Andreas Kolenič z Tŕnia pri Zvolene pustil na zem svoj ťažký lodný kufor a vydýchol si. Písal sa rok 1907 a on po kontrole imigračných úradníkov konečne začínal snívať svoj americký sen. Kontakty so starou vlasťou obnovil až jeho pravnuk Parviz Malakouti-Fitzgerald o storočie neskôr. Keď pátral po vlastnom pôvode, pomohol rozdúchať i záujem o slovenské občianstvo medzi Američanmi so slovenskými koreňmi.
„Individualita imigranta, jeho národnosť i náboženstvo sa tu (…) roztápajú ako úlomky mosadze v taviacom kotli.“ Známe prirovnanie z odbobia masovej imigrácie Európanov do USA z prelomu 19. a 20. storočia nebolo úplne presné. Príkladom toho, že korene nemožno len tak ľahko vysekať, je aj príbeh Parviza Malakoutiho-Fitzgeralda.
Narodil sa iránskemu imigrantovi a Američanke v Los Angeles. Jeho rodičia sa však rozviedli, a tak detstvo trávil s mamou najčastejšie u svojej starej mamy Elizabeth Fitzgerald (rodenej Kolenich). Teda u dcéry Andreasa Koleniča z Tŕnia. Presne sto rokov po Andreasovom príchode do USA, v roku 2007, Elizabeth zomrela a Parviz pocítil zvláštne prázdno.
Parviz so starou mamou Elizabeth Fitzgerald, rodenou Kolenič. Foto: archív Parviza Malakouitho-Fitzgeralda
Parviz so starou mamou Elizabeth Fitzgerald, rodenou Kolenič. Foto: archív Parviza Malakouitho-Fitzgeralda
Fascinácia Slovenskom
Často si spomínal na jej guláše a paprikáše i zvláštny pôvod, o ktorý sa v mladosti príliš nestaral. „Z mojej skúsenosti sa o svoje korene tu v Amerike začínajú často zaujímať tridsiatnici, neviem, čo sa deje v tom veku, ale aj u mňa to bolo tak,“ hovorí. Kontakt so slovenskou vetvou rodiny pradeda nik neudržiaval, a tak jeho pátranie nebolo ľahké.
„Moja mama je zo siedmich detí a ja som mal to šťastie, že práve ona zdedila najviac dokumentov po prastarých rodičoch,” pokračuje Malakouti-Fitzgerald. Dopracoval sa tak až k Tŕniu, pradedovmu rodisku. A hoci sa mu do dnešného dňa priamych príbuzných vypátrať nepodarilo, fascinácia Slovenskom sa u neho stále viac prehlbovala.
Dozvedel sa o Osvedčení Slováka žijúceho v zahraničí a rozhodol sa ho získať. Medzi podmienky na udelenie tohto statusu patrí preukázanie slovenských koreňov a aktívny záujem o našu kultúru. Parviz splnil obe, a tak dúfa, že osvedčenie získa. Založil aj stránku na Facebooku, kde opisoval svoje skúsenosti so získaním osvedčenia. „A vtedy sa to celé neskutočne rozbehlo,“ dodáva.
Vlna sa otáča
Stránku na sociálnej sieti založil, aby pomohol zopár bratrancom a niekoľkým známym so slovenskými koreňmi. Dnes je z toho niekoľkotisícová komunita Američanov, ktorým nestačí len symbolické puto s vlasťou ich predkov. Jeho cesty sa vtedy pretli aj s aktivitami Zuzany Palovic, ktorá sa narodila na Slovensku, spolu s rodičmi však ako dieťa pred rokom 1989 emigrovala do Kanady.
Zuzana ako odborníčka na tému migrácie a zakladateľka Global Slovakia už dlho spája ľudí so slovenskými koreňmi za oceánom s vlasťou ich predkov – cez publikácie, podujatia a v posledných rokoch aj cez snahy o zmenu legislatívy.
S Parvizom, ktorý je povolaním imigračný právnik, a Samuelom Ďurovčíkom založili organizáciu One Slovak Family, ktorá sa venuje práve získavaniu slovenského občianstva pre zahraničných Slovákov. Spoločne posielali tunajším politikom argumenty, prečo umožniť cudzincom so slovenskými koreňmi získať naše občianstvo.
Samuel Ďurovčík a Zuzana Palovic v slovenskom parlamente. Foto: archív Zuzany Palovic
Samuel Ďurovčík a Zuzana Palovic v slovenskom parlamente. Foto: archív Zuzany Palovic
To sa napokon podarilo – vo februári 2022 parlament prijal pozmeňujúci návrh, ktorý zmenil podmienky vydávania slovenského občianstva zahraničným Slovákom. Podobné zákony pre potomkov rodákov má napríklad aj Chorvátsko, Maďarsko, Česko či Poľsko. Slovenský zákon je však stále pomerne prísny, občianstvo je napríklad viazané na pobyt. Prihlásiť sa oň môžu aj pravnuci emigrantov, ako napríklad Parviz.
„Slovensko v minulosti zažívalo jeden exodus obyvateľstva za druhým, odchádzali často najšikovnejší ľudia. Teraz sa však vlna otáča a nová skupina zahraničných Slovákov má záujem znovu nadviazať spojenie s krajinou ich predkov. Emocionálne, ale aj prakticky, cez získanie slovenského občianstva,“ opisuje Zuzana Palovic.
Viacero základní i plán B
Aké sú dôvody tohto záujmu? V prípade Parviza to je okrem túžby o nadviazanie puta s kultúrou predkov aj presvedčenie, že „sloboda pohybu je tá správna odpoveď”, motto, ktoré má aj na svojej webovej stránke.
„Som presvedčený, že človek by nemal byť privazaný len na jedno miesto na Zemi. Máme veľa historických príkladov, keď bola možnosť voľne vycestovať veľkou výhodou – či už z bezpečnostných dôvodov, alebo pre vyššiu kvalitu života,” mieni.
On sám na svojom Linkedin profile zorganizoval malý prieskum, v ktorom sa Američanov pýtal, z akých dôvodov túžia byť občanmi iných krajín. „Väčšina ľudí si vybrala možnosť – pre polarizáciu americkej politiky. Z mojej skúsenosti však viem, že toto je často dôvod, ktorý nevedie ku konkrétnym krokom. Je to emocionálna voľba,“ vysvetľuje.
Andreas Kolenič s manželkou Annou. Foto: archív Parviza Malakouitho-FitzgeraldaPodľa neho ľudia, ktorí žiadajú o druhé občianstvo, tak robia pre možnosť pracovať z cudziny či v cudzine. „S politikou môže súvisieť to, že hľadajú pocit, že majú akýsi plán B. Ale najčastejšie ide o ľudí, ktorí chcú mať viacero základní na život,” dodáva Parviz, ktorého vlastná púť za slovenským občianstvom možno nebude mať úspešnú bodku.
„Môj prastarý otec totiž v čase, keď odchádzal do USA, nebol občanom Československa, ale Uhorska, keďže to bolo ešte v roku 1907. Občianstvo emigrantom odoberali po desiatich rokoch, takže to administratívne nevychádza. Je to škoda, lebo v tých pár rokoch, keď sa do USA vybral Andreas Kolenič, odišlo do USA asi najviac Slovákov,” hovorí Parviz. Dúfa, že napokon nájde interpretáciu zákona, podľa ktorej bude jeho dedo vnímaný ako občan Československa.
Trvá to aj dva a pol roka
Zuzana sa odvoláva na sčítanie ľudu v USA z roku 1990, posledné s relevantnými údajmi o etnických koreňoch, keď tvrdí, že v Spojených štátoch žijú asi dva milióny ľudí, ktorých predkovia prišli z územia dnešného Slovenska. O získaní slovenského občianstva na facebookových stránkach jej organizácie debatuje len zlomok z nich – asi dvetisíc ľudí.
„Záujemcovia sú zo všetkých vekových skupín, od maloletých po viac ako 90-ročných,“ hovorí Zuzana. „Ich motívy sa rôznia, ale k prioritám patrí spojenie s kultúrou predkov a výhody pasu krajiny Európskej únie. Niektorí ľudia, najmä tridsiatnici a štyridsiatnici, sa chcú na Slovensko presťahovať natrvalo, iní by v Európe radi trávili aspoň časť roka.“
Mnohí z nich sa na tento prechod pripravujú aj na jazykových a kultúrnych kurzoch, za ktorými stojí Palovic. Napokon, čas na to majú. Získanie slovenského občianstva nie je rýchlym a jednoduchým procesom. Zhromaždenie potrebných dokumentov z archívov, pochopenie celého procesu a komunikácia s úradmi môže zabrať aj dva a pol roka.
Koleničovci v USA v roku 1936. Foto: archív Parviza Malakoutiho-Fitzgeralda
Koleničovci v USA v roku 1936. Foto: archív Parviza Malakoutiho-Fitzgeralda
Zuzana opisuje: „Ak ste napríklad potomok slovenských prisťahovalcov, ktorí sa usadili v Clevelande, najskôr musíte zhromažidť americké rodné listy, ktoré vás spájajú s predkom. Budete potrebovať aj slovenské alebo československé rodné listy príbuzných, doklad o tom, že mal predok československé občianstvo, ideálne jeho pas. Ak ho nemáte, skúšate to s dokumentmi z imigračnej stanice na Ellis Island, ktoré dokazujú, že príbuzný prišiel z územia Slovenska do Ameriky. A to je len začiatok…“
Parviza, napriek neistým vyhliadkam o získanie slovenského občianstva, investovaný čas nemrzí. „Je mi ľúto len to, že som sa o svoje korene nezaujímal už skôr,“ uzatvára.
