Život je bohatý. Málokto vystihuje tento výrok ako Fitzroy Maclean. Z prvého radu sledoval stalinské procesy, bojoval v severnej Afrike a zoskočil padákom do neznáma, aby pre spojencov zistil, kto je tajomný juhoslovanský partizán Tito – všetko prežil a napísal o tom nádherné pamäte.
„Keď sa obzriem za svojím nečakane dlhým životom, neustále ma udivuje, aké som mal šťastie.“ Podobné slová by od takmer ktoréhokoľvek smrteľníka vyzneli buď banálne, alebo naduto. Keď ich však na úvod svojich pamätí napísal Fitzroy Maclean, vystihol v jednej vete všetko podstatné.
Možno ste o ňom nepočuli, no o Jamesovi Bondovi rozhodne áno. Práve Maclean patrí na čestný zoznam reálnych inšpirácií pre agenta 007. On to síce celý život – zrejme s jeho typickým ľahkým úsmevom – vytrvalo odmietal, no úprimne, dávalo by to zmysel. Jeho kniha je aj tipom na skvelé čítanie.
„Macleanovho priateľa a druha Iana Fleminga inšpirovala práve unikátna kultúra uhladenej sofistikovanosti a bukanierskej nemilosrdnosti,“ tvrdí britský spisovateľ a historik Simon Sebag Montefiore v predslove ku knihe Výpravy na východ.
Skutočný Bond?
Sir Fitzroy Maclean zomrel 15. júna 1996 v požehnanom veku 85 rokov. Áno, potreboval na to aj šťastie, ale hlavne bondovský repertoár schopností. Fleming do postavy akčného agenta 007 vmestil kvantá osudov, historiek i výmyslov, no Maclean bol človekom z mäsa a kostí.
Výpravy na východ predstavujú, ako v dokonalej skratke píše Montefiore, časovú schránku: „V jeho svete majú diplomati rovnaké školy ako vojaci, hovoria rovnakým jazykom, členovia zvláštnych jednotiek sa cítia rovnako pohodlne v smokingu pri večeri s kráľmi a generálmi ako vo vojenských maskáčoch pri útoku na nemecké pozície v púšti.“
Foto: MGM Studios
Bol život Fitzroya Macleana skutočnou predlohou pre bondovky? preFoto: MGM Studios
Dávno zmiznutý svet dal Maclean na papier. Na prebale knihy sa nezreteľne usmieva mladý muž s fúzami v ruskej čiapke, možno v tej, ktorú „v postrannej uličke kúpil od ničomne vyzerajúceho starého Gruzínca“, ako znie jeden z mnohých krásnych obratov v knihe. Maclean tým dokazuje, že k bontónu jemu podobných náležala okrem štrngania šampanským a sabotážou v púšti aj schopnosť pracovať s jazykom.
Iná doba diplomacie
Maclean patril k privilegovanej vrstve, vyrastal v Taliansku, študoval na Etone aj na Cambridge, vstúpil do diplomacie, chvíľu žil vo víre recepcií v Paríži… A potom si sadol vo februári 1937 na na vlak do Moskvy. Prišiel rovno do čias stalinských čistiek, do atmosféry strachu a predvojnového pripravovania zbraní. „Ľudia mali väčšinou bledé tváre a fádne oblečenie. Snáď každá druhá žena vyzerala ako tehotná.“
Bola to iná diplomacia. Maclean, poháňaný náturou dobrodruha, túžil vidieť veci na vlastné oči. Hral sa na schovávačku so všadeprítomnými agentmi KGB, navštívil Uzbekistan, Kazachstan, vtedajší Čínsky Turkestan, dokonca aj slávnu Bucharu, odkiaľ sa vracal komplikovane cez Indiu a Irak.
V Moskve sa potom v súdnej sieni osobne pozeral na zinscenované divadlá, keď si pre tresty smrti chodili tí, ktorí ešte nedávno sami posielali na smrť iných, uvidel dokonca aj Stalinovu tvár.
Z Moskvy do armády
Bucharin, Jagoda, Rykov… Táto časť Macleanových pamätí je lepšia ako učebnica dejepisu, ale všetko ňou iba začína. Keď Hitler rozpútal vojnu, cítil nutnosť s tým niečo urobiť, a tak opustil diplomaciu pod zámienkou, že chce vstúpiť do politiky, ale obratom narukoval. Stal sa jedným z dvojice Britov, ktorých v priebehu svetového konfliktu postupne povýšili z vojaka až na brigádneho generála.
A to preto, že Maclean bojoval, naozaj veľa a v bondovskom štýle. Či už v severnej Afrike, napríklad pri Benghází, kde po vážnej autonehode upadol na niekoľko dní do bezvedomia, alebo keď neskôr vo vtedajšej Perzii po takmer filmovej akcii zatkol pronemeckého guvernéra (a budúceho iránskeho premiéra) Fazlulláha Záhídího.
Kríza na Balkáne
Nie, ani to nestačilo. Vrchol si ešte len chystal. Za dohľadu samotného Winstona Churchilla. Veľkou témou sa totiž v roku 1944 stala situácia v Juhoslávii, kde proti nacistom bojovali žandári generála Mihailoviča a „záhadná postava známa pod menom Tito“, ako si Maclean zapísal.
Pre strategickú dôležitosť Balkánu bolo potrebné zistiť, kto má v krajine navrch a hlavne na koho výhľadovo staviť. Za úlohu to dostal Maclean so skupinou vybraných mužov.
„Nemecká pozícia v Taliansku sa rúca. Musíme na nich na druhej strane Jadranského mora vyvinúť všetok mysliteľný tlak. Je potrebné, aby ste bezodkladne vyrazili,“ povedal mu osobne šéf Downing Street číslo 10. A tak si Maclean rýchlo preštudoval juhoslovanské dejiny, našiel parťákov a potom už stačilo skočiť dole, do víriaceho prúdu vzduchu.
Maclean putoval s partizánmi cez husté lesy i snehové záveje, zoznámil sa s Titom, získal si postupne jeho dôveru, reportoval všetko Churchillovi a pri tom prežíval kruté boje i každodenné radosti, smútil nad mŕtvymi, tešil sa z drobností.
Drsná chorvátska bitka
Pre slovenského čitateľa je táto časť pamätí obzvlášť pútavá, lebo ho zavedie na miesta, do ktorých dnes na dovolenku k Jadranu putujú tisíce krajanov. Z popisu drsnej bitky na ostrove Korčula však mrazí. Maclean popri tom všetkom trefne líči povahy Titových kumpánov a budúcich čelných predstaviteľov Juhoslávie, pendluje medzi Káhirou a bosnianskymi kopcami, nakoniec vstupuje do dobytého Belehradu.
Tu sa aspoň na chvíľu vracajú bohatierske časy, keď sedí pri stole spoločne s generálmi z Červenej armády: „Po vodke prišlo na rad sladké šampanské z Krymu a po ňom zase lepkavý koňak z Kaukazu. Obrovský jeseter, pečené moriaky a celé prasiatka s odporne zívajúcimi bruchami, hneď vedľa misa chladeného kaviáru, komplikovaná torta s polevou zdobená alegorickými postavičkami a vlasteneckými symbolmi z ružového marcipánu…“
To všetko však prebilo nehrané zdesenie Sovietov, keď zistili, že ich spoločník, ktorý vie tak dobre po rusky, sa Puškinovmu jazyku naučil priamo v Moskve v najdesivejších časoch, keď si ani generál Červenej armády nebol istý tým, či sa dožije budúceho rána. Maclean toto všetko videl, zažil a prežil.
Po vojne, keď si Tito rýchlo nasadil diktátorské rukavice, začali Macleanovi priateľstvo s ním vyčítať. To sa však čoskoro zmenilo, hneď ako maršal zatočil kormidlom a Juhosláviu vyčlenil z podriadenosti Stalinovi. Maclean sa v tom čase stal politikom, avšak bez úspechu.
Niekdajší britský premiér Harold Macmillan o ňom dokonca predniesol: „V Snemovni je stratený, v kancelárii sa len vezie. Škoda, pritom je to taký schopný človek!“ Maclean aj tak zbieral pocty, uchoval si vášnivý vzťah k Sovietskemu zväzu, z ktorého miloval hlavne Gruzínsko (iste nie len kvôli koňaku) a svoje unikátne juhoslovanské väzby posilnil kurióznou príhodou: s manželkou si kúpili letný dom na ostrove Korčula.
Takáto predstava bola pre bežného západného cudzinca za studenej vojny vzdialenejšia ako let na Jupiter, nie však pre Sira Fitzroya. Sám Tito vyhlásil Korčulu slobodným mestom a Macleanovci získali povolenie sa sem nasťahovať. Keď sa tak stalo, status slobodného mesta zase zmizol.
„Dom sme však kúpili. Tito nám ho chcel darovať, čo by Fitz nikdy neprijal. Boli dobrými priateľmi, ale líšili sa vo vnímaní toho, kam až môže priateľstvo zájsť,“ zaspomínala si neskôr pre chorvátsky denník Nacional vdova Veronica Maclean.
Životy plynú, vojny nekončia: keď sa po Titovej smrti a rozpade Juhoslávie na Balkáne znovu strieľalo, Macleanovci rozbehli humanitárnu pomoc, za čo potom Maclean posmrtne dostal rád už od nezávislého Chorvátska.
Jedinečného dobrodruha na celej jeho ceste poháňal ten najlepší motor zo všetkých – zvedavosť. „Až budem budúci mesiac nastupovať do lietadla, aby som zamieril do krajiny, ktorá je ešte stále sovietskym Gruzínskom, budem rovnako fascinovane čakať, čo uvidím po prílete, ako keď som v ten ponurý februárový večer pred mnohými rokmi nastupoval na Gare du Nord do lôžkového vlaku, aby som vyrazil do Stalinovej Moskvy,“ zapísal si tesne pred svojimi 80. narodeninami.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Miroslav Němý.
