Dlho som veril, že kľúčom k úspešnému vodcovstvu je autentickosť. Pretože keď chcete byť autentickí, musíte si nájsť čas na sebareflexiu a úvahu o svojich osobných slabinách. Každý z nás má iné chyby, ktoré ovplyvňujú naše rozhodovanie a správanie. Jednou z mojich veľkých slabostí ako šéfa je to, že bývam mäkký pri rokovaní so zamestnancami a partnermi.
A keď dôjde na starý dobrý prístup cukor a bič, kedy je potrebné motivovať ľudí okolo mňa, zreteľne preferujem cukor. Chcem, aby môj tím a partneri v našej práci našli úspech, šťastie a naplnenie. Bez sebakontroly sa ale bohužiaľ môže tento prístup zvrtnúť. Keď sa šéf až príliš snaží byť skôr kamarát ako manažér, môže zistiť, že nie je schopný prijímať tvrdé rozhodnutia, ktoré sú pre biznis nevyhnutné.
Kedy objať a kedy dokopať k práci
Jednou z mojich obľúbených kníh je pojednanie o manažmente od Jacka Welcha z roku 2001 nazvanej Rovno k veci. Welch v ňom píše, ako môžu byť vedúci pracovníci rovnako prísni, ako aj spravodliví. „Dôležité je mať cit pre to, kedy človeka objať okolo ramien a kedy ho k niečomu dokopať,“ tvrdí Welch.
V minulosti som vo svojom oddelení zvádzal boje. Som k sebe poctivý a musím priznať, že som si vždy dlho nevšímal mizerných výkonov a zlého správania, a keď sa dostali do kritického bodu, vybuchol som. Keď na to dôjde, vybuchnem úplne nečakane, čo môže členov môjho tímu zmiasť alebo frustrovať. Naučil som sa, že oveľa lepší je konzistentný prístup, kedy ste síce stále priateľskí, ale keď je to nutné, ľudí „nakopnete“.
Jednou z vecí, ktoré si najviac vyčítam, je moje správanie k dvom bývalým zamestnancom, ktoré vyvrcholilo naším rozchodom. Mal som oboch rád, a keď pracovali zle, nechával som to tak. Ďalej som ich podporoval, ale ich výkon sa nezlepšoval, až to došlo tak ďaleko, že som z toho musel vyvodiť dôsledky. Nemal som dosť odvahy byť prísny, plácal som ich po ramenách, miesto aby som ich dokopal k práci, čo nakoniec vyústilo presne v tú situáciu, ktorej som sa chcel na začiatku vyhnúť.
Vodcovstvo je osamelé
Chcem mať s členmi svojho tímu dobré vzťahy, čo mi komplikuje situáciu, v ktorej mám byť prísny a prinútiť ľudí, aby naplnili očakávania. Je to podobné ako rodičovstvo. Rodičia milujú svoje deti a chcú, aby boli šťastné a zažívali len samé dobré veci. Ale tiež vedia, že sa deti musia učiť zodpovednosti, nezávislosti, že sa musia naučiť byť čestné a poctivé. A to svoje deti nenaučíte, keď ich budete stále ospravedlňovať a stále im niečo odpúšťať. Deti potrebujú, aby rodičia boli rodičia, nie kamaráti. A to isté platí pre vašich podriadených.
Zamestnanci potrebujú lídra, nie priateľa. Niekoho, kto ich bude tlačiť, formovať a umožní im profesne sa vyvíjať. A toho nedosiahnete bez prísnosti, čo môže byť ťažké pre ľudí, ktorí nie sú prirodzenými autoritármi.
Moje ohľady na spomínaných dvoch zamestnancov pramenili z veľkej väčšiny z mojej túžby byť im priateľom. V skutočnosti som ale zlyhal ako kamarát, aj ako manažér a až teraz si uvedomujem, že medzi šéfom a jeho podriadenými musí existovať odstup. Len tak vytvoríte prostredie, v ktorom ľudia podávajú dobré výkony.
Rovnováha je kľúč
Ako pri všetkom v živote je aj tu kľúčom vyváženosť. Môžete byť priateľskí a zapálení vedúci, ktorí sa na nič nehrajú, a pritom si udržať odstup, ktorý potrebujete k riadeniu.
Ako napísal Jack Welch, vodcovstvo znamená to, že viete, kedy niekoho k niečomu dokopať a kedy ho objať. Ako riaditeľ mám v rámci firmy tri priority. Viesť ziskový biznis a vytvárať hodnotu pre akcionárov, pomáhať podriadeným rásť – odborne i osobnostne – a po tretie posilňovať pozitívne firemnú kultúru, v ktorej sa ľudia cítia dobre.
Dosiahnuť rovnováhu medzi týmito prioritami vyžaduje, aby som vystúpil zo svojej komfortnej zóny a stal sa sebavedomejšom a prísnejším lídrom. Musím byť dôslednejší, chváliť, ak je potrebné, ale nebáť sa postrkovať, aby som mal istotu, že zamestnanci nezídu z cesty.
Autor Chris Myers píše pre Forbes US o jeho ceste nováčika v kresle CEO a zakladateľa startupu. Je spoluzakladateľ BodeTree a autor knihy Enlightened Entrepreneurship.
