľad na zasnežené štíty z diaľky, zostal sklamaný. Kedysi bolo Himaláje vidieť z hlavného mesta, dnes sa nepriehľadný smog plazí aj ďaleko do hôr. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie je znečistenie ovzdušia (až päťkrát presahujúce normy) jedným z najväčších environmentálnych problémov krajiny.
Až nočná búrka v Machhakhole clonu trochu prečistí a ráno z okna vidím zástup rázsoch, ktoré vybiehajú k rieke Budhi Gandaki. Po lanových mostoch ju budem križovať počas celého výletu.
Aký je rytmus organizovaného himalájskeho treku? Príjemne stabilný. Každé ráno o siedmej budíček, po polhodine vyložím pred dvere nepremokavý vak pre nosičov (s hmotnosťou do pätnásť kilogramov, sám si nesiem asi sedemkilový ruksak) a idem na raňajky. Po ôsmej sa už vyráža, okolo poludnia je v jednej z dedín prestávka na obed, popoludní sme už v cieli a ubytujeme sa v turistickej chate, tzv. lodži. V izbách sa nekúri, teplá sprcha je za príplatok. Wifi tiež, no zvládne len zopár pripojených.
Nepálska žena vyrába pálenku rakši - z ryže a prosa. Foto: Milan Čupka
Nepálska žena vyrába pálenku rakši – z ryže a prosa. Foto: Milan Čupka
To všetko je moderný a nový luxus. Ešte pred pár rokmi tu žiadne lodže nestáli. Mohli ste bývať v stane alebo u miestnych, večeru ste si nevyberali z jedálneho lístka, ale zo svojich vlastných, ťažko vynesených zásob.
Nepálom podporovaný rast turizmu ešte viac podnecujú čínske investície. Najmä od ničivého zemetrasenia v roku 2015 sa severný sused aktívnejšie angažuje. V praxi tak aj po troch dňoch v horách míňame bagre, ktoré cesty naprieč Himalájami nenápadne posúvajú až k hranici s Tibetom.
Ak hľadáte himalájske údolia takmer nedotknuté civilizačným valcom, musíte sa vybrať viac na západ krajiny. To však neznamená, že by bol trek okolo Manaslu nejakou turistickou pascou. Denne míňame maximálne päť či šesť iných skupín, väčšinu okoloidúcich stále tvoria neskutočne milí domáci. A „nákladné“ mulice. Vyššie sa do cesty pripletú aj stáda nahurov modrých, vykúkajúce himalájske svište a, samozrejme, pasúce sa jaky.
Na džípy a bagre z nižších polôh aj tak zabudnete v momente, keď sa na obzore prvý raz objaví 8 163 metrov vysoký Manaslu, majestátna hora s dvomi vrcholmi.
Na zlato nasvietený Manaslu (8163 m n.m.) pri východe slnka o 5:40 ráno. Foto: Milan Čupka
Na zlato nasvietený Manaslu (8163 m n.m.) pri východe slnka o 5:40 ráno. Foto: Milan Čupka
Praskanie lavín pri Šangri-La
Jeden z prvých Európanov, ktorý sa o Manaslu zaujímal, bol britský dobrodruh Bill Tilman. Ten sa okrem himalájskych výprav preslávil aj svojou 3 000-míľovou cestou na bicykli naprieč Afrikou. Hrdina oboch svetových vojen však v roku 1950 štít len odfotografoval a do denníka si poznamenal, že výstup prenecháva „schopnejším mužom“. Manaslu zachytený na Tilmanovej fotografii však osudovo učaroval členom Japonského alpského klubu (Japanese Alpine Club).
V roku 1952 sa v sprievode štyroch šerpov a sedemdesiatich nosičov vybrali Japonci priamo pod Manaslu, aby vytýčili najlepšiu cestu pre výstup. O rok neskôr sa vrátili so šestnástimi šerpami a 270 nosičmi. Najúspešnejší lezci sa bez kyslíka dostali až do výšky 7 750 metrov, no tam narazili na svoje limity.
V apríli 1954 smerovala k ľadovcu pod Manaslu ďalšia karavána, ktorú však pred mestečkom Samagaon zastavil rozhnevaný dav miestnych. Vysvitlo, že po odchode poslednej japonskej výpravy sa z Manaslu spustila ničivá lavína, ktorá poškodila neďaleký kláštor Pung-gyen a zabila osemnásť ľudí.
Budhistická stupa neďaleko kláštora Pung-gyen vo výške 4000 m n.m. Foto: Milan Čupka
Budhistická stupa neďaleko kláštora Pung-gyen vo výške 4000 m n.m. Foto: Milan Čupka
Názov štítu je odvodený zo sanskritu od slova manasa – duša. Miestni verili v posvätnosť hory a lavínu vnímali ako trest boží za narušenie smrteľníkom neprístupných miest. Výprava cez Nepálčanov vtedy neprešla. Pokus o prvovýstup sa zopakoval až v roku 1956, po zásahu centrálnej vlády. Horolezec Toshio Imanishi a šerpa Gyalzen Norbu už vyšli až na vrchol.
O sedem desaťročí neskôr po ceste do Samagaonu míňam na lúke baristu, ktorý predajom káv zarába peniaze pre miestnu školu. Takže jeden filter cez V60 a potom už nasleduje prudký výstup do výšky štyritisíc metrov nad morom.
Zrazu sa otvorí výhľad a ja sa zastavujem v úžase. Z každej strany ma o tri až štyri kilometre prevyšujú vrcholy – Rani Peak (6 693 m n. m.), Himal Chuli (7 893 m n. m. – 18. najvyšší štít sveta), Ngadi Chuli (7 871 m n. m. – 20. najvyšší) a Manaslu. Šangri-La tohto výletu má zvuk zvoncov jakov a praskania trhajúcich sa lavín v diaľke. A centrum v podobe starobylého kláštora Pung-gyen, v ktorom sa na mňa z fotografie usmieva štrnásty dalajláma.
Samdo - najvyššie položená dedina na treku (cca 3800 m n.m.). Foto: Milan Čupka
Samdo – najvyššie položená dedina na treku (cca 3800 m n.m.). V popredí je štvorposchodová lodža pre turistov. Foto: Milan Čupka
Clivá nepálska pieseň o Facebooku
Cesta ku kláštoru bola odbočkou z hlavnej trasy, no slúžila na lepšiu aklimatizáciu. Aj vďaka tomu nik z našej skupiny s pribúdajúcimi výškovými metrami netrpí.
Občas však hnevá žalúdok. Sú to asi dva dni, keď skupina dostáva prezývku čierni uhlobaróni. Neskôr zase telo potrápi chlad. Na nádchu a zapálené hrdlá však zabúdam, hneď ako lodžu zaleje ranné slnko. Alebo keď si všimnem, že náš nepálsky horský vodca Bibi nosí na bosých nohách žabky aj pri mínus desiatich stupňoch.
Príjemnú rutinu po týždni a pol na treku naruší výnimočný deň D. Čaká nás prechod sedlom Larkya La, ktoré sa nachádza v nadmorskej výške 5 106 metrov nad morom a je to najvyšší bod našej cesty.
Budíček je už pred štvrtou ráno a po raňajkách kráčame s čelovkami na hlavách v rade za sebou ako permoníci. Z posledného výškového tábora v Dharamsale je to asi šesťsto výškových metrov. Pár krokov, pauza, hlboký nádych… A tak stále dokola až po sedlo ozdobené modlitebnými vlajočkami.
Rododendrón - rozlúčka s Himalájami. Trek okolo Manaslu nemá pevný začiatok ani koniec, náš sprievodca Stano „Sancho“ Tomka zvolil trasu z Machhakholy do Dharapani. Foto: Milan Čupka
Rododendron – poetická rozlúčka s trekom, počas ktorého sme prešli 175 km a vystúpali viac ako 9000 výškových metrov. Foto: Milan Čupka
Na himalájske treky sa chodí na jar a na jeseň, v lete a v zime ich znemožňujú monzúny. Jarné sú menej populárne, keďže príroda sa ešte len prebúdza. S jednou výnimkou – rododendrony, národné kvety Nepálu, kvitnú práve v apríli. Prechádzka cez les plný týchto rôznofarebných kvetov je rozlúčkou s Himalájami ako z katalógu.
Hory ľudí zblížia, a tak aj tucet dní stačí na silnejšie emócie. Nosiči nám spievajú clivú pieseň, ktorá znie tradične, až kým nepríde refrén a v ňom zmienka o Facebooku.
Nebolo to dobrodružstvo na štýl prvých dobrodruhov ani taký divoký zážitok, akým bol trek okolo Manaslu ešte pred dvomi desaťročiami. Prejsť vyše 170 kilometrov v riedkom vzduchu však nie je pre každého. A riziko nikdy nie je nulové.
Tri dni po našom odchode zo Samgaonu sa do jazera Birendra Tal odlomil kus ľadovca spod Manaslu a spôsobil povodňovú vlnu, ktorá strhla aj most smerom k dedine Samdo, cez ktorý sme prechádzali. Bohovia z výšin všetko sledujú. Aj v roku 2081.
