Dlhoročný riaditeľ Živnostenskej banky, ekonomický poradca prezidenta Masaryka, osobný priateľ ministra financií Rašína a vďaka majetkovým podielom vo viac než stovke veľkých firiem pravdepodobne najbohatší z najbohatších mužov medzivojnového Československa. Jaroslav Preiss bol človekom neuveriteľných schopností. Jeho príbeh by rozhodne nemal byť zabudnutý.
Bol právnikom, politikom, novinárom i bankárom. Manželom dvoch žien, otcom troch detí. Aj vášnivým zberateľom, filantropom, poľovníkom, veľkostatkárom i bibliofilom, ktorého súkromná knižnica obsahujúca viac než štyridsaťtisíc zväzkov bola druhou najväčšou v povojnovom Československu. Prvá bola tá Masarykova. Aj v mnohých ďalších ohľadoch bol Jaroslav Preiss druhým mužom republiky.
Jaroslav Preiss totiž vlastnil viac než ktokoľvek iný. Ovládal československý biznis. Živnostenskej banke ako jej vrchný riaditeľ v priebehu dvadsiatich rokov (1917 – 1938) pomohol vyrásť z trochu provinčného ústavu na obrovský finančný kolos vlastniaci polovicu československého priemyslu.
Živnobanka ťažila z procesu takzvanej nostrifikácie, v priebehu ktorej boli po prevrate v roku 1918 centrály najrôznejších podnikov živelne prevedené zo zahraničia do mladého Československa. Tým Preiss získal rozhodujúci vplyv. Nikdy nebol ministrom, napriek tomu viac než desať rokov fakticky ovládal prvorepublikovú ekonomiku. Samotná Živnostenská banka sa pod jeho energickým vedením spolu so svojím priemyselným koncernom stala najmocnejším československým podnikom.
Jaroslav Preiss. Foto: Publikácia Jsme svobodní
Jaroslav Preiss. Foto: Publikácia Jsme svobodní
Súkromné akciové podiely vďaka vplyvu v politike a kontaktom v biznise budovaným dlhé desaťročia mal aj samotný Preiss. Boli to podiely v ČKD, v uhoľnom a oceliarskom priemysle, v Banskej a hutnej spoločnosti, v Poldinej hute, Sole, chemických závodoch Explosia a Synthesia, vo Fantových závodoch, v Cukrovaroch Schoeller, v papierňach, textilkách, pivovaroch, stavebných a potravinárskych závodoch, akciovej spoločnosti Dr. F. Zátku či v Ringhofferových závodoch. Čiastkové hodnoty jeho podielov sú ťažko vyčísliteľné, z dnešného pohľadu by však jednoznačne patril medzi dolárových miliardárov.
V pomyselnom rebríčku najbohatších ľudí vrcholiacej priemyselnej konjunktúry by sa Preiss možno raz hypoteticky stretol napríklad s americkým priemyselníkom a finančníkom Johnom Jacobom Astorom, ktorý bol považovaný za najbohatšieho muža vtedajšieho sveta. Astor sa narodil v roku 1864, bol teda len o šesť rokov starší než národohospodár pochádzajúci zo západočeských Přeštic Jaroslav Preiss (nar. 1870).
Namiesto advokáta novinárom
Americký multimilionár sa však v roku 1912 so svojou novou mladou manželkou nešťastne nalodil na zaoceánsky parník Titanic a tam v osudnú noc zo 14. na 15. apríla 1912 po zrážke lode s ľadovcom tragicky zahynul. Jaroslav Preiss si zrejme správu o nečakanej smrti svetoznámeho priemyselníka a obchodníka pri skaze najluxusnejšej lode vtedajšieho sveta prečítal v Prahe v novinách.
Samotný Preiss vtedy ešte rozhodne nebol taký bohatý. Bol však porovnateľne schopný, dravý, ambiciózny a podnikavý.
Jaroslav Preiss, niekdajší študentský vodca a mladistvý radikál z pokrokového hnutia Slavia, sa namiesto kariéry advokáta, ku ktorej pôvodne smeroval, stal novinárom. Treba dodať, že neskôr nepochybne najúspešnejším a najvplyvnejším českým národohospodárskym novinárom svojich čias.
Za celé obdobie svojho redakčného pôsobenia napísal viac než dvetisícpäťsto hospodárskych úvah a článkov, ktoré burcovali – čitateľov, ale i samotných priemyselníkov – k väčšej aktivite, väčšej odvahe, väčšej angažovanosti, chuti a dravosti. Vo svojich textoch doslova nabáda k českej podnikavosti, pretože „niet trvalého pokroku bez pevnej a solídnej hospodárskej základne“.
Novinárska prax umožnila Preissovi zároveň dôkladne sa zoznámiť s hospodárskymi pomermi doma, s prácou desiatok a stoviek českých priemyselných a obchodných firiem v mestách i na vidieku. Pracoval neúnavne. Z ekonomického teoretika sa rýchlo stával praktik, keď písal: „Len kultúrna obroda národa nestačí. Treba šetriť a našetrené peniaze investovať. Silná podnikateľská vrstva môže vzniknúť len vo vzdelanom národe. Takisto, a vôbec nie na poslednom mieste, úspech nie je samoúčelný, ale je predstupňom k službe druhým,“ spomína Preissove slová v knihe Bankár prvej republiky Pavel Kosatík. To bol podľa neho skutočný obsah Preissovho podnikateľského individualizmu. Podnikateľ podľa neho nezhromažďuje vrecia peňazí, ale tvorí budúcnosť presiaknutú úctou k práci, „je hlásateľom pokroku“.
Inšpirácia životopismi iných
Preiss počas celej svojej novinárskej a následne aj bankárskej kariéry okrem vlastných praktických skúseností opieral svoje názory na morálny profil kapitalistického podnikateľa aj o sústavné štúdium životopisov popredných svetových priemyselníkov. Medzi jeho obľúbencov patrili napríklad Henry Ford, Siemens, Carnegie, starostlivo sledoval podnikateľské kroky obchodníckych dynastií Guggenheimovcov, Straussovcov, Rockefellerovcov a určite i Astorovcov spomenutých v úvode.
Prieiss sa rád zaoberal etikou a mentalitou pravého podnikateľa, nerád počúval výčitky, že veľkí podnikatelia uspeli len preto, že mali šťastie. A tak radšej sformuloval tri hlavné vlastnosti podnikateľa, ktorými samotný úspech podmieňoval: vytrvalosť v práci, schopnosť byť za každých okolností pripravený a to, čo vo svojich textoch nazýval „povahovosťou“, čiže vedomie vlastnej zodpovednosti.
Foto: ÚČL AV ČR, voľné dielo
Foto: ÚČL AV ČR, voľné dielo
Popri Národných listoch písal Jaroslav Preiss niekoľko rokov paralelne ešte do jedného titulu. Boli to Finančné listy s podtitulom Týždenník venovaný otázkam hospodárskym. Vydávala ich Živnostenská banka a Jaroslav Preiss bol hneď od prvého čísla, ktoré vyšlo 4. septembra 1904, uvedený v tiráži ako zodpovedný redaktor. Redigovať tento týždenník zavolal Preissa do Živnostenskej banky Apollo Růžička, námestník riaditeľa i zakladateľ pražskej cukrovej burzy a tvorca cukrového koncernu Živnostenskej banky.
Potom prišiel ten zásadný obrat, ktorý z novinára Preissa urobil bankára. Po troch rokoch, v priebehu ktorých písal zároveň do Národných i Finančných listov, dostal od Růžičku ponuku, ktorú sa prakticky nedalo odmietnuť. Preiss sa mal stať šéfom hypotekárneho a neskôr priemyselného oddelenia Živnostenskej banky.
Mal mať teda na starosti rozhodovanie, ktoré priemyselné podniky a za akých podmienok budú úverované. Pri rozsahu obchodov, ktoré banka už v tom čase zabezpečovala, išlo o strategické a dôležité miesto, ktoré vlastne umožňovalo koordinovať a riadiť rozvoj celých priemyselných odvetví.
Preissa to lákalo, hoci vraj istý čas ponuku zvažoval – osobne sa totiž ako bankár necítil. Práve to však rozhodlo o tom, že pozíciu získal on. Necítil sa byť bankárom, a tak bol ako budúci bankár ideálny. „Kanceláriou nezaťažený duch“, z terénu prichádzajúci novinársky a advokátsky praktik, dravý, skúsený, vybavený teoretickými, ale aj praktickými znalosťami o biznise. Navyše človek sčítaný, vzdelaný, s obrovskou mierou osobnej charizmy a prirodzenej inteligencie i sociálnej empatie. Suverénny odborník.
Časy Živnobanky
Jaroslav Preiss nastúpil do Živnostenskej banky v roku 1907 a ostal v nej dlhých tridsaťpäť rokov. Z banky, ktorá v roku 1869 vznikla ako spočiatku predsa len trochu provinčná záložňa zameraná na krytie hospodárenia menších českých podnikateľov, živnostníkov, v čase, keď bankový život v českých krajinách živoril, sa pod vedením Jaroslava Preissa postupne stal najväčší a najmocnejší finančný a priemyselný kolos republiky.
Už v čase, keď Preiss nastupoval do banky na prvé šéfovské miesto, malá Živnostenská banka pre Čechy a Moravu v Prahe za sebou svoj prvý významný prerod. Od deväťdesiatych rokov devätnásteho storočia totiž Živnostenská banka navyšovala kapitál a mohla si dovoliť významnejšie finančné operácie. Úverovala karlínske elektrické podniky Františka Křižíka, financovala výstavbu elektrickej trate v Prahe, najmä z Prahy do dynamicky sa rozvíjajúcich priemyselných Vysočian. Vo Vysočanoch financovala aj podnikanie Emila Kolbena.
Živnobanka podporovala aj Branický pivovar, cukrovary, ťažobné a hutné spoločnosti či rozvoj obchodných alebo prepravných firiem. Už pred prvou svetovou vojnou (Preiss bol už sedem rokov súčasťou tímu) má Živnostenská banka v českých a moravských regiónoch jedenásť filiálok. K tomu pobočky vo Viedni, v Krakove, vo Ľvove alebo v Terste. Namiesto troch úradníkov, s ktorými banka kedysi začínala činnosť, ich v predvečer prvej svetovej vojny zamestnáva 1 068 a sídli v honosnom novopostavenom bankovom paláci architekta Osvalda Polívku oproti Prašnej bráne.
Jaroslav Preiss je v horom rade úplne vpravo. Foto: Národní archiv ČR
Jaroslav Preiss je v horom rade úplne vpravo. Foto: Národní archiv ČR
Živnostenská banka dravo rástla aj počas prvej svetovej vojny, rástol i jej akciový kapitál. Na prahu prvej svetovej vojny všetky české banky spoločne disponovali kapitálom asi 260 miliónov korún. Na Živnobanku pripadalo 80 miliónov, jej klienti jej zverili prostriedky vo výške asi 300 miliónov korún. V roku 1918 už Živnostenská banka vlastnila viac ako tretinu celého akciového kapitálu všetkých českých bánk.
Ak Karel Kramář kedysi kritizoval, že banka je až príliš verná svojmu názvu, už v rokoch predvojnovej hospodárskej konjunktúry je Živnobanka centrálou českého priemyslu. Preissova iniciatíva bola viditeľná v každom strategickom kroku. Všetko navyše dosahovala bez cudzej kapitálovej účasti. Preissova filozofia bola úplne jasná: „Živnostenská banka sa vždy tešila povesti istej škrobenosti, teda konzervatívnosti. Tento skutočne myslený konzervativizmus ju preniesol cez najrôznejšie úskalia doby.“ Slová o tradíciách bankovej politiky svojho domu predniesol Jaroslav Preiss v roku 1923. Vtedy už mal aj sám za sebou nejedno „úskalie doby“.
Predovšetkým počas prvej svetovej vojny bol Jaroslav Preiss napokon aj politik, poslanec zemského snemu Mladočeskej strany, bol zatknutý, súdený a odsúdený za velezradu. Podstúpil množstvo výsluchov, svoju nevídanú vytrvalosť, húževnatosť aj argumentačné schopnosti však ukázal i tvárou v tvár vlastnému fatálnemu ohrozeniu v neslávne známej viedenskej „Veži smrti“ vo väznici na Hernalser Gürtel, kde boli zvyčajne internovaní obzvlášť ťažkí zločinci. Jemu i jeho priateľom Alojzovi Rašínovi a Karlovi Kramářovi hrozil trest smrti.
Život tejto neskôr mimoriadne mocnej a vplyvnej trojici mužov zachránila smrť cisára Františka Jozefa I. v novembri 1916 a nástup na trón jeho prasynovca cisára Karola I. Na oslavu korunovácie nového kráľa a cisára bola v júli 1917 vyhlásená amnestia, okrem iného zameraná na politických väzňov. Jaroslav Preiss sa tak opäť zapojil do verejného i bankového života. Vrátil sa do Prahy s veľkou slávou a správna rada banky tohto nedávneho „velezradcu“ takmer okamžite demonštratívne, zrejme ako prejav víťazstva českého odboja, zvolila do funkcie vrchného riaditeľa banky. Jaroslav Preiss ovládol Živnobanku jedenásť rokov po tom, ako do nej oficiálne nastúpil.
Ani neskorší „muži 28. októbra“ však Jaroslavovi Preissovi jeho statočnosť a lojalitu voči českej veci nezabudli. Už 28. októbra 1918 Jaroslav Preiss rokuje spoločne s Karlom Kramářom a Eduardom Benešom v Ženeve o budúcnosti svojho štátu a jeho podobe. Od toho istého roku zasadá Preiss aj v Revolučnom národnom zhromaždení, a to za Českú štátoprávnu demokraciu, neskôr za Československú národnú demokraciu, ktorá z nej vznikla. Aj keď neskôr z politiky vystúpil, naďalej sa o ňu zaujímal. Bol človekom politickým, stále ho zaujímalo vnútrostranícke dianie, staral sa však aj o previazanie politiky s biznisom.
V novej republike totiž na menovú reformu zakrátko nadviazala ďalšia dôležitá akcia rozhodujúca pre vznik samostatného československého priemyslu: nostrifikácia. Jej podstatou bolo prenesenie firemných sídel, ale aj bankových kont z cudziny, najčastejšie, samozrejme, z Viedne. Podľa historika Pavla Kosatíka bola dôvodom nostrifikácie obava, že ani po získaní politickej samostatnosti nebude mať republika kontrolu nad svojou výrobou, pretože ju zahraničné banky budú riadiť zvonka.
Etapa mladej republiky
Nostrifikácia bola v mnohých ohľadoch kontroverzná. Formálne sa nostrifikačná akcia rozbehla v decembri 1919, fakticky však až o rok neskôr. Spoločnosti, ktoré mali centrály v zahraničí, ich sťahovali do republiky, vymieňali v nich aj členov správnych rád, pretože zákon stanovil, že v nich môžu zasadať len českí občania. Nostrifikovaným podnikom sa navyše nedostávalo peňazí na povojnovú obnovu, žiadali teda české banky o úvery. Na prvom mieste, samozrejme, tú najsilnejšiu z nich, Živnostenskú banku.
Nostrifikácia spôsobila zároveň úplnú zmenu politiky Živnostenskej banky. Ústav, ktorý sa kedysi sústreďoval na podporu malých živnostníkov, teraz vo veľkom úveroval najmä najväčšie priemyselné podniky. Preiss vyšiel z nostrifikačného procesu ako skutočný kapitán československého priemyslu. Začali ho však prezývať aj inak – „žralok od Prašnej brány“. „Žralok, ktorý pohltí všetko, na čo uprie oko a na čo dostane chuť, žralok, ktorý na ceste za korisťou nepozná brata,“ cituje súdobý názor Pavel Kosatík. Za dobráckou tvárou bankára Preissa sa skrývali ambície, chuť, ctižiadosť, ale teraz aj obrovská, prakticky neobmedzená moc a vplyv, ktoré ďaleko presahovali priemyselné odvetvie a biznis. V jeho rukách sa koncentroval neobyčajne silný aparát.
Od samotného vzniku novej mladej republiky bol Jaroslav Preiss, vtedy už pomaly päťdesiatnik, skutočne mocným a vplyvným mužom v pozadí. Na svoje panstvo – lesný statok Lavičky pri Milíne na Příbramsku, ktorý Preiss kúpil v roku 1926 od orlických Schwarzenbergovcov ako svoje vidiecke sídlo na odpočinok a zábavu, často a rád pozýval hostí z radov najvyšších predstaviteľov politického, podnikateľského i umeleckého života.
K panstvu okrem vidieckej usadlosti (zámočka) patrili aj lesy, v ktorých sa Preiss oddával svojej milovanej poľovníckej vášni, lúky, polia a rybníky v celkovej rozlohe viac než 1 600 hektárov. Okrem toho bol Jaroslav Preiss aj nadšeným zberateľom starého i súčasného českého umenia a bibliofilom vlastniacim rozsiahlu 40-tisícovú knižnicu, ktorou v počte kníh súperil s prezidentom Masarykom. Ten ho na jeho panstve neraz navštívil.
Karel Čapek, Jaroslav Preiss a Tomáš G. Masaryk. Foto: SITA
Karel Čapek, Jaroslav Preiss a Tomáš G. Masaryk. Foto: SITA
Masaryk bol spokojným účastníkom dlhých debát s finančníkom, s ktorým sa síce často názorovo rozchádzal, ale ktorého rešpektoval a mnohokrát ho využíval ako svojho ekonomického poradcu, informátora o pohyboch vo finančnom svete a v niekoľkých prípadoch aj ako diskrétneho osobného bankára. Spoločných schôdzok a návštev vraj mali desiatky a Preiss prezidenta rád informoval aj oficiálnou cestou: „Banka je vybavená tak, že nemusí mať najmenší strach o budúcnosť. Vládne veľkými tichými rezervami, je mobilná a som šťastný, že spoločnou prácou nás všetkých sa ju podarilo priviesť do takéhoto stavu,“ píše Preiss prezidentovmu kancelárovi Šámalovi v apríli 1934.
V skutočnosti však ostávalo už len niekoľko šťastných rokov. Najprv smrť prezidenta Masaryka a potom, samozrejme, následný politicko-spoločenský vývoj v Československu, nástup nacistickej a potom komunistickej diktatúry zničili všetky ambície aj impérium, ktoré kedysi dokázal vybudovať Jaroslav Preiss. On sám odstúpil z vedenia banky už v roku 1938, keď vážne ochorel.
Protektorátne roky prežil prevažne vo svojom vidieckom sídle. V čase heydrichiády bol opakovane perzekvovaný a minimálne trikrát vyšetrovaný gestapom, okrem iného za podporu svojich niekdajších spolupracovníkov, z ktorých sa pre ich židovský pôvod stali nežiadúce osoby. Preiss bol zároveň v roku 1942 odsúdený za sabotáž v prípade zásobovacích priestupkov v podniku Radlické mliekarne. Hrozil mu koncentračný tábor. Nakoniec dostal pokutu vo výške päť miliónov korún, ktorú zaplatil.
Napriek tomu bol hneď po vojne, v noci z 30. na 31. mája 1945, Jaroslav Preiss, niekdajší vrchný riaditeľ Živnostenskej banky, zatknutý vo svojom vidieckom sídle Lavičky. V ranných hodinách bol Preiss, ktorý mal už sedemdesiatpäť rokov, prevezený do väzby riaditeľstva Národnej bezpečnosti v Prahe. Na jeho vyšetrovacom spise bolo uvedené: „Dr. Jaroslav Preiss, bývalý riaditeľ Živnobanky, najväčší nepriateľ pracujúceho ľudu, predavač prvej republiky Nemcom a tak ďalej.“ Minister informácií Václav Kopecký neskôr v Rudom práve označil Preissa za hlavného reprezentanta „prohitlerovskej, pronemeckej politiky zradnej českej veľkoburžoázie“.
Už v čase svojho zatknutia bol Jaroslav Preiss vážne chorý, prekonal trojnásobný zápal pľúc, mal choré srdce i obličky a trpel zápalom žíl v oboch dolných končatinách. Aj napriek veľmi zlému zdravotnému stavu bol internovaný na Pankráci a opakovane neľútostne vypočúvaný. Až po mnohých intervenciách z najvplyvnejších miest bol v apríli 1946 z dôvodu zlého zdravotného stavu prepustený do domáceho ošetrovania a prevezený do svojho smíchovského bytu.
Tu niekdajší kapitán československého priemyslu zomrel len o tri dni neskôr, 29. apríla 1946. Jeho rozsiahly majetok bol úplne rozvrátený, panstvo v Lavičkách spustošené. Niekoľko obrazov z Preissových zbierok získala Národná galéria, niekoľko kníh Národná knižnica. Zvyšok nenávratne zmizol vrátane šperkov, starožitností a ďalších cenností. Všetky snahy vyšetriť divoké rozkrádanie bankárovho majetku boli po februári 1948 zastavené.
Zemský národný výbor v novembri 1948 na základe dekrétov prezidenta Gottwalda všetok zvyšný Preissov hmotný majetok zabavil s odôvodnením, že patril príslušníkovi najvyššej vládnucej buržoáznej triedy a špičkovému predstaviteľovi finančného kapitálu. Znárodnené boli aj všetky Preissove pozemky a meno legendárneho prvorepublikového finančníka malo byť zabudnuté. To posledné sa však našťastie nestalo. Doktor Jaroslav Preiss je dodnes jednou z najinšpiratívnejších osobností českej a československej modernej histórie a jednou z najznámejších osobností prvorepublikového biznisu a spoločnosti. A to úplne oprávnene.
Článok pôvodne vyšiel v českom Forbese a jeho autorkou je Irena Cápová.
